U sudcov, ktorí rozhodujú o Kočnerovi, sa svieti ešte o desiatej večer

U sudcov, ktorí rozhodujú o Kočnerovi, sa svieti ešte o desiatej večer| postoj.sk | Jozef Majchrák | Michal Magušin | 30. august 2020 |

Ján Hrubala

Rozhovor s predsedom Špecializovaného trestného súdu Jánom Hrubalom o ťažkých rozhodnutiach, treste smrti aj vnútornej istote.

Ján Hrubala je vo funkcii predsedu Špecializovaného trestného súdu len niekoľko týždňov. Predtým však na tomto súde pracoval ako sudca. Pýtali sme sa ho na to, či sa naplnili očakávania a tento súd znamená prelom v našej justícii.

Rozprávali sme sa ním o jeho spore s predsedom Súdnej rady Jánom Mazákom vo veci sudcu Michala Trubana, špecifikách kauzy vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a o tom, kde vidí najväčšie problémy našej justície.

Len pár minút pred naším rozhovorom (streda 26. augusta) ste sa stretli s predsedom Súdnej rady Jánom Mazákom. Mali ste s ním výmenu názorov, ktorá sa týkala vášho kolegu, sudcu Michala Trubana. Pán Mazák tvrdil, že problém s Trubanovou potenciálnou zaujatosťou v kauze Dobytkár má riešiť Špecializovaný trestný súd. Vy ste tvrdili, že „na ťahu“ je Súdna rada. Mediálny výstup z vášho stretnutia hovoril o spoločnom postupe. K čomu ste teda dospeli?

Vec ešte nie je definitívne rozhodnutá. Spolupracujeme. Ale náš spor, ktorý v zásade zostal aj po stretnutí, spočíva v jednoduchej veci. My máme názor, že sudcovská rada tohto súdu rieši len etické dilemy, ktoré sa týkajú správania sudcu mimo rozhodovacej činnosti. Pokiaľ viem, tento názor má aj väčšina ostatných sudcovských rád. Pokiaľ ide o pochybenia spojené s rozhodovacou činnosťou sudcu, hoc aj etického charakteru – lebo toto je podľa mňa klasický príklad etickej dilemy –, tak tie sú v rukách štátnej správy súdov a aj Súdnej rady, ktorá vo svojom štatúte uvádza, že je orgánom sudcovskej legitimity.

Bolo podľa vás správne, že pán sudca Truban rozhodoval v kauze Dobytkár, aj keď tam bolo podozrenie zo zaujatosti? Kľúčový svedok v prípade totiž vypovedal, že Trubanova rodina dostala protekčne dotáciu od Pôdohospodárskej platobnej agentúry na ich penzión v Štiavnických Baniach.

Či sa už táto vec skončí podaním, alebo nepodaním disciplinárneho návrhu, tak ja aj predseda Súdnej rady budeme vysvetľovať svoj postup. Všetci členovia sudcovskej rady sudcovi Trubanovi už povedali, aký je náš názor na to, či sa mal alebo nemal namietať, ale tento názor nebudem zverejňovať. Zatiaľ sa vykonávajú potrebné šetrenia a po preverení viacerých súvislostí budem o veci informovať.

Pán Mazák sa teda mýli v názore, že mal konať Špecializovaný trestný súd?

Nie, nezhodneme sa len na tom, či mala kompetenciu konať sudcovská rada Špecializovaného trestného súdu, nie súd samotný.

Nemáte tú kompetenciu ani vy ako predseda súdu?

Vec riešim z pozície štátnej správy súdu, teraz kompetencie priznávam a vec riešim. Nemám ešte k dispozícii všetky potrebné informácie.

Vaša dohoda s Jánom Mazákom teda spočíva v tom, že keď dokončíte svoje vyšetrovanie prípadu, zaujmete k veci spoločné stanovisko?

Ak dospejeme k názoru, že došlo k pochybeniu a je natoľko vážne, že spĺňa skutkovú podstatu disciplinárneho deliktu, tak budeme postupovať spoločne. Investigatívna iniciatíva prešla na mňa, zbieram všetky potrebné informácie a dospejem k názoru, či sa pán sudca Truban mal alebo nemal vylúčiť z konania. Ak sa podá návrh, konečné slovo bude mať disciplinárny senát.

 

 

Najsledovanejšou kauzou súvisiacou so Špecializovaným trestným súdom je súdny proces v prípade vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. V tomto ostro sledovanom prípade došlo k odloženiu rozhodnutia. Aj viacerí právnici tvrdia, že to nie je štandardný krok. Aký je váš názor?

Určite to nie je štandardný krok. Pravidlom je vyhlásiť rozsudok po skončení dokazovania a zákon umožňuje odročiť hlavné pojednávanie do troch dní s cieľom vyhlásiť rozsudok. Zhoda je však na tom, že ide o poriadkovú lehotu a výnimočné okolnosti prípadu si môžu vyžadovať dlhší čas na poradu senátu, najmä v tomto čase, keď je súd zaťažený mnohými kauzami. Navyše ide o dovolenkové obdobie. Nikto vrátane mňa nevyhodnocuje tento krok príslušného senátu ako nezákonný.

V čom spočívajú výnimočné okolnosti tohto prípadu?

Ku každej veci by sme mali pristupovať rovnako zodpovedne a každá vražda je rovnako morbídna. Výnimočnosť tohto prípadu však je aj v tom, ako ho podrobne sleduje verejnosť, aj v osobách pozostalých po poškodených. Pokiaľ ide o obete vraždy, nepochybujem, že išlo o skvelých mladých ľudí, ktorí si skvele vykonávali svoju prácu.

Okamžite sa vynorili viaceré špekulácie o tom, prečo došlo k odkladu rozhodnutia. Jedným z nich bolo tvrdenie, že senát sa nevie dohodnúť na verdikte.

Žiadne špekulácie pred kauzou a dokonca ani po tejto kauze nebudem potvrdzovať ani vyvracať. Porada senátu je neverejným aktom. Ani ja ako predseda súdu, ani nikto z mojich kolegov nemáme právo zúčastniť sa na porade senátu. Výsledok hlasovania sa má dozvedieť len odvolací súd, ktorý je oprávnený otvoriť zalepenú obálku s výsledkami hlasovania. Máte, samozrejme, právo čítať medzi riadkami. Je však zrejmé, že členovia senátu potrebujú veľkú časovú dotáciu na to, aby vo veci rozhodli.

Skúste však širokej verejnosti jednoducho vysvetliť, aké môžu byť dobré dôvody na odklad takého dôležitého rozhodnutia o neštandardne dlhý čas.

Tento neštandardný krok je možno jediná vec, na ktorú sa ako predseda súdu môžem senátu pýtať. Povedali mi, že potrebujú ešte niekoľko desiatok hodín na to, aby sa dohodli, a ja som toto vysvetlenie akceptoval. Jedným z jednoduchých dôvodov je aj to, že sme v období dovoleniek, niektoré mali kolegovia dlho plánované a vopred zaplatené. Toto však, samozrejme, nie je najhlavnejší dôvod. Viem, že ide o sudcov, u ktorých sa v kancelárii svieti ešte aj o desiatej večer.

V čom spočíva dohadovanie senátu? Opätovne študujú spis alebo medzi sebou len diskutujú?

Určite tam je a musí byť vzájomná diskusia. Potom nasleduje nastolenie otázok – zákon predpisuje, o čom sa hlasuje. Najskôr hlasuje mladší pred starším, na konci hlasuje predseda senátu. Každý senát vec konzultuje aj v priebehu dokazovania, mnohé otázky však zostávajú otvorené a sám som zažil, že sme po ukončení dokazovania potrebovali veľa hodín na to, aby sme vec uzavreli a pristúpili k hlasovaniu.

Keď ste vo svojich prípadoch potrebovali veľa času na diskusiu, išlo o diskusiu o vine či nevine obžalovaného alebo skôr o zdôvodnení rozsudku, či o výške trestu?

Počas celého procesu sa musíte riadiť zásadou prezumpcie neviny, takže o verdikte musíte mať pochybnosti počas celého konania. Samozrejme, aj my sme ľudské bytosti, funguje vedomie aj podvedomie a sú kauzy, v ktorých máte vytvorený názor v zásade už od začiatku, najmä ak riešite právny, a nie skutkový problém. Ale vo veciach, kde si postupom času vypočujete viacero svedeckých výpovedí a odznejú záverečné reči, sa treba k veci opätovne vrátiť, opätovne otvoriť otázky týkajúce sa viny a v prípade uznania viny aj otázku trestu a rozprávať sa o tom.

Viete si predstaviť, že by v takomto prípade, ktorý je ostro sledovaný verejnosťou, boli dotyční aj oslobodení?

Na toto vám musím odpovedať tak, ako by som odpovedal v akejkoľvek situácii. Samozrejme, že áno. Nepovažujem za frázu to, že súd nekoná ani na základe objednávky verejnej mienky, ani politikov, ani médií, ani oligarchov. Súd koná výlučne na základe výsledkov dokazovania. Súd neposudzuje morálne kvality človeka, ktorého pred nás postaví prokurátor. Členovia senátu skúmajú jedine to, či si môžu s pokojným svedomím ľahnúť spať s absolútnou istotou, že odsúdili pravých vinníkov, ktorým uložia významné tresty. Takúto odpoveď na takto položenú otázku mi predpisuje zákon a tak to aj cítim. Špecifikum prípadu Kuciak spočíva aj v tom, že verejná debata sa akoby vedie už len v duchu otázky, aký vysoký bude trest. Takto to však jednoducho nie je.

Špecifikum tejto kauzy je však aj v tom, že jej vyšetrovanie otvorilo nové kauzy, z ktorých sa niektoré týkajú aj sudcovského stavu. Videli sme, že polícia odviedla niekoľkých sudcov v putách, viacerí sú doteraz vo väzbe. Aj v tomto kontexte môže verejnosť vnímať odloženie vyhlásenia rozsudku v takej citlivej kauze s obavami. Uvedomujete si to?

Áno, rozumiem tomu. Všetci traja kolegovia, ktorí o veci rozhodujú, majú moju absolútnu dôveru. Osobne ich poznám. Pevne verím, že nech ich verdikt bude akýkoľvek, bude aj kvalitne odôvodnený.

 

 

Predsedom Špecializovaného trestného súdu ste sa stali začiatkom augusta, ako sudca však na tomto súde pôsobíte už dlhé roky. Keď táto inštitúcia vznikala, vyvolalo to veľké očakávania, keďže mala slúžiť ako systémový nástroj boja proti organizovanému zločinu bielych golierov. Naplnili sa podľa vás tieto očakávania?

Myslím si, že tento súd koná promptne. Nájdu sa, samozrejme, aj výnimky, napríklad prípad Majský. Tento súd vznikol preto, aby sa niekoľko sudcov bez lokálnych väzieb špecializovalo na istý druh káuz. My nemôžeme za to, koho a koľkých k nám pošlú. Ak je však diskusia o tom, či sme súdili aj „veľké ryby“, tak prokuratúra aj v minulosti žalovala aj prokurátorov a sudcov, starostov, politikov a ministrov. Neviem vám povedať, či ich bolo veľa alebo málo, to je skôr politologická otázka.

Istým spôsobom však malo byť zriadenie tohto súdu prelomom. Bolo?

Bolo. Do roku 2005 boli za korupciu žalovaní priemerne 2-4 ľudia ročne. Od momentu legislatívnych zmien, keď sa zaviedol inštitút agenta a rozšírili možnosti vstupu do súkromia a štát vyslal signál, že to s bojom proti korupcii myslí vážne, tak počet stíhaných a odsúdených prípadov začal z roka na rok stúpať na stovky a pohybuje sa medzi 150-400 korupčných ročne. Už toto svedčí o tom, že vznik tohto súdu mal význam. Áno, riešime aj bonboniéry pre lekárov, dvadsaťeurové úplatky pre policajtov, teda malú korupciu. Ale riešime aj väčšie kauzy. My však nemôžeme za to, čo nám „pristane na stole“.

Na druhej strane je známy aj prípad vášho kolegu zo špeciálnej prokuratúry Dušana Kováčika, ktorý dozoroval 61 prípadov a v ani jednom z nich nepodal obžalobu.

(Úsmev.) To je bez komentára. Každý, komu sa toto skóre zdá byť podozrivé, má na to určite racionálny dôvod. Ale nie je mojou úlohou hodnotiť to.

Keď vidíme zábery so sudcami v putách a často aj rozpačité reakcie sudcovského stavu na problémy vo vlastných radoch, otvára sa otázka, v čom tkvie najväčší problém nášho súdnictva. Jedným z možných vysvetlení je aj to, že aj po roku 1989 zostali v súdnictve ľudia s komunistickým nastavením a to ovplyvňuje naše súdnictvo doteraz. Vy ste začínali ako mladý sudca v Banskej Bystrici ešte pred prevratom a situáciu ste zblízka sledovali. Je jadrom problému nášho súdnictva komunistická mentalita?

Vo Východnom Nemecku mali tú výhodu, že sudcov nahradili kolegami zo západnej, demokratickej časti krajiny. My sme túto výhodu nemali, preto sme mali lustrácie. Mám pocit, že kolegovia, ktorí sa lustrácií báli alebo spolupracovali so Štátnou bezpečnosťou, sa vtedy vzdali funkcií. Ja som začínal v roku 1989 a patril som medzi tých sudcov, ktorí chceli meniť justíciu tak, aby vyzerala ako v každej demokratickej krajine.

Pýtame sa preto, lebo aj viaceré osobnosti našej justície, napríklad bývalý sudca Ľudovít Bradáč, považujú za hlavný problém nedostatok charakterných a odvážnych sudcov na dôležitých miestach v súdnictve. Je hlavný problém aj podľa vás v nedostatočnej charakterovej výbave sudcov?

Môj bývalý kolega, spolupracovník a priateľ Pavol Žilinčík, dnes člen Súdnej rady, zvykne hovorievať, že systém je dôležitý, ale ľudia sú všetko. Už je to možno klišé, ale je to tak. Ja som mal to šťastie, že v Banskej Bystrici som narazil na ľudí, ktorí to s premenou systému vrátane už spomenutého Ludvíka Bradáča alebo neskoršieho predsedu krajského súdu Andreja Golemu mysleli vážne. Bolo by ideálne mnohých povymieňať. Bohužiaľ, k výmene niektorých nedošlo, lebo nebolo ich za koho vymeniť. Bolo treba investovať do výberu, nie do náboru nových sudcov. V tomto sa tiež prvých 20 rokov zlyhávalo a systém podporoval šedivosť a priemer, pričom sudca by mal byť osobnosť. Bohužiaľ, časť z mojich kolegov sa zo šedivého priemeru nevymkla a ostali konformnými osobami v negatívnom zmysle slova.

Na druhej strane, keď dnes vidíme aktuálne sudcovské kauzy, do ktorých sú zapletení sudcovia bez nánosu z čias socializmu, tak sa skôr zdá, že ten systémový problém je inde ako v komunistickej minulosti.

Je to tak.

Kde je podľa vás?

Vaši kolegovia novinári sa ma zvyknú pýtať, či ide o zlyhanie jednotlivcov alebo systému. Jasné, že ide o zlyhanie systému. Ak je stíhaných jedenásť ľudí a teraz sa nebudem vyjadrovať k živým kauzám, ale len k tomu číslu, tak je to takmer jedno percento sudcovského stavu, čo je tragické číslo. Čo iné zlyhalo, ak nie systém, keď tu máme takýto vysoký počet podozrivých ľudí?! Problém nastal už vo vzdelávaní a neskôr, keď sa najmä spočiatku podceňovalo orientovanie výberových konaní na hodnotovú výbavu sudcov. Aj vďaka nepotizmu, ktorý v justícii naozaj existoval, sa do systému dostávali priemerní ľudia. Priemerných ľudí však, bohužiaľ, produkovali aj právnické fakulty.

V čom bol ich problém?

Systém vzdelávania nebol orientovaný na kritické myslenie, na hodnotový rozmer práva, ale na memorovanie. Pevne verím, že teraz sa to už mení. Ale stále tvrdím, že medzi sudcami je väčšina, ktorá chce robiť svoju prácu dobre. Ale ak je v systéme jedno percento podozrivých, ako vyšlo teraz najavo, tak je to zlyhanie systému. Je za tým súhrn dôvodov a bola by to zaujímavá téma na dizertačnú prácu, keby sa na to niekto pozrel zo širšieho aj sociologického hľadiska. Otázkou je, prečo toto povolanie pripustilo „k sebe“ tak veľa konformistov a šedého priemeru.

Rozpaky verejnosti vzbudzuje často aj reakcia sudcovského stavu na také kauzy, ako bolo teraz zadržanie veľkého počtu sudcov. Pre mnohých je to signálom, že sudcovia si sami vo svojom stave nedokážu urobiť poriadok a justícia je vlastne nereformovateľná. Súhlasíte s týmto skeptickým pohľadom?

Okrem toho skeptického záveru. Tu by som bol väčší optimista. Ale súhlasím, že verejnosť očakávala razantnejšiu reakciu nášho stavu. Napríklad vyjadrenia typu, ako problémy zo svojej kuchyne komentovala Rada prokurátorov. Keďže platí prezumpcia neviny, nemôžeme dopredu povedať, že sa za týchto ľudí hanbíme, ale ak sa podozrenia potvrdia, musíme vyslať jasný signál, že takéto niečo odsudzujeme. Ja som členom neformálneho združenia Za otvorenú justíciu a my sme od začiatku kritizovali ako laxný prístup vtedajšej Súdnej rady, tak aj samotných sudcov. Táto situácia sa však aj vďaka personálnym výmenám v Súdnej rade posunula a vážnosť situácie si uvedomili aj viaceré sudcovské rady.

Aj vy ste v minulosti mali prehrešky, že ste šoférovali pod vplyvom alkoholu alebo ste sa odmietli podrobiť dychovej skúške a odvolávali ste sa na šok pri nehode. Kde je podľa vás hranica, čo by už v prípade sudcu nemalo byť tolerované?

Ja som vtedy za to dostal v podstate najvyšší možný trest, ktorý sa dal udeliť. Napriek mojej obrane, na ktorej nemám dôvod nič meniť – zmeny v mozgovej činnosti po nehode boli objektívne potvrdené. To však nie je dôležité. Ja som to akceptoval a bol som kvôli tomu niekoľko rokov v karanténe, ako tomu v dobrom zmysle slova hovorím. Nikto za sebou nemáme len pekné príbehy a pozitívne skutky. Každý urobil v živote aj rozhodnutia, ktoré neskôr oľutoval. Tá hranica je podľa mňa prípad od prípadu. Možno je to z mojej strany oportunistická odpoveď, ale neviem vám dať inú. Každý, kto je v službách štátu, by mal vysielať signály o svoje morálnej integrite. To však neznamená, že sa nikdy nemôže rozviesť alebo zle zaparkovať. Ja to volám problém deliacej čiary alebo deliacej škály, ktorý treba uplatňovať prípad od prípadu.

Povedali ste, že nesúhlasíte s tým, že justícia je nereformovateľná. Čo sú tie hlavné kroky, ktoré by sa mali udiať?

Tá cesta je ťažká a nespočíva len v skvalitnení vzdelávania či personálnej politiky. Je to komplex krokov. A mnohé z krokov, ktoré sa udiali za posledných desať až pätnásť rokov, justícii pomohli. Výberové konania na sudcov sú dnes už v inom režime ako v minulosti. Sú verejné a nahrávané. To isté platí aj pre výber na vysoké justičné posty. Zverejňujú sa rozhodnutia súdov, tento súd nerobí problémy novinárom so sprístupňovaním vecí. To sú všetko nové veci, ktoré predtým neboli a krok za krokom zlepšujú situáciu. Som priaznivcom presunu deja zo zákulisia na javisko, trend je nastolený a treba v ňom pokračovať.

Teraz ministerka spravodlivosti Mária Kolíková predstavila ďalšie návrhy zmien v justícii. Má napríklad vzniknúť Najvyšší správny súd. Sú to dobré návrhy?

Väčšina krokov, ktoré navrhuje ministerka spravodlivosti, idú správnym smerom.

Čo patrí k tej menšine návrhov, s ktorou máte problém?

Možno prekresľovanie súdnej mapy, sústreďovanie niektorých agend či rušenie malých súdov sú veci, s ktorými by som bol opatrný.

To je však dôležitá časť justičnej reformy.

S ministerkou Kolíkovou sa poznáme viac ako dvadsať rokov a viem, že je to človek, ktorý dokáže počúvať. Myslím, že aj teraz bude ministerka otvorená diskusii a bude brať do úvahy argumenty sudcov.

 

 

V čom je rozhodovanie na Špecializovanom trestnom súde iné ako rozhodovanie o trestných veciach na iných súdoch?

Iné je to v tom, že okrem korupčných káuz, kde sú aj stostranové spisy, ktoré voláme žiletky, súdime zločinecké skupiny, kde figuruje niekoľko desiatok ľudí a spis má dvadsaťtisíc až tridsaťtisíc strán. Súdime extrémizmus, najťažšie ekonomické kauzy, kde je škoda nad šesť a pol milióna eur, a súdime úkladné vraždy. To znamená, že každý z nás dostane ročne dva-tri naozaj objemné spisy, ktorých preštudovanie trvá niekoľko týždňov a niekedy až mesiacov. Nechcem teraz dehonestovať prácu kolegov na menších súdoch, ale gro ich trestnej agendy sú pouličné bitky, krádeže a nanajvýš nejaká lúpež.

Samozrejme, najmä okresné súdy v sídlach krajov tiež môžu mať zložité napríklad „dépehačkové“ prípady alebo vraždy, ale bez akýchkoľvek pochybností tento súd rieši najťažšie veci. Je to nápor na psychiku, musíte veľa prečítať, pojednávať a ste pod tlakom. Na väčšine pojednávaní máte novinárov.

Pri viacerých justičných kauzách vyskakuje meno jedného podnikateľa. Jeho meno je verejne známe a nedávno s ním bol aj rozhovor v denníku SME, ktorý vyvolal veľa reakcií. Aký vplyv na slovenskú justíciu má Zoroslav Kollár?

Tomu, aby zistili, aký má vplyv, sa venuje mnoho investigatívnych novinárov. Predpokladám, že sa tomu venuje aj polícia a vyšetrovatelia. Ale ja sa tomu nevenujem. To znamená, že ak dostanem kauzu, kde bude Zoroslav Kollár vystupovať, tak ju budem posudzovať ako každý iný prípad. Inak vám neodpoviem.

Vy ste trestný sudca. Medzi trestnými právnikmi sa občas vedú debaty o treste smrti. Aký je váš názor?

Nikdy som nebol zástancom trestu smrti. Viem, že tejto téme sa venoval Robert Fico, s ktorým sme sa stretávali na „švočkách“ (študentská vedecká činnosť, pozn. red.), poznám aj názory Daniela Lipšica. Mám za sebou asi osem alebo deväť doživotných trestov, ale aj veľa oslobodzujúcich rozsudkov. Aj tie sú súčasťou mojej práce. Môj argument proti trestu smrti je pragmatický a možno až prízemný. Je to možnosť omylu. Trest smrti je jediný absolútny trest. Ak dôjde k omylu, hoci aj bez zavinenia sudcu, následok je nenapraviteľný.

K rozhodnutiam o doživotných trestoch ste pristupovali nejako špeciálne?

Už som to niekde povedal, že pred takýmito verdiktmi ťažšie zaspávam. Pri tom nemôžete prežívať radosť.

Skôr to myslíme tak, či pri týchto verdiktoch máte absolútnu vnútornú istotu, že ide o správne rozhodnutie.

Musím ju mať.

Pri každom rozsudku ste ju mali?

Keď niekoho oslobodíte, tak je to práve preto, že takúto absolútnu vnútornú istotu o vine nemáte. Platí stará zásada „in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech obžalovaného, pozn. red.). Nie je to tak, že oslobodíte človeka, pretože to určite neurobil. Často to urobíte preto, lebo prokurátor neuniesol dôkazné bremeno a nepredložil dostatok kvalitných a presvedčivých dôkazov, aby ste mohli s pokojným svedomím uložiť trest.

Vo vašom prípade tento princíp in dubio pro reo znamená, že ak máte čo i len minimálnu, povedzme jednopercentnú pochybnosť o vine, tak sa prikláňate k oslobodzujúcemu verdiktu?

Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov. Právna teória ani prax nehovorí o percentách. V zásade je to tak, že ak dôkazná situácia, aj keď najpravdepodobnejším scenárom je, že dotyčný skutok spáchal, pripúšťa iné možnosti, je priam povinnosťou sudcu obžalovaného oslobodiť. Deje sa to napríklad, keď je pochybnosť o dôveryhodnosti svedkov alebo nesedia niektoré fakty. Nemusíme použiť termín stopercentná istota, ale ak nemáte rozumnými argumentmi napadnuteľnú istotu o vine, tak vašou povinnosťou je vyniesť oslobodzujúci rozsudok. Najčastejšie sa ako vysvetlenie uvádza výrok, že ak zostanú dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dostupných dôkazov, treba rozhodnúť v prospech obvineného.

Viete povedať jednu konkrétnu, merateľnú vec, ktorá keď sa podarí, tak budete hodnotiť svoje pôsobenie na čele Špecializovaného trestného súdu ako úspešné?

Rád by som po tých piatich rokoch videl výsledok, že verejnosť viac rozumie trestnému procesu. Úlohe prokurátora, sudcu, obhajcu. Zatiaľ mám totiž pocit, že za to, čo sa nazýva pochybenie, je vo väčšine prípadov vinený súd. Pritom to často môže byť tak, že nekvalitná je už práca policajta či prokurátora. Keď máte nemožného prokurátora, ktorý nezvláda svoju prácu, sudca ho nemôže suplovať. Bolo by fajn, keby aj médiá venovali viac pozornosti rozlišovaniu úloh jednotlivých hráčov na ihrisku. Už som hovoril o zákulisí a o javisku i o tom, že ja som vždy držal palce tým, ktorí procesy otvárali. Tým procesom je však potrebné aj rozumieť. Ak aj v tomto nastane posun, budem rád.

Foto: Andrej Lojan

Leave your comments

0
terms and condition.

Comments (1)

  • Guest (Dalibor Kotacka)

    JUDr. Hrubala mi v septembri 2016 poslal takyto mail :

    Vaz. zasielatel E-mailov z adresy hornelazy@centrum.sk ,

    V mene osôb opravnenych citat spravy zasielane na emailovu adresu ZOJ , vas dorazne ziadam , aby ste na adresu nasho zdruzenia prestali zasielat akukolvek postu...

    Mohol by som sa dozvediet tie mená tych "oprávnenych " osôb ?? Po susedoch v bytovke , kde byva moja manželka ma totiz uz niekolkokrat zháñala NAKA !! Máte v tom prsty , pán predseda špeciálneho sudu ???

You are here: Home Home Slovenské kategórie Dokumenty Externé U sudcov, ktorí rozhodujú o Kočnerovi, sa svieti ešte o desiatej večer

Contact


e-mail: This email address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it.

 

Our partners