Ján Mazák: Rozsudok prekvapil aj mňa, ako sudca nevidím rozumné pochybnosti

https://a-static.projektn.sk/2020/09/20202906_sudna_rada_10711414.jpg| dennikn.sk | Monika Tódová | 4. septembra 2020 |

Predseda súdnej rady hovorí, že senát mal v kauze Kuciak precízne pripraviť a zdôvodniť rozsudok, aby ho mohol doručiť hneď po vyhlásení.

Kauzu Kuciak považuje Ján Mazák za jedinečný prípad v histórii slovenskej justície, ktorý preto sledoval. V rozhovore hovorí:

  • ako hodnotí ako predseda súdnej rady rozsudok v kauze Kuciak,
  • čo považuje za najväčšiu chybu odôvodnenia senátu Špecializovaného trestného súdu,
  • čo si myslí o tom, že unikli nezhody v senáte a výsledok hlasovania,
  • prečo sudcovia na Slovensku nevedia komunikovať s verejnosťou.

Po štvrtkovom rozhodnutí Špecializovaného trestného súdu nastal dosť zásadný spor medzi verejnosťou a senátom 2T, ktorý rozhodoval vo veci vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Prečo verejnosť neporozumela oslobodeniu Mariana Kočnera a Aleny Zsuzsovej?

Celý proces sa odohrával v ovzduší, v ktorom sa prejudikovalo, že Kočner a Zsuzsová sú vinní. V tejto atmosfére sa o tom nepripúšťali žiadne pochybnosti a otvárala sa len otázka trestu. Ľudia nesledovali zložitý proces vykonávania dôkazov, technické problémy, ktoré tam vznikali, alebo návrhy obhajoby či zástupcov poškodených. Ľudia len predpokladali výsledok a čakali, kým to bude vyriešené. V tejto atmosfére ostal každý veľmi prekvapený, keď senát vyhlásil oslobodzujúci rozsudok.

Boli ste aj vy prekvapený?

Bol, hoci nie som laická verejnosť, ale bývalý trestný sudca a dovolím si povedať, že aj s určitými skúsenosťami. Proces som sledoval ako profesionál a priebežne som skúmal vykonávané dôkazy. Priamych dôkazov bolo veľmi málo, vlastne iba výpoveď Zoltána Andruskóa. Ale nepriamych dôkazov bolo dosť na to, aby vytvorili naozaj logickú reťaz, ktorá na seba nadväzuje. Logický sled udalostí bol občas narušovaný, nie však podstatným spôsobom. Ľudská pamäť totiž nie vždy kopíruje presne to, čo sa udialo, a s odstupom času dochádza k istým skresleniam. Takýto výsledok som teda veľmi neočakával. Potom, čo som o tom vedel, sledoval a čítal, tak ako sudca som si povedal, že nie je veľa priestoru napísať oslobodzujúci rozsudok, ale je veľa dôvodov napísať rozsudok, ktorý bude hovoriť o vine a treste.

Odôvodnenie súdu som si vypočula dvakrát a nadobudla som dojem, že rozhodnutie odôvodňovali dve odlišné osoby. Kým súd odôvodňoval rozhodnutie odsúdiť Tomáša Szabóa, tak sa odvolával na dôveryhodnosť výpovede Zoltána Andruskóa. Potom predsedníčka senátu odložila jeden papier a zobrala do ruky druhý a v ňom ako dôvody oslobodenia Kočnera a Zsuzsovej čítala, že Andruskó nie je dôveryhodný svedok. Senát navyše nespomenul dosť veľa významných skutočností. O čom toto odôvodnenie hovorí?

Ústne vyhlásené dôvody vzbudili aj vo mne veľké rozpaky, pochybnosti a zasiali semienka nedôvery, hneď som si však uvedomil, že na to, aby som si dokázal urobiť jednoznačný záver, musím poznať celé odôvodnenie v písomnej podobe. O tom, že je to ozaj veľká výzva pre senát Špecializovaného trestného súdu, svedčí aj to, že predsedníčka senátu si vyžiadala predĺženie lehoty na napísanie dôvodov rozsudku. Dôvody, ktoré uvádzala v prípade inžiniera Szabóa, nadväzovali logicky na výsledky dokazovania, v senáte neboli pochybnosti a podľa všetkého hlasoval 3:0, kým ďalšie dôvody vykazujú známky medzerovitosti a nelogickosti. Zaoberajú sa iba veľmi zhruba tým, čo slúžilo ako základ pre oslobodzujúci výrok, ale nenašiel som tam jasne a naisto postavené, že ozaj vznikla rozumná pochybnosť o tom, že skutok, ktorý sa stal, spáchali obžalovaní. Považujem to za veľkú chybu. Na tom pritom malo byť odôvodnenie postavené. Existuje doktrína, ako sa toto odôvodňuje, a tá sa nepoužila. Potom sa netreba čudovať, že také dôvody profesionálna verejnosť neberie. Pravda, treba si ešte počkať na písomné dôvody.

Nie je toto taká významná vec, na ktorej si mal dať senát záležať?

Poviem to úprimne. Neviem si predstaviť vyhlasovať takýto rozsudok bez toho, že by som mal tak napísané odôvodnenie, aby som ten rozsudok mohol doručiť hneď po jeho vyhlásení. V takejto veci musíte mať všetko dopodrobna vyriešené a nebolo by to ani také zložité. Zrejme však došlo k takým problémom a názorovým rozporom medzi sudcami, že sa nepodarilo do dňa vyhlásenia vytvoriť rozsudok ako celok, to znamená aj s odôvodnením. Ja by som si to bez podrobne postaveného odôvodnenia vyhlásiť netrúfol. Je to jedno z taktických pochybení senátu, ak hovoríme o dôveryhodnosti justície, o tom, ako vplýva na verejnú mienku a ako by sa mala prezentovať, ak prijíma veľmi silný verdikt, ktorý nebol očakávaný. O to viac by som dbal na to, aby som naplno a presvedčivo zdôvodnil oslobodenie. Zatiaľ to naplno povedané nebolo. A táto trestná vec je pritom neopakovateľný a absolútne jedinečný prípad v našej právnej histórii.

V Česku je bežné, že predseda senátu po rozsudku zájde medzi novinárov a odpovedá na otázky, ktoré nie sú jasné alebo zostali po zdôvodnení nezrozumiteľné. U nás je stále atmosféra, že novinár je pre sudcu nepriateľ číslo jeden a nemá zbytočne otravovať, o dodatočnom vysvetľovaní rozsudku nie je ani reč. Prečo je to tak?

Nedostatok kultúry a neschopnosť porozumieť, že verejnosť má právo na vysvetlenie. Sme nezrelí, zbytočne opatrní a silou-mocou sa snažíme uplatňovať štandardy, ktoré dávno neplatia. V roku 2000 odsúdil sudca na okresnom súde v Londýne Jeffreyho Archera, lorda, milionára a slávneho spisovateľa na štyri a pol roka natvrdo za to, že klamal pred súdom. Sudca po rozsudku hovoril s novinármi a tí doňho búšili, ako mohol dať za obyčajnú krivú svedeckú výpoveď až štyri a pol roka natvrdo. Sudca im úplne pokojne vysvetľoval: „Čo sa čudujete? Podryl základy anglickej justície.“ A ďalej im vysvetľoval, prečo tak rozhodol. Archer po tom odôvodnení ani nepodal odvolanie. Bol som vtedy pri tom a premýšľal som, či by na Slovensku nebolo treba pre tento skutok postaviť novú väznicu. Jednoducho, my sme tu na to ešte nedorástli. Predsedníčka tohto senátu je vynikajúca sudkyňa, vie, čo má v talári robiť, a nemala by mať žiadny problém predstúpiť pred novinárov a povedať to, čo môže. Sudca by sa nemal báť novinárov. Tu sa vinia novinári z niečoho, čo vôbec nie je ich zámer. Keby bol zámer novinára poškodiť, tak by boli možno sudkyne a sudcovia prekvapení, ako by to ten novinár dokázal – keby naozaj chcel. Taký zámer však, samozrejme, novinári nemajú. Sudca je predstaviteľ štátu a mal by byť veľmi dobre pripravený aj na to, aby mediálne zvládol svoju zodpovednosť za verdikt. Je to vo vývoji. Mám predstavu, že u špičkových sudcov by sme sa mohli venovať tomu, aby sme ich presvedčili, že môžu komunikovať s médiami. Občas niekto z nich povie, že chce, ale vždy to niekde vyfučí. Na nepríjemné otázky treba dať úprimné, pravdivé odpovede, a keď sa tomu vyhýbajú, má to vplyv na dôveryhodnosť. Keď niekto nechce odpovedať, verejnosť si hneď predstaví, že niečo na tom alebo za tým je. Nemusí za tým však byť nič.

Ján Mazák. Foto N – Peter Kováč

To, že sa v senáte niečo deje, bolo zrejmé už 4. augusta, keď náhle zrušili vyhlásenie rozsudku. Ako je možné, že spolu sudcovia nekomunikovali, nepoznali navzájom svoje názory a nevedeli, že tri dni im na rozsudok nebudú stačiť? Neukazuje to, že to podcenili a nedali tomu dostatočnú váhu? Nedodržali ani trojdňovú lehotu, dokedy mal byť rozsudok vyhlásený.

Nič z toho by mi neprekážalo, ani napätie, nízka kooperácia, ani nedodržanie tej lehoty, ktorá je len procesná, vyrušuje ma, že toto všetko preniklo na verejnosť. Sudcovia si nedali pozor, aby v takej neuveriteľne bolestnej kauze nezaťažili celú verejnosť aj odborníkov osobnými problémami alebo animozitami vnútri senátu. Toto nemalo byť takto ventilované. Dokonca sa dostal na verejnosť aj výsledok hlasovania, a to ešte pred vyhlásením rozsudku. Ide o taký súd, kde by ťažká profesionalita mala byť jednou zo základných výbav každého sudcu.

Predpokladám, že neviníte novinárov z toho, že to napísali.

Novinárov by som vinil, keby to nenapísali. To by ste neboli novinárka, ale „pisálek“. Veď toto predsa nezistili len novinári, ale aj iní ľudia. Je šokujúce, že to všetci traja v senáte dovolili. Pred nimi by mala byť hradba. Na základe toho, že sa vie, že medzi nimi boli animozity, je výsledok taký, že dvaja členovia senátu prehlasovali predsedníčku senátu a neboli schopní ku dňu vyhlásenia rozsudku pripraviť úplné odôvodnenie svojho hlasovania. V takýchto významných senátoch vždy vznikali problémy, nepriateľské nálady, väčšinové hlasovania, minoritné vóta, hádky, zvada, ale nikdy to nepreniklo von a už vôbec nie, že by na verejnosť prenikol výsledok. Ten mohli vedieť len štyria ľudia – senát a zapisovateľka. Vážne uvažujem, čo s tým ako predseda súdnej rady spravím. Ide o nebezpečný precedens bez ohľadu na to, ako sa vec skončí na Najvyššom súde.

Aj vy ste vyhlásili, že nie je štandardné, že dvaja členovia senátu prehlasujú jeho predsedníčku, ktorá je zároveň sudkyňou spravodajkyňou. Prečo je to neštandardné a v čom je sudca spravodajca špecifický?

Spravodajca pripravuje hlavné pojednávanie, vedie dokazovanie, pripravuje všetky eventuality. Počas celého priebehu súdneho procesu bolo vidno, že títo dvaja členovia senátu sa takmer nezapájali. Keď je porada o hlasovaní, tak sa na nej sudcovia radia a hlasujú o „iks“ otázkach. Každého hlas je, samozrejme, rovnaký, ale ide o takú metodiku práce, ktorá je postavená na dôvere v sudkyňu spravodajkyňu, pretože všetko pripravovala. Ak je dôvera narušená tým, že idem hlasovať proti jej návrhu na rozsudok, musím mať pripravené dôvody, pre ktoré to chcem urobiť a urobím. Tie musia spočívať v tom, že som vnímal celý priebeh dokazovania úplne inak a zistil som rôzne pochybnosti v logickom reťazci vytvorenom nepriamymi dôkazmi. Takýto záver zatiaľ v odôvodnení neodznel a z toho som prekvapený. Dôvody, ktoré odznejú v oslobodení, by mali odborne prebiť tie, ktoré by odzneli v odsúdení. To, že Andruskóova výpoveď bola v jednej časti vyhodnotená ako dôveryhodná a v inej nie, nie je až taký problém, keby išlo o dva skutkové deje. Keďže Andruskó vypovedal o jednom skutkovom deji, tak to vyznieva prekvapujúco. Aj toto bude treba veľmi dobre odôvodniť.

Spochybnenie Andruskóa v ústnom odôvodnení postavili na tom, že si nepamätal viaceré veci. Napríklad či odovzdal peniaze Szabóovi deň alebo až dva dni po vražde. Či mu Zsuzsová odovzdala peniaze doobeda alebo poobede. Vypovedal tiež, že Zsuzsová mu v Komárne predstavila osobu, ktorú označil ako Petra Tótha, ale Tóth to poprel. Sú toto veci, o ktorých môže senát povedať, že ide o rozumné pochybnosti?

V zásade by to mohli byť veci, ktoré vplývajú na dôveryhodnosť svedka. V takom prípade to treba preveriť, či je to len skreslené vnímanie skutočnosti alebo je to výplodom jeho fantázie či snahy uviesť skutočnosti, ktoré by mu uľahčovali situáciu. Tak, ako som to sledoval ja, tieto skutočnosti nemajú zásadný význam pre totožnosť skutku. Tá totiž zostáva zachovaná, aj keď niektoré čiastočné okolnosti odpadnú alebo pribudnú. Hlavný problém je napríklad to, či sa odovzdali peniaze. Odovzdali sa? Odovzdali. Ale či sa odovzdali popoludní alebo na druhý deň, tak to len dokresľuje situáciu. Andruskó hovorí, že Szabóovi peniaze určite odovzdal. Byť účastný na takom ohavnom trestnom čine, to zalomcuje s každým, uchovanie si pamäte v tomto prípade je zložité. Zavolal by som si znalca z odboru psychológie a spýtal by som sa na vierohodnosť svedka. Či bol schopný zapamätať si, uchovať a presne reprodukovať vnímané okolnosti v ich úplných detailoch.

Keď Andruskó vypovedal o Zsuzsovej, tak nemohol vedieť, že sa neskôr potvrdí cez lokalizáciu, že naozaj išla za Kočnerom po peniaze, že Kočner navštívil banku a potom išiel za ňou, že sa stretli, lebo aj Threema to potvrdzuje. Nie je práve toto silný moment?

Urobili ste profesionálny záver, ktorý patrí novinárovi len ako logicky rozmýšľajúcemu, ale aj ja musím povedať, že toto dokazuje to, čo som naznačil. Vierohodnosť svedka sa musí skúmať so zreteľom na všetky okolnosti a konfrontujem to s inými dôkazmi, svedeckými výpoveďami, a keď to zapadne, tak už nemusím venovať veľkú pozornosť tomu, či sa on nemýli v mieste, v čase alebo iných detailoch. Mňa tiež zarazilo, že sa to celé prezentovalo tak, ako keby vo väčšine senátu chceli taký dôkaz, ktorý by bol pomaly na úrovni samotnej objednávky.

O komunikácii v aplikácii Threema sudcovia povedali, že sa nemá hľadať skrytý význam, ale musí sa vykladať doslovne. Je to naozaj tak? Veď keď vidíme, že v čase, keď sa chystala vražda, bol Kočner nervózny, pýtal sa, prečo to ešte nie je, a podobne, tak prečo prokurátor nemôže dať komunikáciu do kontextu a povedať, že práve čakali na vykonanie skutku?

To, že Threema sa má vykladať doslovne, ma tiež prekvapilo. Vôbec nie. Threema podlieha iba hodnoteniu ako ostatné dôkazy. Hodnoteniu, ktoré je predpísané Trestným poriadkom. To môže spočívať v tom, že z Threemy vyberiem veci, ktoré podporujú skutok uvedený v obžalobe, prípadne mu odporujú. Nemôžem predsa Threemu obísť len preto, že sa zúčastnení rozprávajú v inotajoch. Aj inotaje sa dajú vyhodnotiť tak, že sa odhalí ich skrytý význam. Keby som mal Threemu brať doslova, tak by som porušil zákon, pretože zákon mi káže dôkaz vyhodnotiť. Toto tvrdenie senátu je logický nezmysel a udivilo ma. Hodnotenie dôkazov je mimoriadne náročná myšlienková činnosť. Ak by som ako sudca nemohol hodnotiť Threemu, ale musel by som ju akceptovať ako celok, tak by som potom bol úplne zbytočný.

Komentátor Peter Schutz o rozsudku napísal, že istá je iba smrť alebo dane. Čo je to vlastne rozumná pochybnosť a akú istotu môže mať súd pri takomto trestnom čine? Je vylúčené, že na kamere bude záznam, ako Kočner hovorí Zsuzsovej: „Ja si teraz objednávam vraždu Jána Kuciaka za 50-tisíc eur.“

Vo výsledkoch dokazovania nevidím nič, čo by zakladalo rozumnú pochybnosť, že skutok spáchali obžalovaní. Možno sa to objaví v písomnom odôvodnení rozsudku. Rozumná pochybnosť je taká, ktorá vychádza z toho, že došlo k medzerám v dokazovaní alebo k prerušeniu logických sledov. Ale tak, že by sa narušila totožnosť skutku. Ak sa im to podarí tak napísať, že dokážu ozrejmiť, v čom sa zásadným spôsobom logická súvislosť medzi nepriamymi dôkazmi prerušila, klobúk dole. Zatiaľ to nevidím. Nemôže sa vám však narušiť logická súvislosť len tým, že poviete, že výpoveď Andruskóa je nevierohodná len preto, že si nepamätá niektoré nepodstatné okolnosti, keď tie podstatné sa potvrdili inými dôkazmi. Pravda, musím dodať, že nikto by asi nechcel byť v koži tých sudcov, rekonštruujú totiž veľmi zložitý a vážny skutkový dej, pri ktorom neboli.

 

Keď som sudca, nechcem dostať práve takýto prípad?

Naozajstný sudca áno, pretože žije pre profesionálne výzvy. Práve pri veľkých prípadoch dokážete, že ste schopný ponúknuť spravodlivosť a rozsúdiť veci spôsobom, ktorý postaví na absolútny piedestál právny štát. Sudca by mal takéto výzvy vítať, aj keď chápem, že to znamená veľkú amortizáciu človeka a je to náročné, sudca by však mal byť špičkový človek, ktorý je pripravený psychicky aj fyzicky zvládnuť takýto nápor. Sám som na súdnom dvore zažil, že sa tam vyskytla mimoriadne zaujímavá vec a išli sme sa o ňu všetci pobiť. Keď jednoducho prišiel Microsoft s miliardovou pokutou za zneužívanie dominantného postavenia, tak to chcel každý robiť. Ale viete čo spravil Microsoft? Nepodal k nám odvolanie a zaplatil pokutu. Tak sme hľadali iné veci.

To je asi opäť o kultúre. 

A o občianskej statočnosti, vzdelanosti a schopnosti pochopiť celý kontext, v ktorom sudca pôsobí. Tu sa otvárajú problémy, ktoré nazývam nedostatkom osobností v slovenskej justícii. Každý sudca by mal byť takou osobnosťou, že už podľa reči viete, že to je sudca. Vyjadruje sa kultúrne, nenadáva, hovorí pravdu, presvedčivo a s úctou k okoliu.

Je aj v zahraničí bežné, že veľmi záleží na tom, aký sudca alebo senát prípad dostane? Je normálne, že my tu už podľa mena sudcu tušíme, kam sa to môže uberať?

Toto je bohužiaľ slovenská choroba. Vonku je to vylúčené. Ale v tejto súvislosti poviem jednu vec: v Trestnom poriadku je jeden paragraf, ktorý hovorí o tom, že keď v odvolacom konaní odvolací súd zistí, že sa deje niečo zlé, tak z dôvodu ohrozenia nezávislosti a nestrannosti môže po zrušení rozsudku nariadiť zmenu senátu. To sa môže stať, ak by súd zistil, že výsledok nie je výsledkom dokazovania, ale zodpovedá animozitám a napätiam vnútri senátu. Pridám príklad. Je jednoducho smutné, ak niekto dopredu na Ústavnom súde vedel, že ak to dostal senát X, tak prezident Kiska prehrá, a ak to dostal senát Y, tak konali objektívne a uspel. Toto by proste verejnosť nemala vedieť – dopredu odhadnúť, ako súd rozhodne.

A je aj smutné, keď na Najvyššom súde všetci vedia, že tam je senát, ktorý oslobodzuje vinných ľudí, a nič sa s tým nerobí. 

Toto už je vec, ktorú by mal riešiť Najvyšší súd, kolégium a mal by vzniknúť aj mohutný tlak súdnej rady. Lenže tu sa každý začne brániť nezávislosťou, že ja som nezávislý sudca. Potom sa však pýtam, či je nezávislý aj od zákonov alebo judikatúry. Toto mi jednoducho prekáža a musí to prestať. Toto sú nezrelí, nekultúrni ľudia, ktorí nezvládajú profesiu na úrovni bežnej vo svete. Keď ma včera večer štípali komáre, tak som si hovoril, že možno je to aj dobre, že sa stalo to, čo sa stalo. Keby to dopadlo tak, ako všetci očakávali, tak by sme nikdy neodhalili, že je ešte stále niečo zhnité v štáte dánskom, že niečo nedobré sa deje a že aj na špičkových justičných pozíciách máme sudcov, ktorí možno skôr uprednostnia osobné rozpory, nepriateľské nálady a zlé vzťahy pred tým, čomu sa hovorí spravodlivý, nezávislý a nestranný výkon súdnej moci.

Leave your comments

0
terms and condition.
  • No comments found
You are here: Home Documents Slovenské kategórie Dokumenty Externé Ján Mazák: Rozsudok prekvapil aj mňa, ako sudca nevidím rozumné pochybnosti

Contact


e-mail: This email address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it.

 

Our partners