Ako riešiť kauzy v justícii – stačí málo, treba zverejňovať čo najviac

Zo zasadnutia súdnej rady. Foto N – Tomáš Benedikovič| dennikn.sk | Pavol Žilinčík | 2. septembra 2019 |

Zo zasadnutia súdnej rady. Foto N – Tomáš Benedikovič

Jankovská, Baránik a iné kauzy v slovenskej justícii sú aj príležitosťou na jej zlepšenie.

Autor je člen súdnej rady

Súdnu radu čaká horúca jeseň. Nejde len o blížiacu sa voľbu predsedu Najvyššieho súdu, ktorá bude podobne dôležitá ako tá pred piatimi rokmi. Riešime aj situáciu, keď sa telefóny niekoľkých sudcov a štátnej tajomníčky ministerstva spravodlivosti Moniky Jankovskej stali predmetom vyšetrovania Národnej kriminálnej agentúry. Podľa dostupných informácií ide o podozrenie zo zneužívania právomoci a korupčnej činnosti, možno súvisiacej s osobou podozrivou z objednávky vraždy.

Predsedníčka súdnej rady Lenka Praženková reagovala tlačovým vyhlásením. Okrem iného v ňom uviedla, že sa v týchto dňoch obracia na Úrad špeciálnej prokuratúry so žiadosťou o informáciu „v právnej veci týkajúcej sa dotknutých sudcov, na základe ktorej zváži svoje ďalšie kroky a postupy“. Pani predsedníčku som preto požiadal, aby nám svoju žiadosť na prokuratúru tiež zaslala. Súdna rada ako kolektívny orgán má totiž „vyhodnocovať informácie o konaní sudcu, ktoré je nezlučiteľné s predpokladmi sudcovskej spôsobilosti, získané od súdov, iných orgánov verejnej moci alebo zistené z vlastnej činnosti“. Odpoveď zo sekretariátu ma však prekvapila: informáciu údajne členovia rady dostanú až „pred zasadnutím súdnej rady, ktoré sa uskutoční 30. septembra 2019“.

Považujem to za nešťastné, lebo ide o vec, ktorá môže uštedriť ďalšiu ranu dôveryhodnosti justície. A nie je žiadny rozumný dôvod, prečo majú v takejto situácii členovia súdnej rady – inak ústavného orgánu sudcovskej legitimity – čakať na jeden mail s prílohou viac ako mesiac. Navyše, najbližšie zasadnutie súdnej rady je naplánované už o pár dní, na 9. septembra. Prečo až koniec septembra?

Nie je to prvý prípad, keď vidíme v súdnej rade inak tú istú vec, a je to normálne. Postupne však sledujem, že dynamika skutočnej moci v rade sa postupne trochu vychyľuje. Funkcia predsedníčky je jediná full-time platená pozícia, ostatní členovia sme v pozícii neplatených dobrovoľníkov. V podobe kancelárie súdnej rady má predsedníčka navyše k dispozícii kapacity odborného a administratívneho personálu, my sme v bežnom fungovaní odkázaní na svojpomoc. Priamo úmerne tomu rastie informačná asymetria, a najnovšie je podporená krokmi samotnej predsedníčky (neodôvodnené odkladanie informovania členov o vlastných krokoch). Nedivil by som sa, keby sa členovia rady postupne posunuli do roly štatistov. Skrátka, raz za čas sa zídeme a dozvieme sa, čo je nové. 

Transparentnosť vnútorná a vonkajšia

Moje výhrady som viackrát komunikoval a týkajú sa nielen informovania dovnútra, ale aj informovania verejnosti. Najmä keď rozhodujeme o citlivých a kontroverzných bodoch. Súdna rada totiž niekedy rokuje o tom, čo sme vopred nezverejnili, a po zasadnutí pre zmenu nezverejní to, o čom sme rokovali.

Príklad: Kritizoval som, že procesným postupom pani predsedníčky (doplnila niektoré citlivé body programu až tesne pred zasadnutím) došlo k tomu, že sa o nich verejnosť nemohla včas dozvedieť. Jednoducho sa také body nedostanú do programu vopred zverejneného na internete. Zákon tento postup umožňuje, ak je potrebné riešiť niečo naozaj urgentné. Ide totiž o to, že ak je nejaký dôležitý bod v programe rokovania, verejnosť či médiá môžu vidieť rokovanie naživo. Taký je zmysel verejného zasadnutia rady. Napríklad ak by sa novinári dozvedeli, že budeme rokovať o pridelení sudcu Branislava Krála na Najvyšší súd, pravdepodobne by prišli. Mnohých totiž zaujímalo, prečo bol zo všetkých úspešný práve tento sudca. Prvé rokovanie o ňom však nebolo zverejnené.

Ďalší zaujímavý prípad sa čiastočne týkal už aj aktuálneho diania okolo štátnej tajomníčky Jankovskej. Počas vypočutia viacerých kandidátov na sudcov Ústavného súdu v poslaneckom výbore parlamentu vyslovil poslanec Baránik niekoľko otázok a konštatovaní, za ktoré predsedníčka súdnej rady pripravila návrh na jeho disciplinárne stíhanie. Aj o tomto jej návrhu sme sa dozvedeli neskoro. Ráno v deň zasadnutia nás čakalo na stole 16 strán textu, citátov poslancových výrokov a medzinárodných aj našich noriem, ktoré mali odôvodniť jeho stíhanie. Vzhľadom na to, že Baránik je advokát aj poslanec, boli návrhy rovno dva – pre predsedu parlamentu aj pre Slovenskú advokátsku komoru.

Rokovali sme o tomto bode na viackrát, niekoľko hodín. Návrh nakoniec nebol schválený, prekvapenia však pokračovali aj na druhý deň. Zistili sme totiž, že návrh opäť nebol zverejnený ani po skončení rokovania. Požiadali sme preto s kolegom Čimom predsedníčku rady o ich dodatočné zverejnenie. Zákonné ustanovenie je podľa nás jasné, a ak sa nezverejnia materiály, zo samotného audiozáznamu verejnosť nemá šancu pochopiť, čo sme vlastne riešili, a urobiť si na to vlastný názor.

Odpoveď pani predsedníčky nás však opäť zaskočila: „… pri aplikácii tohto zákonného ustanovenia je potrebné vziať do úvahy úmysel zákonodarcu, vyjadrený v osobitnej časti dôvodovej správy k návrhu zákona, ktorým bola táto povinnosť zavedená. Uvedené ustanovenie malo za cieľ posilniť prvok transparentnosti a otvorenosti rozhodovania súdnej rady. Súdna rada rozhoduje formou uznesenia, na ktorého prijatie je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov. V danom prípade však súdna rada neprijala žiadne uznesenie – rozhodnutie, a preto zákonný dôvod na zverejnenie uvedených podkladov na webovom sídle súdnej rady nie je daný.“

Nesúhlas s takýmto výkladom transparentnosti sme chceli riešiť priamo na ďalšom zasadnutí rady. Náš bod sa však nedostal do programu, získal osem hlasov, chýbali dva. Materiál teda nie je zverejnený doteraz.

Dvojaký meter

Záleží vôbec na takýchto procesných nuansách? Nemá dnes justícia oveľa väčšie problémy? Nuž, má aj nemá. Jednotlivé kroky totiž vyznejú ešte inak, ak si uvedomíme kontext. Monika Jankovská mala pôvodne záujem byť členkou súdnej rady. To sa nepodarilo. O pár mesiacov neskôr ju priamo predsedníčka súdnej rady navrhla za kandidátku na sudkyňu Ústavného súdu. Jej nominácia pritom vyvolala viaceré otázky, a to nielen o medializovaných kauzách z minulosti. Veľa sa napríklad hovorí o politizácii justície, pričom v Monike Jankovskej sa spája poslankyňa, politička, predstaviteľka výkonnej moci i sudkyňa – v jednej osobe. Otázky preto zneli: Prečo predsedníčka súdnej rady nominuje práve ju? Odpoveď bola až príliš jednoduchá: „Každý z navrhnutých kandidátov spĺňa kritériá stanovené ústavou a zákonom.“ Nuž, to určite. Ale takých kandidátov je niekoľko tisíc…

Druhá dôležitá vec pre kontext je, že poslanec Baránik kládol na vypočutí kandidátov otázky aj o prepojeniach doktorky Jankovskej a jej známych s Marianom Kočnerom. Tieto otázky sa v návrhu na jeho stíhanie neocitli, a nebolo ani jasné, ktorý napadnutý výrok sa týkal ktorého poslanca. Minimálne jeden sa však práve Jankovskej týkal.

O niektorých výrokoch poslanca Baránika si môžeme myslieť čokoľvek. Sám nie som priaznivcom zovšeobecňujúcich negatívnych nálepiek sudcov, pretože generalizácia vždy kríva na obe nohy – nesedí z hľadiska obsahu a z pohľadu procesu len zabrzdí možný dialóg. Zarazilo ma však, že predsedníčka zvolila voči nemu tento mimoriadne razantný postup. Vo vzťahu k iným verbálnym prehreškom predsedníčka totiž ani zďaleka taká radikálna nie je, a to aj oveľa závažnejším. Najmä u jedného sudcu by sa našlo dosť výrokov, ktoré porušujú prezumpciu neviny, etiku či princíp nestrannosti. Každý mesiac aj niekoľko megabajtov. Jeho kroky však zostávajú bez reakcie. Zanechá to horkú pachuť dvojakého metra. Nástroja, ktorému by sa sudcovia mali vyhýbať.

Ako ďalej?

Ďalší vývoj bude závisieť od toho, aké otázky si položíme a ako na ne odpovieme. Majú členovia rady trpezlivo vyčkať na správy, ktoré dostanú? Alebo majú byť informovaní aspoň o už hotových dokumentoch priebežne? Som presvedčený, že proaktívny a rýchly prístup pri informovaní členov je v samotnom záujme predsedníčky súdnej rady. V tejto situácii totiž platia dve veci: čím lepšie dopadne preverovanie kauzy na strane štátnej tajomníčky, tým menšie reputačné riziko bude hroziť samotnej predsedníčke. A naopak, čím horšie dopadne preverovanie, tým viac môže byť spochybnená aj nominačná kompetentnosť predsedníčky. Práve včasné a priebežné informovanie je v takejto situácii jedinou rozumnou stratégiou.

Ako vždy, aj táto zložitá situácia môže byť aj príležitosťou. Mali by sme upraviť naše postupy v rade tak, aby sa verejnosť o jej rozhodovaní čo najviac dozvedela a aby tomu aj rozumela. Stačí na to pomerne málo – zverejňovať čo najviac. A prípadne ešte drobnosť – nazývať body programu zrozumiteľne. Iné je, ak avizujeme, že budeme rokovať o podaní návrhu na odvolanie sudcov, ktorí dovŕšili 65 rokov, a iné, ak napíšeme: „Prerokovanie personálnych otázok sudcov podľa § 18 ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich.“

Skrátka, vždy by sme mali postupovať tak, aby sa ľudia mohli presvedčiť, že sme férovo vybrali najlepšie z možných riešení. Keď sa o našich rozhodnutiach včas dozvedia a budú im rozumieť, máme šancu, že im budú aj veriť.

 

Leave your comments

0
terms and condition.

Comments (1)

  • V minulosti som vám navrhoval zmenu systému a vtedy som uvádzal, že keď nedokážete rešpektovať zákon a navyše ani nepoznáte jednotlivé zákony a §-y, tak bude jednoduchšie všetky tie, ktoré sa aj tak neuplatňujú v praxi, jednoducho vyškrtať a zrušiť. Možno ostane len desať prikázaní.

    V dôsledku skorumpovaných rozhodnutí sudcov a súdov je nedôvera v spravodlivé rozhodnutia vyššia ako keby sa tieto rozhodnutia ťahali z klobúka.

    Vtedy, keď som toto navrhoval, ešte som netušil, že existuje nejaký Daniel Kahneman - nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu. Tento človek sa vo svojej práci zaoberal dlhé roky skúmaním úsudku a rozobral naše systémy myslenia ozaj dôkladne. Dokázal, že je to len falošná ilúzia, hrať sa na špecialistu a odborníka v predikcii na základe nejakých skúsenosti a udalosti z minulosti na finančných trhoch. (platí to aj obecne)

    Rovnako aj George Kelly, psychológ a tvorca teórie osobných konštruktov, upozorňoval na tento jav.
    Ešte dávno pred Kahnemanom hovoril, že je čosi povýšenecké - možno absurdné- na psychológovi , ktorý sa domnieva, že jeho správanie ovláda jeden súbor princípov a správanie každého druhého človeka iný súbor princípov. (platí aj obecne)

    Daniel Kahneman skúmal rozhodnutia a predikcie úspešných „expertov“ pri tvorbe investičného portfólia. Výsledky označil ako „ilúziu znalcov“- boli slabšie, ako keby boli vyberané úplne náhodne.

    Rovnaké výsledky potvrdil aj Philip Tetlock, ktorý publikoval výsledky svojej práce v roku 2005.

    Ďalší autor, ktorý nám poskytuje potvrdzujúce údaje tejto ilúzie „expertov“ je Hans Rosling- švédsky lekár a poradca Svetovej zdravotníckej organizácie a UNICEFu. (už zosnulý)

    Takže systém, ktorý tu momentálne existuje, neustále dokazuje, že reformovateľnosť súdov je vlastne nemožná a zbytočná.

    Systém je potrebné zmeniť od základov. Ľudí totižto zmeniť nemôžeme, takže jediné čo môžeme zmeniť je systém a zabezpečiť ho tak, aby nebolo možné vstupovať do systému osobám so zločineckými sklonmi a ambíciami. V súčasnosti vidíme, že sa opakovane potvrdzuje, že najväčšími zločincami sú práve osoby s právnickým vzdelaním.

    Takže systém je potrebné zmeniť a nie reformovať. To sa nijako neosvedčilo. Keď úplne zrušíme túto inštitúciu, tak ušetríme obrovské finančné zdroje, ktoré môžeme použiť tam, kde sú ozaj potrebné a kde skutočne aj budú prínosom. Títo ľudia zatiaľ nepriniesli pre spoločnosť absolútne nič pozitívne, len neustále odčerpávajú zdroje a deformujú spoločnosť. Tak ak ich nahradíme mechanickým výberom rozhodnutí, ťahaním z klobúka alebo hádzaním kocky, zefektívnime a aj zrýchlime tieto konania.

    Budú nepomerne lacnejšie a transparentnejšie. A negatívny vplyv na spoločnosť spôsobovaný skorumpovanými rozhodnutiami sa oslabí.

    Ľudia systém časom príjmu a budú rozsudky brať skôr ako šťastie alebo smolu. Rozhodne nie ako nespravodlivosť. A môžeme očakávať že sa zníži celkový počet podaní a súdnych sporov.

    Určite nebude možné hovoriť o disciplinárnych konaniach ako teraz s výsledkom 14:0 pre zločinca.
    Možno sa vám to zdá smiešne až utopické, ale je to skutočne podporené závermi prác renomovaných vedcov a ich výskumov.

    Ak ešte vezmeme do úvahy prácu Ruperta Sheldrakea o morfogenetických poliach, tak máme o dôvod viac pristúpiť k tejto zmene.

    Ja chápem, že sa vám to nepáči a cítite sa nepríjemne. Skúste sa teda vžiť do situácie, ako sa asi cítili a cítia ľudia, ktorých ste podviedli, okradli o ich domovy, vzali im slobodu, len preto, aby ste z toho vy profitovali.

    Aký máte z toho pocit?

Powered by Komento