Krátko pred smutným výročím piatich rokov od vraždy investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej, žiada sa pripomenúť, že v tento deň, 17. februára 1992, sa začalo nielen v dejinách Talianska, ale aj justície na celom svete ojedinelé vzopretie justície proti mafii a korupcii v politickom systéme, ktoré vošlo do dejín ako nepolitické hnutie nazvané Mani pulite (čisté ruky). Talianski vyšetrujúci sudcovia a prokurátori vyhlásili nezmieriteľný boj proti mafii aj jej praktikám a korupcii, ktorá prerástla celým politickým systémom.
Už v roku 1987 začal sudca Giovanni Falcone so svojimi kolegami prvý z veľkých procesov proti mafii a jeho osobný príbeh, odvaha a neúplatnosť povzbudili ďalších sudcov a prokurátorov.
Dňa 17. februára 1992 zastupujúci taliansky prokurátor Antonio di Pietro nariadil pre podozrenie zo sprenevery zatknutie Mária Chiesu, správcu mestského starobinca. Samotný akt zatknutia sa odohral práve vo chvíli, keď Chiesa inkasoval úplatok 7 miliónov lír. Zatiaľ kým policajti prehľadávali jeho kancelárie, vhodil do záchodu ďalších 30 miliónov lír. Potiaľ išlo o každodennú realitu, a vyjmúc komickosť situácie, v zásade nič neobvyklého. To, že bol Chiesa členom a funkcionárom Craxiho socialistickej strany nič neznamenalo. Oproti podobným prípadom z minulosti však Chiesa začal hovoriť, priznal tučné konto vo švajčiarskej banke, aj to, že časť úplatkov odovzdával svojej strane. A keďže uviedol konkrétne mená, súdny aparát prikročil k zatknutiu niekoľko desiatok osôb. Mnohí z nich nasledovali jeho príklad, a tak sa pred sudcami otvorila celá panoráma fungovania
vydieračského kartelu, ktorého dušou boli predovšetkým socialistickí a kresťanskodemokratickí politici z Milána a Lombardie. V priebehu vyšetrovania sa ukázalo, že akákoľvek stavebná činnosť, výstavba ciest a diaľnic, hospodárskych sietí, verejnej dopravy, školských zariadení a dokonca aj akcie na pomoc krajinám tretieho
sveta sa neobišli bez povinného tangente, finančného podielu, ktorý plynul do rúk zástupcov štátnych inštitúcií a verejnej správy. Ako sa postupne rozširoval počet podozrivých, odhalilo sa, že systém korupcie nekončí na miestnej úrovni, ale dosahuje až k vrcholkom moci. Na jar
1993 požiadali sudcovia parlament, aby zrušil imunitu 54 poslancom kresťanskej demokracie, 42 socialistickým poslancom a potom ďalším 17 poslancom iných strán.
Hnutie talianskej justície Mani pulite, privodilo rozklad a pád kresťanskej demokracie a socialistickej strany, ktorých mocenský monopol, v mnohom pripomínajúci praktiky komunistických strán v niekdajších socialistických krajinách, nevyhnutne viedol k parazitným
prejavom. Politickí vodcovia týchto strán si odvykli zodpovedne vládnuť a správali sa akoby štátne a samosprávne inštitúcie boli ich vlastnými podnikmi. Prioritou pre nich neboli záujmy spoločnosti, ale osobné, skupinové a stranícke záujmy. Nasledovalo justičné ťaženie
proti mafii a vo väzení sa ocitli šéfovia sicílskej a neapolskej mafie a tisícky miestnych bossov. Zatknutiu neunikli ani ich pomocníci v súdnom a policajnom aparáte. To, o čo sa márne a bez úspechu Taliansko pokúšalo dlhé desaťročia, sa podarilo uskutočniť počas niekoľkých mesiacov. Volebná reforma z roku 1993 sľubovala novú volebnú kultúru a aj
politickú stabilitu. Na politickej scéne sa ale vynorili úplne nové politické sily, ktorých
programy nepriniesli doposiaľ stabilitu a pokoj.
Bola obeta Giovanniho Falconeho a Paola Borselina, talianskych prokurátorov, ktorí zahynuli pri atentáte dva mesiace po sebe, márna?
V žiadnom prípade. Boli a ostanú hrdinami boja proti mafii a politickej korupcii. Len sa ukázalo, že na boj proti mafii a politickej korupcii len snaha polície, prokuratúry a súdnictva
nestačí., pokiaľ nie je podopretá snahou zákonodarnej a výkonnej moci, o ktorej kvalitách a osobnostiach rozhodujú vo voľbách voliči. A že strany so sklonmi k politickej korupcii a populizmu nie sú dobrou voľbou ani pre Taliansko ani pre iné krajiny.
Z publikácie Dějiny Itálie autora Giuliano Procacci, Nakladatelství
Lidové noviny, 1997
Spracovala Daniela Baranová