TENDENČNÁ KAUZA CERVANOVÁ

02.10.2013 | Literárny týždenník | č. 33‑34, s. 6 | Polák Milan

 

 

Dokumentárny film Kauza Cervanová režiséra Roberta Kirchhoffa má ambíciu "skúmať šokujúce zákulisie najdlhšieho prípadu v dejinách česko‑slovenskej justície". Na inom mieste propagačných materiálov k filmu čítame, že režisérovi v prvom rade išlo o univerzálny obraz "zločinu a trestu" s politickým podtextom, čiže nie o rekonštrukciu kriminálneho prípadu. Najvlastnejší cieľ a zámer režiséra však čítame v jeho vyznaní: "Tento nekonečný a tajomný prípad je v istom zmysle príbehom našej krajiny, mocenských štruktúr a presvedčivo ilustruje obdobie československej normalizácie, ktoré aj keď sa už dávno skončilo, jeho prominenti odolávajú náporom času a premenám spoločnosti."

Z tohto režisérovho vyznania odvíja sa potom celá scenáristická konštrukcia filmu, jeho významové dominanty, vrátane selekcie vybraných filmových vstupov a účinkujúcich, ako aj jeho poetika s neustále prítomným už vyššie spomenutým politickým kontextom. Podstatou tohto kontextu je filmársky premyslené a z filmu tvarovo dostatočne koncízne vyznievajúce autorské posolstvo, ktorého zámerom je spochybnenie nielen našej justície ako celku, ale aj stále platných rozhodnutí (rozsudkov) krajského súdu z roku 2004, Najvyššieho súdu z roku 2006, dovolacieho senátu z roku 2009 a Ústavného súdu SR, ktorý zamietol sťažnosť v prípade Cervanovej v roku 2010. Napríklad pre novinára Andreja Bána je tento film anatómiou justičnej svojvôle, pre poslanca Františka Šebeja sú platné rozsudky hanbou našej justície a pre novinárku Ľubu Lesnú aj dnes ostáva táto kauza traumou pre celú slovenskú spoločnosť (z propagačných materiálov k uvedeniu filmu do kín). Pripomeňme, že Rada pre vysielanie a retransmisiu už dávnejšie udelila pokutu pre neobjektívnosť diskusie o tejto kauze v Hríbovej relácii Večer pod lampou.

 

 

V prípade, keby nešlo o všeobecne známu a v spoločnosti stále dosť frekventovanú tému brutálnej vraždy dvadsaťročnej študentky medicíny v roku 1976, mohli by sme sa zaoberať v ďalšom pokračovaní profesionálnymi kvalitami tohto dokumentu, a zaiste by bolo o čom hovoriť. Napokon, film sa stretol s nadpriemerným diváckym záujmom (väčšinou v kauze málo zorientovaných divákov), na viacerých festivaloch doma i v zahraničí získal ocenenia a Slovenská filmová akadémia ho nominovala na Cenu Európskej filmovej akadémie. Tieto poznatky by nám však nemali brániť, aby sme si nepoložili otázku, do akej miery sa filmárska profesionalita zúčastnila aj na objektivite a rešpektovaní faktov pri téme, ktorá z faktografie všeobecne známych i menej známych udalostí vychádza a na ich podklade sa usiluje vplývať na vytváranie verejnej mienky, a to v zmysle už citovaných ohlasov. Nejde pritom o zámer spochybniť právo dokumentaristov a publicistov na ich úsilie nastavovať spoločnosti zrkadlo, klásť aj tým najvyšším miestam nepríjemné otázky a vstupovať do spoločenského dialógu. Zaiste sa to týka aj justície, ktorá podobne ako sociálna oblasť, zdravotníctvo či školstvo zápasí s chybami a problémami, neraz ich vlastnou vinou. Pokiaľ však ide o justíciu, ide o zásadnú otázku, totiž či rozsudky súdov majú byť vo všeobecnosti záväzné a rešpektované, alebo sú najmä predmetom permanentných spochybňovaní, diskusií a polemík, neraz politicky či inak účelovo motivovaných. V našom konkrétnom prípade o to väčšmi, že pôvodný rozsudok súdu nad vinníkmi tragédie potvrdili. Najvyšší súd, dovolací senát i Ústavný súd. Spochybňovanie, navyše dosť cieľavedome konštruované, a kritika súdnych rozhodnutí vo výsledku smerujú k akejsi obžalobe sudcov (počet členov senátov sa mohol blížiť k dvadsiatke) a k ich označeniu ako vykonávateľov totalitných či normalizačných praktík spred takmer štyridsiatich rokov! V tomto zmysle a vyznení je film falošný a tendenčný.

Zaiste, toto všetko sa vo filme nehovorí expresis verbis, ale vyznieva to tak z jeho výslednej podoby, ako aj z nadšených ohlasov v niektorých médiách. Netreba dlho hádať, ktorej časti politického spektra to vyhovuje. Jeden prípad za všetky: v Kirchhoffovom filme a v jeho neúmerne dlhej a sugestívnej záverečnej scéne sledujeme, ako postupne jednotliví obvinení prechádzajú detektorom lži, čoho výsledkom je potvrdenie ich neviny. Nechajme bokom otázku, do akej miery sú pre súd výsledky testov na detektore lži záväzné. Ten, kto sa prípadom trochu zaoberal, však vie, že v prvej fáze vyšetrovania bol z vraždy Cervanovej obvinený Ján H. z Piešťan a s ním dvaja údajní spolupáchatelia. Aj tento Ján H. bol na detektore lži s výsledkom: "Nehovorí pravdu, keď tvrdí, že nebol dňa 9. júla 1976 v Bratislave a v Mlynskej doline." Čiže detektor lži potvrdil jeho vinu! Vyšetrovateľ prípadu (vraj manipulovaného a sledovaného komunistickou vrchnosťou) osvedčenými procesnými postupmi preukázal, že J. H. bol v čase spáchania skutku na úplne inom mieste a v úplne inej spoločnosti a trestné stíhanie proti nemu pre tento skutok zastavil. Ale o tejto skutočnosti, ktorá sa zrejme režisérovi do jeho konštrukcie nehodila, niet vo filme ani zmienky. Podobných prípadov (priznania obžalovaných, svedecké výpovede, manipulácie s dôkazmi a pod.) by sme mohli vymenovať celý dlhý rad. Navyše je tu aj stále prítomné stanovisko a názor matky Ľudmily Cervanovej, ktorá po mnohoročnom samostatnom šetrení prípadu je podnes bezvýhradne presvedčená o vine obžalovaných a odsúdených. Asi by viacerými faktmi vedela vyvrátiť, že proces bol politicky manipulovaný, a potvrdila by, že išlo o konzekventne a štandardné vyšetrovanie brutálnej vraždy. Isteže, v konkrétnom čase a priestore. Napokon vyšetrované boli deti vtedajších komunistických papalášov a nomenklatúrnych kádrov. Netreba pochybovať, že v minulom režime na vyšetrovateľov i súdy boli vyvíjané rozličné tlaky a usmernenia. Ale išlo predovšetkým o ideologické veci. Pri vyšetrovaní kriminálnych deliktov postupovalo sa aj vtedy v prevažnej väčšine prípadov štandardne. Viem, o čom hovorím. V rokoch normalizácie som bol oficiálne vedený ako protisocialistický živel ‑odstavený od svojej profesie a umlčaný.

Film R. Kirchhoffa prekvapivo nestranne a z viacerých uhlov zaujal nedávno aj známy týždenník Plus 7 dní (č. 28,29,30/ 2013), o ktorého orientácii netreba pochybovať. V tomto prípade však dostal slovo (po zbavení mlčanlivosti) bývalý prokurátor Valašík, vyšetrovateľ Lamačka a sudca Kliment. Priestor tu dostala aj matka brutálne zavraždenej Ľudmily pani Margaréta Cervanová. Sú to z hľadiska celkového tónu a vyznenia Kirchhoffovho filmu veľmi zaujímavé výpovede, rovnako ako aj publikované či vyobrazené svedecké dôkazy. Pre Ľubu Lesnú v denníku SME to bola ukážka, ako sa Plus 7 dní vrátil k novinárskym praktikám rokov komunistickej totality!

Dokumentárny film Kauza Cervanová bude mať svoj život a možno aj dozvuky. Škoda, že viac zaujal spochybňujúcou útočnosťou a dosť podpásovou tendenčnosťou, ako sa cieľavedomým úsilím pozrieť na stále traumatizujúci prípad tragickej smrti mladej dievčiny z väčšieho profesionálneho nadhľadu a bez zaujatia či bez toho spomínaného "politického kontextu".

Leave your comments

0
terms and condition.
  • No comments found
You are here: Home Home Slovenské kategórie Dokumenty Externé TENDENČNÁ KAUZA CERVANOVÁ

Contact


e-mail: This email address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it.

 

Our partners