Sudca Gavalec: Úprimne priznám, počas Harabinovej éry som mal strach

Miroslav Gavalec. Foto N -Vladimír Šimíček| Veronika Prušová | 19. augusta 2021 | dennikn.sk |

Miroslav Gavalec. Foto N -Vladimír Šimíček

Miroslav Gavalec prešiel súdnou radou a napokon aj povestným výborom 255 a od 6. októbra sa stane sudcom Súdneho dvora v Luxemburgu. Pred pár rokmi ho pritom vtedajší predseda Najvyššieho súdu Štefan Harabin navrhoval disciplinárne stíhať a potrestať vyzlečením z talára. Dôvodom mala byť neodbornosť sudcu Gavalca. V tom čase bol hovorcom inciatívy Za otvorenú justíciu. V rozhovore hovorí nielen o časoch s Harabinom v čele justície, ale aj o tom:

Keď sme naposledy komunikovali, boli ste hovorcom inciatívy Za otvorenú justíciu a kritizovali ste Štefana Harabina. Odvtedy ste sa stiahli do úzadia. Prečo? 

V rokoch 2009 až 2014 bolo treba, aby niekto zdvihol hlas a povedal svoje. Vtedy sme cítili skrivodlivosť, preto sme sa ozvali. Myslím našu malú skupinu sudcov. Domnievali sme sa, že naším postojom zabránime, napravíme, či zmeníme situáciu. Teraz sa mi zdá, že sa už netreba tak hlasno ozývať. Pochody v justícii prebiehajú a prebehli. Už sme sa stali len akýmisi pozorovateľmi. Proti komu by sme mali teraz vystupovať?

Možno ani nie tak proti komu. Komentovať sa dalo veľa. Napríklad vlaňajšie zatýkanie sudcov?

Naša malá skupina sa ešte v roku 2019 vyjadrila proti bývalej podpredsedníčke Najvyššieho súdu Jarmile Urbancovej. Vtedy som mal pocit, že je to potrebné. Priznám, že zatýkanie v rámci Búrky bolo veľmi tragické, ale aj očakávané. Ak pracujeme v týchto priestoroch, máme síce povrchné informácie, ale niečo tušíme. Nemáme tak presné informácie, ako majú teraz vyšetrovatelia, ale videli sme, že tu niečo nie je v poriadku.

Zadržanie Jarmily Urbancovej mnohých prekvapilo. Vás teda nie? 

Keď sme jej vyjadrovali nedôveru a žiadali sme, aby odstúpila z postu podpredsedníčky súdu, tak preto, že sme si prečítali zverejnený text Threemy.

Vtedy ste sa ozvali len desiati. 

Áno, tak málo z celkového počtu sudcov na súde je ochotných sa ozvať.

Z Threemy vyplynulo, že Jarmila Urbancová bola v kontakte s Vladimírom Sklenkom a ten informácie od nej posúval Kočnerovi. Prečo sa len tak málo z vás ozvalo, že je to problém? 

Každý z nás by mal hodnotiť tieto správy podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Bolo to dobrovoľné. Každý sám za seba vyhodnotil, či sa chce alebo nechce prejaviť. Ak niekto nemal pocit, že je potrebné nahlas niečo povedať, tak sa neozval. Opäť sa vrátim do rokov 2009 až 2014, kedy vznikla podobná situácia. Desať, pätnásť sudcov sme si povedali, že nechceme znášať činnosť bývalého predsedu Najvyššieho súdu, tak sme sa ozvali. Vtedy bola situácia omnoho ostrejšia a vypätejšia ako teraz.

Je to odraz spoločnosti. My sudcovia sme vyberaní zo spoločnosti. Asi by sme teda mali byť akousi reprezentatívnou vzorkou spoločnosti. Niektorí sudcovia sú revolučnejší, niektorí menej, niektorí sú ustráchaní.

Miroslav Gavalec v roku 2010, ešte ako hovorca ZOJ. Foto -TASR

Mali ste strach počas Harabinovej éry? 

Nehanbím sa povedať, že som strach mal. Bolo to veľké duševné vypätie, ktoré malo vplyv nielen na pracovnú oblasť, ale aj na rodinné zázemie a na všetky vzťahy naokolo. Ľudia na pracovisku sa mi začali vyhýbať, respektíve, keď nemuseli, tak sa so mnou nestretávali. Bol som v izolovanej pozícii. Dohromady sa dával len najbližší okruh revolučných priateľov. Vytvárali sme si spoločné zázemie.

Štefan Harabin na vás podal disciplinárny návrh, jeho základom bola vaša neodbornosť. Navrhoval vás odvolať z funkcie sudcu. Ako sa to dotkne človeka, ktorý má vyštudované dve vysoké školy a prešiel si mnohými kurzami? 

Najskôr som nerozumel, čo mi predseda súdu v disciplinárnom návrhu vlastne vyčíta. Keď som to rozdýchal a pochopil, tak som sa musel len usmiať. Vždy som dbal na to, aby som sa vzdelával. Investoval som do odbornej literatúry, chodieval som na vzdelávacie podujatia. Ak mi to vedenie súdu neumožnilo, tak som sa vzdelával cez dovolenku. Neviem k tomu teda už nič viac dodať. Keď som sa dozvedel, čo o mne bolo na poradách sudcov na okresných a krajských súdoch šírené, tak mi to dodávalo akúsi vzpruhu. Hovoril som si, že som nevedel, že som až taký protivník, že sa mnou musia v týchto kruhoch zaoberať.

Pred právom ste vyštudovali České vysoké učení technické. Spomínam si správne, že súčasťou štúdia bola aj jadrová fyzika?

Študoval som tepelné a jadrové stroje a zariadenia na fakulte strojárenstva. Boli sme pripravovaní pre oblasť jadrovej energetiky. Takže vôbec nešlo o jednoduché štúdium. Mali sme šesť semestrov aplikovanej matematiky a museli sme ovládať aj jadrovú fyziku.

Kde ste začali pracovať po škole? 

Najskôr som začínal úplne v inej oblasti až neskôr som prešiel do jadrovej elektrárne.

Boli ste v Mochovciach? 

Áno, ale musím priznať, že sme len sedeli v akýchsi unimobunkách a čakali sme, kým jadrovú elektráreň dostavajú. Ak by som na tomto mieste zostal, tak by som tam asi sedel až doteraz, keďže až teraz jadrovú elektráreň kompletne dokončili. Využíval som však možnosti chodiť na stáže do Jaslovských Bohuníc, čo bola akási „autoškola“ na riadenie atómovej elektrárne. Musel som si urobiť certifikát, takže mám “vodičák” na jadrovú elektráreň a na riadenie pochodov v nej.

Čiže ste mohli riadiť jadrovú elektráreň?

Áno, no nie celú, podieľal som sa na riadení. Bol som operátorom jadrovej elektrárne. Zodpovedal som za sekundárny okruh. Ak by som vydržal dlhšie, tak sa dostanem vyššie – na primárny okruh. A nad nami bol už len VRB – vedúci reaktorového bloku. Pracoval som v trojčlennej smene v nepretržitej prevádzke na velíne, ktorá zodpovedala osem hodín za život a pokoj ľudí okolo nás do vzdialenosti minimálne 50 kilometrov.

Ako sa z niekoho, kto mohol riadiť jadrovú elektráreň, stane nakoniec sudca? 

Bolo to trochu zložité. Keď padol totalitný režim, hneď v roku 1989 som sa rozhodol ísť na právo, o ktoré som sa dlhodobo zaujímal. Už aj predtým som bol skôr humanitne zameraný, ale vďaka otcovi som nemal šancu ísť týmto smerom.

Mali ste zlý kádrový profil?

Presne tak sa tomu vtedy hovorilo.

Prečo? 

Otca vylúčili z komunistickej strany po roku 1968. Nikdy nechcel o tom veľmi rozprávať. V každom prípade sa to nieslo so mnou. Už na základnej škole som mal predstavy, že bude zo mňa pilot alebo letec a pôjdem študovať do Košíc. To ma prešlo, ale potom som rozmýšľal, že by som išiel študovať raketové záležitosti do Ruska. To som absolútne nemal šancu.

Začal som dokonca posielať príspevky do českého časopisu Mladý svet. Zvažoval som, že by som išiel študovať filozofiu alebo právo. To ale nebolo možné. Po prvé, mal som zlý odrazový mostík, pretože som chodil na priemyslovku, lebo som chcel byť pilotom. A po druhé, keď som sa v roku 1980 rozhodoval, na akú školu pôjdem, tak mi povedali, že mám len dve možnosti: buď hore alebo dole.

Čo to znamenalo? 

Sám som tomu nerozumel. Ale bolo to, že buď pôjdem na banskú školu do Ostravy, teda budem dole. Alebo jadrové zariadenia, teda hore. Na nič iné by som odporúčanie nedostal. Tak som si vybral hore.

Po Nežnej revolúcii ste sa teda hneď prihlásili na právo? 

Už v roku 1990 som bol na škole. Vtedy bolo veľké sito. Hlásilo sa nás asi osemsto a brali možno dvadsať, či viac študentov. Nepamätám si to presne. Bol som teda rád, že z toho veľkého počtu prihlásených som sa na právo dostal.

Už vtedy ste vedeli, že sa chcete stať sudcom? 

Vôbec nie. Moja predstava bola, že si naplním svoj sen stať sa právnikom. Mal som naivnú predstavu, že budem urovnávať spory ľudí. Až neskôr som pochopil, že po vynesení rozsudku aj tak spory medzi ľuďmi naďalej prežívajú. Premýšľal som o advokácii,  prokurátorom som byť nechcel. Ako každý absolvent práva som bol nadchnutý z trestného práva. Potom mi stačilo párkrát nahliadnuť do trestných spisov a a tak som túto predstavu opustil.

To bolo v pozícii advokátskeho koncipienta? 

Nie, vtedy som pracoval na ministerstve spravodlivosti. Na odbore legislatívy som mal možnosť vidieť aj rôzne súdne spisy, ktoré sme dostávali kvôli sťažnostiam. Keď som videl fotografie z vrážd, tak som si povedal, že toto nie je pre mňa cesta.

Sudcom ste sa však napokon predsa len stali. 

Na začiatku sudcovskej kariéry som mal na výber, či chcem robiť civilné alebo obchodné právo. Keďže som bol predtým zameraný skôr na obchodné právo a podieľal som sa na novelizácii Obchodného zákonníka, o ktorom som istý čas aj prednášal a písal, tak som si vybral obchod. Začínal som na Okresnom súde Bratislava III.

Pomerne rýchlo, po troch rokoch, ste prešli na Najvyšší súd, čo vám svojho času vyčítal aj Harabin. Vraj ste mali príliš rýchlu kariéru. Ako sa vám to teda podarilo? 

Priznám sa, že už po roku na okresnom súde som začal poškuľovať po krajskom súde. Bolo to niečo veľmi nezvyčajné voči mojim niektorým kolegom, ktorí roky pracovali na okresnom súde a nedarilo sa im dostať na kraj. Zrazu však bolo vyhlásené výberové konanie pre väčší počet sudcov na azylovú agendu. Prihlásil som sa.

Veril som, že na krajský súd sa dostanem. Výberové konanie bolo však raz zrušené a muselo sa zopakovať, lebo sa niekto na jeho výsledok sťažoval. V obidvoch konaniach som bol neúspešný. Keď vyhlásili po troch rokoch výberové konanie na Najvyšší súd, tak som sa prihlásil.

A v ňom ste uspeli. 

Áno, uspel. Sám som bol z toho prekvapený.

Ako je možné, že sa na krajský súd nedostali, ale na Najvyšší áno? 

Tiež som si túto otázku kládol. Asi som v tom čase podľa výberovej komisie nebol vhodný kandidát na krajský súd, hoci som sa dôkladne pripravoval na všetky výberové konania. Správne kolégium na Najvyššom súde bolo vytvárané ako mix ľudí z prokurátorov, advokátov, ale aj sudcov, ktorí sa v minulosti venovali trestnému, občianskemu, či obchodnému právu. A ja som bol jedným z nich. Táto “zmes” sa prejavila veľmi pozitívne, vznikol dôležitý myšlienkový mix.

Miroslav Gavalec. Foto N -Vladimír Šimíček

O takomto mixe sa veľa hovorilo aj nedávno, pri vzniku Najvyššieho správneho súdu. Prečo je to pre súd také dôležité? 

Otvorene poviem, že sudca je predovšetkým a najmä individualista. Sudca má byť nestranný a nezávislý, čo je mimoriadna vlastnosť. Počas svojej kariéry sa musí odstrihnúť od väzieb, ktoré sú v spoločnosti. Priznám sa, že už na okresnom súde som rozhodoval subjektívne. Som dosť konzervatívny, čo ovplyvňuje moje rozhodnutia. Ak by bol na mojom mieste nejaký liberálny sudca, rozhodol by možno v mnohých kauzách inak. Rozhodnutie teda často závisí od konkrétnej osoby, ktorú štát poverí týmto výkonom.

Z tohto pohľadu bolo správne kolégium Najvyššieho súdu namiešané podľa mňa správnym spôsobom. Neskôr sa z neho stal Vyšší bratislavský správny súd. Snažil som sa presvedčiť predsedu súdu myšlienkou, že by Najvyšší súd mal byť reprezentatívnym súdom pre celé Slovensko. Mali by tam byť zástupcovia od Košíc, cez Oravu až po hlavné mesto. Nie všetci by mali byť z Bratislavy. Žiaľ, nepodarilo sa to.

Prečo sa sudcovia z iných miest nehlásili na Najvyšší súd? 

Vráťme sa do rokov 2009 až 2014, ktoré to úplne pokrivili a aj preto sme mali mandát sa voči tomu systému postaviť. V tých rokoch boli výberové konania na rovnaký počet sudcov, ktorí sa aj hlásili, čo sa podstatne odlišovalo od minulosti, keď sa na jedno miesto sudcu hlásilo viac kandidátov. Bola tým daná možnosť výberu, čo bolo aj v prípade môjho postupu na Najvyšší súd. Vtedy uchádzači mohli mať predstavu a presvedčenie, že ako jediný kandidát uspejú, a to sa aj potvrdilo. Zoberme si výberové konania v tom čase na funkciu predsedu senátu na našom súde. Bol som asi jediný, komu sa podarilo uspieť na post predsedu senátu až na štvrtý či piaty pokus, všetci ostatní uspeli na prvý pokus.

Zažili ste neúspech pri výbere na krajský súd, na post predsedu senátu. Opakovane ste kandidovali aj na medzinárodné súdne posty. Uspeli ste až vlani. Súdna rada vás zvolila za kandidáta na sudcu Súdneho dvora v Luxemburgu.

Sám som tomu len ťažko uveril, že sa to podarilo. Bola to pre mňa ťažká a náročná skúška presvedčiť súdnu radu, že som vhodným kandidátom. Ani som sa neodvážil pozerať, ako členovia súdnej rady hlasujú. Len som počúval. “Za, za, za…” a keď mi povedali výsledok 17:0, tak som si hovoril, že to snáď nie je ani možné. Samozrejme, výsledok hlasovania ma veľmi potešil.

Prečo ste zrazu uspeli? Je to tým, že sa vymenilo vedenie súdnej rady a aj časť jej členov? 

Uvažujem nad tým už dlho a asi sa prikloním k tejto myšlienke. Keď som mal možnosť sa s niektorými členmi súdnej rady potom rozprávať, povedali, že som bol presvedčivý kandidát. A to bolo všetko, čo som sa k tomu dozvedel. Premýšľal som, že či som v minulosti presvedčivý nebol. Je pravda, že už som bol skúsenejší a ovládal som lepšie aj francúzštinu. Veľmi som si dal záležať na teoretickej príprave.

Verejne známy ste sa stali vďaka rozhodnutiu v kauze Pezinskej skládky. Aké to bolo rozhodovanie?

Spätne si myslím, že to bolo isté predurčenie. Prvé takéto spisy sme pritom rozhodovali s minimálnym množstvom skúseností. Náš senát bol už v minulosti presvedčený, že Aarhuský dohovor sa u nás nedá aplikovať, pretože je podmienený vydaním zákona, ktorý Slovenská republika v tom čase nevydala. Na jar 2009 som vycestoval do Holandska na školenie práve o tomto dohovore, kde som sa zo skúseností v iných krajinách dozvedel, že dohovor sa možno dá aplikovať aj v Slovenskej republike.

Nespokojných občanov Pezinka zastupovala súčasná prezidentka Zuzana Čaputová. Foto – TASR

Takže vďaka školeniu ste zmenili prístup a kauza Pezinská skládka dopadla inak. 

Preto hovorím, že to bolo isté predurčenie. Vďaka mnohým zahraničným školeniam som nadobúdal množstvo informácií, ktoré sa zúročili aj v kauze Pezinská skládka. Odporúčam kolegyniam, kolegom, aby si týmto spôsobom prehlbovali kvalifikáciu pre svoju budúcu prax – veď je to naša povinnosť. Predpokladám, že veľmi málo sudcov z Najvyššieho súdu chodievalo na školenia do zahraničia. Ja som sa zúčastňoval aj tri, štyrikrát ročne na školení, čo mi veľmi pomohlo, hoci ma niektorí kolegovia označovali ako “sudcu-turistu”.

Kolegovia vám vyčítali, že sa chcete vzdelávať? 

Ponúkal som im, nech idú namiesto mňa. Na väčšinu zahraničných školení bolo potrebné sa dostatočne pripraviť a aktívne vystúpiť na pléne. Moji kolegovia o takéto aktívne zahraničné školenia vo väčšine neprejavovali záujem. Vždy som mal väčší vzťah k európskym štruktúram. A tým, že som chodil na školenia, tak som mal aj určitý náskok v tom, že som sa dozvedal, ako sa v zahraničí premýšľa a rozhoduje.

Musí byť náročné priznať si chybu. Nebol problém presvedčiť kolegov v senáte, aby začali zrazu rozhodovať inak? 

Vtedy som bol predsedom senátu a viedol som rozhodovanie. Nemal som problém, pretože v senáte boli so mnou dve sudkyne, ktoré boli týmto novým myšlienkam otvorené. A na základe našich skúseností zo školení sme dospeli v senáte k názoru, že by sa tento dohovor mohol aplikovať aj v podmienkach slovenského práva. Tak vznikla naša prvá senátna prejudiciálna otázka, ktorá išla na Súdny dvor do Luxemburgu.

A teraz takéto prejudiciálne otázky budete dostávať vy? 

Ako referujúci sudca ich budem dostávať. Domnievam sa , že dokonca aj tie zo Slovenska, pretože na Súdnom dvore sa to, z ktorej krajiny sudcovia prišli, nerozlišuje.

Je to pre vás istá satisfakcia, že sa vám to podarilo, keďže ešte pred pár rokmi vás Štefan Harabin navrhoval odvolať z funkcie pre neodbornosť? 

Nepovedal by som to tak. Nie som pomstychtivý. Nechcem povedať, že som urobil hrubú čiaru za minulosťou, ale beriem to ako svoj prirodzený vývoj, z minulosti som sa ponaučil. Som rád, že som mal možnosť sa o tú pozíciu uchádzať, že som sa na ňu dostal, uchopil som ponúkanú šancu v pravú chvíľu, a idem jednoducho ďalej.

Dá sa povedať, že je Súdny dvor sudcovským Olympom? 

Určite áno. Tým, že som išiel z pozície Najvyššieho súdu, mal som možnosť zapadnúť do skladačky, ktorá sa na Súdnom dvore vytvára. Ak by som išiel z okresného alebo krajského súdu, asi by som to mal omnoho horšie. Asi by som výbor 255 tak rýchlo nepresvedčil. Predtým ma v ňom nikto nepoznal, poznali však naše prejudiciálne otázky.

Ako dlho trvalo vypočutie pred výborom?

Pre mňa to bol okamih. Asi hodinová diskusia. Členovia výboru si mohli prečítať môj životopis, ale keď už je kandidát tam, tak sa musí obhájiť sám.

Výbor 255 sa stal pre slovenských kandidátov akýmsi strašiakom. S akými pocitmi ste pred neho predstupovali? 

S veľkou pokorou a vierou, že som tým správnym kandidátom.

Bolo to preto, že výbor pochoval ambície mnohých našich kandidátov?

Ak sa členom výboru nepozdávali kandidáti, nič iné nemohol urobiť. Veď ide o justičný Olymp a ak niekto nie je schopný po tej strmej ceste na Olymp vyjsť, tak tam nemá čo robiť. A to som si uvedomoval, a preto som tam išiel s týmito pocitmi. Treba si uvedomiť, že ste v úplne cudzom prostredí. Vaše národné danosti, jazykové, kultúrne aj iné, sú zrazu úplne nanič. Musíte sa prejaviť ako človek, individualita, ktorá dokáže za hodinu veľa ponúknuť.

Dá sa na ten pohovor vopred pripraviť?

Obsah pohovoru je tajný, ale prezradím, že mnohé otázky sa vôbec netýkali európskeho práva a boli zamerané na moje uvažovanie. Napríklad jedna otázka sa výslovne týkala vnútorného vzťahu justície členského štátu k Súdnemu dvoru, na čo som sa musel spätne opýtať, či som ju vôbec správne pochopil.

A treba si uvedomiť, že používate jazyk podľa toho, ktorý z členov výboru sa vás pýta. Ak po francúzsky, odpovedáte vo francúzštine. Ak po anglicky, tak v angličtine. A na to som celkom nebol pripravený, to ma zaskočilo. Ten zmätok, ktorý mi vznikol v hlave bol neskutočný. Dokonca ani neviem, či som náhodou nepovedal aj niečo po slovensky.

Výsledok ste sa dozvedeli hneď? 

Práveže nie. Pohovor bol v Bruseli a keď skončil, tak som sa len tak prechádzal ulicami mesta a rozmýšľal som, čo bude. Predstavoval som si, že kým prídem domov, tak už ma bude čakať list s rozhodnutím.

Za koľko ste sa dozvedeli, ako to dopadlo? 

Asi na tretí, štvrtý deň. Ale bola to veľmi prekvapujúca správa, pretože mi bolo len oznámené, že jeden kandidát prešiel a jeden nie. Na pohovore sme totiž boli dvaja kandidáti na rôzne posty zo Slovenska. Až následne som sa dozvedel, že úspešným kandidátom som ja.

Keď výbor odobrí kandidáta, znamená to, že pozíciu, o ktorú sa uchádza, už získa?

Po výbore 255 schvaľuje odporučených kandidátov Coreper (Výbor stálych predstaviteľov vlád členských štátov pri Európskej únii). Niektorý z týchto zástupcov by musel mať veľmi závažnú informáciu o kandidátovi, ktorá by zabránila, aby nebol schválený. Museli by vedieť, že niečo podstatné zatajil alebo niečo podobné.

To ste vedeli, že nemajú. Takže, čo ste si pomysleli, keď vám zavolali, že ste výborom prešli? 

Bolo to podobné, ako keď som sa dozvedel, že som prešiel na Najvyšší súd. Sú to situácie, keď mozog vypne a musíte sa z toho spamätať. Je to to klasické rozdýchavanie a poviete si: “Ja som to fakt dokázal”.

Čím to je, že sa nám nedarí obsadzovať medzinárodné sudcovské posty? Dodatočného sudcu na Všeobecný súd v Luxemburgu hľadáme už päť rokov.

Neviem, som však presvedčený, že vhodných kandidátov na Slovensku máme. Je pravda, že výbor 255 pomáha kvalite výberu, má za úlohu pomôcť vybrať kandidáta, aby na takýto medzinárodný post prichádzali kvalifikovaní ľudia.

Narážate na odmietnutie Martiny Jánošíkovej, ktorá bola kandidátkou na sudkyňu Všeobecného súdu v Luxemburgu? 

Bol som tým výsledkom zaskočený, sledoval som tento proces a viem, že český kandidát, ktorý prešiel na všeobecný súd, mal obdobný životopis ako pani docentka. Možno u neho zavážilo to, že viac pôsobil v zahraničných štruktúrach.

Miroslav Gavalec pred voľbou v súdnej rade. Foto – TASR

Odradil výbor aj dobrých kandidátov? Majú z neho strach?

Neviem na to odpovedať. Mňa výbor neodradil. Záleží od každého kandidáta, v čo dúfa a čo je ochotný pre takýto post obetovať  v rámci prípravy naň. Možno môj príbeh ich v budúcnosti osmelí.

Systematicky ste sa pripravovali na cestu do Luxemburgu? 

Beriem to ako môj prirodzený vývoj. Otvorene poviem, že ak by som sa o toto miesto snažil v roku 2009, či 2010, tak som dostatočne pripravený nebol. Teraz som sa už dôkladnejšie, zodpovednejšie a s veľkou intenzitou na tento post pripravoval, mal som viac skúsenosti. Myslím, že mi pomohla v príprave aj stáž na Súdnom dvore.

Čo ste urobili preto, aby ste už boli pripravený? 

Predovšetkým som si zvýšil jazykovú slovnú zásobu. A to v angličtine, ale najmä francúzštine, v ktorej som vôbec nebol odborníkom. A potom som rástol na prejudiciálnych otázkach. Ak porovnám prvú a poslednú prejudiciálnu otázku, tak je to obrovský rozdiel. Pri prvej to bola streľba do tmy, písal som to len intuitívne. Samozrejme som študoval aj judikatúru Súdneho dvora.

A tá prvá otázka sa týkala práve pezinskej skládky? 

Nie, tá sa týkala sporu Lesochranárskeho zoskupenia Vlk o odstrel medveďa hnedého. Išlo o to, prečo sa organizácia na ochranu životného prostredia nemohla zúčastniť na procese udeľovania výnimiek na odstrel chráneného druhu. Bola to pre nás v senáte dosť dramatická situácia, pretože sme išli proti záujmom poľovníkov.

Čo je veľmi silná lobistická skupina. 

Presne. Ak si predstavíte, kto všetko v tej skupine je.

Aj mnohí sudcovia sú poľovníkmi. Ozývali sa vám kvôli tomuto sporu? 

Nie, to si nedovolili. V tom čase bolo známe, že som schopný vyhodiť ľudí z dverí alebo urobiť záznam do spisu, ak by sa ma niekto pokúsil ovplyvniť. Po tejto stránke som mal pokoj. Nebolo jednoduché vypracovať prvú prejudiciálnu otázku, keďže som si uvedomoval, aké to môže mať dopady.

A keď odpoveď prišla a my sme rozhodli, bola obrovská snaha z rôznych kruhov toto naše rozhodnutie eliminovať. Ostatné senáty sa ním nechceli riadiť. Z ministerstva životného prostredia dokonca prišiel podnet, aby sme vydali stanovisko, že keď už je medveď odstrelený, tak je zbytočné otvárať otázku, či VLK alebo iná mimovládna organizácia má alebo nemá byť účastníkom konania. Bola tendencia, aby toto rozhodnutie súdneho dvora bolo mŕtve.

O čo teda v ňom konkrétne išlo? 

Rozhodli sme, že mimovládna organizácia takého typu ako je VLK, sa stáva účastníkom konania, hoci nenavrhla, aby sa ten odstrel mohol uskutočniť. U nás máme totiž doktrínu, že ak sa chcete do súdneho sporu zapojiť, musíte byť dotknutý na svojich subjektívnych právach. Otázka bola, aké subjektívne práva mimovládnej organizácie sú dotknuté odstrelom medveďa, ak k nemu nemajú žiadnu väzbu? Napríklad nedali návrh na jeho odstrel, nie sú orgánom, ktorý by to mal zabezpečovať, nestarajú sa o jeho výživu a tak ďalej.

My sme dali podnet, ktorým sa táto doktrína prelomila v celej Európe. Nemecké súdy neboli nadšené z našej otázky, z toho, čo sme to urobili a akú lavínu sme spustili. Pretože zrazu sa mimovládna organizácia stala účastníkom konania a mohla klásť nepríjemné otázky napríklad developerom, s ktorými sa súd musel vysporiadať.

Pezinská skládka je asi známejšia. Je to kauza, na ktorú ste najviac pyšný? 

Nie. Priznám sa, že keď nám vedenie sudu dalo na starosť sociálne veci, ktoré v tom čase neboli populárne medzi mojimi kolegami, tak sme mali aj spisy, pri ktorých som si povedal, že sme skutočne naplnili zmysel správneho súdnictva. Jeho podstatou je totiž pomáhať ľuďom v spore so štátom. Nikdy ich situáciu nezhoršiť, len vylepšiť. Ak niekto dostane pokutu, tak v horšom prípade ju musí zaplatiť, v tom lepšom nie. V prípade pezinskej skládky sme rozhodli, že občania mesta a okolia sa mohli zapojiť do procesu rozhodovania. Išlo len o procesné rozhodnutia, ale nerozhodli sme o samotnej skládke.

Z krajského súdu sme dostali veľmi ťažko čitateľné a zvláštne odôvodnené rozhodnutie. Prekvapilo ma, že vôbec neriešil neodkladné opatrenie. My sme teda nastúpili do rozbehnutého vlaku, keď sa už skládka zavážala.

Vedeli ste teda, že aby to malo zmysel, musíte rozhodnúť veľmi rýchlo?

Prvé, čo sme museli rozhodnúť, bolo o odkladnom účinku. O tom sa nerozhoduje v senáte, ale je to len na jeho predsedovi. A to je asi aj odpoveď, prečo niektorí boli proti tomu, aby som sa ním stal. Odkladný účinok som odsúhlasil. Do troch mesiacov sme rozhodli meritórne, a rozhodnutie stavebného úradu o skládke zrušili. Moje rozhodnutie o odkladnom účinku vlastne samotným rozhodnutím stratilo význam. Ústavný súd sa ním napriek tomu začal zaoberať, čo je v našej praxi nezvyčajné.

Následne bolo spochybnené samotné rozhodnutie a o ňom rozhodoval ten istý senát. Vytkol nám, že sme nič nepochopili, nemali sme sa zaoberať životným prostredím, neponúkli sme spravodlivú ochranu práv účastníkom konania. A zrazu bolo všetko jasné. Hovoríme tomu, že nám došlo niečo na podvozku, čo len musíme poslať do Luxemburgu. Mal som šťastie, že vtedy som mal v senáte dve skvelé kolegyne. Ak by ma vtedy prehlasovali, nemohol by som to uznesenie o prejudiciálnej otázke napísať.

S kým ste boli v senáte? 

S Elenou Berthotyovou a Janou Hatalovou. Sám som bol prekvapený, že sme mohli mať takéto zloženie senátu

Bolo to v čase, keď všetkých Harabinových kritikov dávali spoločne do senátov? 

Áno, bol to takzvaný izolačný systém. Tento systém mal aj svoje výhody, na ktoré sa asi vtedy nemyslelo – ak senát dostal nejaký prípad, tak už nebolo jednoduché ho potom zobrať a dať inému senátu.

A keď vám dali za trest sociálne veci, dokázali ste sa aj tam nájsť? 

Presne. Mali sme vtedy jeden krásny prípad. Týkal sa pani, ktorá bola zrakovo postihnutá, ktorá žiadala o príspevok na počítačový softvér. Sociálna poisťovňa jej odpísala, že si môže písmo na monitore zväčšiť. Radil som sa vtedy s lekármi aj s odborníkmi na počítače, ktorí povedali, že písmo sa síce dá zväčšiť, ale potom sa viac chveje a to tým, ktorí majú choré oči, zhoršuje ich zdravotný stav. Na toto rozhodnutie som veľmi pyšný. Vniesli sme do neho aj prvky spravodlivosti, hoci ja vždy tvrdím, že spravodlivosť v zákonnosti robí len zle.

Čo je zákonné, nemusí byť vždy spravodlivé? 

Samozrejme. Ako príklad uvediem prípad, ktorý riešil kolega. Rozhodoval banálnu situáciu pána, ktorý si chcel traktorom zviesť svoje drevo z lesa. Bol to však traktor na poľnohospodárske účely, čiže používal zelenú, zvýhodnenú naftu. Na súkromné účely sa táto nafta využívať nesmie. Keď ho zastavil kontrolný orgán a zistil to, musel mu dať pokutu. Najnižšia možná pokuta bola 100-tisíc korún, čo bolo pre neho likvidačné.

Vtedy do rozhodovania vstúpil spravodlivostný prvok. Senát povedal, že intenzita jeho konania nebola až taká nebezpečná pre spoločnosť, čím sa senát dostal na rovinu, ktorá skôr prislúcha Ústavnému súdu, ktorý môže zrušiť ustanovenie zákona. Ak by tak v senáte nerozhodli, znamená to, že ten pán môže rovno predať dom, aby  pokutu zaplatil.

Miroslav Gavalec. Foto N -Vladimír Šimíček

Ak by ste nešli na Súdny dvor, kandidovali by ste za sudcu Najvyššieho správneho súdu? 

Okamžite.

Aj napriek tomu, že by ste sa museli podrobiť výberovému konaniu, čo mnohí vaši kolegovia zo správneho kolégia spochybnili? 

Aj napriek tomu. Nemal by som s tým problém.

Necítili by ste sa rovnako dotknutý ako oni? Neprekážalo by vám, že ako uznávaná kapacita, sudca s úspešnými prejudiciálnymi otázkami by sa musel podrobiť konkurzu s nesudcami? 

Bol by som prekvapený, keby som neprešiel, vzhľadom na moju predchádzajúcu prax. Myslím si, že veľmi dobre to povedal predseda Najvyššieho správneho súdu Pavol Naď – sme svedkami historického okamihu, človeka to priam napĺňa nadšením, že sa dožil vzniku tohto súdu, táto chvíľa sa už nebude opakovať.

Ako ste potom vnímali spor kolegov o to, akou formou majú prejsť na Najvyšší správny súd? 

Tento spor som vnímal, musím však priznať, že už som bol v úplne inej pozícii ako oni. Vedel som, že už pôjdem do Luxemburgu a bolo by asi zvláštne, ak by som sa hlásil na vypočutie pred Súdnu radu a na mesiac išiel na Najvyšší správny súd.

Boli ste teda nestranným pozorovateľom zvonka. 

Da sa to tak povedať. Ale je pravda, že ak by som bol v ich pozícii, nezaváham a hlásim sa na post sudcu Najvyššieho správneho súdu. Prevážil by u mňa ten moment, že môžem byť pri jeho vzniku. Zrejme by som sa uchádzal aj o post predsedu. Ale Luxemburg mi skrížil plány.

Najvyšší správny súd vznikol v januári, naplno začal pôsobiť od augusta. Čo hovoríte na tento rýchly začiatok? 

Myslím si, že na to, aké boli podmienky a rýchlosť, akou súd vznikal, je to vynikajúci výsledok. Pán predseda Naď má moje veľké sympatie. Uchopil to za správny koniec, podarilo sa mu skoro nemožné. Vidím, že celé naše správne kolégium sa dalo do pohybu a zdá sa, že Najvyšší správny súd bude mať dobrý rozbeh.

Súd začína so 16 sudcami. Väčšinu z nich poznáte. Chýba vám medzi nimi niekto zo správneho kolégia, ktorý by ten nový súd urobil ešte lepším? 

Teraz odo mňa chcete, aby som hodnotil svojich kolegov, mnohých kolegov si za ich prácu vážim. Chýba mi však sudca Igor Belko, čo je podľa mňa obrovská strata, lebo je jedným zo špecialistov pre veľmi citlivú oblasť migrantov. On aj so sudkyňou Elenou Berthotyovou viedli v správnom kolégiu akýsi “dvojsláčikový koncert”, ktorý nemá obdobu. Taký odborník sa bude len ťažko hľadať, lebo je to veľmi ťažká a náročná agenda.

Od vzniku Najvyššieho správneho súdu máme veľké očakávania. Porovnávame ho s českým správnym súdom. Má šancu sa rýchlo stať rovnakou uznávanou a rešpektovanou inštitúciou? 

Podľa môjho názoru až tak rýchlo nie. Autorita sa da vytvoriť len dlhodobou činnosťou. Prvé, čo bude nový súd potrebovať a bude sa musieť s tým popasovať, je jednotnosť judikatúry, teda rozhodnutí. Podľa mňa sa to da zabezpečiť len cez veľký sedemčlenný senát. Vedie sa momentálne polemika, čo to vlastne najvyšší súd je. Či sú to malé trojčlenné senáty alebo či je to ten jeden veľký senát, ktorý by mal mať definitívnu pôsobnosť, no žiaľ nemá túto definitívnu pôsobnosť. Aj keď veľký senát už raz niečo rozhodne, malé senáty to môžu opäť zvrátiť tým, že obdobnú vec opätovne môžu predkladať veľkému senátu, a ten môže rozhodnúť inak. Čo je škoda.

Nemalo by to byť však úlohou Ústavného súdu mať definitívne slovo? 

Nemyslím si, že by Ústavný súd mal vykonávať štvrtú súdnu inštanciu, ako to je teraz vo zvyku. Mal by určovať medze a nie podrobnosti, čo je úlohou všeobecných súdov. Chaos pre účastníkov konania vzniká vtedy, keď sa v týchto podrobnostiach v rozhodovaní líšime. Ústavný súd môže stanoviť medze, prípadne ich rozšíriť, eliminovať. Povedzme napríklad v agende LGBTI. Ak v rámci rodiny rozšíri ich práva, tak rozšíri medze a všeobecné súdy sú týmto viazané.

Čo sa za tie posledné roky, keď vás nebolo veľmi počuť, v justícii zmenilo? 

Slovenské súdnictvo má pred sebou ešte dlhú cestu. Každý z mojich kolegov a kolegýň by si mali uvedomiť, čo je naše poslanie. Posolstvo, ktoré dávame ľuďom cez naše rozhodnutia, by malo byť sprevádzané tým, že ak sa niekto spýta, ako ste to vlastne mysleli, tak by sme mali mať odvahu prípady dovysvetľovať. Napríklad ako to môj kolega, sudca Peter Paluda urobil po rozhodnutí v kauze vraždy Jána Kuciaka, i keď riskoval, že keď sa tento prípad raz vráti, tak ho môžu namietať zo zaujatosti, pretože dosť razantne povedal svoje predstavy.

Takto by to však asi malo byť. 

Áno. Každý z nás musí zvážiť otázku položenú verejnosťou a odpoveď na ňu, sudca sa nesmie dostať mimo rámec sporu, na veci, ktoré neboli prezentované v rámci konania, nemôže odpovedať.

Ako v tomto kontexte vnímate vylúčenie sudcu Juraja Klimenta z rozhodovania o väzbe obvinených sudcov, pretože vlani po ich zadržaní povedal, že by sa mali hanbiť? Vylúčenie Klimenta dosiahol exsudca Richard Molnár. 

Vráťme sa k prípadu Jarmily Urbancovej. Svojím spôsobom nás zopár sudcov už v minulosti tiež povedalo, že to je hanba, vzhľadom na poukazovanie spojitosti podpredsedníčky súdu s Threemou. Poznám bývalého sudcu Richarda Molnára, pretože sme obaja pôsobili na Okresnom súde Bratislava III., ale nemám pocit, že by som sa k tomuto vylúčeniu mal vyjadrovať.

Sudca Kliment nevystúpil proaktívne. Odpovedal na otázky novinárov.

Samozrejme, to je iné. Otvorene poviem, že sa s obvinenými ľuďmi z justície nestotožňujem, nie sú vhodným príkladom sudcu, či lepšie povedané sú hanbou justície, kolektívne ju ponárajú. Ale to sme už raz povedali v prípade bývalej pani podpredsedníčky súdu.

V tom čase, keď prebiehajú trestné stíhania, by som sa k otázkam týkajúcim sa trestných stíhaní nevyjadroval. Svoj názor by som vyslovil až v čase, keď by bolo vo veci rozhodnuté, alebo keby som mal dostatok vedomosti o danom prípade.

Na skrini máte vyvesený sľub sudcu, ktorý ste skladali pred dvadsiatimi rokmi. Prečo? 

Keď mám ťažkú dilemu, tak si ho idem prečítať, aby som sa uistil, že som stále schopný si povedať, že sa ho držím. Je to pár slov, ale pre mňa je to takmer ako pre veriaceho „Otče náš“. Je to obrovské posolstvo. Je to môj záväzok voči ostatným, voči ľudu.

Miroslav Gavalec. Foto N -Vladimír Šimíček

Miroslav Gavalec (1961)

Narodil sa v Zlíne, vyštudoval České vysoké učení technické. S tým súvisia aj jeho pracovné začiatky v jadrovej elektrárni Mochovce. Po páde komunizmu sa prihlásil na Právnickú fakultu Univerzity Komenského. Po skončení štúdia v roku 1995 pracoval ako podnikový právnik, neskôr koncipient u komerčného právnika. V rokoch 1998 až 2001 bol na ministerstve spravodlivosti, kde sa okrem iného venoval aj aproximácii práva Európskych spoločenstiev. V roku 2001 sa stal sudcom a začínal na Okresnom súde Bratislava III. Odtiaľ už v roku 2004 prešiel na Najvyšší súd, kde začal pôsobiť v správnom kolégiu. Do povedomia verejnosti sa dostal najmä v rokoch 2009 až 2011, keď bol hovorcom iniciatívy Za otvorenú justíciu a kritikom vtedajšieho predsedu Najvyššieho súdu a súdnej rady Štefana Harabina. Ten ho navrhoval aj disciplinárne stíhať. Po štyroch rokoch disciplinárny návrh stiahol. Je absolventom mnohých zahraničných školení, kurzov, stáží, vrátane stáže na Súdnom dvore v Luxemburgu. V minulosti neúspešne kandidoval na Ústavný súd, ale aj Európsky súd pre ľudské práva. Od 6. októbra sa stane sudcom Súdneho dvora v Luxemburgu.

 

Leave your comments

0
terms and condition.
  • No comments found
Powered by Komento