Justícia pred rokom 1989 bola ovládaná komunistickou stranou. Bolo to ponižujúce

Z vypočutia kandidátov na ústavných sudcov. Foto N - Tomáš Benedikovič.| dennikn.sk | Ján Mazák | 16. novembra 2019 | 

Z vypočutia kandidátov na ústavných sudcov. Foto N – Tomáš Benedikovič.

Justícia je na tom lepšie než súdnictvo pred Nežnou revolúciou, ale potrebuje účinný návrat k sľubu sudcu.

Autor je bývalý predseda Ústavného súdu

Po tridsiatich rokoch od Nežnej revolúcie sa zamýšľame nad súčasnosťou. Konfrontujeme ideály sprevádzajúce pád neobmedzenej vlády komunistickej strany s výsledkami, ktoré sme dosiahli.

Slovenské súdnictvo je v ťaživých starostiach

V súdnictve je také historické posudzovanie tristné. Vyplavili sa zlyhania, o ktorých sme donedávna nechyrovali. Sudcovia sú úplatní, píšu si s mafiánom, zatĺkajú pravdu, žijú nad pomery svojich zárobkov, neštítia sa podozrivých kontaktov s tými, ktorí sú pri moci a pri peniazoch.

V rozhodujúcich funkciách boli a sú ľudia ako Harabin a jeho oddaní. Na všetkých úrovniach sú problémové postavičky. Monika Jankovská, Lenka Praženková, Ľuboš Sádovský, Juraj Sopoliga a ďalší. Vládne rodinkárstvo. Rozmohlo sa vzájomné krytie aj hrubých pochybení. Zamrzlo disciplinárne trestanie a len pred krátkym časom sa začali disciplinárne senáty trochu činiť. Pod tlakom verejnosti a novinárov.

Podaktoré rozsudky a verdikty súdov sú podivuhodne zvrátené. Dva roky je rozhodnutie biele, potom zrazu čierne. Najprv sa žalobe nevyhovie, po rokoch v tom istom senáte sa žalobe vyhovie. Rozhodne sa rozsudkom pre zmeškanie, hoci je to podľa práva neprípustné. Nedočítate sa rozumného dôvodu takých výrokov. Preto zostáva veriť, že nedávne obraty v judikovaní súvisia s tým, že niekto niečo objavil a napísal o korupcii. Potom, žiaľ, aj zahynul…

Všetko je ešte stále kryté právom na právny názor sudcu. Aj keď úplne vykĺbeným z normálneho výkladu a používania právnej normy. Smiešna obrana, ale napodiv účinná. Kto povie, že sudca sa zmýlil úmyselne? Iný sudca? Naivné, ale, našťastie, nie úplne nemožné.

Skrátka. Slovenská justícia sa potáca v neuveriteľných starostiach. Potvrdených žiadnou alebo len platonickou dôverou verejnosti v jej fungovanie. V Európskej únii sme dlhodobo na chvoste úcty k ľuďom v talári. Obávam sa, že niektorí sa postavia na inú stranu, než kde zvykli sedávať v pojednávacích miestnostiach. Určite to nebude príspevok k dôvere v súdnu moc.

Budúcnosť je o očistení a o neľahkom zápase o právny štát

S bázňou hľadím do budúcnosti. Súdna moc potrebuje očistiť, nadýchnuť sa a začať nanovo boj o striktné napĺňanie zásad právneho štátu, o ozajstnú nestrannosť a nenalomenú nezávislosť. Ľahko napísať, horšie to bude s realizáciou.

Prebudovanie systému správy a riadenia justície je beh na dlhé trate. Zrušiť súdnu radu? Alebo ju reformovať? Vziať jej kompetencie alebo postačí zmeniť jej zloženie? Trvať na tom, že polovica jej členiek a členov nesmie byť v talároch, alebo zaviesť aj laický prvok do zostavy? Naliehavé je vytvorenie nového spôsobu obsadzovania stoličiek predsedov a podpredsedov súdov. Žiadne takmer doživotné posty. Pravidelná obmena riadiacich sudkýň a sudcov je zásadná požiadavka. Zabráni sa viacerým nešvárom a zneužívaniam moci.

Odvolanie sudcov, ktorí nadsluhujú nad 65. rok veku, je nevyhnutné nato, aby sa uvoľnil priestor pre nových vykonávateľov spravodlivosti. Spôsob vzdelávania budúcich sudkýň a sudcov tiež volá po preoraní. Nesmie kopírovať vzdelávanie na právnických fakultách. Dôraz sa musí položiť na to, aby sa adept na talár dokázal prezentovať schopnosťou spravodlivo, nestranne a nezávisle súdiť. Umenie súdiť nemá nič spoločné s memorovaním zákonov, učebníc, komentárov. Ich znalosť je iba základným a samozrejmým predpokladom pre funkciu sudcu. Schopnosť súdiť je komplex osobných kvalít uchádzača. Intelekt, inteligencia, morálna pevnosť, všeobecné znalosti, vedomosti o práve a sila odolávať tlakom.

Napriek nelichotivému stavu slovenskej justície som presvedčený, že sudkyne a sudcovia sú na tom lepšie než pred rokom 1989. Doložím to niekoľkými príkladmi.

Pred rokom 1989 bola justícia ovládaná komunistickou stranou. Bolo to ponižujúce

Politická moc pred novembrom 1989 bola suverénna. Súdnictvo bolo pod jej kuratelou, prakticky bez akéhokoľvek náznaku odporu. Pamätám si vyjadrenie vedúceho oddelenia pre štátnu administratívu ÚV KSS Ladislava Sádovského, ktorý trval na tom, že sudcovia musia plniť program strany. Bol tu článok 4 ústavy o vedúcej úlohe komunistickej strany. Nezávislosť bola ilúziou, nestrannosť málo existujúcou odvahou.

Nepravdou je, že všetci, ktorí súdili, museli byť členmi komunistickej strany (na niektorých súdoch nebola v strane tretina sudcov, ba sám som tri roky rozhodoval v odvolacom senáte, v ktorom nikto z nás v tom čase nebol ani kandidátom na členstvo v komunistickej strane). Bez ohľadu na to stále platilo aj pre jej nečlenov všetko, čo prikázala strana. Priamo alebo nepriamo. Po roku 1980 skôr nepriamo.

Bolo ponižujúce, keď nás sudcov vyzvali odsúdiť Niekoľko viet, ktoré nikto nečítal. Mali sme kritizovať niečo, o čom sme vedeli zo strohej informácie. Čisto politická akcia. Predseda straníckeho výboru, vynikajúci sudca a právnik, napísal stanovisko takým jazykom, z ktorého, ak by to bol niekto ozaj čítal s porozumením, vyplývala dosť zreteľná podpora Niekoľkým vetám. Nikto zo straníckych funkcionárov si naše stanovisko ani nevšimol. Stačilo, že sa doručilo na mestský výbor. Ale triasli sa všetci, ktorí si slovnú ekvilibristiku autora textu všimli.

Chyby a omyly jednotlivcov sa riešili mocensky, t. j. stranícky. Jednoducho boli „odídení“ a pokračovalo sa ďalej. Aj keď niektorí zasluhovali prokurátora.

Žiadna samospráva (sudcovské rady), nehovoriac o súdnej rade ako ústavnom orgáne správy súdnictva. Združovanie bolo nemysliteľné, ak odhliadneme od ROH, Zväzu československo-sovietskeho priateľstva, prípadne spolku poľovníkov alebo rybárov. Kontakty sudcu so zahraničím boli obmedzované, priam zakazované alebo vyhradené len pre určité osoby.

Ľudovo povedané, boli sme dosť ďaleko od „svojprávnosti“. Bolo by fajn, ak by si to pamätali všetky súčasné aj nasledujúce generácie sudkýň a sudcov.

Oslávte november 1989 zopakovaním a striktným dodržiavaním sľubu sudcu

Ponúknuté porovnávanie komunistickej justície a súdnictva po roku 1989 má jediný účel. Pripomenúť slovenskej súdnej moci, tým, ktorí zodpovedajú za jej výkon, ktorí riadia justíciu, že výdobytky novembra 1989 by sa po tridsiatich rokoch naplnených najprv opatrným optimizmom, no dnes obrovskou depresiou a dezilúziou, mali „oprášiť“. Sú toho viac ako hodné.

Najlepšie, ak by si tí, ktorí majú v rukách moc nás súdiť, zopakovali, azda aj verejne, sľub sudcu: „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že sa budem spravovať ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a zákonmi, budem vykladať zákony a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne.“

 

Nuž a potom len maličkosť. Každý rozsudok a súdne rozhodnutie prijímať, vyhlasovať a napísať v súlade s týmto ústavným záväzkom. Jednoduché, všakže?

 

Leave your comments

0
terms and condition.

Comments (1)

  • Guest (Mgr. Eva Poliakova)

    Slovenské súdnictvo je naozaj v taživej situácii , ani za komunistov sa nedialo to , čo teraz !!
    Stalo sa mi , že som vyrovnala dlh istému neplatičovi a majitelovi bytu a zaplatila som tolko , že vznikol "preplatok", pretože sa jednalo o fiktívny dlh a išlo o prevod bytu . Tento "preplatok" bol vyplateny majitelovi bytu , namiesto toho , aby bol vráteny mne.
    Z právneho hladiska poriadna somarina , ale na ziadnom súde som nepochodila , verila som na zdravy rozum a logiku , ale už nebudem !!

Powered by Komento