Cituje Caligulu a sudcom odkazuje, že sú podriadení zákonu: Michal Novotný z ministerstva spravodlivosti

| dennikn.sk | 8. júna 2020 | Veronika Prušová |

Štátny tajomník ministerstva spravodlivosti Michal Novotný. Foto N – Vladimír Šimíček

Nový štátny tajomník bol doteraz sudcom a priznáva, že si najprv myslel, že ministerka Kolíková bude pri presadzovaní reformy súdnictva mäkká. Teraz je už pripravený meniť s ňou zákony tak, aby sa justícia očistila.

Michal Novotný prišiel na ministerstvo spravodlivosti z Krajského súdu v Trnave, kde pôsobil ako podpredseda. Ministerka Mária Kolíková ho oslovila, aby jej pomohol s reformou súdnictva. Chce sa na pripravované zmeny pozerať očami sudcu. V rozhovore sa dozviete:

Štátny tajomník na ministerstve spravodlivosti môže skončiť ako minister ale aj vo väzbe, ako sme sa poučili za posledné štyri roky na príklade Márie Kolíkovej a Moniky Jankovskej. Aké poučenie z toho pre vás vyplýva?

Chcel by som ako pravdepodobnejšie vidieť to prvé, i keď musím povedať, že nemám takéto ambície.

Čím bola pre vás ponuka stať sa štátnym tajomníkom natoľko lákavá, že ste s ňou súhlasili? 

Najmä tým, že máte možnosť niečo ovplyvniť. Je tu ministerka, ktorá má plány s justíciou a jasnú predstavu. Ponuka ma oslovila aj tým, že dovtedy som sa s pani ministerkou nejako zásadne nepoznal.

Čiže dovtedy ste sa ani nestretli?

Stretli sme sa v roku 2010, keď som bol menovaný za člena rozkladovej komisie na ministerstve spravodlivosti. Ona bola vtedy štátnou tajomníčkou. Potom sme sa stretli na pojednávaní. Súdil som nejakú vec, ktorú ona zastupovala. Dokonca som mal pocit, že obsahovo s mojím rozhodnutím nie je spokojná. O to viac ma prekvapila jej ponuka. Zrejme dostala nejaký tip a asi môj dojem z tej pojednávacej miestnosti nebol celkom presný. Alebo aj keď nebola spokojná s výsledkom, možno bola spokojná s tým, ako konanie prebehlo.

Spomeniete si na ten prípad?

Nechcem o tom hovoriť.

Museli vás prehovárať, aby ste išli na ministerstvo, alebo to bolo ľahké rozhodnutie? 

Nebolo to ľahké. Mám sudcovskú prácu rád. A preto som aj v úvode povedal, že nepočítam s tým, že sa stanem ministrom. Ani sa nevidím ako politický nominant, ale ako čisto odborný. Aj agendu, ktorú mám mať na starosti, vnímam čisto odborne. Ak si spomínam, ministerka mi zavolala v piatok a ja som si nechal čas na rozhodnutie do pondelka.

Koľko prípadov po vás zostalo na súde?

Jeden civilný a okolo devätnásť obchodných. Nie je to však celkom férová odpoveď, pretože ako podpredseda súdu som mal znížené množstvo prideľovaných spisov.

Čo vám povedali kolegovia, keď ste odchádzali na ministerstvo?

Nič. Predseda súdu bol trochu nešťastný, pretože sa mu zdalo, že funkciu robím dobre a pomáham mu. Ale na druhej strane mi fandil, pretože vidí vo mne človeka, ktorý má šancu niečo urobiť. Vo všeobecnosti reakcie boli také nijaké.

Žiadne odkazy, aby ste niečo dobré pre súd urobili?

Okrem takých anekdotických, aby som dbal na to, nech náš súd nie je zrušený, som nedostal žiadne konkrétne posolstvá, s ktorými by ma na ministerstvo vyslali. Môže to súvisieť s tým, že kolegovia ma považovali tak trochu za zvláštneho.

Foto N – Vladimír Šimíček

Prečo?

Mám svoj názor a nemal som nikdy ambíciu robiť to, čo odo mňa chcú, takže asi ani nemali potrebu hovoriť mi teraz nejaké odkazy.

Boli ste názorovo čiernou ovcou?

Názorovo som bol v menšine, to priznávam. A čiernou ovcou som možno bol v tom, že som jednoducho neakceptoval zabehané postupy.

Aké?

Napríklad v prístupe k spisom. Nie je žiadnym tajomstvom, že sudcovia vybavujú spisy podľa poradia a riadia sa tým, aby im nezostarol. Ale ak sa mi zdalo, že ide o dôležitú vec alebo, naopak, veľmi jednoduchú, tak som nemal vôbec problém ju uprednostniť. I keď chápem, že vybavovanie podľa poradia bolo zavedené aj pre podozrenia z istého zneužitia.

Najmä preto, aby vás nemohli obviniť, že ste niečí spor uprednostnili.

V tomto smere mám svedomie čisté. Uprednostnil som veci, ktoré bolo nutné uprednostniť. Alebo išlo len o nejaké procesné rozhodnutie, a kým by som ja rozhodol, tak ten človek by pol roka, rok čakal na nejakú drobnosť a jeho spor by ten čas na nižšom súde stál.

Posledné mesiace, hlavne po voľbách, súdy čelia exodu sudcov, ktorí sú už v dôchodkovom veku. Prečo sa to podľa vás tak zrazu deje? 

Neviem, nerozprával som sa s nimi.

U vás na súde ste podobnú situáciu nezažili?

Nie. Ani jedna kolegyňa v dôchodkovom veku neodišla.

Dá sa to vnímať aj ako šanca na nový začiatok?

Takto vzletne by som to nenazval. Je to prirodzená generačná výmena.

Politická nálepka v zmysle, že patrím k tejto strane?

Áno.

Môžem vás ubezpečiť, že so stranou Za ľudí nemám absolútne nič spoločné. Možno by ste boli prekvapená, keby som vám vysvetlil svoje politické názory. Ten, kto ma chce spájať, tak ma spájať bude. Ten, kto je rozumný, to robiť nebude.

Volili ste Za ľudí?

Nie.

Už ste povedali, že sa na súd chcete vrátiť. Ako si chcete obhájiť svoju nezávislosť, keď sa teraz „prepožičiavate“ vládnej moci? Pozícia štátneho tajomníka je politickou funkciou. 

Je to len otázka vnímania. V Nemecku majú štátnych tajomníkov, ktorých vyslovene delia na politických a úradníckych. Obaja majú rovnakú funkciu, ale rozdiel je v tom, že ten politický je tam preto, aby pomáhal ministrovi s politickou agendou. Tí úradnícki tajomníci sú tiež zástupcovia ministra, ale majú čisto odborné funkcie. Nejde o žiadne prepožičiavanie. Tak ako berie minister zdravotníctva ľudí spomedzi lekárov, tak minister spravodlivosti musí brať spomedzi sudcov.

U lekára je asi jedno, keď sa vráti do operačnej sály alebo ambulancie, či bol predtým na ministerstve. U sudcu sa vyžaduje nezávislosť. 

Chápem, ale hovorím to z logiky ministerstva. Asi nemôže čerpať ľudí spomedzi zapisovateliek a vodičov na súdoch. Musí čerpať z toho, kto je pod ním – a, bohužiaľ, sú to práve sudcovia. Je to len otázka vnímania a skôr si myslím, že sa táto pozícia sprofanovala a je negatívne vnímaná v dôsledku prípadov z minulosti.

U ľudí z právnickej profesie je dobré spýtať sa, ktorí známejší politici sú vaši spolužiaci zo štúdií práva. Prípadne niekto, kto je už dnes pojem v právnickom svete? 

Zaskočili ste ma. Mojou spolužiačkou z ročníka je Zuzana Števulová. Z politikov si nespomeniem na nikoho.

Stretávate sa s niekým z politiky? 

Nestretávam sa. Poznám poslanca SaS Alojza Baránika, pretože s jeho synovcom sme spolužiaci a bol som mu na svadbe, kde som sa stretol aj s ním. Z aktívnych politikov je asi jediný, koho takto poznám.

A čo vaše koníčky? Ste poľovníkom či hráte golf? 

Nie som poľovník ani golfista. Som v zásade domased. Nie som ani spoločenský človek a to je môj problém či šťastie.

Ministerka avizovala, že vás oslovila, aby ste jej pomohli s reformou súdnictva. Čo bude prvým kľúčovým krokom? 

Ten, ktorý je napísaný v programovom vyhlásení vlády, a to ústavný zákon na očistu justície. Má to byť séria opatrení smerom k súdnictvu, zriadenie Najvyššieho správneho súdu, prenos disciplinárnych právomocí, reforma súdnej rady či forma nových previerok sudcov. V podstate je to politická agenda, ale mojím cieľom je pozerať sa na to očami človeka zvnútra a uvažovať o tom, ako to bude sudcami vnímané. Poznám nálady medzi nimi. Do istej miery chcem pomáhať v tom, aby sa nestalo, že dobre myslené myšlienky budú sudcami a priori odmietnuté, lebo v nich bude drobná chybička či nelogickosť, ktorej sa automaticky chytia a odmietnu to ako prejav neschopnosti.

V programovom vyhlásení sa píše aj o nových trestných činoch, napríklad za svojvoľné rozhodovanie. Nevystrašilo to sudcov?

Ťažko povedať. S niektorými kolegami som o tom debatoval a oni vyslovovali určité obavy.

Je to zneužiteľné? 

Na základe minulých skúseností tu môže byť taká obava. Ale ak sudca verejne povie, že neverí svojmu kolegovi, že to proti nemu nezneužije, tak v takom prípade na čo máme štát? To znamená, že ten sudca povie, že neverí, že jeho kolega rozhodne rovnako o Veronike Prušovej či o komkoľvek. Je to vyjadrenie nedôvery vlastnému stavu ako celku a to je ťažko navonok akceptovateľné.

Ako si chcete získať dôveru sudcov, bez ktorých žiadna reforma nebude úspešná? 

Nemyslím si, že to nepôjde bez dôvery sudcov.

Ak si ju neosvoja, tak nesplní svoj účel. 

Na to sú dva pohľady. Prvý, veľmi tvrdý odkazuje na citát Caligulu (cisár Rímskej ríše, pozn. red.): „Nech ma aj nenávidia, hlavne, že sa ma boja.“ Jednoducho, sudcovia sú rovnako podriadení zákonu ako každý iný. Čo sa prijme, budú povinní rešpektovať.

Budú opatrenia rešpektovať formálne. A dopadne to ako s dodržiavaním etických zásad sudcov. 

Presne tak. Samozrejme, že aj ja to tak vnímam. A je aj snahou ministerky vysvetliť sudcom, že opatrenia nie sú samoúčelné len preto, aby boli trestaní, ale má to cieľ. Získať si dôveru všetkých sudcov je herkulovská úloha, ktorá je nesplniteľná. Sudcovia nie sú masa, sú to jednotlivci a súhlas istej skupiny sudcov nikdy nezískate.

Prečo?

Ak dnes fungujú v súčasnom systéme, ktorý im vyhovuje, tak si ich nezískate. O ich dôveru ani nemá primárne ísť. Podstatné je, aby ste získali aspoň pochopenie kritickej masy. To sú tí sudcovia, ktorí si uvedomujú problém a je ich väčšina.

Ako si to uvedomujú?

Uvedomujú si, že justícia nemá dôveru a nesúvisí to s argumentom, že na súde vždy jedna strana prehrá a tá je nespokojná. Neplatí to. Ešte sa nevymyslel systém, aby v spore obidve strany vyhrali, no napriek tomu iné štáty majú väčšiu dôveryhodnosť. Uvedomujú si, že ten problém teda bude niekde inde. Dúfam, že vďaka vysvetľovaniu, o čo nám ide, a vďaka počúvaniu týchto sudcov, ktorých výhrady majú často niečo do seba, budeme schopní nastaviť zákony takým spôsobom, aby postihovali tých, koho majú.

Nedávno sme písali o kritickom názore sudcu Smolku, ktorý práve poukázal na to, že za nízku dôveryhodnosť súdnictva môžu nezodpovední politici a médiá. Vy ste mu oponovali, ale mala som pocit, že väčšina sa skôr pridávala na stranu vášho kolegu. 

Nemyslím si, že to bola väčšina. Problémom našich sudcov je v istom zmysle elitárstvo. Je to dlhodobý naratív, ktorý podporujete aj vy novinári. Vytvárate až mystický obraz, že sudca je ten, kto má hľadať spravodlivosť.

Nemalo by to tak byť?

Áno, ale sudca je normálny človek, ktorý má aplikovať zákony a má to robiť správne. Tak ako lekár lieči zaužívanými postupmi, no niekedy sa pomýli, rovnako aj sudca má vykladať zákony podľa stanovených pravidiel. Je to normálna robota. Netreba za tým hľadať nič mystické. Problémom je, že my sme vytvorili dojem, že to, čo robia sudcovia, je niečo nadnesené. Ako keby to bol nejaký spolok, ktorý využíva tajuplné rituály, ktoré nemôže nikto poznať. A to je niečo, čo škodí vo výsledku samotnej justícii. S ničím podobným sa nestretnete v Nemecku či Rakúsku, teda štátoch s vysokou dôveryhodnosťou súdnictva.

Nepramení to z toho, že sudca bol vždy považovaný za elitu, autoritu miestnej komunity?

To je v poriadku, ale nikdy za tým nebolo nič „božské“. Bol elitou, lebo bol vzdelaný.

Foto N – Vladimír Šimíček

Sudca predsa rozhoduje o ľudských životoch.

Rozhoduje o slobode človeka, o jeho majetku, ale je to úplne normálna práca, ktorú niekto v spoločnosti robiť musí. My sme rozhodli, že to budú sudcovia. Ale mohli sme povedať, že to budú robiť kňazi, ktorí to koniec koncov dlhé roky aj robili. No mohli sme rozhodnúť aj tak, že ľudí budeme jednoducho hádzať do vody a kto vypláva, prežije. My sme sa rozhodli, že to budeme robiť racionálne, pomocou výkladu zákonov a budú to robiť sudcovia. No aj oni sa môžu pomýliť. Také to „božské“ nazeranie na sudcov poškodilo samotnému súdnictvu, pretože tento naratív si osvojujú už aj mladí sudcovia, ktorí vstupujú do súdnictva. A ak sa potom začne hovoriť o tom, že sudcovia robia chyby a sú omylní, tak sa to vníma ako útok na celý stav.

V štátoch, ktoré majú dôveryhodnú justíciu, si ľudia uvedomujú, že aj sudcovia môžu robiť chyby. U nás je problém, že ako keby sme nechceli akceptovať, že ak sudca urobí niečo zle, je to len omyl, chyba. Hneď sa za tým hľadá iná motivácia.

Nie je to dôsledok toho, že sudcovia urobili toľko chýb, že sme prestali veriť, že ide len o omyl? 

Sudcovia sú súčasťou štátnej moci a celkovo je u nás pomerne nízka dôvera v štát. Čiastočne je to dôsledok celkovej krízy dôvery v štát. Ale, samozrejme, justícia urobila aj kopu chýb a nedokázala si nikdy povedať, že medzi nami sú ľudia, ktorí tu nemajú čo robiť. Sudcovia si neuvedomili, že ak ich vytlačia spomedzi seba, tak súdnictvo ako celok neutrpí.

Takže, ako ste už raz napísali, tým, že justícia sama nezabránila individuálnym zlyhaniam, prispela k strate vlastnej dôvery? 

Áno, súvisí to s celkovým vývojom súdnictva u nás. Najskôr po víťaznom februári v roku 1948, potom po auguste 1968 boli z neho vyhodení tí najlepší. Ostal akýsi sivý stred, ktorý sa snažil, ale ani odborne na to nestačil. Ľudia, ktorí nikdy nemali skúsenosť s nezávislosťou, boli zrazu po novembri ’89 postavení pred to, ako im všetci hovorili, že sudcovia sú nezávislí. Nevedeli s tým pracovať, boli z toho zmätení. A čítal som aj veľa článkov o tom, že paradoxne veľa škody napáchali európske inštitúcie, ktoré vychádzali zo zloženia sudcovského stavu u nich doma. Tlačili, aby sa to inštitucionálne zakotvilo aj u nás. Ale ak tí ľudia s tým nevedia pracovať, tak sa to vydá veľmi nejasnou cestou a, žiaľ, u nás sa sudcovia zomkli a potrebovali sa skôr chrániť ako vystupovať navonok.

A nakoniec sme boli svedkami defilé trinástich zadržaných sudcov v marci tohto roka. 

Neviem, či to bolo výsledkom tohto, ale prispelo to k tomu. Ak by systém fungoval normálne, tak títo sudcovia by možno už dávno v minulosti boli vonku.

Vy ste na článok sudcu Smolku reagovali v čase, keď ste vedeli, že budete štátnym tajomníkom? 

Nie. A keď som dostal túto ponuku, tak som si hovoril, že teraz sa bude všade hovoriť o tom, že som to napísal, aby som sa zapáčil ministerke. Vôbec to tak nebolo. Naopak, skôr som bol voči nej v tom čase skeptický.

Prečo? 

Súviselo to s tým, či sa jej podarí presadiť to, čo chce. Či nie je príliš mäkká.

Čím vás presvedčila?

Zaujalo ma to, ako sa vymenili členovia súdnej rady. Vtedy som si uvedomil, že nie vždy je najlepšie robiť veci „na hulváta“.

Práve túto výmenu mnohí sudcovia kritizujú. Nepozdáva sa im, že výmenou vládnej moci sa vymenili aj politickí nominanti v súdnej rade. Nie je to zásah do nezávislosti súdnej moci? 

Nemyslím si to. Prečo človek XY má právo súdiť iných? Je to otázka sudcovskej legitimity. V Spojených štátoch amerických, teda v niektorých štátoch, sa sudcovia volia. V Európe sa to vníma expertnejšie, sudcami sa majú stať tí, ktorí ovládajú právo a vedia ho používať. Stále sme však demokratická republika a aj v ústave máme napísané, že štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú priamo referendom alebo prostredníctvom priamo volených zástupcov. Aj súdna moc je štátna moc, teda aj ona musí byť vykonávaná priamo alebo prostredníctvom volených zástupcov.

Takže ak sme si ako občania zvolili nových zástupcov, oni majú právo zasiahnuť aj do súdnej moci, a to cez súdnu radu? 

Samozrejme, že ústava počíta aj s tým, že moc sa nemusí prenášať úplne priamo od občanov, ale cez viaceré články. Napríklad vláda je podriadená parlamentu, nie priamo občanom. Ale vždy musí existovať spojenie od nejakého nositeľa moci k nejakému demokraticky legitimizovanému orgánu. Polovicu súdnej rady tvoria sudcovia, teda existujúci držitelia súdnej moci. Bez ich vôle, respektíve vôle aspoň jedného z nich, neprijme žiadne rozhodnutie. Napríklad ani o tom, kto sa má stať sudcom, teda kto sa stane spolu s nimi držiteľom súdnej moci. Preto je dôležité, aby druhá polovica súdnej rady mala priame demokratické prepojenie na priamo volené orgány. Preto to nepovažujem za problém.

Prečo potom máme v zákone, že funkčné obdobie člena súdnej rady je päť rokov?

To je maximálne ohraničenie preto, že nemôžete niekoho vymenovať a ostane tam 30 rokov.

Lenže máme aj uznesenie Ústavného súdu, ktorý povedal, že politickí nominanti by nemali byť odvolávaní skôr. 

Toto uznesenie podľa mňa nie je v poriadku. Veď máme jasne napísané, že prezident či vláda menujú a odvolávajú členov súdnej rady. Takže ako by túto časť ústavy podriadil Ústavný súd tomu päťročnému funkčnému obdobiu.

Súhlasíte s ministerkou, že politická moc by mala do súdnej rady nominovať nesudcov? 

Určite.

Protiargumentom môže byť, že advokáti nie sú natoľko zorientovaní v súdnictve, v tom, čo súdy potrebujú, a potom sa často musia o hlasovaní aj tak radiť s ostatnými. 

Na prvý pohľad to vyzerá byť správny argument. Ale opýtam sa, parlament nemôže prijímať zákony o súdoch, pretože v ňom nesedí väčšina sudcov? To je absurdné. Demokratická legitimita prebíja všetko. Ak si ľudia zvolia hlupáka, tak je to jednoducho ich vôľa, to je demokracia.

Už ste povedali, že justícia v poslednom období zlyhala. Zlyhala aj súdna rada? 

Ťažko povedať. Problémom súdnej rady bol istý alibizmus, nechcelo sa jej veľmi ísť do vyvodzovania zodpovednosti. Ale či zlyhala ako inštitúcia, to si zatiaľ netrúfam povedať. Dúfam, že sa ukáže, že nezlyháva. Doterajšie zloženie nepreukazovalo dostatočnú odhodlanosť s tým niečo robiť.

Viac medzi členmi prevládala falošná kolegialita? 

Ak to takto nazveme, tak áno.

Predsedníčka súdnej rady Lenka Praženková momentálne čelí návrhu na odvolanie. Mala by odstúpiť sama? 

Priznám sa, že ten návrh som zatiaľ nečítal. Myslím si, že už mala odísť dávno. Veľmi mi prekážala jej účasť na medializovanej „zabíjačke“. Neprekážal mi ani samotný fakt, to, že sa na nej zúčastnila, ale skôr to, že to nevníma ako etický problém.

Išli by ste na zabíjačku? 

Ak by ma pozval môj dlhoročný dobrý kamarát a pozval by ma ako kamaráta a nie z titulu mojej funkcie, tak áno. Ale na tú medializovanú zabíjačku by som nešiel. Priznám sa, že raz po jednom spore, ktorý som rozhodol v prospech jednej obce, som dostal pozvanie od jej starostu na nejakú obecnú akciu. Keď som ho následne stretol, tak som mu povedal, že už to nechcem v živote vidieť, aby mi prišla takáto pozvánka, a to dokonca do VIP sektora. Nechcem však vytvoriť dojem, že sudca nemôže ísť nikam, kde sa ukáže nejaká advokátska kancelária.

Hovoríte, že návrh na odvolanie Praženkovej ste nečítali. Navrhovatelia však využívajú paragraf, ktorý bol len nedávno prijatý v skrátenom legislatívnom konaní a je napadnutý na Ústavnom súde. Bolo šťastné pridať dôvody na odvolanie predsedu súdnej rady v rámci opatrení boja proti koronavírusu? 

Na tvorbe tejto novely som sa ešte nezúčastnil. Či to bolo šťastné prijať v rámci týchto opatrení? V čom by to bolo iné, ak by sa to prijalo o dva mesiace neskôr?

Foto N – Vladimír Šimíček

Prešlo by to riadnym pripomienkovým konaním. 

Asi narážate na rozhodnutia českého ústavného súdu, ktorý má istý názor na takéto „prílepky“ k zákonom. Ale náš Ústavný súd má iný názor a mne je sympatickejší. Zákon musí byť súladný s ústavou, a ak v nej nemáme konkrétny legislatívny proces, tak zo samotného faktu, že zákon sa prijme rýchlo, nemôžete vyvodzovať problém. Ako problém by som videl situáciu, ak by takýto zákon bol pretlačený za okolností, že je napríklad k nemu zakázaná či radikálne obmedzená diskusia. Napríklad, že by mohol k nemu vystúpiť len jeden poslanec. Neviem, že by sa niečo také stalo.

Neprekáža mi rýchlosť prijatia zákonov, časť tej novely bola opodstatnená. Ale prečo nemohol tento paragraf počkať? 

A čo sa stalo? Obmedzili sa práva poslanca či verejnosti k tomu niečo povedať?

To nie, ale krátko po schválení ich využila časť členov súdnej rady na odvolanie predsedníčky. Môže sa teda zdať, že išlo o účelovú zmenu. 

V čase, keď sa zákon prijímal, neboli ešte vybraní členovia súdnej rady za vládu. Ťažko teda hovoriť o účelovosti. Zároveň však platí, že zodpovednosť za to, že využili ustanovenie, ktoré je napadnuté na Ústavnom súde, nesú navrhovatelia. Musia potom znášať aj dôsledky právneho chaosu, ktorý môže vzniknúť tým, ak by ju odvolali a Ústavný súd následne vyhlásil túto časť novely zákona za neústavnú.

V minulosti ste podpísali výzvu vyše 170 sudcov, aby podozriví sudcovia z Threemy nevykonávali funkciu, kým sa všetko neprešetrí. Neočakávali ste, že túto výzvu podporí aj predsedníčka súdnej rady? 

Áno, bolo by to dobré. Pôsobilo by to lepšie, ako keď to neurobila.

Ako ste si to vysvetlili, že nereagovala? 

Trošku v súvislosti s informáciami, ktoré v Threeme boli. Ak by som mal odpovedať pozitívne, tak som si to vysvetľoval, že „nechce vodu kázať a víno piť“, teda sama tam je a ostatných bude vyzývať, aby sa vzdali. Ak by som to chcel brať negatívne, tak poviem, že sa možno bála, že by to mohlo postihnúť aj ju.

Sudcom ste šesť rokov. Keď ste sa hlásili do výberového konania, tak ste v motivačnom liste napísali, že ste sa chceli stať sudcom už počas vysokoškolského štúdia. Prečo ste teda išli po škole do advokácie? 

Z úplne praktického dôvodu. Už počas vysokej školy som chcel pracovať. Bol som na stáži v ústavnoprávnom výbore, čo bolo neplatené. Jedinú platenú formu praxe ponúkala advokácia. Súdy vtedy neponúkali študentom nič podobné. Začal som robiť ako asistent v advokátskej kancelárii Ernesta Valka a potom som odišiel za lepšou ponukou do kancelárie Weinhold Legal, v. o. s, ktorá mi po škole ponúkla rovno miesto koncipienta. Neriešil som justíciu, pretože som stále nemal 30 rokov, aby som sa mohol stať sudcom.

Mohli ste sa stať justičným čakateľom či vyšším súdnym úradníkom. 

Čakatelia tuším vtedy neboli a vyšším súdnym úradníkom som byť nechcel. Je to taká úradnícka právničina.

Ako si spomínate na Ernesta Valka? 

Úprimne? Osobne som ho videl za tých pár mesiacov asi dvakrát. Jeho kancelária bol vlastne dom so štyrmi poschodiami. My študenti sme boli najnižšie, on najvyššie. Takže veľa šancí stretnúť ho nebolo. Pamätám si, že bol tak trošku cholerik.

Takže keď sa nahneval, počuli ste ho až na to najnižšie poschodie? 

Áno. No zároveň si spomínam, že keď som k nemu nastúpil, mal okolo päťdesiat rokov. Fascinovalo ma, že aj v tomto veku, keď iní advokáti skôr odchádzajú a prenechávajú kanceláriu mladším, bol neuveriteľne usilovný a pracovitý. Pamätám si, že každý piatok robil z domu. Odoberal množstvo odborných časopisov, bolo ich asi päťdesiat. Vždy si ich na ten piatok zobral a cez víkend ich všetky poctivo prečítal. V pondelok ich odovzdal sekretárke podrobne spoznámkované. Neustále si udržiaval absolútny prehľad, aby vedel, kde čo hľadať, ak sa vyskytne nejaký problém. Je to niečo, čo by si mal každý advokát zachovať.

Je niečo, čo ste si z tohto obdobia prevzali a využívate dodnes?

Práve udržiavanie tohto prehľadu. Dodnes sa ho snažím udržiavať. A problém je, že toto vám nedá fakulta. Problém mladých sudcov je potom v tom, že nedostali kvalitnú prípravu a často sú hodení do komplikovaného právneho sveta s jednoduchou výbavou z fakulty a prax im ju nezlepšila, lebo nemala ako. Často potom robia chyby a neprispieva to k dôveryhodnosti súdnictva. To je problém, ktorý musíme tiež riešiť.

Bavili sme sa o zlyhaní sudcov. A čo advokáti? Oni tiež krivia spravodlivosť u nás? 

Obávam sa, že áno. Problém je aj v tom, že komory, teda aj advokátska, sa nedokázali vyrovnať so zlyhaniami svojich členov. Sú tolerované praktiky, ktoré by už len kúsok na západ od nás boli považované za netolerovateľné. Napríklad rôzne procesné obštrukcie.

Prečo ste sa vlastne chceli stať sudcom? 

Od začiatku som to vnímal tak, že chcem hľadať správne riešenie. Aj preto som nebol v advokácii spokojný s tým, keď sme hľadali cielené riešenie pre klienta.

Na koľký pokus ste sa stali sudcom? 

Na prvý.

To znie v dnešných časoch podozrivo. 

Keď máte dvoch uchádzačov, tak to podozrivo neznie.

Kto bol najlepším ministrom spravodlivosti doposiaľ? 

Na takto položenú otázku neviem odpovedať. To by som prirovnal k súťaži krásy.

Kto urobil pre súdnictvo najviac?

Pozitívne vnímam snahy, ktoré tu boli za ministrov Daniela Lipšica a Lucie Žitňanskej. Boli to snahy, ktoré mali myšlienku a niekam viedli.

Michal Novotný (36)

V roku 2006 ukončil štúdium na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity. Neskôr študoval aj na Univerzite Johannesa Keplera v rakúskom Linzi. Ešte počas vysokoškolského štúdia stážoval v ústavnoprávnom výbore Národnej rady. Po škole začínal v advokácii v kancelárii Ernesta Valka, neskôr sa stal koncipientom a potom spolupracujúcim advokátom v kancelárii Weinhold Legal, v. o. s. V rokoch 2012 až 2014 bol aj poradcom na Ústavnom súde. Sudcom sa stal v roku 2014, keď nastúpil na Okresný súd v Dunajskej Strede, odkiaľ v roku 2018 prešiel na Krajský súd do Trnavy, kde sa stal podpredsedom súdu. V minulosti bol aj členom rozkladovej komisie na ministerstve spravodlivosti či členom rôznych pracovných skupín. 

 

Leave your comments

0
terms and condition.
  • No comments found
Powered by Komento