Nový predseda Najvyššieho súdu: Čaká ma veľa práce, je tu veľa falše a intríg, závisti a neprajnosti

Foto N - Vladimír Šimíček| dennikn.sk | Veronika Prušová | 22. mája 2020 |

Foto N – Vladimír Šimíček

Jána Šikutu zvolila súdna rada dvanástimi zo sedemnástich hlasov. Prezidentka Zuzana Čaputová ho 20. mája vymenovala za predsedu Najvyššieho súdu. Známy je najmä ako bývalý sudca Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, kde pôsobil v rokoch 2004 až 2011.

Prečo ste sa stali sudcom?

Pochádzam zo starej sudcovskej rodiny. Môj starý otec bol sudca medzi dvomi svetovými vojnami, moja mama bola sudkyňa, členovia rodiny sú právnici. Ako to už býva, oslovilo ma to a snažil som sa v tom pokračovať.

Narodili ste sa v Bratislave. Aj ste tu vyrastali? 

Áno.

Aké bolo detstvo v Bratislave v 60. rokoch minulého storočia?

Priemerné, štandardné. Vyrastal som na sídlisku. Detstvo som prežil na Štrkovci v Ružinove, k čomu patrili chlapčenské kamarátstva, futbal a tak ďalej.

A čo august 1968? Pamätáte si na okupáciu? 

Spomínam si ako ráno o pol štvrtej bolo počuť, ako išli tanky po neďalekej Tomášikovej ulici. Robili veľký hukot. Rodičia, najmä nebohý otec, boli z toho veľmi nervózni a nahnevaní. Do toho hluk lietadiel a následne rôzne nápisy na múroch, chodníkoch. To sú také úryvky, ako si na to pamätám. Mal som necelých osem rokov.

Postupne ste dospievali. Ako ste vnímali komunizmus? 

Ako niečo, čo krajinu postihlo. Pochádzam z nekomunistickej rodiny. Nikto nikdy nebol členom komunistickej strany. Keď som v 80. rokoch končil vysokú školu, tak ten režim už bol určite voľnejší ako v 50. rokoch. Napriek tomu, že som mohol študovať, tak to vnímam ako obdobie neslobody, a to najmä pre neslobodu prejavu, pohybu, nemožnosť cestovať. Práve tá nemožnosť cestovať ma veľmi zasiahla.

Prečo? 

Na základnú školu som totiž nastúpil v roku 1966, teda v období uvoľňovania režimu po nástupe Alexandra Dubčeka. Chodil som na Bajkalskú, ktorá bola jednou z dvoch škôl, kde sa učili cudzie jazyky. Mal som to šťastie, že od druhej triedy som mal anglický jazyk. Bola to intenzívna výučba. Nakoniec som sa mu venoval štrnásť rokov, ale cestovať som nemohol.

Takže vlastne vám to v tej dobe bolo nanič. 

Úplne nanič nie. Ako hovorieval môj otec – zabudnuté nie je stratené. Keď sa po roku 1989 otvorili hranice, tak človek základy mal, jazyk zdrevenel, ale už to stačilo len oprášiť. A hneď som to aj využil. V tom čase som už bol sudca a jeden zo zakladateľov Združenia sudcov Slovenska. Mal som na starosti komunikáciu so zahraničím.

Nadväzovali sme kontakty s kolegami zo západnej Európy a Spojených štátov amerických. Vtedy sa mi angličtina zišla. Pred pádom režimu nebola možnosť byť v kontakte so zahraničnými sudcami, takže potom sme potrebovali ich rady, aby sme sa zorientovali v demokracii a budovali demokratické súdnictvo. Bolo to jedno z najkrajších období života.

Ako dieťa nekomunistov ste nemali problém dostať sa na gymnázium a na vysokú školu? 

Nie. Takéto problémy som nemal, ale musím povedať, že moji rodičia neboli žiadni disidenti.

Po skončení práva v roku 1983 ste sa stali justičným čakateľom v Bratislave. O tri roky neskôr sudcom. Museli ste vstúpiť do komunistickej strany?

Nie. Nikdy som nebol členom.

Veľká väčšina sudcov v tom čase v strane bola. Vaši kolegovia to vysvetľujú tak, že nemali na výber. Inak by sa sudcami nestali. 

Nie je to pravda. Boli kolegovia, ktorí boli členmi strany, ale to boli obyčajne funkcionári. Predsedovia či podpredsedovia súdov. Aj radoví sudcovia, ale to väčšinou trestní. Ja som bol od začiatku civilný sudca. Klamal by som, ak by som povedal, že človek musel byť členom strany, aby sa stal sudcom.

Museli ste ako sudca počas komunizmu robiť pri rozhodovaní kompromisy so svedomím? Niektorí trestní sudcovia to spätne priznali. Napríklad za to, že museli dávať tresty za opustenie republiky.

V občianskoprávnych veciach sme takúto dilemu nemali. Ak sa pozriete na občianske právo, tak sa v zásade nemení. Vychádza ešte z rímskeho práva. Riešili sme rozvody, zverenie maloletých detí, vlastnícke vzťahy.

Prezradili ste, že ste sa špecializovali na patenty. 

Na krajskom súde som mal špecializáciu pracovné právo a vynálezy a zlepšovacie návrhy. Ale to len preto, že nikto iný to nechcel robiť.

V tom čase, keď už ste boli po revolúcii na krajskom súde, ste absolvovali množstvo zahraničných kurzov v oblasti ľudských práv. Bola to cielená predpríprava na Európsky súd pre ľudské práva? 

Určite nie. V tom čase mi to vôbec nenapadlo. Jednoducho to asi pramenilo ešte z našej rodinnej histórie. Pochádzam z veľmi národnostne zmiešanej rodiny.

Čo to znamená? 

Časť rodiny pochádza z Čiech, časť z Rakúska a Nemecka, Poľska aj Maďarska. Už počas komunizmu u nás veľmi žila túžba po cestovaní, pretože za hranicami sme mali príbuzných. Spomínam si, že keď sa otvorili hranice, môj otec, ktorý už mal svoj vek a bol po infarkte, bežal do Rakúska tak rýchlo, aby sa mohol stretnúť s rodinou, že sme za ním nestíhali.

Ján Šikuta. Foto – TASR

Vráťme sa späť k ľudským právam. Prečo ste sa vrhli na ich štúdium?

Zrejme to bol akýsi zakorenený gén. Ale bola to aj objektívna potreba, túžba cestovať, študovať literatúru Západu a stretávať sa. Bola nevyhnutné stretávať sa po revolúcii so zahraničnými kolegami, aby nás učili, čo je to demokracia a všetko, čo sa dnes pre nás zdá ako samozrejmosť, teda to, k čomu sa približujeme.

Hoci ste sa tam pôvodne nechystali, v Štrasburgu ste napokon boli sudcom jedenásť rokov. Čo vám toto pôsobenie dalo? 

Strašne veľa. Už len tá dĺžka znamená, že je to podstatná časť môjho profesionálneho života. Veľa mi to dalo po odbornej stránke. Bola to sudcovská práca, ale úplne iná. Bol som súčasťou medzinárodného kolektívu a aparátu zo 47 krajín, rôznych náboženstiev, kultúr, zvykov. Takže aj ľudsky to bolo veľmi obohacujúce.

Viete dnes tieto skúsenosti využiť ako predseda Najvyššieho súdu? 

Určite áno. Z hľadiska vedenia, organizácie práce na súde to bolo rovnako obohacujúce. Chcel by som z toho čerpať. Pochopiteľne, ten systém bol zabehaný 50 rokov, ale videl som, že sa dajú veci robiť inak, organizovať ich tak, že to nič nestojí. Otázka medziľudských a pracovných vzťahov nestojí len na peniazoch. Veľké rozdiely som si všimol už na druhý deň po svojom príchode sem.

Spomínali ste, že vás zarazilo, že na Najvyššom súde sa ľudia nezdravia. 

Áno. Nezdravia sa. Je tu veľa falše, intríg, prižmurujú sa oči, vládne tu falošná kolegialita. Nehovorím, že inde to nie je. Všade sa nejaký problém vyskytne. Ale rozdiel je v tom, že v Štrasburgu, ak sa vám niečo podarí, tak vám kolegovia prajú. Povzbudzujú sa navzájom, pretože každý z nás takéto povzbudenie potrebuje.

A tu? 

Tu to tak nie je. Tu sa to skôr vníma ako problém. Je tu veľa závisti a neprajnosti.

Krátko po vašom návrate zo Štrasburgu sme sa stretli a bolo cítiť, že to nie je pre vás ľahké. Aj pred súdnou radou ste hovorili o tom, že ste očakávali, že spoločnosť bude chcieť využiť vaše skúsenosti, čo sa nestalo. Ako ste sa s tým vyrovnávali?

Nemôžem povedať, že sa to vôbec nestalo. Do Štrasburgu som odchádzal ako sudca krajského súdu, a keď som sa vrátil, tak mi ponúkli miesto na Najvyššom súde. Samozrejme, cez výberové konanie.

To je pravda, ale stali ste sa „len“ radovým sudcom. Nemali ste žiadnu riadiacu funkciu. 

Ale tak sú nastavené pravidlá, čo je pochopiteľné. Ak niekto príde na nové miesto, tak nie je normálne, že sa za zásluhy stane predsedom. Nemyslím si, že by to tak malo byť. Naopak, ak niekto príde do nového prostredia, musí sa s ním najskôr oboznámiť. Musí sa ho snažiť pochopiť.

Na verejnom vypočutí vás člen súdnej rady Ján Mazák konfrontoval s tým, že na Najvyššom súde ste len päť rokov. 

Čudoval sa tomu, či je to dosť dlho. Ja som mu pripomenul, že on sa stal predsedom Ústavného súdu, hoci predtým nebol ústavným sudcom. Myslím si, že päť rokov na súde stačí na to, aby som pochopil, čo tu je, a nadýchal sa tu. Na niečo som prišiel na druhý deň, niečo mi trvalo dlhšie a s niečím musíte mať až osobnú skúsenosť, aby ste pochopili.

Napríklad? 

Napríklad to, že sú tu ľudia falošní, ktorí vám neprajú a podkopávajú vám nohy. Na druhej strane, ak by tu bol človek 30 rokov, tak sa o ňom povie, že je to stará štruktúra. A tu sa ukazuje ten všeobecný prístup ľudí. Nikdy nám nie je dobré to, čo tu je, ale stále sa hľadá dôvod, prečo to dobré nie je. Chýba tu pozitívny prístup.

Cítite podporu od kolegov? 

Cítim, a preto nesúhlasím s vyhláseniami niektorých členov po voľbe, že nemám podporu. Naopak, chodím tu po chodbách, stretávam sa s ľuďmi. Chodí za mnou veľa kolegov, ktorí mi prejavujú podporu.

Prečo vás potom nepodporili aj pri kandidatúre? Inak by sa to vnímalo, ak by vás navrhli aj sudcovia Najvyššieho súdu, nielen sudcovská rada Okresného súdu Bratislava III.

Neviem na to odpovedať. Ani pri svojej prvej voľbe, ani teraz som za nikým nešiel, aby ma navrhol. Môj princíp je, že takáto iniciatíva musí vyjsť od niekoho iného. Veď tak je postavený aj celý systém, že sa sám nemôžem navrhnúť. Po prvý raz ma navrhol advokát a člen súdnej rady Branislav Jablonka, čo som si vážil. Teraz ma navrhla sudcovská rada Okresného súdu Bratislava III.

Zamrzela ma poznámka Jána Mazáka, že sú to len okresní sudcovia. Je to nedôstojné. A okrem toho, vraj ma navrhli viaceré subjekty, len bol problém s nejakými formálnymi nedostatkami týchto návrhov. Ja si to v každom prípade vážim a nemyslím si, že okresní sudcovia sú menejcennejší ako krajskí sudcovi či sudcovia Najvyššieho alebo Ústavného súdu.

Prečo ste vlastne opakovane prijali kandidatúru? Keď sme sa rozprávali po vašej neúspešnej kandidatúre na Ústavný súd, tak ste povedali, že jeden pokus stačil. Prečo teraz jeden neúspech nestačil? 

Vtedy som išiel do výberového konania na ústavného sudcu v dobrej viere, že prebehne tak, ako má. Vypočujú sa kandidáti, vyhodnotí sa to a poslanci vyberú. Už v tom prvom kole predsa bol dostatok kandidátov na to, aby mohli poslanci vybrať. Dokonca si myslím, že to prvé kolo obsahovalo tých najlepších kandidátov.

Keď som potom videl, ako to bolo politicky zmarené, tak som sa cítil oklamaný. Post ústavného sudcu je taký seriózny, že takto sa k jeho výberu nedá pristupovať. Preto som si povedal, že ak toto sú kritériá, tak ja do takej hry nepôjdem.

Ak porovnáme voľbu ústavných sudcov a novembrovú voľbu predsedu Najvyššieho súdu, vtedy ste mali protikandidátku Alenu Šiškovú. Z vypočutia bolo jasné, že ste o triedu lepší, no aj tak vás súdna rada nezvolila. Vtedy ste necítili sklamanie?

Bol to iný druh sklamania. Pri Ústavnom súde to bol pocit sklamania, že išlo o jednu veľkú frašku, cítil som sa oklamaný. Na súdnej rade to bolo iné, pretože každý, kto sa hlási do výberového konania, tak, samozrejme, očakáva, že uspeje. Zároveň však musí počítať aj s možnosťou, že neuspeje. Ak by bol víťaz vopred jasný, bola by to opäť fraška. Vypočutie prebehlo, hlasovalo sa a voľba nebola zmarená, len mi chýbali dva hlasy.

Úprimne povedzte, po čom ste túžili viac. Po poste ústavného sudcu alebo predsedu Najvyššieho súdu? 

Nepristupoval som k tomu takto. Už som povedal, že som mal to šťastie získať skúsenosti v rámci Organizácie spojených národov a ESĽP v Štrasburgu, ktoré chcem ponúknuť. A ešte dodám, že ani do OSN, ani do Štrasburgu ma nikto nepretlačil a nikto zo Slovenska mi tie miesta nevybavil. Takéto konšpirácie, ktoré zaznievajú, odmietam.

Ján Šikuta počas vypočutia Ústavnoprávnym výborom NR SR ako kandidát na sudcu Ústavného súdu. Foto – TASR

Povedali ste, že práve v Štrasburgu ste zažili vrchol kariéry. Čo vás motivuje ísť ďalej? 

Povedal som to, ale nechcem povedať, že predseda Najvyššieho súdu nie je tiež istý vrchol. Takže čiastočne by som svoje slová zobral späť. Je to česť, ale hlavne kopa práce, ktorá tu je. Čaká ma veľa nepríjemných situácií, konfliktných, ale s tým treba rátať. Beriem to tak, že je fér, aby som svoje skúsenosti, ktoré som nadobudol v zahraničí, ponúkol doma. Vnímam to ako takú misiu.

Po zvolení ste vyzerali, že vás úspech prekvapil. 

Bol som prekvapený. A to dvojnásobne. Z toho, že ma zvolili, a aj z toho, kým som bol zvolený.

Hlasov ste napokon dostali dvanásť. 

Áno. Potom sa to otočilo a aj z toho som bol prekvapený. Rátal som s hlasmi od členov od prezidentskej kancelárie, parlamentu a vlády. Tak to bolo aj v novembri a odvtedy sa z mojej strany nič nezmenilo. Neurobil som nič negatívne. Možno teda ani nič pozitívne. Ale nemyslel som si, že by som tú podporu stratil.

Aj ministerka spravodlivosti vyslala signál, že by bolo vhodnejšie voľbu zmariť, a to najmä pre okolnosti, ako bol navrhnutý váš protikandidát. Neočakávali ste teda skôr takýto výsledok? 

Nevylučoval som to. Očakával som však aj to, že nebudem zvolený. Ak by ma aj volili prezidentskí, parlamentí a vládni nominanti, stále by to bolo málo hlasov.

Mali ste prisľúbené hlasy od tých nominantov, ktorí za vás nakoniec nehlasovali? 

Nie. Ja som sa pred voľbou s nimi ani nestretol. Vychádzal som len z toho, ako hlasovali v novembri, a z toho, že až do výmeny nových kandidátov v súdnej rade som si myslel, že mám ich podporu. Nikto mi nenaznačoval, aby som to vzdal.

Nebol za vami nikto a neprehováral vás, aby ste z voľby odstúpili? 

Nie, nikto za mnou nebol. Ani žiadne také signály som nedešifroval.

Argument členov, ktorí za vás nehlasovali, je taký, že chceli, aby v ďalšej voľbe mohol kandidovať možno niekto ešte lepší ako vy. Ako to vnímate? 

Toto bola už štvrtá voľba. Ak tu boli lepší kandidáti, tak sa nemali schovávať a mali ísť s kožou na trh. Povedať to pri štvrtom kole sa mi zdá zvláštne. Bola tu už celá plejáda kandidátov vrátane bývalej predsedníčky Ústavného súdu, bývalej predsedníčky súdnej rady, bývalej predsedníčky občianskeho kolégia. Nechcem tým povedať, že som najlepší. Ak sa povie, že je tu niekto lepší, tak by sa patrilo povedať aj nejaké mená.

Ako tieto okolnosti ovplyvnili vaše vnímanie viac ako trojhodinového verejného vypočúvania na súdnej rade? 

Už som absolvoval množstvo vypočutí a výberových konaní. Otázky na nich sa vždy týkali pozície, o ktorú som sa uchádzal. Čo v nej mienim robiť a ako by som to chcel robiť. Účelom nebolo skúšať človeka ako nejakého študenta. Životopis má predsa každý pred sebou. Skôr išlo o jeho doplnenie, aby si komisia vytvorila ucelený obraz.

Treba povedať, že aj na súdnej rade niektoré otázky k tomuto smerovali, boli relevantné a na mieste. Niektoré boli až neslušné. Nesúviseli vôbec s týmto výberovým konaním, dokonca niektoré smerovali na rodinných príslušníkov. Napriek tomu som sa na ne snažil odpovedať.

Myslíte teraz otázky od vášho kolegu Juraja Klimenta? 

Napríklad.

On po voľbe neskrýval sklamanie. No neskôr povedal, že na druhý deň vám podal ruku a ponúkol spoluprácu. Využijete ju? 

S pánom Klimentom som sa od voľby nestretol.

Takže nie je pravda, čo povedal? 

Keď sme sa nestretli, tak je to samovysvetľujúce. (Sudca Juraj Kliment po zverejnení rozhovoru spresnil, že predsedovi Šikutovi gratuloval a ponúkol spoluprácu cez SMS – pozn. red.)

Aj toto je vizitka vzťahov na Najvyššom súde? 

Odpoviem tak, že aj toto bolo súčasťou môjho prekvapenia. Pretože aj on mi do určitého momentu podporu vyjadroval. Neporozumel som tomu a nerozumiem tomu stále. Ale neriešim to. Už nechcem zachádzať do minulosti, pretože ma čaká veľa úloh na súde.

Kľúčovou úlohou momentálne bude získať na Najvyšší súd sudcov. Povedali ste, že je ich o dvadsať menej, ako by malo byť. Hrozí odchod ďalších z dôvodu ich veku? 

Áno, situácia je veľmi zlá. Z 80 sudcov dvadsiati chýbajú. A bude veľmi závisieť od toho, aký vek odchodu do dôchodku sa pre sudcov stanoví. Ak by som mohol u niekoho stratiť slovo, prihovoril by som sa za ten vyšší vek. Získali by sme tak rok, dva na riešenie situácie. Ak ostaneme pri veku 65, sú tu ďalší sudcovia, ktorí budú musieť odísť.

Ako sa vy pozeráte na to, že sa určí presná hranica, kedy budú sudcovia končiť vo funkciách a nebude to závisieť od súdnej rady a prezidentky? 

Vítam to, že to bude jasne stanovené. Z praktických dôvodov by bolo ešte lepšie, ak by sa určil odchod uplynutím kalendárneho roku, v ktorom sudca dovŕši daný vek. Al je to v každom prípade lepšie, pretože sudcovia budú vedieť, na čom sú, a aj súdy budú vedieť plánovať.

Priorita je teda získať nových ľudí. Ako na to? 

Sú dve možnosti. Buď ich zobrať nastálo, teda preložením, alebo formou stáže. Ja sa momentálne prikláňam ku kombinácii oboch. Nabrať dvadsať stážistov môže byť riziko. Ešte to však chcem prebrať s predsedami kolégií.

Ako chcete vybrať tých najlepších z najlepších, čo stále opakujete? 

Doposiaľ bol postup taký, že ak sa uvoľnilo miesto, tak sa vedenie Najvyššieho súdu dohodlo s predsedom krajského súdu, koho by mohol uvoľniť. Padlo meno konkrétneho sudcu, ktorý na súd príde. To chcem zmeniť. Aby to bol skutočný výber a nebolo to len o jednom človeku.

Ako to chcete zabezpečiť? 

Chcel by som vždy osloviť všetkých sudcov krajských súdov a vo výnimočných prípadoch aj okresných súdov. Informovať ich o výberovom konaní a vyzvať ich, aby sa na ňom zúčastnili. V mojej kompetencii je zriadiť výberovú komisiu. To by som chcel urobiť tak, aby ona bola garantom výberu. Nie jedného z jedného, ale piatich sudcov z dvadsiatich.

Stále sme počúvali o tom, že medzi sudcami nie je záujem, a preto museli oslovovať konkrétnych ľudí. 

Hovorím o tom aj so sudcami okresných a krajských súdov a oni vravia, že to nie je pravda. Je to ako spojené nádoby. Ak sa vie, že na jedno miesto je vopred vybraný jeden sudca, tak tí ostatní sa neprihlásia. Považujú to za zbytočné a to chcem zmeniť. Chcem im povedať, že kto chce, nech sa hlási.

Chápem aj to, že sudca z Krajského súdu v Prešove bude riešiť iné otázky ako sudca z Bratislavského kraja. Je to otázka sťahovania, rodiny, zabezpečenia bývania. Som však presvedčený, že sudcovia z Bratislavy a okolitých krajov, Trnavy, Trenčína či Nitry, sa budú hlásiť. Druhá vec je, že im robia problémy predsedovia súdov, pretože ak ich pustia napríklad na stáž, budú im chýbať na súde.

To je logické, pretože ak mu odíde človek na stáž, nedostane za neho náhradu, ale spisy po ňom na súde ostanú. 

Rozumiem tomu, že predseda ako manažér sa stará o to, aby mal súd kompletný. Ale to musím riešiť s ministerkou spravodlivosti. Moja predstava je, že ak idú sudcovia z kraja na Najvyšší súd, tak aby už nemuseli prechádzať súhlasom predsedu krajského súdu. To isté by malo platiť pri prechode z okresného na krajský súd. Zabezpečila by sa tým plynulejšia obmena sudcov a nebrzdil by ju subjektívny postoj predsedov.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Prezidentka vám pri menovaní povedala aj to, že očakáva, že „sa stanete silným hlasom sudcov, ktorým na dôveryhodnosti justície a vážnosti sudcovského stavu v spoločnosti naozaj záleží“. Vás doposiaľ verejne nebolo veľmi počuť. Ste pripravený zapájať sa do verejnej diskusie? 

Nevidím v tom problém. Chcem informovať verejnosť o tom, čo sa bude robiť a čo chceme robiť. Zároveň som prisľúbil prezidentke, že ju budem pravidelne informovať o tom, čo sa podarilo či nepodarilo dosiahnuť. Aby mohla priebežne vyhodnocovať moju misiu. Otázka je len to, akou formou to urobiť, aby to zabralo čo najmenej času, ale bolo to čo najefektívnejšie.

Nemyslím si, že prezidentka mala na mysli takéto informovanie verejnosti. Skôr sa pýtam na to, že ak by sme boli svedkami pokračovania Kočnerovej Threemy či ďalšej policajnej akcie, ako bola Búrka, tak sa dočkáme z vašej strany reakcie a nebudú to vágne vyjadrenia? 

Určite nevieme predvídať, čo všetko sa ešte môže stať. Ale treba rozlišovať, kto sa k čomu vyjadrí. Ministerka spravodlivosti sa môže vyjadriť ku všetkému. Je ministerka. Predseda Najvyššieho súdu má kompetencie len pre Najvyšší súd.

Ale ste predstaviteľom vrcholnej inštitúcie všeobecného súdnictva. 

Nehovorím, že sa nevyjadrím. Ale tvrdím, že treba rozlišovať. Len naznačujem, že sú témy, pri ktorých nemám žiadne kompetencie. Nezmôžem pri nich nič. Ale ak budem mať právomoc, tak nebudem tolerovať korupčné správanie a všetko s tým spoločné. Inak sa dopredu nedostaneme.

Nebudem ani falošne prižmurovať oči a nebudem kolegiálny. Takéhoto postoja sa verejnosť odo mňa nedočká. Druhá vec je, v akej sile to vyjadrenie má byť. Určité pravidlá slušného správania tu stále musia byť. Nemôžem niekoho vopred odsúdiť, obviniť.

Po tom, ako boli vlani na jeseň medializované správy z Kočnerovej Threemy a bolo jasné, že sa týkajú viacerých, 179 sudcov podpísalo výzvu, aby si prerušili funkcie až do vyšetrenia, a to v záujme zachovania dôvery v súdnictvo. Vy ste sa k nim nepridali. Prečo? 

Už som sa k tomu mnohokrát vyjadroval. Znovu sa vraciame k tomu, čo som urobil zle a čo som neurobil.

Tá otázka súvisí s tým, čo očakáva prezidentka. Či budete tým hlasom sudcov, ktorým na dôveryhodnosti justície záleží?

Áno. Viem si predstaviť, že budem tým hlasom. Ale mnohé tie otázky, ktoré zazneli aj počas verejného vypočutia, sa týkali obdobia, keď som na Slovensku ani nebol. Nevidím dôvod k tomu už čokoľvek povedať. K tej výzve som povedal, že som to považoval za týchto okolností za slabú iniciatívu. Už sa k tomu nevracajme.

Na Najvyšší súd prichádzate s akčným plánom očisty justície. Čo bude váš prvý krok? 

Nedá sa hovoriť o prvom. Je to viacero bodov. Musíme vytvoriť tím, aby sa ten plán mohol realizovať.

Ako dlho potrvá, kým ho vytvoríte a začnete konať? 

Všetky body mám pripravené. V prvom rade musím osloviť ministerku spravodlivosti, pretože ona riadi 1300 sudcov, ja len 80. Je to typická tímová práca. Nielen ho zostaviť, ale aj realizovať. Kľúčový hráč je ministerstvo spravodlivosti, ale aj súdna rada, Najvyšší súd a potom ďalšie inštitúcie, ktoré budú zohrávať svoju úlohu. Napríklad pri majetkových priznaniach to bude riaditeľstvo finančnej polície. Nepoviem teda, čo bude prvé, ale aké body v tom pláne mám.

Čo máte k očiste justície?

Čo je očista? Podľa mňa je to predovšetkým výber nových sudcov. Dnes je totiž legislatíva nastavená tak, že sudcu sa môžete „zbaviť“, len ak ho potrestá disciplinárny súd alebo spácha úmyselný trestný čin. Je to teda veľmi ťažké a to je realita. Ktokoľvek môže mať akékoľvek vyhlásenia.

Nepustí nás ústava a zákon, pokiaľ sa nezmení. Ak tu budú podozrenia z korupcie pri ďalších sudcoch, je možné podať návrh na prerušenie výkonu sudcu. Ale podstatu očisty vidím cez výber kvalitných nových ľudí. A tu musia byť výberové komisie garantom kvality tohto výberu.

Kto by mal byť súčasťou tých výberových komisií? 

Bol by som rád, ak by ich súčasťou boli právnici, určite nie laici, ako to bolo v 50. rokoch. Nech sú to uznávaní odborníci, hoci aj z tretieho sektora, nech je zabezpečená kontrola verejnosti. Bolo by dobré, ak by verejnosť mohla byť prítomná na výberovom konaní a mohla sa aj priamo pýtať. To sú nástroje, ako vtiahnuť verejnosť a ako bude môcť vplývať na to rozhodovanie.

A čo by malo byť tým ďalším bodom? 

To je predvídateľnosť súdnych rozhodnutí súdov. To je práve tá kompetencia Najvyššieho súdu. Jeho úlohou je ustáliť prax a povedať, ako sa má ktorá vec rozhodovať.

Čiže to, aby súd v Bratislave nerozhodol v rovnakej či v podobnej veci inak ako súd v Nitre? 

Presne tak. Aby tu bola istota, že dva súdy rozhodnú rovnako. Tak vieme ovplyvniť aj súdivosť. V konečnom dôsledku tak môžeme znížiť počet podaných žalôb. Pretože ak advokát bude vedieť, že v takomto spore je istý právny názor a nie je šanca uspieť, tak by mal usmerniť klienta, aby do toho nešiel.

Je to typický precedenčný systém, ktorý fungoval aj v Štrasburgu. Tam bol na to veľký administratívny aparát, ktorý sledoval, čo ako ktorý senát rozhodol. Toto je cieľ. Je to dôležité, pretože keď sa rozhoduje rozdielne, potom vznikajú pochybnosti o tom, že sudca bol podplatený.

Na Najvyššom súde to má na starosti analytické oddelenie, ktoré tu vzniklo pred dvomi rokmi. Jeho fungovanie budem ďalej podporovať. Jeho úlohou je, aby všetky rozhodnutia boli na webe, aby ho mali k dispozícii okresné a krajské súdy.

A čo previerky? 

Samozrejme, aj tie tam mám. Ale ide o to, kto stráži strážcu. Aby tu boli garancie, že to nebude zneužiteľné. Dnes to funguje tak, že sa vypytujú susedov a podobne, neviem, či je to správne. Stačí, že budem v zlom vzťahu so susedom, a môže to mať vplyv na to, či budem sudcom. Previerkam sa však nebránim. Ak nie je čo schovávať, tak prečo nie. Ale nesmú sa stať mocenským nástrojom na to, aby sa dalo niekoho zbaviť.

Ministerka spravodlivosti hovorila o tom, že by začala preskúmavaním majetkov a potom previerkou integrity. Ako prví by mali byť na rade predsedovia a podpredsedovia súdov. Ste pripravený sa „otvoriť“ preverovaniu?

Ale veď to som už dávno urobil v majetkových priznaniach. Všetky sú verejne dostupné, hoci vo svete to nie je bežné. Ak je niekto bohatý, môžu mu uniesť dieťa či všeličo iné sa môže stať. Musím to rešpektovať. Všetko, čo mám, mám uvedené v majetkovom priznaní. A nemám pochybnosti o tom, že by som to nedokázal vydokladovať.

Čo si myslíte o tom, že sudcovia by mali byť veľmi zdržanliví vo svojom spoločenskom živote? 

Určite zdržanlivosť je na mieste. Ale je rozdiel, či idete reprezentovať inštitúciu. Ak je pozvaný predseda Najvyššieho súdu na výročnú schôdzu advokátskej komory, tak je povinnosť tam ísť. Je však iné, ak je pozvaný sudca, tým skôr funkcionár, na nejakú akciu.

Vaším zvolením dostal Najvyšší súd predsedu, ale stále mu chýba podpredseda. Máte tip, kto by sa ním mohol stať? 

Určite mám. Už som s niektorými kolegami o tom aj diskutoval, ale každý si to musí premyslieť. Nebudem o nich hovoriť.

Hovorili ste o tom, že v 90. rokoch ste veľa komunikovali so sudcami zo západnej Európy a hovorili vám, ako by mala justícia vyzerať. Čo by vám povedali na dnešný stav slovenského súdnictva? 

Nič pozitívne by nemohli povedať. To, že bolo obvinených trinásť sudcov zo všetkých stupňov súdov z kraja, je zlé. Nič iné by povedať nemohli.

Čo sa stalo za tridsať rokov, že sme boli svedkami defilé trinástich sudcov v putách? 

Zmenilo sa veľa vecí. Zmenilo sa to, kto a s akou motiváciou do justície ide. Kedysi sme mali ako sudcovia spomedzi právnikov jedny z najnižších platov. Dnes už ten plat nie je najhorší a ani tie sociálne istoty. Ale otázne je, či sa sudcami chcú stať ľudia preto, že ich to baví, alebo preto, že chcú zarobiť na úplatkoch alebo získať moc.

Mne sa zdá, že dnes idú do justície ľudia s úplne inými predstavami o tom, o čom justícia je. Je to o tom, že by mali dávať do rovnováhy právo a spravodlivosť, a nie o peniazoch.

Ján Šikuta (1960)

V roku 1983 ukončil štúdium práva na Univerzite Komenského v Bratislave. Ako sudca začínal v roku 1986 na Okresnom súde Bratislava-vidiek, odkiaľ po štyroch rokoch prešiel na bratislavský krajský súd. Od roku 1995 bol právnym poradcom vysokého komisára OSN pre utečencov a z tejto pozície odišiel v roku 2004 na Európsky súd pre ľudské práva do Štrasburgu. V roku 2015 tam svoju kariéru ukončil a začal pôsobiť na Najvyššom súde. Neúspešne kandidoval na ústavného sudcu a v novembri 2019 aj na predsedu Najvyššieho súdu. Súdna rada ho zvolila za kandidáta až v štvrtej voľbe 11. mája 2020. Prezidentka Zuzana Čaputová ho do funkcie predsedu Najvyššieho súdu vymenovala 20. mája.

Leave your comments

0
terms and condition.

Comments (1)

  • Guest (Dalibor Kotacka)

    Ha-ha- Helena ,
    kde ste ?? Nevadí Vám ako sa sudca Šikuta rozplýva nad kapitalizmom , západom a možnosťami učiť sa od amerických sudcov ...??? V najkrajšom období svojho života ??
    Ja len nepochopím , prečo sa v Štrasburgu (keď mal na stole môj prípad porušenia ľudských práv ) neporadil s AMERICKÝMI sudcami a neopýtal sa , prečo neexistuje súdny príkaz na moju deportáciu a odvlečenie od rodiny v Colorade !!
    Slovenským politikom sa nemožno čudovať , že klamali , veď sa dodnes pchajú do amerického zadku , ale tzv. nezávislý sudca Európskej Únie ??? Bez názoru a bez záujmu o vlastného spoluobčana ??? A čo chce tento človek ( vyzerajúci ako doga) vlastne zmeniť v slovenskom súdnictve ?? Veď je to tu Sodoma-Gomora !! Kam sa človek pozrie , tam je neprávosť a neostava asi iné , ako začať zbíjať ...

You are here: Home About Us Statutory Representatives Slovenské kategórie Dokumenty Externé Nový predseda Najvyššieho súdu: Čaká ma veľa práce, je tu veľa falše a intríg, závisti a neprajnosti

Contact


e-mail: This email address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it.

 

Our partners