Javorčíková: Na súdoch sa stále hovorí o kolegoch vybavovačoch

Foto N - Tomáš Benedikovič| dennikn.sk | Veronika Prušová | 4. júla 2019 15:06 |

Foto N – Tomáš Benedikovič

Bola prezidentkou združenia Za otvorenú justíciu, roky sa kriticky vyjadruje k dianiu v justícii, hovorí napríklad o tom, ako sa cez rozvrhy práce dostávajú prípady k tým „správnym“ sudcom. Po polroku na dôchodku napísala Katarína Javorčíková otvorený list prezidentke.

Od februára už nie ste aktívnou sudkyňou. Napriek tomu ste napísali prezidentke otvorený list na tému právo a spravodlivosť. Prečo?

Pretože súdnictvo sa týka každého občana. Venovala som mu celý profesionálny život a za desiatky rokov v justícii som nadobudla značné skúseností aj v statusových veciach sudcov. Chcela som týmto spôsobom zdieľať riešenia, ktoré sú podľa mňa nevyhnutné, aby sa pomery v justícii zmenili.

Nespomínam si, že by sa takýto otvorený list objavil pri nástupe prezidenta Andreja Kisku. Prečo pre prezidentku Zuzanu Čaputovú?

[ TIP: Aktivujte si večerný newsletter s najlepšími článkami Denníka N, ktoré ste ešte nečítali. Pre aktiváciu stačí raz kliknúť. ]

V čase keď bol vo funkcii prezident Andrej Kiska, bolo združenie Za otvorenú justíciu aktívnejšie. Dnes sa už viac zameriavame na verejnosť ako do vnútra súdnictva a zmenili sme komunikáciu.

A nesúvisí to aj s tým, že Čaputová ako právnička Via Iuris veľa času venovala súdnictvu, jeho reforme, a teda ste v nej videli spriazneného človeka?

Určite, Zuzana Čaputová s nami spolupracovala na viacerých projektoch. Aj to bol dôvod, prečo som list adresovala práve jej.

Ako ste prijali jej zvolenie? 

Veľmi dobre. V začiatkoch kampane som neverila, že môže uspieť. Že svojím kultivovaným a slušným spôsobom môže vyhrať v tak tvrdej konkurencii. Bolo to teda veľké prekvapenie a nádej do budúcnosti. Spolu s tým, že sa do vedenia Ústavného súdu dostal Ivan Fiačan a Ľuboš Szigheti. Vnímam to ako významné signály, že sa pomery v súdnictve môžu začať viac meniť.

Vždy ste sa chceli stať sudkyňou? 

Áno, chcela som už počas štúdia práva robiť v justícii v širšom ponímaní a začínala som na prokuratúre. Po dvanástich rokoch práce s trestným právom som však začala pociťovať potrebu robiť niečo z civilného života. Preto som odišla na súd.

Na prokuratúre ste boli pred rokom 1989. Vtedy bola vnímaná ako  predĺžená ruka komunistického režimu. Museli ste riešiť napríklad aj prípady za opustenie republiky. Neprekážalo vám to? 

V tom čase som bola mladou prokurátorkou a od roku 1982 do roku 1989 som bola dvakrát na materskej dovolenke. Zákony som vnímala  niečo ako posvätnú mantru, teda nedotknuteľné. Vtedy som vôbec nerozmýšľala nad tým, že by som mohla ovplyvniť zmenu zákonov. Okrem toho na prokuratúre fungovala prísna podriadenosť nižších prokurátorov voči vyššie postaveným. Pamätám si asi na dva výsluchy ľudí obvinených z prípravy na opustenie republiky, počas ktorých som nerozumela, čím sú títo ľudia pre štát takí nebezpeční.

Pri takýchto prípadoch, či iných spred roka 1989, ste nepociťovali výčitky svedomia ? 

Nemala som taký prípad pred rokom 1989. Môj aktívny samostatný vstup do prípadov ako prokurátorky bol len minimálny, všetko sme robili pod menom a vedením okresného prokurátora.

Prečo ste odišli z prokuratúry? 

Hlavným spúšťačom bolo, že mi pridelili prípad tzv. malého Leopoldova, čiže vraždy siedmich väzenských dozorcov. K tomu prípad Cifra, vraha malých detí, pričom som v tomto období ešte sama mala malé deti. A ešte aj obnovený prípad vraždy Ľudmily Cervanovej. Zo všetkých trestných prokurátorov na krajskej prokuratúr som bola jediná, ktorá mala popri iných veciach toľko obzvlášť náročných prípadov naraz. Vtedy som sa rozhodla odísť z prokuratúry a hľadala som nové uplatnenie.

Katarína Javorčíková. Foto N – Tomáš Benedikovič

A našli ste ho v obchodnej agende na súde? 

Keď v roku 1992 otvorili obchodné súdy a bol o ne malý záujem. Stačilo, že som prišla do Justičného paláca a najprv som zaklopala u predsedníčky Mestského súdu doktorky Zlochovej. Tá však bola obsadená, a tak som šla o poschodie vyššie k predsedovi Krajského súdu doktorovi Lehoťákovi. Ten ma hneď prijal, pretože som mala prokurátorské skúšky, prax a podľa zákona som mohla začať pracovať ako sudca zo dňa na deň.

Nebol to problém len tak prejsť z prokuratúry na súd?

Bol a veľký. Čakal ma úplne iný proces aj hmotné právo. Prevzala som 700 spisov po odchádzajúcom sudcovi Zoroslavovi Kollárovi. K tomu mi pridali vrece doručeniek, ktoré neboli založené a zatvorili ma do kancelárie. Pamätám si na ten zúfalý pocit, že som nevedela, čo mám robiť. Nikto neriešil, že na súd prišla trestná právnička robiť obchodné právo. O týždeň už odo mňa vedenie očakávalo, že pôjdem pojednávať.

Myslíte toho Kollára, ktorý sa neskôr stal podnikateľom a advokátom a ocitol sa na takzvanom mafiánskom zozname?

Áno, toho.

Pocítili ste niekedy ako sudkyňa vyhorenie?

Určite. Ale nie preto, že by mi prekážala práca sudkyne, prekážal mi tlak okolo toho. U mňa to súviselo špeciálne s tým, že som veľa času venovala problémom postavenia sudcov a v začiatkoch mojej sudcovskej kariéry najmä vznikajúcim dôležitým statusovým zákonom  a zmenám ústavy .

Aký to bol tlak?

Najmä časový. Musela som popri týchto aktivitách a rodine zvládnuť rozhodovať primerané množstvo pridelených vecí ako ostatní sudcovia, keďže na súde som žiadne úľavy nikdy nemala. Všetko som robila na úkor voľného času.

Vyčítali ste si niekedy, že ste sa stali sudkyňou? 

Nie, mala som vždy pocit, že robím presne to, čo mám.

Čo najviac “zomelie” sudcov? Prečo mnohí vyhoria? 

Hlavne je to tým, ak je sudca sústavne preťažený. To, že ani pri dobrej a efektívne nastavenej práci nedokáže riešiť pridelené spisy bez prieťahov. Sudcovia musia rozhodovať rýchlo a kvalitne. Je to neustály kolotoč. Aj keď idete na dovolenku, viete, že za vás nikto nič nespraví a po návrate vás čaká ešte väčšie množstvo spisov. Po týždni už ani neviete, že ste mali voľno.

Dokáže si sudca oddýchnuť?

Asi nie. Každý vie, čo ho čaká a vie, že bude mať po návrate problém všetko dobehnúť.

V roku 2008 vás predsedníčka súdu preradila z obchodnej agendy na civilnú. Dostali ste sa tak zrazu k prípadom zo života. Brávali ste si ich domov alebo ste dokázali po práci “vypnúť”?

Vždy som si spisy nosila domov. Najmä, ak boli komplikovanejšie a bolo náročné rozhodnúť ako k nim pristúpiť, ale aj preto, aby som dokázala rozhodnúť a napísať dostatočný počet pridelených vecí.

Dostali ste sa do situácie, že ste rozhodli v súlade so zákonom, no vedeli ste, že to nie je spravodlivé?

Zákonnosť neznamená vždy spravodlivosť. Najmä v prípadoch sociálne slabších účastníkov sporov som sa s týmto pocitom stretávala.

Ubíjajú takéto prípady sudcu? 

Každý empatický sudca cíti nerovnováhu medzi zákonom a ľudsky vnímanou spravodlivosťou.

Naopak, bolo niečo, čo vás na práci sudkyne najviac tešilo?

Ak sme mali všetci v senáte pocit, že sme aj komplikované veci rozhodli správne, a že popri zákonnosti zvíťazila aj spravodlivosť.

Stalo sa vám, že ste stretli na ulici niekoho, koho ste v minulosti súdili a poďakoval vám? 

Stalo a dokonca to bola pani, ktorá prehrala. Povedala, že sme k nej pristupovali tak korektne, že zobrala aj tú prehru. To ma veľmi potešilo.

Prečo ste sa rozhodli vo februári odísť do dôchodku?

Pod vplyvom dlhoročného stavu môjho senátu na Krajskom súde v Bratislave. Takmer po celý čas výkonu funkcie som bola vo vyššom priemere výkonnosti, niekedy až v nadpriemernom. Bola som výborne hodnotená, ale napriek tomu sme v senáte mali o sto až dvesto spisov viac ako v iných senátoch. Boli sme tak pod obrovským tlakom. Vnímala som aj to, že moje kolegyne pravdepodobne trpia kvôli mne. Nechcela som v tom už ďalej pokračovať.

Prideľovali vám teda viac spisov ako ostatným?

Nie. Kolegyňa zo senátu bola dlhodobo a opakovane práceneschopná, a kvôli tomu rozhodla menej vecí ako zvyšok senátu. Preto sme mali o toľko nerozhodnutých vecí viac ako ostatné senáty, a tak to zostalo aj po jej odchode do dôchodku. Hoci sme na to pravidelne upozorňovali vedenie súdu a žiadali primerané opatrenia na vyrovnanie zaťaženosti, bolo to zbytočné. Nešlo pritom len o nás o sudcov, ale aj o účastníkov sporov v našich veciach.

Ako na to doplácali?

Tým, že my sme pri našej preťaženosti nemohli rozhodovať tak rýchlo ako iné senáty. Ak sa vec účastníka dostala do nášho senátu, rozhodli sme ju za dva, tri roky. Ak sa dostala do iného, kde mali spisov výrazne menej, mohli ho vyriešiť aj o niekoľko mesiacov. Bol to teda veľký rozdiel v podmienkach práce sudcov na tom istom súde. Cítila som sa už vyhoretá, lebo som nevedela ako z tohto kolotoča vyjsť, keďže som nedokázala podávať výkony za dvoch, či troch sudcov, aby sa tento stav zmenil.

Povedali ste, že sa to dialo kvôli vám. Prečo? 

Vnímala som to ako reakciu za moju angažovanosť a aktivity ako prezidentky združenia „Za otvorenú justíciu“, ktoré bolo verejne kritické k pomerom v našej justícii.  Nehodilo sa to podľa mňa niektorým ľuďom, ktorí bratislavský krajský súd, respektíve justíciu riadili. Prekážalo mi aj to, že na tomto krajskom súde chýbala základná úcta vedenia súdu k sudcom. Nie je predsa v poriadku, ak predseda súdu nepríde ani na pracovné porady Alebo neprijme sudcu, ktorý ho požiada o prijatie. Ani to, čo sa stalo nielen mne, ale aj mnohým iným, že keď som po takmer 40 rokoch práce v súdnictve odchádzala do dôchodku, tak mi nikto z vedenia súdu ani nepodal ruku, ba ani neodpovedal na môj rozlúčkový e-mail.

Ako to vlastne prebieha, keď sudca odchádza? Napíše list a jednoducho oznámi, že končí? 

Oficiálne oznámi predsedovi súdu, že požiadal ministra spravodlivosti o prerušenie výkonu funkcie sudcu z dôvodu vzniku jeho nároku na starobný dôchodok. To sú prípady, ak odchádzajú do dôchodku sudcovia mladší ako 65 rokov, ktorí do tohto veku môžu stále súdiť. Všetko ostatné už rieši personálne oddelenie súdu. Pokiaľ si vedenie súdu váži sudcov, tak určite rešpektuje elementárnu etiku a predseda súdu takého sudcu prijme a poďakuje mu. Zvláštne pre mňa je, že takýto prístup niektorých predsedov súdov mnohým sudcom až tak neprekáža ako to, že ani doterajší prezidenti republiky, ktorí sudcov odvolávali, ich osobne k odvolaciemu aktu neprijali, hoci pri menovaní nových sudcov sa tak vždy dialo a deje.

Čiže ste si pobalili veci a zo dňa na deň odišli? 

Všetkým sudcom krajského súdu som poslala e-mail na rozlúčku a kolegov aj z iných súdov, s ktorými som mala bližší vzťah, som pozvala na rozlúčkové stretnutie. Na súde mi vedúca personálneho oddelenia v deň odchodu iba zobrala kľúče od kancelárie a podala mi ruku.

Čo robí sudca na dôchodku? 

Závisí od toho, či s právom chce ešte ďalej pracovať alebo nie. Väčšinou sa však sudcovia naplno venujú rodine a osobným koníčkom. Môj koníček je najmä právo a justícia ako taká. Preto sa tomu stále venujem.

Čiže konkrétne čo robíte? 

Aktívne spolupracujem v iniciatíve „Za otvorenú justíciu“ a venujem sa vzdelávaniu bežných ľudí, aby som tak prispela k zvýšeniu ich právneho povedomia.

Vystupujete na besedách? 

Pracujem pre projekt Právo a spravodlivosť v rovnováhe. V rámci neho vždy zadáme nejaké témy. Napríklad, čo by mali robiť nevydaté matky, aké sú práva a povinnosti v prípade rozchodu partnerov, ako usporiadať majetkové vzťahy v rodine, a podobne. Naplno tak využívam skúsenosti zo súdu.

V Justičnom paláci pôsobila Katarína Javorčíková ako sudkyňa takmer tridsať rokov. Foto – TASR

Ak hovoríte o tom, že právo je váš koníček. Spisy vám už nechýbajú?

Ani nie. Život stále prináša situácie, ktoré treba právne riešiť. A v rámci už spomenutého projektu sa stretávam nielen s občianskoprávnymi vecami, ale aj správnymi, či inými. Je to také pestrejšie.

Vráťme sa ale k úvodu a vášmu otvorenému listu pre prezidentku. Čo je podľa vás najväčší problém justície?

Od Nežnej revolúcie uplynie 30 rokov, čo je dosť dlhý čas na to, aby sme sa mohli prestať vyhovárať na to, že nízka dôveryhodnosť justície je dôsledkom komunizmu. Odvtedy sa súdnictvo do veľkej miery generačne vymenilo. Lenže v mnohých prípadoch noví sudcovia prišli na súdy “pokriveným spôsobom.” Predchádzajúca doba harabinizácie justíciu skutočne poznačila. Ak bude v justícii prevládať klientelizmus a budú mať navrch sudcovia, ktorí sú ochotní prispôsobovať sa požiadavkám nadriadených alebo „mocných“ v štáte,  tak celý systém nebude dostatočne funkčný a dôveryhodný.

Ako ste mysleli, že sa dostali na súd pokriveným spôsobom?

Dostalo sa mi veľa informácií, že výberové konania na voľné miesta sudcov alebo ich kariérny postup boli len formálne, a dostali sa tam vopred vybrané osoby. Ak sa niekto dostane do systému nekorektne a kariérne nebudú postupovať najkvalitnejší sudcovia, ale tí, ktorí vedia vyhovieť funkcionárom či mocenským skupinám, tak to kriví celý systém.

Ako sa to prejaví?

Tí kvalitní môžu zostať pasívni a radšej si kariérny postup rozmyslia. A ovplyvňuje to kvalitu rozhodovacej činnosti a dôveru v súdy.

Prečo mlčia a nebojujú za lepšie súdnictvo?

Súdnictvo nie je oddelené od diania v spoločnosti. Pokiaľ je v spoločnosti kríza morálnych hodnôt a slušní ľudia nemajú „navrch“, tak to isté platí aj pre súdnictvo.

Čo by sa im stalo, ak by sa ozvali?

Nestačí sa len ozývať. Veď časť sudcov sa ozvala, ale žiadna adekvátna reakcia nebola. Združenie „Za otvorenú justíciu“ nejaké reakcie dosiahlo len cez verejnosť, keď sme o pomeroch v justícii dlho a verejne hovorili, a boli snahy dostať nás zo systému. Ale potom to znova utíchlo. Štefan Harabin ako predstaviteľ „otvoreného zla“ v justícii v roku 2014 z čelných pozícií odišiel, a justícia prestala byť stredobodom záujmu. Lenže tí istí ľudia v nej ostali a spolu s nimi aj v zásade rovnaké pomery, len v sofistikovanejšej podobe.

Vydýchli ste si v roku 2014, keď už Harabin skončil v čele justície? 

Určite som si vydýchla, hoci som si uvedomovala, že všetci ľudia okolo neho, ktorých ovplyvňoval a vychovával, ostávajú medzi nami. Vedela som, že bude veľmi ťažké s týmito ľuďmi justíciu meniť.

Hovoríte, že súdnictvo sa generačne obmenilo. Vnímajú tí mladší Štefana Harabina, či problémy, ktoré spomínate, alebo sú voči tomu úplne imúnni? 

Funkčne mladí sudcovia nezažili Harabina na vlastnej koži a preto si tú dobu nemôžu dostatočne uvedomovať. V tomto smere to staršia generácia sudcov viac chápe. Okrem toho sudcovia sa dnes necítia tak bytostne ohrození, ako sme to pred rokmi pociťovali my. Vtedy nám skutočne reálne hrozilo vylúčenie zo systému. Dnes už sudcovia majú všetko základné a podstatné pre ich postavenie vybojované. Nám išlo o to, aby sme sa ako sudcovia a tretia moc v štáte presadili, a súčasne, aby sme mali adekvátne platy a sociálne istoty. Dnes je to už samozrejmosť a sudcovia nemajú takú silnú motiváciu zasadzovať sa o kvalitné súdnictvo ako stav. Podľa mňa dostatočne nevnímajú, čo všetko dnes spoločnosť do súdnictva vkladá, aj keď je stále dosť problémov. Väčšina ľudí jednoducho musí veriť, že sa na súde naozaj dožijú ochrany svojho práva a spravodlivosti v primeranom čase. Inak zlyhávame ako právny štát.

Platí, že ak sa človek dostal do systému pokriveným spôsobom, tak môže byť vydierateľný? Že sa mu raz niekto ozve a pripomenie mu, ako sa stal sudcom? 

Myslím si, že je to tak.

Ako to riešiť, keďže sudcov nemáme veľmi ako dostať zo súdov?

Chyba sa stala na začiatku. Dnes by sa to dalo riešiť len zmenou pomerov v justícii. Keď začnú mať „navrch“ slušní sudcovia, prestanú fungovať všetky tie dohody a mechanizmy, kto koho a kam posunie, a budú absolútne vylúčené tlaky na sudcov ako rozhodnúť, najmä  zo strany politickej moci.

Boli riešením bezpečnostné previerky sudcov? 

Problém bol v tom, ako boli v zákone nastavené. Už pri prijímaní tohto zákona sme namietali, že sa previerky majú týkať len nových sudcov pri vstupe do systému.

S takými previerkami by ste súhlasili?

Áno. V priebehu výkonu funkcie by mal byť sudca opakovane preverený len vtedy, ak budú voči nemu nejaké konkrétne podozrenia.

V liste píšete o sudcoch, o ktorých sa vie, že “berú”. 

Áno, je to tak. Hovorí sa najmä o sudcoch „vybavovačoch“ a ich neprijateľných kontaktoch.

Pre mňa je nepochopiteľné, prečo sudcovia sami neurobili niečo, aby takúto “čiernu ovcu” nedostali z toho súdu? Veď ničia povesť všetkým. 

Problém je v tom, že dôkazy sa nekompetentným osobám dajú len veľmi ťažko získať. Na tom by mali pracovať iní ľudia, ktorí sú na to pripravovaní a za to platení.  Sudcovia to sami od seba nerozbehnú. Ak by sa to už začalo riešiť, tak určite by pomohli, ale nemôžu len tak obviniť kolegu s dôkaznou núdzou. Ako by sa to skončilo? Nakoniec by sami oznamovatelia čelili žalobe na ochranu osobnosti a ešte by podozrivému kolegovi aj platili.

Píšete, že systém súdnictva máme nastavený dobre, ale problém sú ľudia, ktorí majú moc v rukách. Myslíte tým Súdnu radu?

Nikto nie je len dobrý a len zlý. Ten istý člen rady môže zahlasovať za veľmi dobrú vec, ale naopak, môže brániť prijatiu vecí, ktoré sú veľmi potrebné. Napríklad kritériá pre dočasné prideľovanie sudcov na vyšší súd. Nepochopím, prečo sa im niekto bráni. Ak existujú transparentné kritériá, rozhodovanie je jednoduché. Kandidát ich buď splnil alebo nie. Ak sa tomu členovia súdnej rady bránia, tak mi to evokuje, že vedia, prečo to robia a môžu rozhodovať v každej situácii inak, aby sa podporila nejaká dohoda.

Zo zasadnutia Súdnej rady. foto N – Tomáš Benedikovič

Aby sa dal systém kriviť? 

Presne. Prejde sudca, na ktorom sa väčšina vopred dohodne a netreba to zdôvodňovať. Podobný chaos dlhodobo pretrváva pri návrhoch na odvolávanie 65-ročných sudcov prezidentovi republiky. Súdna rada jedného navrhne, druhého nie. Ale povedať prečo tak rozhodli, nechcú. Podľa mňa ani nemôžu, lebo sa to argumentačne nedá.

Kedysi sa ovplyvňovanie sudcov riešilo cez lístočky. Ako je to dnes?

Mám informácie, ktoré však neviem dokázať, že tlaky idú aj priamo z ministerstva spravodlivosti.

To je veľmi vážne obvinenie.

Veľmi vážne.

Ak by ten sudca po takomto pokyne rozhodol inak, čo ho čaká? 

Spomeniete si na prípad Anny Benešovej?

Áno. Bola to bratislavská krajská sudkyňa, ktorá nerozhodla v spore vtedajšieho ministra Harabina podľa jeho predstáv. Čelila nakoniec disciplinárnemu konaniu za to, že údajne v inom prípade nepovolila zvukovú nahrávku účastníkovi. 

Áno, a to je presne ukážka toho, čo takého sudcu môže čakať. Anka Benešová bola v dôchodcovskom veku preložená z Krajského súdu v Bratislave na Okresný súd Levice, a hoci neskôr bola úspešná na Ústavnom súde, satisfakcie sa už nedožila. O tom boli aj ďalšie obdobné disciplinárne konania.

Táto harabinovská éra je už asi za nami.

V každej dobe je to o osobnej poctivosti sudcu. Či sa dá zastrašiť a a ovplyvniť, alebo nie. Pravda je, že každý sudca má nejakú povesť, a k niektorým sa takéto snahy o ovplyvnenie ani nedostanú. Rieši sa to potom inak. Napríklad cez rozvrhy práce.

Ako to funguje? 

Zažila som to vo vlastnom senáte, kedy sa pre mňa nepochopiteľne  presúvali medzi troma senátmi sudcovia aj pridelené veci. Neskôr som bola presvedčená, že šlo o to, aby sa dostala jedna záujmová vec z nášho senátu iným sudcom.

Nemal by sa takýto sudca obrátiť na políciu? 

Opäť narazí na dôkaznú núdzu. Vysvetlenie bude, že právomocou predsedu súdu je meniť rozvrh práce. Ako dokážete, že jeho úmyslom pre tieto zmeny bolo pomôcť v konkrétnej kauze?

Aj to spôsobuje to vyhorenie sudcov? Bezmocnosť s tým, čo sa deje okolo nich? 

Vedie to k pasivite a dezilúzii.

Myslíte si, že v sudcoch stále prežíva obava, že ak sa ozvú, tak im hrozí disciplinárny trest? 

Nemusí to byť disciplinárne konanie. Vedenie súdu vie sudcom aj inak veľmi sťažiť podmienky práce. Napríklad sudcu zaradia do senátu alebo agendy, ktorú nechce robiť. Dostanú príliš veľa vecí a bude sa striehnuť na ich chybu, zoberú im možnosť pracovať doma, a podobne. Nastavia podmienky tak, aby to sudcovia nevydržali a odišli.

Po odchode Štefana Harabina bola v čele Súdnej rady Jana Bajánková, dnes je to Lenka Praženková. Prečo hovoríte, že justícia zažila len kozmetické zmeny? 

Pretože stále máme takmer rovnako nízku dôveryhodnosť ako predtým. Ľudia neveria systému. Zoberte si len to, čo všetko sa počas verejného vypočúvania kandidátov na ústavných sudcov dostalo na verejnosť. Spomínali sa také vážne podozrenia, že každý súdny človek sa musel čudovať, ako si taký sudca vôbec trúfa kandidovať až na Ústavný súd.

Myslíte Vlastimila Pavlikovského z Krajského súdu v Bratislave?

Nielen jeho, ale aj štátnu tajomníčku ministerstva spravodlivosti Moniku Jankovskú, ktorú ako kandidátku navrhla práve súčasná predsedníčka súdnej rady, čím sa sama vystavila nedôvere ľudí. Ľudia nechápu, ako môžu pri takých podozreniach sudcovia, a nielen oni, zostávať vo funkciách. Áno, platí u nás prezumpcia neviny, ale vo vyspelých demokraciách pri oveľa menej závažných podozreniach nemôžu ústavní činitelia vykonávať mandát. Minimálne by mal spočívať, kým sa podozrenia neprešetria a riadne nevysvetlia verejnosti.

Riešili si takéto kauzy niekedy sudcovia medzi sebou? 

Nepamätám si taký prípad. Sudcovia podľa mňa ako stav takú silu  a ani dostatočnú vôľu zatiaľ nemajú.

Pri kritike súdnej rady vám môžu oponenti vyčítať, že do nej si volia sudcovia svojich zástupcov. A pri takýchto voľbách pred dvomi rokmi neuspel ani jeden kandidát združenia Za otvorenú justíciu. Už viete, že prečo?

Naším zameraním sme od sudcov vyžadovali najmä poctivú prácu, čestnosť a skladanie účtov spoločnosti. Mnohí kolegovia nás nepochopili a poukazovali na svoju náročnú prácu, že na sudcov sú len požiadavky, navážajú sa do nich médiá a verejnosť, a politická moc im chce brať to, čo si vydobyli. S tým sa dá v mnohom súhlasiť. Na druhej strane kolegovia nechcú vidieť, že súdnictvo ako také nedáva spoločnosti to, čo sa od neho právom  očakáva.

V čom konkrétne? 

Nevieme verejnosti dostatočne presvedčivo vysvetliť rozhodnutia v mnohých „škandalóznych“ kauzách, ani verejne prepierané podozrenia voči sudcom. Nevieme to odkomunikovať tak, aby sme verejnosť presvedčili, že kolega je čistý a rozhodnutie zákonné. Na kauzy sa časom síce zabudne, ale v ľuďoch to ostáva. Pracovať na obraze dôveryhodnosti by malo byť vecou každého sudcu. Nemal by sa urážať, ale analyzovať príčiny. Z prieskumov, ktoré nie tak dávno dala robiť súdna rada, vyplynulo, že sa verejnosť vo veľkej miere dozvedá o práci sudcov len sprostredkovane, teda názory nemajú na základe vlastnej skúsenosti. Avšak koľko percent zo všetkých obyvateľov štátu sa súdi? Je logické, že väčšina verejnosti sa môže dozvedieť o pomeroch na súdoch len od tých, ktorí sa reálne súdili alebo cez médiá.

Sú médiá objektívne pri informovaní? 

Ako ktoré. Myslím si, že ľudia vedia selektovať a vedia, čo je bulvár. Seriózne médiá sa snažia investigatívne zistiť, čo je v pozadí káuz.

My však často počúvame od sudcov, že stále upozorňujeme len na to negatívne, čo sa udeje na súdoch. 

Aj slnko svieti každý deň a považujeme to za prirodzené. Neďakujeme mu za to, že svieti.  Justícia má rozhodovať kvalitne a včas, a byť dôveryhodná. To by malo byť samozrejmé, ak má štátom vytvorené všetky potrebné materiálne podmienky. V opačnom prípade sa hovorí  o negatívnych veciach, ktoré verejnosť vníma ako problém. A malo by sa dostatočne medializovať aj to, čo justícii objektívne bráni optimálne fungovať.

Bol rok 2017 pre vás veľkým sklamaním, keď sa žiaden kandidát ZOJ nedostal do Súdnej rady? 

Bolo to sklamanie, ale očakávané. Predchádzala tomu pre nás ťažká kampaň. Vnímali sme dohodu na kandidátoch medzi vedením súdnej rady, mnohými predsedami súdov a celé to zastrešovalo Združenie sudcov Slovenska. Sudcovia videli, kde „sa rozdáva moc“. Bolo by pre nás veľmi prekvapujúce, ak by sa nám podarilo túto stenu proti nám prelomiť.

Napriek tomu ešte v roku 2014 dokázal Dušan Čimo, jedna z tvárí ZOJ, vo voľbách uspieť a poraziť dokonca aj Štefana Harabina, či Lenku Praženkovú. Viezol sa ešte na tej protiharabinovskej vlne?

V prvom rade je Dušan Čimo kvalitný sudca, ktorý vždy vedel vyjadriť svoj názor, hoci aj nepríjemný a pre neho nepohodlný. Považujem to za vzácnu vlastnosť bez ohľadu na to, že jeho názory nemuseli byť vždy tie správne. A ocenili to aj sudcovia. Navyše kandidoval krátko potom, ako bol narýchlo odvolaný zo súdnej rady parlamentom. Myslím si, že sudcovia to vnímali ako nespravodlivosť a chceli to napraviť tým, že ho do súdnej rady opätovne vrátili.

Nesúvisí neúspech ZOJ aj s tým, že pokiaľ bol Harabin v čele justície, tak to bolo ľahko pomenovateľný nepriateľ, ale jeho nástupkyne mali a majú kultivovanejší prejav? Čiže už si tí sudcovia neuvedomovali potrebu zvoliť aj niekoho kritickejšieho? 

Každý človek túži po pokoji pre svoju prácu. Keď sa rysovalo, že je tu garnitúra, ktorá má síce veľa spoločného s Harabinom, ale nie s jeho razanciou a pomstychtivosťou, ktorá sudcom umožní podstatne pokojnejšie pracovať, chápem, že sa rozhodli pre takúto alternatívu.

Nechýba kritický hlas ZOJ? 

My sme len reagovali na požiadavky sudcov. Pochopili sme, že nepotrebujú alternatívu stavovskej organizácii. Preto sme sa pretransformovali opäť na iniciatívu a rozhodli sme sa vyjadrovať len k tým najdôležitejším témam. Čiže len vtedy, keď je nutné, aby zaznel aj alternatívny hlas v justícii.

Bolo chybou, keď si sudcovia nedokázali poradiť s Harabinom napriek tomu, že koketuje s politikou?

Myslím si, že by sme si s ním poradili, keby nemal politické krytie. V roku 2009 sme zverejnili vyhlásenie známe pod názvom „Päť viet“,  čo bola asi jediná masovejšia vlna sudcovského odporu. Akonáhle jeho signatárov začali všetci v tom čase najvyšší ústavní činitelia dehonestovať obvineniami,, že si kryjeme vlastné prehrešky a lenivosť, tak sme pochopili, že sa nemáme na koho obrátiť.

Odvtedy už ubehlo desať rokov. Stále nám na Najvyššom súde ostal sudca, ktorý kandidoval v prezidentských voľbách. Je jeden z najúspešnejších youtuberov, v kampani sa vyfotí v sudcovskom talári. Prečo to sudcom neprekáža? 

Prekáža to veľa sudcom. Nie je to o Harabinovi, ale o spoločnosti, ktorá to dovolí. Pripomeniem slová docenta Jozefa Vozára, ktorý povedal, že iný sudca by za podstatne slabšie vyjadrenia už bol vyzlečený z talára. Harabin sa vezie na vlne extrémizmu a pomstychtivosti, a toho sa mnohí aj v justícii boja, hoci tu už nemá zďaleka taký vplyv.

Je správne riešenie, ak sudca príde o talár akonáhle súhlasí s kandidatúrou do parlamentu? 

V iných demokratických krajinách to nie je nič výnimočné. Buď sa rozhodnem, že som v talári, alebo ak idem aktívne do politiky, tak sa z neho vyzlečiem. Považujem to za jediné správne riešenie.

Boli ste pri vzniku sudcovského zákona, ktorý takéto prechody do politiky riešil len tak, že sa sudcovi prerušil výkon funkcie na tri mesiace. Prečo to nebolo nastavené prísnejšie? 

Pamätám si, že keď sa tento zákon prijímal, tak sme navrhovali túto lehotu najmenej na päť rokov. Za ten čas by už predsa len opadli väzby na politické strany, za ktoré sudca kandidoval. No skončilo to na troch mesiacoch. Čiže zodpovednosť je na vládnej moci. Dobrým príkladom je bývalá sudkyňa Jana Dubovcová, ktorá sa vzdala talára akonáhle sa rozhodla kandidovať vo voľbách do parlamentu.

Vy ste niekedy uvažovali o vstupe do politiky?

Nikdy.

Ani vám nikto takúto ponuku nedal? 

Nie, a pre mňa je to zavretá cesta. Vždy som bola v súdnictve celou svojou bytosťou a nie je  pre mňa zlučiteľné byť sudcom a súčasne koketovať s politikou.

Kedysi mali sudcovia v spoločnosti status, ľudia si ich ctili. Je to tak stále? 

Priznám sa, že ja sa často nepredstavujem, že som sudca, ale právnik. Názor mnohých ľudí na súdy je katastrofálny, myslia si, že sudcovia sú vo veľkej miere úplatní, alebo ovplyvniteľní.

Hanbíte sa priznať, že ste sudkyňa?

V určitých situáciách radšej poviem, že som právnička, aby som sa nedostávala do konfliktov, ktoré v tej konkrétnej situácii nemajú význam

Leave your comments

0
terms and condition.
  • No comments found
Powered by Komento