My nič, my sme len sudcovia

Zo zasadnutia súdnej rady. Foto N – Tomáš Benedikovič| dennikn.sk | Marek Káčer | 1. apríla 2020 |

Zo zasadnutia súdnej rady. Foto N – Tomáš Benedikovič

Sudcovia a sudkyne tvoria osobitnú spoločenskú skupinu. Ústava im garantuje exkluzívne kariérne a materiálne podmienky, a preto je legitímne od nich požadovať, aby plnili povinnosti, ktorým iné kategórie osôb nepodliehajú. Jednou z takýchto povinností môže byť aj povinnosť prejsť vhodne nastavenou previerkou. Previerky predsa nie sú trestom, ale nástrojom kontroly určitej spôsobilosti.

Autor je vedúci Katedry teórie práva a ústavného práva
na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity
a vedecký pracovník na Ústave štátu a práva SAV

Slovenské súdnictvo má dlhodobo kriticky nízku dôveryhodnosť. Nová vláda pravdepodobne bude tento problém riešiť zavedením sudcovských previerok. Prednedávnom sa proti tomuto návrhu postavil trnavský sudca Martin Smolko, ktorého kritické vyhlásenie podpísalo niekoľko desiatok jeho kolegov a kolegýň.

Pán doktor Smolko proti previerkam v zásade namieta dve veci: previerky neriešia reálny problém, pretože za nízku dôveryhodnosť slovenského súdnictva nesú zodpovednosť médiá a politici. Navyše sudcovské previerky by boli nesystémovým opatrením, pretože by sa vzťahovali iba na súdnictvo, hoci problém nízkej dôveryhodnosti sa týka aj parlamentu a vlády. Ich zavedením by teda došlo k narušeniu deľby moci. Obidva tieto argumenty sú slabé.

Sudca Smolko vidí príčinu nízkej dôveryhodnosti súdnictva v médiách a politikoch. Médiá sú vinné, pretože ojedinelé zlyhania jednotlivých sudcov prezentujú ako všeobecnú charakteristiku celého sudcovského stavu. Politici sú vinní preto, že túto mediálnu manipuláciu zneužívajú ako marketingovú stratégiu na získavanie lacných politických bodov.

Prvou zvláštnosťou je, že formulovaním tejto námietky sa pán sudca dopustil presne tej chyby, ktorú vyčítal svojim oponentom. Do jedného vreca hodil všetky médiá a všetkých politikov, hoci záujem o riešenie témy nízkej dôveryhodnosti súdnictva je určite podnietený celou škálou motívov: niektorí majú úprimnú snahu o vylepšenie inštitúcií nášho štátu, iní sa na téme azda len priživujú. Toto však nie je najväčší problém Smolkovej argumentácie, pretože podobných generalizácií sa dopúšťame všetci.

Sudcovo elitárstvo

Oveľa vážnejším deficitom Smolkovej pozície je jeho elitárstvo. Tvrdením, že nízka dôveryhodnosť súdnictva je len fiktívnym problémom, ktorým politici a médiá manipulujú verejnú mienku, v podstate uráža všetkých voličov a voličky. Podľa sudcu Smolka sú slovenskí občania jednoducho príliš hlúpučkí na to, aby vedeli rozoznať svoje skutočné problémy, a preto sa nechajú ťahať za nos marketingovými huncútstvami politických strán, ktorým predsa nemôže ísť o nič iné, len o získavanie popularity.

Odhliadnime teraz od toho, že takýmto vyhlásením pán sudca vyslovuje nedôveru všetkým svojim spoluobčanom a celému politickému systému, a sústreďme sa na problém nízkej dôvery v súdy, ktorý je reálny.

Totiž ak pri jednom druhotriednom mafiánovi dokázala zlyhať štátna tajomníčka, podpredsedníčka Najvyššieho súdu, predseda okresného súdu, podpredseda iného okresného súdu či sudkyne rozhodujúce jeho súdne spory, potom sa niet čo čudovať, že občania a spolu s nimi aj niektorí politici začínajú pochybovať o ojedinelosti týchto zlyhaní a o efektívnosti súčasného nastavenia vyvodzovania sudcovskej zodpovednosti.

Možno je problém ojedinelý kvôli nezvyčajnej povahe nemenovaného mafiána, možno sa problém týka iba Bratislavy, možno sa jeho symptómy prejavujú v celej republike. Nevieme, pretože príslušné orgány nemajú relevantné informácie. A nemá ich ani súdna rada, ktorej úlohou je garantovať nezávislosť súdnej moci, ale rovnako aj profesijnú spôsobilosť jej jednotlivých predstaviteľov.

Dnes môžeme konštatovať, že viacerí podozriví sudcovia a sudkyne majú pozastavenú činnosť, a že sa voči nim rozbehli disciplinárne a trestné konania, lenže aj keby išlo o prejavy samoočistného mechanizmu v súdnictve, stále pôjde o mechanizmus, ktorý sa spustil len na základe informácií náhodne získaných pri vyšetrovaní (na prvý pohľad) vecne nesúvisiaceho činu – vraždy novinára a jeho snúbenice. Preto sa tvorcom titulkov v bulvárnych novinách skutočne môže natískať otázka, či má Jánovo a Martinine právo na život menšiu váhu ako súkromie zhruba štrnásť stoviek kariérnych úradníkov, ktorým ústava garantuje doživotnú istotu nadpriemerného príjmu. Pritom tvrdenie, že sudcovské previerky sú založené na kolektívnej vine, je prejavom úplného nepochopenia tohto inštitútu, pretože previerky nie sú trestom, ale nástrojom kontroly určitej spôsobilosti.

V druhom argumente je nepochopenie parlamentnej demokracie

Týmto sa dostávame k druhému Smolkovmu argumentu: keď previerky, tak pre všetkých, nielen pre sudcov. Tento argument však ignoruje fakt, že sudcovia a sudkyne tvoria osobitnú spoločenskú skupinu s osobitným sociálnym statusom.

Z tisícky rôznych povolaní, ktoré sa na Slovensku vykonávajú, ústava garantuje celoživotnú kariéru a istotu už raz priznaného zárobku vo výške aspoň trojnásobku priemernej mzdy práve a len sudcom. Tieto nadštandardné kariérne a materiálne podmienky majú svoje legitímne opodstatnenie, pretože vytvárajú garancie sudcovskej nezávislosti. Práve preto je však rovnako legitímne vyžadovať od sudcov aj plnenie určitých špecifických povinností, ktorým iné kategórie osôb nepodliehajú. Sudcovia sa napríklad musia zdržať spoločenského styku, ktorý by mohol vzbudzovať zdanie, že nebudú rozhodovať nestranne. Z rovnakého dôvodu je do určitej miery zúžená aj sloboda ich prejavu. Aj v súkromnom živote musia konať tak, aby neznižovali vážnosť svojej funkcie. Jednoducho ideálny sudca by sa mal správať ako mĺkvy samotár.

Z tohto pohľadu je úplne v poriadku, ak sa výkonná moc a parlament („politici“) pokúsia koncipovať protikorupčné opatrenie cielené špecificky len na kategóriu sudcov za predpokladu, že toto opatrenie bude adekvátne vyvážené s hodnotou nezávislosti súdnej moci a s hodnotou súkromia.

Navyše tvrdenie, že previerkam by mali podliehať aj politici, je prejavom úplného nepochopenia podstaty parlamentnej demokracie, pretože posledným arbitrom spôsobilosti poslancov je ľud a spôsobilosť členov vlády zas posudzuje parlament. Najväčší rozdiel medzi politikom a sudcom je vidieť práve v podmienení ich funkcie spoločenskou dôverou: ak politik nemá dostatok dôvery, tak funkciu nezíska alebo stratí. Dokonca aj v demokraciách, v ktorých sú gestá vyspelej politickej kultúry vzácne, sa považuje za samozrejmosť, že odchodu z funkcie nemusí predchádzať potvrdenie individuálneho zlyhania v trestnom či disciplinárnom konaní. Stačí neúspech vo voľbách, respektíve pri hlasovaní o dôvere vlády, stačí mať nízku dôveryhodnosť. Preto je legitímne vyžadovať previerky od sudcov, a súčasne nie od poslancov a členov vlády.

V jednom má pán Smolko pravdu – len previerky nestačia. Treba priznať, že články o škandáloch a katastrofách zvyšujú čítanosť médií, lenže ľudí zaujímajú aj príbehy so šťastným koncom. Slovenskí sudcovia a sudkyne rozhodujú stovky prípadov, v ktorých spravodlivosť vyhráva nad zlomyseľnosťou a chamtivosťou, no verejnosť sa o nich nedozvie. Sudcovia sú zavalení spismi, takže sa nedá veľmi očakávať, že sa budú venovať aj popularizátorskej činnosti. V tejto situácii by teda mohol pomôcť systém profesionálnych hovorcov súdov, ktorí by dokázali využiť na propagáciu súdnictva aj sociálne siete.

Nedá sa vyčítať médiám, že si všímajú iba to zlé, ak niet nikoho, kto by im ukázal to dobré. V súčasnosti možno badať, že niektoré súdne kauzy získali bezprecedentné mediálne pokrytie, predstavitelia justičného systému konečne získavajú svoje mená a tváre, mnohí študenti a študentky práva konečne spoznávajú osoby, ktoré im môžu slúžiť ako ich profesijné vzory. Pozornosť médií teda nie je prekliatie, ale príležitosť.

Pán sudca Smolko si myslí, že iniciatíva Preverte nás!, v ktorej niektorí prešovskí sudcovia deklarujú svoju ochotu podrobiť sa previerkam, je naivná. Previerky podľa neho nezvýšia dôveryhodnosť súdnictva, pretože na Slovensku sa od roku 2014 do roku 2019 preverovali kandidáti na funkciu sudcu, no dôveryhodnosť súdov nijako nestúpla. V skutočnosti je prešovská iniciatíva to najlepšie, čo mohli sudcovia na obranu svojej dôveryhodnosti urobiť. Ide o techniku otvorených dverí, overenú stratégiu riešenia medziľudských konfliktov, ktorou sudcovia dávajú najavo nie to, že sa cítia byť spoluzodpovední za súčasný stav – previerky predsa nie sú trestom –, ale to, že ako čestní a sebavedomí strážcovia spravodlivosti nemajú čo skrývať.

Naopak, krajne naivné je myslieť si, že dôveryhodnosť súdov možno zásadne zvýšiť za pár rokov a že k takémuto zvýšeniu mohlo aspoň teoreticky dôjsť rok po tom, čo sa odhalili škandalózne prepojenia viacerých predstaviteľov justičnej elity na organizovaný zločin, ktoré nemajú v civilizovanom svete obdobu. Každý ďalší podpis pod vyhlásením sudcu Smolku je argumentom navyše, prečo by výkonná a zákonodarná moc mali súdnictvu so zvyšovaním jeho dôveryhodnosti pomôcť.

 

Leave your comments

0
terms and condition.
  • No comments found
You are here: Home Documents Slovenské kategórie Dokumenty Externé My nič, my sme len sudcovia

Contact


e-mail: This email address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it.

 

Our partners