Čo mohli a mali v prípade Jankovská okamžite urobiť sudcovia a minister

Monika Jankovská oznamuje odchod z funkcie štátnej tajomníčky. Foto N - Vladimír Šimíček| dennikn.sk | dennikn.sk | Jana Dubovcová |

Nemohúcnosť po zadržaní telefónov sudcov a bývalej štátnej tajomníčky je len predstieraná.

Autorka je bývalá ombudsmanka
 

Presviedčajú verejnosť, že by chceli konať, ale nedá sa. Kým nebude obvinenie, kým nedostanú bližšie informácie od orgánov činných v trestnom konaní. Kým nebude toto a kým nebude tamto. Klasika ako v Čistom dni, nedá sa nič robiť, čakáme. Minister spravodlivosti, predsedníčka súdnej rady, predseda krajského súdu, možno aj iní funkcionári a sudcovia nemôžu nič robiť, lebo orgány činné v trestnom konaní ešte nikoho zo sudcov neobvinili. A zároveň im vyčítajú, že neadekvátne zasiahli voči podozrivým sudcom, keď im vzali mobily – skoro ako Jánošík.

Podľa § 5 ods.6 z. č. 385/ 2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov „predpokladmi sudcovskej spôsobilosti sú morálny štandard a integrita sudcu pre náležitý a zodpovedný výkon jeho funkcie". Podľa odseku 4 tohto ustanovenia tieto musí sudca súčasne spĺňať po celý čas trvania sudcovskej funkcie. Teda nie iba počas jej aktívneho vykonávania.

Medzi základné povinnosti sudcu zákon ustanovuje, že sa sudca v občianskom živote, pri výkone funkcie musí zdržať všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie. V záujme záruky a nestrannosti výkonu sudcovskej funkcie je podľa zákona sudca „povinný odmietnuť akýkoľvek zásah, nátlak, vplyv alebo žiadosť, ktorých cieľom by mohlo byť ohrozenie nezávislosti súdnictva".

Podľa § 116 tohto zákona porušenie povinnosti sudcu spĺňať predpoklady sudcovskej spôsobilosti po celý čas trvania funkcie sudcu je závažným disciplinárnym previnením sudcu, a takým je aj neodmietnutie akéhokoľvek zásahu do jeho činnosti, ktorý ohrozuje nezávislosť súdnictva, teda jeho nezávislé rozhodovanie. Podľa zákona ide o závažné disciplinárne konanie sudcu, za ktoré, ak sa preukáže, nemôže sudca v disciplinárnom konaní skončiť inak ako zbavením sudcovskej funkcie. Oprávnenie podať návrh na začatie disciplinárneho konania, a teda predtým skúmať konanie a postup sudcu v občianskom živote a aj pri rozhodovaní, majú iba zákonom ustanovené osoby, a to minister, predsedovia súdov, sudcovská rada príslušného súdu a za prieťahy v konaní verejný ochranca práv.

Chápem dotknutú sudkyňu, nedávno ešte političku za najsilnejšiu koaličnú vládnu stranu, že spochybňuje všetko, o čom sa verejnosť dozvedela, veď jej ide o veľa.

Koho správanie v týchto dňoch nechápem, sú sudcovia krajského súdu, na ktorý bola táto sudkyňa počas svojej aktívnej politickej kariéry preložená. Nechápem správanie predsedu krajského súdu, na ktorý bola preložená, predsedu okresného súdu, na ktorom sa rozhodovalo v medializovaných prípadoch o zmenkách, sudcovské rady týchto súdov, ministra spravodlivosti, súdnu radu. Ozaj im nezáleží na dôvere verejnosti v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov? Kto iný než oni by mali urýchlene konať a nezneužívať na obranu svojej nečinnosti prezumpciu neviny, čo je zásada platná iba v trestnom konaní.

Naše sudcovské zákony, ktorými sa má riadiť súdna moc, sú predsa postavené tak, aby sa možnými zásahmi do jej nezávislosti mohla zaoberať ihneď a kvalifikovane práve ona – súdna moc prostredníctvom svojich vlastných orgánov. Vo vlastnom záujme a z úcty k verejnosti s tým mali začať hneď.

Po medializovaných informáciách, ktoré môžu otriasť i tak nízkou dôveryhodnosťou verejnosti v sudcov a v súdy, predstavitelia správy a riadenia dotknutých súdov, minister a napokon, aj súdna rada iba odbíjajú oprávnené otázky verejnosti neoprávnenými výhovorkami na orgány činné v trestnom konaní. Sudcovia tiež mlčia. Takto sa správa klan.

Čo mohli a mali urobiť sudcovské rady dotknutých súdov

Sudcovia aj predseda súdu sa mali obrátiť na svoju sudcovskú radu, ktorá sa na ich podnet mala seriózne zaoberať správaním konkrétnych sudkýň, sudcov, ich vzájomnou komunikáciou, kontaktmi v občianskom živote, ich konaním mimo súdu, ich komunikáciou s inými osobami o veciach, v ktorých rozhodujú, tým, či bol na nich, na ne v minulosti či teraz vyvíjaný tlak v súvislosti s rozhodovaním a či ho odmietli. Všetko mali skúmať z hľadiska, či kolegovia neporušili zákonné povinnosti sudcu, či spĺňajú podmienky sudcovskej spôsobilosti.

Sudcovská rada jednotlivého súdu je orgán sudcovskej samosprávy, ktorý bol ustanovený zákonom ešte v roku 2005. Bol konštituovaný najmä ako orgán sudcov, ktorý sa môže podieľať na samoočiste súdnictva od nehodných sudcov. Dovtedy totiž sudcovia takúto možnosť strážiť morálny stav svojho sudcovského stavu nemali.

Podľa § 69 ods.1 zák. č. 757/ 2005 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov sudcovská rada súdu na základe podnetu, ktorý môže podať ktokoľvek, teda aj jej člen, preskúmava ako jediný orgán správanie sa sudcov mimo súdneho konania a tento orgán sudcovskej samosprávy má zákonné oprávnenie podľa § 45 ods. 7 písm. f tohto zákona a podľa § 120 ods. 2 písm. f podávať návrhy na začatie disciplinárneho konania voči sudcovi svojho súdu, aj voči predsedovi svojho súdu, ak zistí, že ich správanie mimo súdneho konania a mimo rozhodovacej činnosti nie je vhodné a nenapĺňa morálny štandard, ktorý je podmienkou spôsobilosti sudcu.

To znamená, že najmä sudcovia majú vo svojich rukách dobré meno sudcovstva, pokiaľ ide o morálny kredit sudcu. Pokiaľ ide o jeho pracovné výsledky, to už majú na starosti orgány správy a riadenia súdov, nimi sú predsedovia a podpredsedovia súdov a čiastočne aj minister spravodlivosti.

Spochybňovanie, či sa na sudcu vzťahujú sudcovské predpisy aj vtedy, keď má prerušený výkon sudcovskej funkcie, je hodné pousmiatia. Alebo že by bolo možné preložiť na voľné sudcovské miesto aj nesudcu a urobiť to podľa iných než sudcovských zákonov?

Čo mohli a mali urobiť predsedovia dotknutých súdov

Po medializácii komunikácie medzi bývalou štátnou tajomníčkou a Marianom Kočnerom boli povinní bez ohľadu na konanie orgánov činných v trestnom konaní a bez ohľadu na to, či medializované informácie sú predmetom prípravného alebo iného trestného konania, vykonať opatrenia nevyhnutné na zistenia skutkového stavu, mali začať bezodkladne zisťovať u konkrétnych sudkýň, sudcov, či z ich strany nedošlo k porušeniu sudcovských povinností, či ich správanie k účastníkom konania bolo nestranné, či boli ovplyvňovaní v rozhodovacej činnosti, či boli zákonnými sudcami, senátom.

V prípade potreby mohli prijať opatrenia na odstránenie nedostatkov, či podať návrh na začatie disciplinárneho konania za porušenie zákonných povinností sudcu. Pretože podľa zákona je predseda súdu zodpovedný za dodržiavanie rozvrhu práce súdu, za dodržiavanie zákonných podmienok prideľovania spisov sudcom a zamestnancom súdu, dohliada na riadny spôsob vykonávania súdnictva, na dodržiavanie povinností ustanovených sudcom a na dodržiavanie etických pravidiel vykonávania súdnictva.

A podľa § 42 ods. 3 zákona č. 757 / 2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov predseda súdu v prípade dôvodného podozrenia z porušovania povinností ustanovených sudcom „je povinný vykonať opatrenia nevyhnutné na zistenie skutkového stavu", opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov a na vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti.

Čo mal urobiť minister spravodlivosti?

Bezodkladne po medializácii podozrení, že pri prideľovaní niektorých žalôb mohlo dôjsť na konkrétnych súdoch prvého aj druhého stupňa v konkrétnych veciach k obídeniu zákonných podmienok náhodného prideľovania vecí pre senáty sudcov, mal vydať pokyn na okamžitú kontrolu, či nedošlo v týchto prípadoch k porušeniu zákonných podmienok prideľovania vecí senátom, sudcom, iným zamestnancom súdu. Informácie o náhodnom prideľovaní vecí senátom a sudcom sú technicky dostupné, aj rozvrh práce súdu a opatrenia predsedov súdov týkajúce sa prideľovania vecí patria do správy súdov a ministerstvo si ich môže vyžiadať a vo veľmi krátkom čase všetko vyhodnotiť.

Podľa § 73 zákona o súdoch ministerstvo zabezpečuje prevádzku a ochranu informačných systémov súdov. Minister mal dať prideľovanie vecí skontrolovať preto, lebo ak by sa porušenie náhodného prideľovania spisov potvrdilo, išlo by o závažné disciplinárne previnenie predsedu súdu alebo podpredsedu súdu. Za dodržiavanie zákonných podmienok náhodného výberu zodpovedá podľa zákona predseda súdu. Podľa § 72 ods. 2 písm. b zákona o súdoch plnenie jeho povinností ako orgánu riadenia a správy súdov sleduje ministerstvo spravodlivosti.

Z toho vyplýva, že zisťovanie nedovolených zásahov do systému náhodného prideľovania vecí je aj kompetencia ministerstva, rovnako ako prijímanie opatrení a vyvodzovanie zodpovednosti v prípade zistenia nedovoleného obchádzania náhodného prideľovania vecí opatreniami predsedov súdov. Minister pre svoje aktívne konanie nepotrebuje vedieť výsledky činnosti orgánov činných v trestnom konaní. To skôr on by mal iniciatívne orgánom činným v trestnom konaní poskytnúť výsledky svojej kontroly o zákonnosti pridelenia medializovaných súdnych prípadov senátom a sudcom. A mal by o nich informovať aj verejnosť.

Veď určite vie, že verejnosť stratí úplne dôveru v súdy, ak uverí tomu, že sa vrátili časy, keď si niektorý z účastníkov konania mohol pre svoju vec vybaviť sudcu, ktorý o nej potom rozhodoval. A teraz tu také podozrenie je, to znamená, že sa preskúmaním jeho opodstatnenosti treba okamžite zaoberať. Je to vážna vec.

Ak sudcovské orgány nepohŕdajú verejnosťou a uchádzajú sa o jej dôveru, mali by sa k uverejneným informáciám postaviť čelom a vo vlastnom záujme by mali začať konať, podozreniami sa zaoberať a otvorene o tom komunikovať.

Súdna rada Slovenskej republiky by mala verejnosti presvedčivo vysvetliť dôvody, pre ktoré vyhovela žiadosti o preloženie sudkyne s prerušeným výkonom sudcovskej funkcie na voľné miesto sudcu, hoci jej členom bolo známe, že preložená sudkyňa nebude môcť po preložení súdiť, a malo im byť známe, že bratislavský krajský súd má neúnosné prieťahy v iných než trestnoprávnych agendách a preložená sudkyňa má špecializáciu trestnoprávnej sudkyne.

A predseda súdu by mal uviesť dôvody, pre ktoré s takýmto doplnením, nedoplnením sudcovského stavu na súde, ktorý riadi, súhlasil. Bez riadneho vysvetlenia to v očiach verejnosti vyzerá tak, že týmto rozhodnutím súdna rada nesledovala záujem zlepšiť výkon súdnictva na konkrétnom súde, ale privilegovala konkrétnu vplyvnú političku a protežovala ju. Podozrenie z uplatňovania individuálnej protekcie v rozhodovaní a konaní najvyššieho ústavného orgánu sudcovskej legitimity nie je presne to, čo podporuje dôveru v súdnictvo.

Podľa zákona je preloženie sudcu možné iba na voľné miesto sudcu na konkrétnom súde. Účel, ktorý zákon inštitútom preloženia sudcu sleduje, je, aby súd mohol s doplneným počtom sudcov efektívnejšie vybavovať súdnu agendu. Teda sleduje sa ním napĺňanie základného práva účastníkov konania na rozhodnutie v primeranom čase. Zároveň sa sleduje zabezpečenie lepších podmienok pre organizáciu práce a chod konkrétneho súdu. Pri rozhodovaní o súhlase s preložením sudcu na voľné miesto sudcu na konkrétnom súde sú osobné pomery sudcu až na treťom mieste.

Je mi úprimne ľúto, že sudcovia v očiach verejnosti opäť vyzerajú ako ľahostajní ľudia, ktorým nezáleží na vážnosti a dobrom mene súdnictva, ktorí si robia, čo chcú, aj za úplatky. A je mi ľúto, že, naopak, sudcovia sa celé roky iba ukrivdene sťažujú, že verejnosť nerozumie ich poslaniu, ťažkej práci, a že okrem obrany svojich materiálnych záujmov sudcovia verejnosti dlhodobo neponúkajú žiadne hodnotové posolstvá. Povesť súdnictva je najmä v rukách sudcov. Aj teraz.

Leave your comments

0
terms and condition.

Comments (1)

  • Guest (Dalibor Kotacka)

    Rozprávky z "Tisíc a jednej esemesky " !!!

Powered by Komento