Sudca Baxa: Máte jedinečnú šancu zriadiť súd bez minulosti a záťaže všetkého, čo dôveru v justíciu zničilo

Josef Baxa. Foto - Denik N/Gabriel Kuchta| dennikn.sk | Veronika Prušová | 4. januára 2021 |

Josef Baxa. Foto – Denik N/Gabriel Kuchta

Bol prvým predsedom českého Najvyššieho správneho súdu, na čele ktorého stál takmer šestnásť rokov. Josef Baxa nie je medzi kolegami veľmi obľúbený, často totiž upozorňuje na ich etické prehrešky. Nemlčal ani o tom, ako sa prezidentská kancelária Miloša Zemana snažila ovplyvniť rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu. So záujmom sledoval zatýkanie slovenských sudcov a hovorí, že naše súdnictvo dostalo obrovskú ranu. Česká justícia podľa neho nie je prehnitá, ale ani ľalia čistá. V rozhovore pre Denník N vysvetľuje:

  • ako vníma neustále sa meniace protipandemické opatrenia;
  • akých chýb by sa mal pri zriaďovaní najvyššieho správneho súdu u nás vyvarovať jeho nový predseda;
  • čo si myslí o tom, ak obvinený sudca ďalej súdi;
  • ako by mal predseda súdu riešiť výpovede kajúcnikov, ktorí očierňujú sudcov jeho súdu;
  • či pripravovaná reforma bude poslednou ranou pre súdnictvo na Slovensku alebo mu pomôže.

Začnem trochu netradične, ale aktuálne. Dáte sa zaočkovať proti covidu-19? 

Rozhodne áno. Moja manželka je praktická lekárka, takže všetko o tomto víruse a boji s ním mám z prvej ruky. Očkovanie je cesta, ako vyjsť z tejto šlamastiky.

Prežili sme rok s koronavírusom. Vlády všetkých krajín narýchlo menili legislatívu, prijímali rôzne opatrenia. Ako ste sa na toto dianie pozerali ako právnik a sudca? 

Veľmi rozporuplne. Na jednej strane som mal informácie od manželky, čo sa deje v teréne, a k tomu som sledoval, čo robila a robí vláda, ministerstvo zdravotníctva a vlastne všetci politici. Mali a mohli sme sa s tým vyrovnať skôr a lepšie. Nemuseli sme mať takéto problémy.

V Česku aj u nás je vyhlásený núdzový stav, počas ktorého je možné obmedziť práva ľudí. Ako to vnímate? 

S veľkou citlivosťou. Vidím, že verejná politická diskusia sa zúžila len na dva protipóly: na zdravie populácie alebo fungujúcu ekonomiku. Úplne z toho vypadol jednotlivec, občan a jeho práva a slobody. Išli celkom bokom. Na jar sa to dalo možno pochopiť, ale dnes je to neprijateľné. Nikto nemá tlačidlo na vypnutie ústavy. Jednoducho, ústava ako listina základných práv stále platí. Všetky opatrenia sa musia prijímať podľa pravidiel právneho rámca.

Núdzový stav je niečo mimoriadne, ale aj niečo, čo by malo byť dočasné. Je tu preto, aby sa mohlo konať efektívne, aby sa niektoré procedúry dali zrýchliť. Znamená to, že klasický model deľby moci je čiastočne vychýlený v prospech exekutívy. Vláda má takmer úplne rozviazané ruky, parlamentná kontrola je značne obmedzená, o mnohých veciach rozhoduje vláda sama, hoci aj päťkrát denne. A to sa každej vláde na svete veľmi páči.

Nevzniká riziko, že sa jej to zapáči až príliš? 

Samozrejme, že tu to riziko je. Vláda sa dokáže veľmi rýchlo na niečom uzniesť, a to bez akejkoľvek kontroly. Vydáva zásadné rozhodnutia a tie zasahujú priamo do integrity každého z nás. Kde je však právomoc, mala by byť v zodpovedajúcej miere aj zodpovednosť. A tú teraz nie je vidieť. Každej vláde sa páči, že môže všetko a nemusí nič. Do normálnych koľají sa bude vláda vracať ťažko.

Čo si myslíte o tom, že niektorí ľudia prestali rešpektovať opatrenia? 

Je to dôsledok toho, že núdzový stav máme už niekoľko mesiacov. Vláda počas nich permanentne prichádza s novými a novými rozhodnutiami. Prikazuje a zakazuje ľuďom, čo robiť môžu, nemôžu, a to dokonca tak podrobne, že kto a čo robiť môže či nemôže. Nedá si však ani trochu námahy, aby tieto opatrenia vysvetlila. Rozhodnutia potom strácajú na presvedčivosti.

Ak chcete zaviesť pravidlo, ktorým sa má riadiť celá krajina, nevynútite si ho žiadnymi pokutami. Fungovať bude len vtedy, ak sa s ním väčšina stotožní, pretože ho bude považovať za rozumné a nevyhnutné. Potom sa ním bude riadiť.

Aké ponaučenie si podľa vás naše krajiny z tohto obdobia zoberú? 

Asi také, že vždy sa budeme musieť postarať sami o seba a že sa nemôžeme spoliehať len na štát. Sme zvyknutí, že v pokojných časoch žijeme v slobodnej spoločnosti, čo znamená, že nesieme zodpovednosť každý za seba a za svojich blízkych. Spoliehame sa, že štát nám na toto fungovanie zabezpečí pravidlá. V časoch obmedzenia slobody sa takisto spoliehame na štát. Chceme, aby nás podržal – a to sa celkom nedialo.

Ukázalo sa, že by sme mali byť náročnejší na fungovanie štátu. Sú tu sektory, na ktoré vždy bolo a vždy je spoľahnutie. Hasiči, vojaci, policajti a určite zdravotníci. Aj v krízovej situácii dokážu fungovať. Veľmi zlyhala hygiena, veľké problémy sa ukázali v školstve. Ostatné štátne úrady? Tie sa zatvorili, ľudia ostali na home office a mám pocit, že im to veľmi vyhovuje, byť takto bez kontroly.

 

Ste dlhoročný sudca. Prečo ste vlastne išli za socializmu študovať právo? 

Študoval som na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia, čo skutočne nebolo úžasné obdobie na štúdium práva. Myslel som si však, že riešiť spory a presadzovať pravidlá treba v každej spoločnosti.

Nebola to naivná predstava? 

Určite áno. Ako dvadsaťroční robíme naivné rozhodnutia, čo som následne videl aj v praxi. Ale treba povedať, že ani za komunizmu sa neriešili len politické procesy. Ľudia sa rozvádzali, kradli a podvádzali. Je však pravda, že časom som začal mať pocit, že súdy sa viac zaoberajú len akýmisi drobnosťami. Tie veľké prípady sa pred sudcov nikdy nedostali.

Boli ste trestným sudcom. Žiadnu politickú kauzu ste nedostali? 

Niekoľko na začiatku a zrejme nedopatrením. Riešil som obžalobu niekoľkých chartistov, ktorých som oslobodil, pretože som videl, že išlo o politickú vec. Nič podobné mi už potom nedali. Bolo jasné, že už nie som „spoľahlivý”. Takže potom som robil prevažne už len trestné činy v doprave a mladistvých.

Josef Baxa. Foto N – Tomáš Benedikovič

Po revolúcii ste prešli na ministerstvo spravodlivosti, kde ste boli námestníkom ministra Otakara Motejla. Aká to bola skúsenosť? 

Nebolo to hneď po revolúcii, ale až v rokoch 1998 až 2003. Hoci to bola vynikajúca skúsenosť, dnes by som to nezopakoval. Mám už výhrady voči tomu, aby sudcovia chodili stážovať na ministerstvo.

Pri spomienke na tieto roky sa mi vždy vynára paralela so Slovenskom. Motejl sa stal ministrom z pozície predsedu Najvyššieho súdu v čase, keď predsedom Najvyššieho súdu u vás bol Štefan Harabin, neskorší minister spravodlivosti. Je to dôkaz, že keď dvaja robia to isté, nikdy to nie je to isté.

Priam neporovnateľné.

Motejl bol obrovská autorita. Vzdal sa funkcie predsedu Najvyššieho súdu preto, aby mohol robiť zásadnú reformu súdnictva. Vedel, že sám to nezvládne, tak si na pomoc zavolal aj mňa. Ja som totiž v tom čase stážoval na Najvyššom súde. Prišiel som tam však skôr, ako som vedel, že z Motejla bude minister.

Prečo by ste už dnes na ministerstvo nešli? 

Vtedy v tom nebolo nič politické. Motejl bol nestraník. Čisto vecne sme sa zaoberali reformou, z ktorej, žiaľ, veľa neostalo. Napriek tomu tá skúsenosť bola obrovská. Ako trestný sudca som mal značne obmedzený pohľad na právo a zrazu som právo videl v celej jeho šírke. Bol som pri tvorbe mnohých zákonov.

A hoci to bolo obohacujúce, s odstupom času viem, že to nebolo dobré. Hoci mi nikto nemôže za toto obdobie nič vyčítať, systémovo to nebolo správne. Deľba moci je deľba moci a takáto „migrácia” nie je správna. Vysvetlím to jednoducho. Boli sudcovia, ktorí na takejto stáži boli dlhodobejšie. Pripravovali zákony, ktoré napísali, prednášali o nich, napísali k nim odborné komentáre a potom podľa nich súdili. Kruh sa uzavrel.

Druhá vec je, že postupne už sa ministrami stávali politici a správali sa politicky. V takom prípade tam sudca už vôbec nemá čo robiť.

Počas pôsobenia na ministerstve ste pochopili, že vaše miesto nie je v trestnom práve, ale v správnom súdnictve? 

Bola to zhoda okolností. Okrem mnohých iných zmien, ktoré sme pripravili, sa stalo, že nám Ústavný súd zrušil dovtedajšiu úpravu správneho súdnictva. Dostali sme rok a pol na nápravu. Bolo jasné, že za ten čas musíme zriadiť riadne správne súdnictvo, a to vrátane Najvyššieho správneho súdu. Ako námestník ministra som okolo toho robil veľa. Ministrom bol v tom čase Pavel Rychetský. Chcel som sa vrátiť na súd. Ale som človek, ktorý musí stále niečo tvoriť, preto ma ponuka ísť na Najvyšší správny súd veľmi lákala.

A tak ste sa stali v roku 2003 jeho prvým predsedom. 

Treba povedať, že to nebola žiadna „zašiváreň“. Bola to riadne tvrdá práca v pre mňa úplne neznámom prostredí. Celé sa to udialo v mimoriadnom pokoji. V novinách sa o mojom vymenovaní objavila len krátka správa. Dnes je to inak. O vymenovanie môjho nástupcu sa už rozohrávali veľké „šachy“. Vtedy žiadne pravidlá neexistovali, len platilo, že prezident musel vymenovať predsedu zo sudcov Najvyššieho správneho súdu; a tým som bol.

Prezident Havel to však urobil veľmi dobre. Zavolal si vtedy k sebe na Hrad všetkých správnych sudcov z oboch vrchných súdov, ktorí prechádzali na Najvyšší správny súd. Až potom rozhodol o mojom vymenovaní.

Sudcovia z vrchných súdov automaticky prešli na Najvyšší správny súd? 

Každý, kto robil správne súdnictvo a súhlasil s týmto prechodom, automaticky prešiel na Najvyšší správny súd.

Najvyšší správny súd

  • prezýva sa aj malý ústavný súd;
  • začne fungovať od 1. augusta 2021;
  • jeho sídlo bude v Bratislave;
  • mal by mať 30 sudcov, ich plat bude 1,3-násobok platu poslanca, čiže zhruba 4200 eur;
  • okrem sudcov, ktorí sa venujú správnemu súdnictvu, sa o posty na ňom budú môcť uchádzať aj nesudcovia, čiže právnici z mimojustičného prostredia, napríklad advokáti, akademici;
  • kandidáta na predsedu a podpredsedu súdu volí súdna rada, ktorá ho potom navrhne na vymenovanie prezidentke;
  • správne súdnictvo rieši spory so štátom, teda žaloby voči úradným rozhodnutiam, napríklad daňovým, stavebným atď., rozhoduje aj o rozpustení politických strán;
  • agendou nového súdu bude aj časť volebných sťažností, ale bude súčasne aj disciplinárnym súdom vo vzťahu k sudcom, prokurátorom a zrejme aj ďalším právnickým profesiám (notári, exekútori, zvažujú sa advokáti).

U nás sa veľa diskutuje práve o obsadení najvyššieho správneho súdu. Aj sudcovia správneho kolégia Najvyššieho súdu by totiž mali prejsť výberovým konaním. Ako sa na to pozeráte? 

V normálnych pomeroch by asi bolo normálne, aby automaticky na ten súd prešli. Obaja však asi vieme, že normálne pomery nemáte. A vzniká tu preto jedinečná šanca zriadiť súd bez minulosti, bez záťaže všetkého, čo dôveru verejnosti v justíciu na Slovensku zničilo.

Na druhej strane však nemáme začiatok roka 1990, nemáme revolúciu, keď sa všetko môže a nič nemusí. Ak by nový súd nevznikal, títo sudcovia by ostali sudcami Najvyššieho súdu. Ak sú s niektorými nejaké problémy, tak by predsa nemali byť na Najvyššom súde.

Chápem, že predstava výberového konania sa sudcom nepáči. Aby v šesťdesiatich rokoch išli na výberové konanie ako nejaký justičný čakateľ… Sám neviem, či by sme to s mojimi kolegami chceli tiež absolvovať.

Nehrozí tiež riziko, že práve preto stratíme tých najlepších sudcov? 

Ak máte ambíciu, aby správny súd bol skutočne perfektný, tak naň musíte dostať tých najlepších. To je fakt. Pri všetkej úcte k týmto kolegom si dovolím povedať, že nie všetci sú také „hviezdy“. Kľúčovou postavou sa teda stane predseda toho súdu a jeho dlhodobá vízia.

Keď sme my prechádzali na Najvyšší správny súd, bolo nás trinásť. Pôvodný plán bol, že na súde bude päťdesiat až šesťdesiat sudcov, čo sa neskôr znížilo. Dnes ich je niečo vyše tridsať. Ale už na začiatku som vedel, že ak budem mať trinástich sudcov, tak mám zároveň veľký priestor na to, aby som ich doplnil sudcami, ktorých si vyberiem sám.

 

U nás sa počíta s 30 sudcami. Zo správneho kolégia Najvyššieho súdu by mohlo prejsť asi 15 či 16 sudcov. 

Takže to vychádza na pomer zhruba jedna k jednej. Okrem toho si treba uvedomiť, že každý súd starne. Musíte si povedať, že o päť rokov niekto odíde a vy ho nahradíte niekým novým. Nevytvoríte okamžite „hviezdny“ tím, ktorý bude hneď zohratý. Musíte vidieť aktuálne ciele, ale zároveň mať aj predstavu, ako bude súd vyzerať o päť či desať rokov.

Podľa čoho by mal predseda vyberať nových sudcov? 

Dôležité je tiež dodržiavať isté kvóty. Určite nie som ich fanúšikom, ale zachovávať pestrosť v zložení súdu je dôležité. Treba mať zastúpenie rôznych vekových kategórií, mužov aj ženy, to je samozrejmé. Ale podstatné je aj to, aby boli z rôznych krajov. A keď to už máte, tak ich musíte premiešať. Všetkých tých mužov, ženy, kariérnych sudcov s advokátmi, akademikov, legislatívcov. Premiešate ich a občas s nimi „zatrepete“.

A takto ste vytvorili jednotlivé trojčlenné senáty.

Musíte pritom dávať pozor, aby ani v jednom senáte nebola žiadna nedotknuteľná hviezda, ale ani žiaden outsider. V senátoch musí fungovať isté prirodzené napätie, aby medzi ich členmi prebiehala neustála diskusia. Nesmie v nich vzniknúť efekt spokojnej rodinky, ktorý sa prejaví tým, že jeden člen rozhodne, napíše rozsudok a nechá si ho podpísať ostatnými členmi. To zaváňa veľkým problémom.

Josef Baxa. Foto – Denik N/Gabriel Kuchta

Pri obsadzovaní súdu vám neskomplikovalo situáciu, keď poslanci na poslednú chvíľu rozhodli, že jeho sídlo nebude v Prahe, ale v Brne? 

Povedal by som, že tým urobili akési neformálne sito. Každý si musel zvážiť, či sa mu chce cestovať pravidelne do Brna, bývať v ubytovni a stravovať sa po reštauráciách. Kto povedal, že je to ochotný urobiť, bolo jasné, že o tú prácu skutočne stojí. Bola to riadna komplikácia. S odstupom času si však myslím, že to bolo to najlepšie, čo mohol parlament urobiť.

Bolo náročné nájsť ten správny systém hľadania sudcov a ich premiešavania v senátoch?

Priznám sa, že som nemal za sebou žiadnu manažérsku školu, takže som sa riadil najmä svojím inštinktom a svedomím, aby som neurobil chybu. Uvedomoval som si, že predseda súdu má takmer až cisárske právomoci. A práve v tom období som sledoval u vás Harabina. Hovoril som si, že ak by bol na mojej pozícii on, tak by s úplne rovnakými kompetenciami vytvoril úplne iný súd. Nemuselo by sa vôbec meniť právne prostredie, ale mali by sme na súde úplne inú skupinu sudcov. Vtedy som si povedal, že to takto nemôže byť.

Čo ste urobili?

Sformuloval som vtedy dve memorandá o výbere sudcov a prekladaní sudcov z nižších súdov. Verejne som priznal, že mám veľmi silné právomoci, a preto som úprimne vysvetlil, ako som postupoval a ako v budúcnosti postupovať budem. Nemalo to žiadny právny základ. Bolo to len vyhlásenie, ktoré som nechal prerokovať aj na sudcovskej rade.

Ak to nemalo právny základ, načo bolo dobré ho vydávať?

Myslel som na horšie časy. Na to, že ak by prišiel nejaký predseda, ktorý sa skutočne „zblázni“, aby mu plénum pripomenulo, že existuje nejaký postup z minulosti.

Pokračuje v takomto prístupe aj váš nástupca Michal Mazanec? 

Áno. Dokonca keď na neho tlačili z prezidentskej kancelárie, aby na súd dosadil nejakých sudcov, tak sa mu memorandum veľmi hodilo. Pripomenul, že ho na súde máme a musí sa ním riadiť.

V memorande sa píše, že ste ho zverejnili, aby ste celý proces výberu otvorili verejnosti. Môže sa teda verejnosť na ňom zúčastniť? 

Nie, úplne verejné to nie je. Podstata však je v tom, že sa všetky podklady a materiály zverejňujú niekoľko mesiacov vopred. Každý si ich môže pozrieť. Ak niekto vie, že daný kandidát by sa nemal stať sudcom, tak to môže napísať a my to preverujeme. Potom zasadne plénum nášho súdu, na ktoré pozývame zástupcu prezidenta, ministra spravodlivosti, predsedu Najvyššieho súdu. Sú tam aj asistenti z nášho súdu. Je tam toľko ľudí, že je to vlastne taká poloverejná procedúra.

Voľba predsedu Najvyššieho správneho súdu SR

  • predseda súdnej rady musí voľbu vyhlásiť do 15. januára 2021;
  • kandidátov môžu navrhovať členovia súdnej rady, sudcovská rada, stavovská organizácia sudcov, ministerka spravodlivosti;
  • voľba na súdnej rade bude verejná, na zvolenie bude potrebovať kandidát aspoň 10 z 18 členov rady;
  • ešte pred voľbou súdna rada preverí majetkové pomery kandidátov, ako aj to, či spĺňajú predpoklady sudcovskej spôsobilosti;
  • zvoleného kandidáta navrhuje súdna rada na vymenovanie prezidentke.

Najvyšší správny súd u nás vznikol 1. januára. Riadne fungovať by mal od augusta. Dá sa to stihnúť? 

Určite áno, ale, samozrejme, musí sa na tom intenzívne pracovať. To sa nedá roky odkladať. Ak to urobíte, dáte tým zároveň najavo, že to nie je také dôležité.

Ak by sa vás nový predseda spýtal, ktorých chýb sa má na začiatku vyvarovať, čo by ste mu poradili? 

Povedal by som mu, že určite bude robiť chyby, ale z každej z nich sa musí poučiť. Ďalšiu šancu už mať nebude. Jednoducho buď bude viesť súd a bude mať jeho rukopis, alebo ho nepovedie, a to sa s ním povlečie ďalej. Musí mať jasnú predstavu, veľa energie a pevnú vôľu. Neustále musí vnímať svoju zodpovednosť a odolávať tlakom. Aj priateľovi, ktorý bude na súd niekoho pretláčať, musí byť schopný povedať nie.

A neustále musí so sudcami svojho súdu hovoriť, vysvetľovať im svoje kroky. Predseda súdu nie je typický manažér, sudcovia nie sú jeho podriadení. Musí im dávať najavo, že na ich názore záleží, ale zároveň im povedať, že zodpovednosť nesie on, a preto rozhoduje.

Zvládnu takúto funkciu aj nesudcovia, teda tí, ktorí prídu na súd z mimojustičného prostredia? 

Na jednej strane rozumiem, prečo u vás takáto úprava prešla. Je to snaha mať čo najväčšiu možnosť výberu. Aby ste nemuseli prechádzať zoznam len tých dvadsiatich sudcov správneho kolégia a z nich vyberať. Mne pomohlo, že som pôvodne nebol správny sudca. Dokázal som sa správať skutočne nezávisle. A to bol môj hlavný cieľ. Budovať súd ako skutočne nezávislú inštitúciu.

Pri výbere prvého predsedu súdu nemusíte hľadať toho najväčšieho odborníka na správne súdnictvo. Pre budovanie súdu to nie je podstatné. Naopak, potrebujete niekoho, kto si predstaví fungovanie toho súdu úplne inak, ako to bolo doposiaľ.

Čiže bude výhodou, ak to bude človek „zvonka“?

Áno. Bolo by to lepšie. Určite to nemôže byť nejaký „no name“ človek. Musí to byť niekto, kto predovšetkým rozumie ústave, súdnemu systému a deľbe moci. Vďaka tomu dokáže zadefinovať úlohu súdu presne tak, ako to má byť. Že to nebude nejaká slúžka vlády, ale nebude to ani „utrhnutý“ vlak, ktorý bude všetko rušiť.

Často pri najvyššom správnom súde počúvame prirovnanie, že je to vlastne malý ústavný súd. Platí to alebo je to prehnané? 

Je to presne tak. Je to práve správne súdnictvo, ktoré dokáže zbrzdiť vládu či ministerstvo. Môže im zrušiť nejaké rozhodnutie. Môže rozpustiť politickú stranu, zrušiť verejnú zákazku. Jeho rozhodnutia môžu mať dosah na štátny rozpočet, ovplyvniť výber daní a tak ďalej. Je to teda veľmi silná inštitúcia.

Aj politikom trvalo, kým na to prišli. Ako som spomenul, moje vymenovanie prešlo bez povšimnutia, bez akejkoľvek politickej diskusie. Len čo pochopili, akú silu Najvyšší správny súd má, zmenilo sa to. Politici vedia, že súdy nemôžu zrušiť, obmedziť ani bojkotovať. Ostáva teda len cesta personálne ich obsadiť, čomu sa predseda musí ubrániť.

Josef Baxa. Foto – Denik N/Gabriel Kuchta

Vy ste zverejnili tlaky od prezidenta Zemana. Naznačoval vám, ako má súd rozhodnúť, za čo ste vy mali získať miesto na Ústavnom súde. Váhali ste, či to zverejníte?

Musím povedať, že som to zverejnil, až keď som predsedom nebol, a mnohí ma preto kritizovali. S prezidentom Milošom Zemanom som sa stretol niekoľkokrát. Opakovane ma kritizoval za to, ako súd rozhoduje. Hovoril som si: predsa len, je to inžinier ekonóm, zrejme nemá ústavu až tak dobre zvládnutú, a preto som mu poctivo vysvetľoval, že súdy sú nezávislé. A on mi stále opakoval, že ja som predsa šéf a mám to zariadiť. Tieto stretnutia som ani neriešil. Ale potom sa stalo niečo iné. Požiadal som ho o stretnutie pol roka pred skončením môjho funkčného obdobia.

Prečo práve vtedy?

Bolo jasné, že ho čaká náročná kompetencia, a chcel som, aby mal prehľad o sudcoch, z ktorých bude vyberať môjho nástupcu. Keď ma prijal, pochopil som, že ho to vôbec nezaujíma. Hneď siahol po pripravenom papieri, na ktorom mal zoznam našich hriechov. Rozhodnutí, s ktorými nesúhlasil. Opäť som mu hovoril, že sudcovia sú nezávislí. A on znovu reagoval, že ale veď ja som šéf. A pomedzi to mi dvakrát zreteľne povedal, že si ma dokáže predstaviť ako predsedu Ústavného súdu.

Čo sa stalo potom? 

Rozhovor sme ukončili. Povedal, že sa mi ešte ozve, ale už sme sa nikdy nestretli. O to horšie som potom vnímal informácie o tom, ako hľadá môjho nástupcu. Práve preto, že som nechcel zasahovať do tohto výberu, som to stretnutie nemohol zverejniť. Hneď by zaútočil, že sa správam ako monarcha, ktorý nie je spokojný s tým, kto ho má vystriedať. Musel som nechať celý ten proces dobehnúť. Aj som si hovoril, že už to nechám tak. Veď som sa vôbec neprevinil. Súd som nikomu nepredal.

Lenže nakoniec ste prehovorili. 

Pretože médiá v tom čase zverejnili informáciu o snahe prezidentskej kancelárie ovplyvniť rozhodnutie Ústavného súdu. Napísali o stretnutí kancelára Vratislava Mynářa s ústavným sudcom Vojtechom Šimíčkom, ktorého poznám. Je to veľmi čestný a poctivý človek. Novinárom teda povedal pravdu. Predmetom kritiky sa potom nestala podstata, čo kancelár chcel, ale to, prečo sa s ním sudca stretával. Následne oslovili novinári mňa.

Zvažovali ste, čo povedať? 

Hovoril som si, že ak to nebudem komentovať alebo poviem, že som takúto podobnú skúsenosť nemal, tak budem klamať. Zároveň by som tým zakryl to, čo prezidentská kancelária robí. Preto som sa rozhodol o tom hovoriť.

Ako reagovali sudcovia? 

Dostal som množstvo pozitívnych reakcií. Až na to, že z justície nebola takmer žiadna.

Boli ste sklamaný?

Počítal som s tým. Hovorili sme si so Šimíčkom, že nakoniec v tom ostaneme sami. Nedalo sa nič robiť, kvôli svojmu svedomiu sme to museli urobiť. Čelil som obrovskému „hnojometu“ z Hradu, ale vnútorne ma to neuveriteľne oslobodilo. Vedel som, že každému sa môžem bez problémov pozrieť do očí.

Vy ste však priznali, že to nebolo len raz, kedy vám prezidentská kancelária naznačovala, ako má súd rozhodnúť. 

Stalo sa, že som dostal od Mynářa list na hlavičkovom papieri prezidentskej kancelárie. Bol o tom, ako sa prezident o nejakú kauzu zaujíma, aj s jasnou inštrukciou, ako máme rozhodnúť. Sudcom som o tom vôbec nepovedal. Až potom, keď rozhodli, asi po dvoch, troch mesiacoch.

Prečo? 

Aby pri rozhodovaní neboli ničím ovplyvnení. Nechcel som, aby sa krivil ich pohľad. Aby nerozhodli proti prezidentovi len preto, aby si niekto nemyslel, že boli ovplyvnení. Takýto aspekt nemá v rozhodovaní sudcov čo robiť. Preto som im to nepovedal. Aj to je rola predsedov.

Máloktorý politik je taký šialený, aby zavolal priamo sudcovi. Ale na predsedu súdu sa nakontaktovať môže. A on preto musí všetky takéto intervencie eliminovať.

Ako brali kauzu s prezidentom kolegovia z vášho súdu? 

Určite ma nebrali ako hrdinu. A môjmu nástupcovi to bolo zjavne nepríjemné. Je to pochopiteľné, pretože vyzeral tak, že tam bol dosadený prezidentom. Verím, že to tak nie je.

Medzi sudcami nie ste obľúbený asi aj preto, že verejne kritizujete ich etické prešľapy. 

To je pravda. Roky hovorím, že v justícii nie je všetko v poriadku a že musíme byť schopní si ten poriadok vytvoriť. Ak to neurobíme, nebudeme sa môcť potom čudovať, ak to urobí niekto za nás, bez nás a spôsobom, ktorý sa nám vôbec nebude páčiť. Musíme byť schopní vymedziť sa voči prehreškom. Nemusí sa o tom písať v novinách, ale aspoň vnútri justície nech o tom prebehne diskusia.

Keď som hovoril o sudcovi, ktorý zázračne zbohatol, tak som len povedal, aby to vysvetlil. Alebo ak sudca ide opitý a spôsobí nehodu, má vyvodiť zodpovednosť. Nemôže hovoriť, že odmietol, aby mu odobrali vzorku krvi, lebo mal nejaký problém. Veď ako sudcovia sa presne takýmto trápnym výhovorkám smejeme. Preto veci pomenúvam. Nie s cieľom kritizovať, ale vyvolať diskusiu. Nejde mi o vlastnú popularitu. Len ma to štve, pretože jeden takýto sudca pošpiní nás všetkých. Ľudia si potom povedia, že takí sme všetci.

V kontexte slovenskej reality sa vám nezdajú tieto prehrešky vašich kolegov ako banalita? 

V porovnaní so Slovenskom áno. Asi si však nemôžeme hovoriť, že rieka Morava je na hraniciach taká široká, že ju nikto neprepláva, a že v Českej republike je čisto. Nechcem povedať, že česká justícia je prehnitá, ale nie je to ani ľalia čistá. Veľa toho ostáva skrytého, ale o mnohom sa aj u nás tuší. Predseda súdu a kolegovia toho sudcu vidia dovnútra a malo by sa na to reagovať.

V tom to pripomína práve slovenský prípad. Roky sa vedelo, kto bol v pozadí niektorých rozsudkov, ale všetci mlčali. 

Bola to veľká chyba. Určite to chce veľký kus osobnej odvahy. Povedať to verejne, napríklad na porade sudcov, a niesť za to následky. Je jasné, že potom nebudete na súde obľúbený.

Sudcovia si musia ctiť prezumpciu neviny. Ako majú reagovať, keď vidia, že ich kolegov odvádzajú v putách, a to v čase minimálnej dôveryhodnosti súdnictva? Majú mlčať či sa vyjadriť v mene sudcovského stavu? 

Určite nie je namieste zvolávať nejaké občianske tribunály. Teraz je to práca pre orgány činné v trestnom konaní. A teraz sa ukáže rovnosť občanov pred zákonmi. Či platí alebo nie. Sudcovia by teda mali vyhlásiť, že to treba prenechať kompetentným – orgánom činným v trestnom konaní. Ale keď sa preukáže vina, tak tí ľudia už nemajú v talári čo robiť. Každý však má právo na spravodlivý proces. Justícia na Slovensku dostala strašnú ranu. Je ako boxer na kolenách a teraz je otázne, či jej pripravovaná reforma pomôže alebo bude pre ňu znamenať k. o.

Bolo správne, ak sme ako novinári tlačili na sudcov, aby sa verejne vyjadrili a odsúdili to, čo sa dialo? 

Určite to musel byť pre mnohých šok. V takej situácii je prirodzené, že si nedokážete okamžite vytvoriť názor. Horšie by bolo, ak by vznikla nejaká petičná akcia, pod ktorú by sa postupne začali podpisovať jednotliví sudcovia v zmysle: očistíme sa tým, že to blato hodíme na druhých.

Sudcovia by mali dať najavo, že je v záujme každého z nich urobiť všetko pre to, aby sa dôvera v nich obnovovala. A to najmä poctivým rozhodovaním. V očiach mnohých sa už ten obraz ani nenapraví. V každom prípade je to dlhý proces. Ale justícia sa jednoducho nedá vybrať a vymeniť za druhú. Bude to zdĺhavé, bolestné a výsledky sa nedostavia hneď.

Ak je sudca obvinený, je prijateľné, aby mohol súdiť ďalej? 

Určite nie. Len čo je obvinený, musí mu byť pozastavený výkon funkcie. Samozrejme, existuje prezumpcia neviny, ale ak obviníte sudcu z trestného činu v súvislosti s výkonom jeho funkcie, je to veľmi závažné. V tej chvíli nemôže ďalej súdiť, ako keby sa nič nedialo, a čakať na právoplatný rozsudok. Dôvera je príliš vzácna, a preto všetci musia dbať o to, aby nebola oslabovaná.

 

Hovorilo sa o zatýkaní slovenských sudcov aj medzi českými sudcami? 

Samozrejme. A reakcie niektorých boli práve v tom zmysle, že my riešime vlastne len také hlúposti. Niektorí sme sa však zamysleli a povedali sme si, že tá Morava nie je taká široká. Predsa nedávno aj u nás bol obvinený dlhoročný sudca. Aj lekári hovoria, že neexistuje zdravý pacient, ale len zle vyšetrený.

Dôveryhodnosť českých sudcov je však stále omnoho vyššia ako tých slovenských. 

Áno. U nás sa nikto nemusí hanbiť za to, že je sudcom. Naopak, je to veľmi prestížne povolanie. Ale u vás – a to priznali aj niektorí slovenskí kolegovia – sa mnohí hanbia povedať, že sú sudcovia. Myslím si, že v dôsledku toho, čo sa stalo, utrpeli aj tí „dobrí“. Pošramotilo sa aj ich profesionálne sebavedomie.

Aký to môže mať dôsledok? 

Okrem iného musia očakávať aj tí „správni“, že ich rozhodnutia nebudú prijaté ako dôveryhodné a presvedčivé. Stále bude ten paušálny pohľad, že skorumpovaní ste všetci. O to viac sa budú musieť usilovať, aby ich rozhodnutia boli presvedčivé, aby si ich ľudia začali vážiť. A to je na druhej strane dobré.

Pomôcť môže aj nový prvok vašej reformy, i keď nerozumiem, prečo to musí byť v zákone, že sudcovia budú môcť komentovať verejne svoje rozhodnutia.

Áno, to je veľká novinka.

Ale prečo? Veď predsa súdnictvo je vec verejná. Nemôže byť rozdiel, či si sadnete ako novinárka do súdnej siene a priamo tam počúvate, ako sudca odôvodní svoje rozhodnutie, alebo mu pošlete otázky a on vám odpovie.

Je však pravda, že sudcovia to nerobia radi, pretože oni sú tí, ktorí kladú otázky a vynášajú kategorické odpovede. Neradi čelia otázkam. Z vlastnej skúsenosti pritom viem, aké je to oslobodzujúce. Moji priatelia nie sú právnici. Často im musím odpovedať na mnoho otázok. Nejde to „obkecať“, musíte odpovedať veľmi dôveryhodne, aby ste obstáli.

Máte priateľov neprávnikov preto, aby ste ako sudca nemuseli riešiť rôzne etické dilemy? Či je to len náhoda? 

Priateľov si nevyberáte podľa profesie. Jeden môj známy hovorí, že dôležitých priateľov si vyberiete na strednej, možno na vysokej škole. Teda vtedy, keď ešte o nič nejde. Mám veľmi rád ľudí, nerobí mi problém baviť sa na ulici s hocikým. Na druhej strane, a vďaka tomu som menej obľúbený, kritizujem profesné stretnutia. Nie tie nad právnymi problémami, ale pri poháriku koňaku a dobrom jedle.

Také tie zabíjačky, aké sme vlani riešili u nás?

Každý sudca, a to je jedno, či je z Najvyššieho súdu alebo okresného, by sa mal sám seba pýtať, prečo ho na tento druh akcie pozývajú. Naozaj preto, že v ňom vidia miestnu autoritu, ktorá nesmie chýbať na zozname pozvaných, alebo tam pozývajú skôr inštitúciu, ktorú reprezentuje, lebo vedia, že je dobré sa s ním poznať a potom je jednoduchšie mu zavolať? Druhá otázka, ktorú by si mal každý položiť, je, či by on dotyčného pozval medzi svojich blízkych priateľov. Podľa odpovedí sa treba rozhodnúť, či tam ísť.

Čo ak prijmete pozvanie a zrazu sa tam objaví neželaný hosť? 

Potom musíte byť schopný zareagovať a okamžite odísť. V každom prípade, takéto situácie netreba vyhľadávať. V tom pomohlo, že sídlo Najvyššieho správneho súdu je v Brne. Ako predseda súdu som mohol stráviť svoj sudcovský život v Prahe chodením z jednej recepcie na druhú. Pracovný diár by som mal zaplnený stretnutiami. Ale takto som sa mohol ospravedlňovať z pracovných dôvodov.

Zabíjačky už u nás nie sú témou. Naopak, riešime výpovede obvinených sudcov, ktorí začali spolupracovať s políciou a hovoria o zlyhaniach kolegov. Ak by ste boli predsedom súdu, čo by ste robili v takejto situácii? 

Nech to povie ktokoľvek a sú tie informácie závažné, musí sa na ne reagovať. Nemôže byť rozdiel, či to povie obvinený s nejakým záujmom alebo o tom napíše bulvárny novinár či anonym. Je na predsedovi súdu, aby posúdil konkrétnosť a závažnosť tých informácií. Musí sa o tom hovoriť. Môže si toho sudcu zavolať a on mu to dôveryhodne vysvetlí. Môže sa potom za neho verejne postaviť. Môže o tom hovoriť sudcovská rada. Dôležité je neututlať to.

 

Súčasťou reformy súdnictva je aj zmena prístupu k majetkovým priznaniam sudcov. Už teraz sú verejné, ale budú podrobnejšie preskúmavané. Stačí väčšia transparentnosť na návrat stratenej dôvery k sudcom? 

Nie je to rozhodujúce, ale dôležité. Nehovorím, že by sa všetci mali vyzliekať donaha na námestiach. Ale vždy sa zamyslím, či nášmu súdu a mne osobne ľudia dôverovali preto, že si čítali naše rozsudky, alebo ma videli na ulici, ako v zime odhŕňam pred domom sneh alebo zametám lístie.

Súdenie je expertná činnosť, nie všetci tomu rozumejú. Ako aj medicína. Lekárom buď dôverujeme, že nám pomôžu, alebo nie. Súdenie je to isté. Ak je sudca dôveryhodným človekom, ľudia budú akceptovať jeho rozhodnutie, budú sa podľa neho správať a nebudú ho preskúmavať.

My sudcovia sme ako archetypy nositeľmi dôvery a musíme sa podľa toho aj správať. Nielen tým, že píšeme pekné rozsudky, ale tým, ako žijeme. Musíme byť vzormi aj so svojimi slabosťami, pokušeniami, neistotami. Nie sme anjeli, ale normálni ľudia. Keď urobíme prešľap, musíme za to niesť zodpovednosť.

Spomenuli ste, že reforma súdnictva, ktorú chce presadiť ministerka spravodlivosti, môže našej justícii pomôcť, ale na druhej strane to môže byť pre ňu aj k. o. Ako to podľa vás dopadne? 

Rozumiem, ak si ministerka teraz povedala, že je mimoriadna politická konštelácia, ktorú treba rýchlo využiť a zmeny presadiť, lebo potom sa to nemusí poradiť. Sú to však zásadné inštitucionálne zmeny a tie by sa vždy mali robiť v pokojných časoch a s chladnou hlavou. Pokojné časy však nemáte, chladné hlavy s vaším temperamentom tiež vždy nie.

V každom prípade, rozhodujúci budú ľudia. Môžete mať skvelé normy, skvelé inštitúcie, ale tie vás nezachránia, pokiaľ budú na tých postoch ľudia, ktorí nie sú nielen na odbornej, ale ani morálnej úrovni. Hovorí sa, že múdry sudca si poradí aj s hlúpym zákonom. Ale ak sa dostane hoci aj ten najlepší zákon do rúk hlúpeho sudcu či sudcu s bočnými úmyslami, tak ho nezachráni nič.

Josef Baxa (61)

Vyštudoval Právnickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe. V roku 1984 začínal ako trestný sudca na Okresnom súde v Plzni, kde bol pri vzniku Právnickej fakulty na Západočeskej univerzite a vyučoval tam trestné právo. V rokoch 1998 až 2002 bol prvým námestníkom na ministerstve spravodlivosti. V roku 2003 sa stal prvým predsedom Najvyššieho správneho súdu, na čele ktorého stál až do septembra 2018. Na súde ostal pôsobiť ako jeden z jeho sudcov.

 

Leave your comments

0
terms and condition.
  • No comments found
You are here: Home Documents Archive Slovenské kategórie Dokumenty Externé Sudca Baxa: Máte jedinečnú šancu zriadiť súd bez minulosti a záťaže všetkého, čo dôveru v justíciu zničilo

Contact


e-mail: This email address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it.

 

Our partners