Štrasburg nie je trafika!

(podpisový formulár nájdete na konci textu)

Štrasburg nie je trafika!

otvorený list Vláde Slovenskej republiky

Vážení členovia vlády,

Dňa 4.decembra 2013 ste v expresne krátkom čase schválili návrh kandidátov na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) v zložení JUDr. Andrea Krišková, JUDr. Ondrej Laciak a PhD. JUDr. Marica Pirošíková, ktorý vám predložila Súdna rada. Žiadame vás, aby ste rozhodnutie prehodnotili, kandidátku v tomto znení Parlamentnému zhromaždeniu Rady Európy nepredložili, a aby ste vyzvali Súdnu radu na voľbu nových kandidátov.

Celá kandidátka vznikla na pôde Súdnej rady netransparentným procesom, ktorý nenaplnil zákonné požiadavky na lehotu medzi vyhlásením voľby a jej konaním. Ako je zjavné zo zvukového záznamu z rokovania Súdnej rady, jej samotní členovia sa nepodieľali na tvorbe pravidiel výberu, tieto neboli vopred známe ani im, ani verejnosti a konkrétnu podobu voľby tvoril len predseda rady ráno pred rokovaním.

Takéto uzurpovanie si moci jednou osobou pri rozhodovaní o mimoriadne závažnej otázke verejného záujmu je zarážajúce, neakceptovateľné, neférové voči kolegom v Súdnej rade i voči samotným kandidátom. Uráža občanov Slovenska i samotnú Radu Európy a Európsky súd pre ľudské práva.

Výsledkom výberu bez predvídateľných férových pravidiel je kandidátka nevhodná pre inštitúciu takého mimoriadneho významu, akou je Európsky súd pre ľudské práva. Navyše podľa nášho názoru negarantuje, že z nej môže vzísť slovenský sudca, ktorý naplní vysoké odborné požiadavky predpokladané už Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd pre túto pozíciu. Funkcia sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva by mala byť obsadená kandidátom odborne i kvalifikačne minimálne rovným ľuďom, ktorých rozhodnutia bude hodnotiť.

Rada Európy už v júni tohto roka jednu kandidátku Slovenska odmietla ako nekvalifikovanú. Nevystavujte Slovensko opakovane medzinárodnej hanbe a urobte všetko preto, aby štát na tento post kľúčového významu pre ľudské práva vyslal dôstojných kandidátov - osobnostnými a odbornými kvalitami porovnateľných so sudcami ESĽP. Kandidátov s vysokým morálnym kreditom, ktorí požívajú širokú verejnú úctu a svojou nestrannosťou dokážu získať verejnú dôveru v to, že budú predovšetkým chrániť ľudské práva nezávisle od rôznych mocenských, politických či finančných záujmov.

Dvaja z troch predložených kandidátov by sa pre svoj nízky vek dokonca ani nemohli stať ústavnými sudcami na Slovensku. Tretia kandidátka spĺňa vekové kritériá pre ústavného sudcu len veľmi tesne a odborné iba po započítaní jej koncipientskej praxe.

Dvaja z troch predložených kandidátov sa dokonca vo svojej praxi nevenovali ľudským právam a majú celkom odlišnú právnu špecializáciu, čo spochybňuje ich kvalifikáciu pre pôsobenie vo vrcholnej európskej inštitúcii v oblasti ľudských práv, ktorá svojim rozhodovaním často prelamuje rozhodnutia ústavných súdov.

Jediná kandidátka s relevantnou praxou vo sfére ľudských práv je zástupkyňu SR pred Európskym súdom pre ľudské práva. Túto kandidátku už Parlamentné zhromaždenie Rady Európy odmietlo pred pol rokom ako súčasť zoznamu, ktorý bol podľa neho nedostatočne kvalifikovaný. Marica Pirošíková navyše celú svoju profesionálnu kariéru pôsobila ako štátny zamestnanec na úrade, ktorý pred Európskym súdom pre ľudské práva zastupuje stranu, ktorá, ako ukázali rozhodnutia Európskeho súdu, v mnohých prípadoch porušila ľudské práva sťažovateľov. Táto skutočnosť predstavuje podľa nášho názoru neakceptovateľný konflikt záujmov vylučujúci čo i len zdanie nezávislosti, nestrannosti a potrebného odstupu od mocenských predstaviteľov štátu.

Z pohľadu Európskeho súdu pre ľudské práva je v zásade neželateľné, aby sa sudcom stal zástupca príslušnej vlády. Takíto sudcovia by museli byť vo všetkých veciach, v ktorých konali ako zástupcovia vlády, nahradení sudcami ad hoc, pretože pre svoju zaujatosť by nemohli v týchto prípadoch rozhodovať. Keďže Marica Pirošíková je agentkou od roku 2007, takýchto vecí by bolo významné množstvo.

Proces výberu a dominantná rola svojvôle predsedu rady Harabina v ňom len umocňuje podozrenie, že tento kľúčový európsky post bol neúctivo degradovaný na trafiku. Na záver vás teda opäť žiadame o zabezpečenie nápravy a dôslednú obhajobu verejného záujmu v takej citlivej oblasti, akou je voľba nášho sudcu v poslednej inštancii, ktorá je schopná zabezpečiť ochranu základných ľudských práv vtedy, keď všetky vnútroštátne mechanizmy zlyhali.

v mene Aliancie Fair-play Zuzana Wienk, v mene Inštitútu pre verejné otázky Grigorij Mesežnikov, v mene nadácie Ekopolis Peter Medveď, v mene Nadácie otvorenej spoločnosti Zuzana Kušová, Liga za ľudské práva, v mene Via Iuris Milan Šagát, advokát Roman Kvasnica, advokát Tomáš Kamenec, šéfredaktor týždenníka Týždeň Štefan Hríb, Boris Strečanský – Centrum pre filantropiu, Marcel David Zajac – Centrum pre filantropiu

V Bratislave, 13.12.2013

 

Súdna rada výhrady Rady Európy nepochopila

Píše sudkyňa na dôchodku Mária Laufová

(Sme, piatok 13.12.2013)

Rada Európy už raz odmietla našich kandidátov na sudcu štrasburského súdu. Súdna rada sa z výhrad nepoučila a ďalšiu trojicu opäť vybrala pochybným spôsobom.

Európsky súd pre ľudské práva hrá prvoradú úlohu pri ochrane ľudských práv v Európe. Ako členský štát Rady Európy posiela na súd svojho zástupcu aj Slovensko.

Rada Európy si ho vyberie spomedzi troch kandidátov, ktorých volí slovenská Súdna rada. Voľbou kandidátov sa už zaoberala dvakrát.

Prvé, januárové voľby prebehli po štyridsať minút trvajúcej prezentácii siedmich uchádzačov bez jedinej doplňujúcej otázky členov Súdnej rady. Čo bolo pre nich pri hlasovaní určujúce, zostalo neznámym tajomstvom.

Takto zvolenú kandidátku Rada Európy Slovensku vrátila s oficiálnym odôvodnením, že „kandidáti neboli dostatočne kvalifikovaní“.

Veľvyslanec vysvetľoval

Na zasadnutie Súdnej rady bol v septembri prizvaný slovenský veľvyslanec pri Rade Európy.

Predseda Súdnej rady ho vyzval, „aby prezentoval to, čo spôsobilo, že kandidátka Slovenskej republiky neprešla, aby sa Súdna rada pri budúcej voľbe vyhla tomu, aby ďalšia kandidátka Slovenskej republiky bola v pozícii, že nevyberú nikoho“.

Veľvyslanec opísal podmienky a kritériá na kandidátov na post sudcu európskeho súdu tak, ako vyplývajú z dokumentov Rady Európy, a zdôraznil, že pri výbere kandidátov ich treba  dodržiavať.

Súd v Štrasburgu prelamuje rozsudky najvyšších a ústavných súdov členských štátov, pri výbere sa preto podľa jeho slov kladie dôraz na to, aby sa jeho sudcami stali najlepší z najlepších. Požiadavku, aby to boli integrálne osobnosti, opísal z dvoch hľadísk.

Z toho odborného by mali byť kandidáti schopní zastávať vysoké súdne funkcie (napríklad na najvyššom alebo ústavnom súde) alebo by to mali byť uznávaní právni vedci (napríklad profesori práva). Z morálneho hľadiska by sa malo zohľadňovať, či sa v minulosti v osobnom živote, alebo vo svojej profesionálnej kariére nedopustili  niečoho, čo by ich  neskôr mohlo kompromitovať.

Úradnými jazykmi Rady Európy sú angličtina a francúzština. Je preto nutné, aby kandidáti ovládali aspoň jeden z jazykov na výbornej úrovni a druhý primerane. Zároveň však sudcovia podpisujú vyhlásenie, že sa v ňom budú vzdelávať.

Veľvyslanec tiež zdôraznil, že proces voľby musí byť otvorený a transparentný, a členský štát by mal zverejniť aj spôsob, akým bola kandidátka vytvorená.

Súdna rada posolstvo nepochopila

Ani postup Súdnej rady pri druhej voľbe kandidátov na sudcu ESĽP tento mesiac však nebol otvorený, transparentný a dokonca ani spravodlivý ku všetkým navrhnutým kandidátom. Z priebehu zasadnutia vyplýva, že proces voľby nebol známy ani všetkým členom Súdnej rady.

To, že navrhnutí kandidáti budú so Súdnou radou komunikovať len v rokovacích jazykoch Rady Európy a ako bude celý proces prebiehať, oznámil predseda Súdnej rady prekvapivo až po otvorení tohto bodu programu. Ako sám povedal, otázky pre kandidátov formuloval osobne ráno pred zasadnutím.

Jeho argumentácia, že takto sa postupuje aj pri vypočúvaní pred podvýborom Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, svedčí nielen o nepochopení posolstva Rady Európy, ktoré tlmočil veľvyslanec, ale aj o nepochopení zodpovednosti národného orgánu, ktorému bol zverený výber kandidátov.

Pomocou triviálnych procesných otázok týkajúcich sa ESĽP vlastne Súdna rada prostredníctvom tlmočníka skúmala len jazykovú vybavenosť kandidátov, čomu sa nikdy dosiaľ nevenovala. Takto však nebolo možné overiť a posúdiť všetky - Súdnej rade vďaka veľvyslancovi známe - podmienky a kritériá.

Je potom opäť záhadou, aké poznatky boli pre členov Súdnej rady zásadné pre rozhodovanie sa medzi jednotlivými kandidátmi. Z  porovnania  zvolených  kandidátov s tými „neúspešnými“ je však evidentné, že rozhodujúcim kritériom nebol osobnostný rozmer kandidáta. Teda kritérium, ktoré malo byť v zmysle požiadaviek Rady Európy pre voľbu kandidáta na sudcu súdu v Štrasburgu najdôležitejšie.

Takýto priebeh a spôsob voľby najvyšším orgánom súdnej moci bol nedôstojný a ponižujúci. Nielen voči kandidátom, ale aj voči členom Súdnej rady a sudcovskému stavu. V tomto štádiu navyše aj neúctivý vo vzťahu k príslušným orgánom Rady Európy a samotnému Európskemu súdu pre ľudské práva. Aké posolstvo Rade Európy týmto Slovenská republika vysiela a aký to bude mať dosah na dôveryhodnosť nášho štátu v očiach Európy?

 

 | Mária Laufová
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní Sme
 

Šéfka českého Najvyššieho súdu: Harabin nebudí dojem nezávislosti

Sobota  7. 12. 2013  | Veronika Prušová
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní SME.

Ak sa z ministra spravodlivosti stane prvý muž justície, je to problém. Predsedníčka českého Najvyššieho súdu IVA BROŽOVÁ hovorí, že ho to spochybňuje ako reprezentanta nezávislej súdnej moci.

Do Bratislavy ste prišli na diskusiu o stave slovenskej a českej justície. Aký teda je?

„Obe vybojovávajú svoj boj o reálnu nezávislosť vo vzťahu k výkonnej moci. Pokiaľ ide o slovenskú justíciu, tá to má zložitejšie, pretože tá si ju vybojováva i v rámci seba samej. Medzi samotnými slovenskými sudcami je totiž stále otvorený význam nezávislosti súdnej moci.“

Čiže časť slovenských sudcov stále nerozumie, čo tá nezávislosť súdnej moci je?

„Neuvedomujú si, že sila súdnej moci je v tom, že je nezávislá a nie politická.“

Je ešte do veľkej miery spolitizovaná?

„Nie, ale stále má ambície byť i politickou mocou.“

Je symbolom toho Štefan Harabin?

„Nerada by som kádrovala slovenskú justíciu. Skutočnosťou však je, že sa funkcie sudcu vzdal a zastával významnú funkciu v exekutíve. Práve táto profesijná mobilita spochybňuje jeho schopnosť vnímať výkon funkcie sudcu ako poslanie a službu nezávislému výkonu spravodlivosti.“

Nie je teda v poriadku, ak sa z ministra spravodlivosti stane predseda Najvyššieho súdu a šéf Súdnej rady?

„Spochybňuje to takéhoto kandidáta ako reprezentanta nezávislej súdnej moci.“

Ako sa s ním poznáte?

„Len z medzinárodných konferencií.“

Hovorili ste s ním niekedy na tému nezávislosti súdnej moci?

„Treba povedať, že na medzinárodných fórach vystupuje ako maximálny zástanca a veľký bojovník za nezávislosť súdnej moci. Tým sa stáva situácia veľmi nečitateľnou, pretože o nezávislosti súdnej moci dokážeme všetci hovoriť rovnako pekne. Iná vec je, akými činmi túto nezávislosť napĺňame. A tu vystupujú do popredia konkrétne opatrenia alebo disciplinárne návrhy, ktoré predseda Harabin urobil a ktoré spochybňujú jeho chápanie nezávislosti súdnej moci ako alfu a omegu fungovania právneho štátu.“

Ktoré opatrenia myslíte?

Disciplinárne konania, presúvanie sudcov na agendy, ktoré nikdy nerobili.“

Aj vy predsedáte Najvyššiemu súdu. Napadlo vás niekedy urobiť podobné opatrenia?

„Naopak, ja som zástancom špecializácie sudcov. Čím je špecializovanejší, tým sa uňho vytvárajú väčšie predpoklady pre kvalitné rozhodnutia. Navyše, ak ste špecializovaný sudca, určité situácie sa opakujú, a tak sa vytvárajú aj podmienky, aby rozhodnutia boli prijaté v primeranej lehote.“

Na disciplinárne konania, ktoré inicioval Harabin, chodievali diplomati západných krajín. Čo by ste si ako predsedníčka súdu mysleli o takejto ich iniciatíve?

„Každé konanie je verejné. Samozrejme, že zástupcovia cudzích štátov majú záujem byť informovaní o miere nezávislosti súdnej moci, pretože len nezávislá súdna moc je garantom toho, že bude zadosťučinené právu, čo má principiálny význam napríklad i pre trhové hospodárstvo.“

Je ich prítomnosť signálom, že s týmito konaniami nie je niečo v poriadku?

 „Disciplinárne konanie by malo byť výnimkou, lebo predpokladom pre výkon sudcovského povolania je morálna integrita sudcu. Preto prítomnosť diplomatov sa môže vnímať ako prejav nadmerného užívania právomoci predsedu súdu v podobe represie.“

Sám Harabin čelil disciplinárnym konaniam. Potrestaný nakoniec bol len za to, že odmietol vpustiť kontrolu ministerstva financií na Najvyšší súd. Má ministerstvo podľa vás právo kontrolovať hospodárenie súdu?

„Súdy hospodária s majetkom štátu, takže, samozrejme, kontrola principiálne nemôže byť braná ako narušovanie nezávislosti súdnej moci.“

Nie je teda zásahom výkonnej moci do súdnej?

„Nie. Súd, keďže hospodári s majetkom štátu, musí byť dobrým hospodárom. Takže takáto finančná kontrola je výkonom práva. Druhá vec je, že táto kontrola môže slúžiť k zneužitiu,

Na slovenskom Ústavnom súde sa môže pre médiá vyjadrovať iba predsedníčka. Čo si o tom myslíte?

„Podobný zákaz platí aj v Írsku.“

 

Takže to nie je nič výnimočné?

„Ide skôr o výnimku. V právnom štáte je tendencia mať justíciu otvorenú.“

Čo to znamená?

„Otvorená justícia je demokratická justícia. Z môjho uhla pohľadu je toto opatrenie problematické aj preto, že sudcovia Ústavného súdu si už z pohľadu závažnosti agendy musia byť rovní. Čo inými slovami znamená, že predseda je prvý medzi rovnými a nie nadriadený. Ústavný súd jednoducho nie je podnik, kde platia princípy nadriadenosti a podriadenosti.“

Mal by každý sudca byť schopný postaviť sa pred novinárov a vysvetliť svoje rozhodnutie?

„To veru nie. Je to zjednodušená jednostranná optika. Aj kvalitný sudca nemusí byť totiž mediálne zdatný a naopak, podpriemerný sudca môže byť omnoho zdatnejší.“

Malo by teda ostať na vôli jednotlivých sudcov, či sa postavia pred kameru, alebo nie?

„Dá sa to takto povedať, ale väčšinová mienka v tradične demokratických krajinách smeruje k tomu, že pokiaľ má verejnosť právo na objektívne informácie, tak rozsudok nemôže prezentovať sudca. Vo chvíli, keď obhajuje svoje rozhodnutie, už totiž nie je objektívny. Ako riešenie tohto problému sa javí pozícia hovorcu. On nie je autorom tohto rozhodnutia, takže vystupuje ako objektívny prvok.“

Aj on však prezentuje len to, čo mu povie sudca.

„Áno, ale zmierni sa námietka týkajúca sa objektívnosti informácie, ako aj námietka, že sudca médiá zneužil pre svoju vlastnú prezentáciu a prispel tak k politizácii justície“.

Napriek tomu, čo ste povedali, nám sa tu zdá, že českí sudcovia sú oveľa otvorenejší ako slovenskí. Čím to je?

„To si netrúfam hodnotiť, lebo tomu som nevenovala pozornosť.“

Vy sama ste však nemali problém sa v lete vyjadrovať k rozhodnutiu kolegov z Najvyššieho súdu, ktorí prepustili z väzby exposlancov ODS vďaka širokému výkladu imunity. Boli to skôr kritické slová. Nevyčítali vám, že ste sa ich verejne nezastali?

„Nevyčítali, pretože ja som nekritizovala ich konkrétne rozhodnutie. Hovorila som, že môj názor na imunitu exposlancov je odlišný, pretože mi je skôr blízka francúzska interpretácia imunity postavenej na rozlišovaní zastupiteľnosti a nezastupiteľnosti konania. A to s tým dôsledkom, že imunite podlieha len to konanie, ktoré je nezastupiteľné a ktorého sa teda môže dopustiť iba poslanec. Vo chvíli, keď by sa takéhoto konania mohol dopustiť aj bežný občan, tak už imunita neplatí.“

Čo si v tejto súvislosti myslíte o imunite sudcov? Mali by mať aj trestnoprávnu imunitu?

„To si rozhodne nemyslím. Ako by mohol byť garantom výkonu spravodlivosti sudca, ktorý sám porušil zákon, a to dokonca v trestnoprávnej rovine?“

 

Kauza exposlancov ODS súvisela s pádom Nečasovej vlády. Rovnako ako pri nej, tak aj pri kauze Davida Ratha vychádzali na Slovensku články o tom, ako sa v Čechách darí riešiť politické kauzy. Dnes je Rath na slobode a Nečasova kauza išla ako keby do stratena. Veríte, že budú naozaj dotiahnuté do úspešného konca?

„Ja musím veriť tomu, že bude spravodlivosti učinené zadosť. Pokiaľ by som tomu neverila, musela by som na svoju funkciu rezignovať.“

Na Slovensku v nedávnych župných voľbách vyhral v Banskej Bystrici extrémista Marian Kotleba. Je v rukách justície zabrániť tomu, aby sa takýto človek dostal do politiky?

„To nie je vecou justície, ale spoločnosti. Je problém, že ľudia volia takéto extrémistické strany, ale na druhej strane to, že ich volia, je vecou zodpovednosti politických elít. Je to reakcia na skutočnosť, že politické elity nie sú schopné v spoločnosti nastoliť a garantovať stav práva. Tak sa vytvára priestor pre extrémistické hnutia, ktoré sľubujú, že poriadok urobia.“

Hovorili ste, že je dôležité, kto sa do justície dostane. Akí ľudia by sa mali teda stať sudcami?

„Samozrejme, že by to mali byť odborníci. Odbornosť umožňuje sudcovi rozpoznať to, čo je alebo nie je v súlade s právom. Avšak je to jeho svedomie či morálna integrita, čo umožňuje zistený súlad alebo nesúlad uviesť do života. Je to veľmi intímna a neviditeľná stránka rozhodovania a právo závisí od tohto neviditeľného rozmeru každého sudcu.“

Ako teda nastaviť výber sudcov? Ich odbornosť sa dá ohodnotiť, no do svedomia nevidíme.

„Je to čosi, čo sa snažíme dohnať psychologickými posudkami, ktoré sa však javia ako nie príliš šťastné. Psychológia ako veda je totiž tiež limitovaná a vedie to k vyfabrikovaniu typovo rovnakého druhu sudcov. To je potom v určitom napätí s právom každého na svojho sudcu. Ak vyfabrikujú psychológovia určitú kategóriu sudcov, tak pre určité skupiny osôb je vylúčené, aby tam našli práve svojho sudcu, teda človeka, ktorý je otvorený ich rozmeru.“

Je dôležité, aby sa budúci sudcovia vzdelávali v etike?

„Tým etickým rozmerom je práve svedomie.“

Nedá sa teda naučiť?

„Výučbou sa môže posilniť či prebudiť hlas toho svedomia.“

Problémom na Slovensku je, že dôveryhodnosť súdov je veľmi nízka. Čo by ste poradili slovenským kolegom, aby ju zvýšili?

„Táto rada platí aj pre českých sudcov. Je nemysliteľné, aby sa sudcovia domnievali, že verejnosť bude prijímať rozhodnutia, ktoré síce sú v súlade s právom, ale sú zjavne nespravodlivé. Povedané inak – znamená to požiadavku na sudcov, aby si osvojili doktrínu hodnotového nazerania na právo. Podľa nej je právom nielen to, čo je v súlade so zákonom, ale aj v súlade s hodnotovým poriadkom. A v ňom zaujíma prvé miesto práve idea spravodlivosti.“

 

Uhlie v gumákoch

Medzi slovenskou a českou justíciou je priepastný rozdiel. Dá sa s tým niečo spraviť? Len ťažko.

Iva Brožová: „Otvorená justícia je demokratická justícia.“

Štefan Harabin: „Najväčšia lúza je médiá – narkomani, alkoholici. Tým dáte 50-tisíc na drevo, tak napíšu, že aj matka je prostitútka.“

IB: „Je nemysliteľné, aby sa sudcovia domnievali, že verejnosť bude prijímať rozhodnutia, ktoré síce sú v súlade s právom, ale sú zjavne nespravodlivé.“

ŠH: „Ako o mne budú písať, tak budem bývať.“

IB: „Sudcovia Ústavného súdu si už z pohľadu závažnosti agendy musia byť rovní. Čo znamená, že predseda je prvý medzi rovnými a nie nadriadený. Ústavný súd nie je podnik, kde platia princípy nadriadenosti a podriadenosti.“

ŠH: „Títo ľudia by nemohli robiť ani čakateľov vo Svidníku či vo Veľkom Krtíši.“

Výmena medzi šéfmi českého a slovenského Najvyššieho súdu sa síce nikdy neodohrala, ale pokojne by sa mohla, všetky citáty sú reálne. A ukazujú, že aj pár kilometrov môže niekedy znamenať obrovskú vzdialenosť.

Kým Brožová v rozhovore pre SME vysvetľuje, že pre justíciu je najdôležitejšie, aby mal sudca okrem vedomostí aj svedomie a pri rozhodovaní mu okrem paragrafov išlo aj o spravodlivosť, u náš šéf Najvyššieho súdu pýta peniaze z rozpočtu za fiktívne ujmy a kolegovia mu ich priklepnú na základe mechanického aplikovania ustanovení, že prokurátor nemá vynášať.

A debata je najmä o tom, kto všetko je idiot (novinári), družstevník (sudcovia Ústavného súdu), gorila (Žitňanská), či kto je platený za vyvolávanie chaosu (tretí sektor).

Dá sa spraviť niečo, aby sa priepastný rozdiel nejako zmiernil? Len ťažko.

Na Slovensku bola kultúra v justícii stiahnutá mimoriadne hlboko, a keďže ide o uzatvorený systém, z ktorého dostať niekoho von je nemožné a aj väčšina nových sú deti, zaťovia a netere tých, čo už tam sú, ani usilovná práca nemusí veľa zmeniť. A tu nikto na ničom takom nepracuje.

Mimochodom – kedy ste naposledy počuli o Tomášovi Borecovi? Áno, to je minister.

Čechom sa začneme približovať, ak bude štúdium práva viac o rozmýšľaní a menej o bifľovaní, ak sa justícia otvorí na vstupe aj na výstupe a ak na jar zvolia predsedu, ktorý nepochádza zo súčasnej vládnucej kliky.

No takéto prianie, to by bolo priveľa aj na Mikuláša.

 

piatok 6. 12. 2013  | Lukáš Fila
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní SME.

Koľko vysúdil Štefan Harabin za poškodenie svojej povesti?

www.viaiuris.sk 10. Dec. 2013

Vo VIA IURIS sme to spočítali a poskytli informáciu verejnosti aj médiám.

 

 

Keby pán Harabin chodil po kulturákoch ako zabávač, bol by ešte úspešnejší

Plus 7 dní, 12. december 2013,

Na Slovensku sa všetci mocní navzájom kryjú, pretože vedno spoločne žerú z jedného válova, len sa občas pri ňom vystriedajú.

   Predseda Najvyššieho súdu Štefan Harabin bol tentoraz zrejme vo skvelej forme. Študenti Paneurópskej vysokej školy práva, ktorým prednášal, sa mohli na jeho vtipných bonmotoch popučiť od smiechu.

Až človek ľutuje, že pán Harabin sa vydal na cestu sudcu. Keby chodil po kulturákoch ako zabávač širokých más, bol by zrejme ešte úspešnejší a obľúbenejší medzi ľudom než dnes. Aj keď treba uznať, že z úst predsedu Najvyššieho súdu predsa len takéto žartíky znejú trochu pikantnejšie, než keď ich vysloví nejaký dedinský trubiroh bez váženej funkcie.

A čože také poučné vo svojej prednáške študentom, budúcim právnikom, z ktorých sa niektorí možno stanú i sudcami, hlava nášho nezávislého súdnictva povedala? Mladí ľudia sa od neho dozvedeli napríklad to, že „najväčšia luza sú médiá - narkomani, alkoholici. Tým dáte päťdesiattisíc na drevo, tak napíšu, že aj matka je prostitútka“.

Isteže, treba chápať, že niekto môže mať médiá poriadne v zuboch, napríklad už aj preto, že nemožno spochybniť ich nezastupiteľnú úlohu pri páde mečiarizmu. Tým, samozrejme, nechcem povedať, že medzi nich patrí aj Štefan Harabin, ktorý bol zhodou okolností ministrom spravodlivosti za Mečiarovo HZDS v čase, keď sa opäť dostal k moci.

Môžeme predpokladať, že niektorý vysoký štátny predstaviteľ nemá novinárov v láske, lebo odhalili a zverejnili, že necháva svoje detičky rozvážať za peniaze daňových poplatníkov veľkopansky služobnou limuzínou do školy a manželku ku kaderníkovi a na nákupy. A novinári našli a zverejnili na našich papalášov mnohé ďalšie a ďalšie nechutnosti, za ktoré by v civilizovaných krajinách už dávno niesli zodpovednosť, zrejme aj trestnú. Nie však na Slovensku, kde sa všetci mocní navzájom kryjú, pretože vedno spoločne žerú z jedného válova, len sa občas pri ňom vystriedajú.

Takže pána Harabina celkom chápem, že tak ako mnohí iní významní ľudia nemá rád novinárov. No predsa len, tvrdiť o nich vo všeobecnosti, že sú narkomani a alkoholici, je trošku odvážne.

Možnože pán Harabin sa s takými stýka, že naozaj zopár novinárov pozná tak dôverne, že môže o nich zodpovedne vyhlásiť, že sú narkomani a opilci. Ale isto by nemal tento fakt zovšeobecňovať na všetkých novinárov. Je to vždy zavádzajúce.

Napríklad, pripusťme hypoteticky, že by bol nejaký sudca kamarát s drogovým dílerom a priateľsky by si s ním telefonoval. A na nejakej spoločenskej akcii by sa odviazal a čo-to popil a trošku sa aj popotácal. Mohli by sme na základe toho jednoducho vyhlásiť, že sudcovia sú najväčšia luza - kamaráti narkobarónov, alkoholici? Isto by sme tým drvivej väčšine z nich nespravodlivo ublížili.

Neviem o tom, že by niekedy niektorého novinára policajti prichytili, ako berie úplatok. Tobôž, že by dostal päťdesiattisíc na drevo, trebárs za to, aby o svojej matke napísal, že je prostitútka. To sú v podstate len také krčmové táraniny, ktoré sa ľahko hovoria a ešte ľahšie počúvajú.

Ja však poznám nie virtuálny, ale pravdivý príbeh. O sudcovi, ktorého policajti chytili pri preberaní peňazí. Tie si vzal ako odmenu za to, že zníži trest obžalovanému mladíkovi. Možno to neznie až tak veľmi zábavne ako story pána Harabina, na rozdiel od nej sa táto skutočne odohrala a sudca bol napokon po dlhých rokoch aj právoplatne odsúdený.

Nepochybujem, že tento čin je spoločensky isto oveľa nebezpečnejší a závažnejší, ako keď nejaký fiktívny „lúzer“ - opilec a narkoman - žijúci len vo fantázii pána Harabina, za úplatok napíše, že jeho matka je prostitútka. Napriek tomuto príbehu by som si v živote nedovolil bohorovne vyhlásiť, že sudcovia ako takí sú skorumpovaná úplatkárska luza.

Možno pán Harabin zabudol na prípad sudkyne, ktorá opitá a celá zakrvavená nadránom prišla do herne a tvrdila, že ju olúpili. Napokon vysvitlo, že ju nikto neprepadol, iba niekde stratila kabelku s dokladmi a zakrvavila sa pri pádoch po strate rovnováhy.

A vari teraz máme posmešne hovoriť, že všetky sudkyne sú alkoholičky? Aby pán Harabin pozdvihol u študentov hrdosť na to, že sa rozhodli pre právnickú profesiu, upozornil ich, že tam sa vyžaduje nulová tolerancia, ale „novinár môže byť aj idiot, aj narkoman“.

Na rozdiel od pána Harabina si myslím, že i sudca môže byť aj idiot, aj narkoman. Netuším, na základe čoho si pán Harabin vytvoril svoj briskný názor na novinárov. Možno má len smolu, že sa práve okolo neho potĺkajú tí ním spomínaní alkoholici a narkomani, ktorí sú za peniaze schopní napísať všetko. Asi by si potom mal lepšie vyberať ľudí, s ktorými sa stýka a ktorými sa obklopuje.

Autor: Plus 7 Dní/Miloš Luknár

 

 

30 otázok pre Štefana Harabina

Opytník,www.extraplus.sk

Ako by ste stručne charakterizovali sám seba?
Hovorí sa o mne, že vraj veľmi veľa pracujem a čítam. Peniaze mi veľa nehovoria, túto vec prenechávam manželke.

Čím ste chceli byť ako dieťa?
Futbalistom alebo prezidentom.

Máte pocit, že ste rokmi zmúdreli?
Určite nepatrím medzi ľudí, čo sami seba presviedčajú o vlastnej genialite. Som zástancom názoru, že sa učíme celý život.

Zmysel vášho života?
Na prvom mieste je u mňa rodina. A snažím sa, aby bolo čo najmenej nespravodlivosti, preto často „plávam" proti prúdu.

Váš obľúbený výrok?
Držím sa Celsusovho výroku „Právo je umenie dobra a spravodlivosti."

Máte svoj ľudský vzor?
Môjho už nebohého otca. Často si spomínam, ako dokázal pomôcť iným aj za cenu nasadenia vlastného života.

Aké povolanie by ste za nič na svete nerobili?
Udavača a novinára, ktorý za socializmu ospevoval pracujúci ľud a dnes píše „pravicové" komentáre proti bývalému režimu.

Kým by ste chceli byť v ďalšom živote?
Som veriaci pravoslávneho vierovyznania a nie budhista, takže v tieto veci veľmi neverím.

Čo považujete za zázrak?
Pokračovanie života, teda narodenie detí - aj tých mojich.

Často robíte kompromisy?
Sú situácie, keď ich nikdy nerobím - nedokážem tolerovať bezcharakternosť, klamstvo. Rovnako ich nerobím s karieristami, ktorí sa dostanú na vrchol po chrbtoch iných a „cez mŕtvoly". V rodine robím kompromisy každý deň.

Dokážete odpúšťať?
Bez toho sa nedá žiť, ale zabúdam ťažko.

Ktorá ľudská vlastnosť je vám sympatická a ktorú neznášate?
Na ľuďoch si vážim ľudskosť, empatiu a zmysel pre humor. Neznášam zákernosť a pchanie sa niekam.

Vaša neresť, s ktorou márne bojujete?
Kedysi som fajčil, ale predseda Najvyššieho súdu Ruska Lebedev ma to odnaučil. Inak sladkosti.

Akú chybu by ste už nechceli nikdy zopakovať?
Zle sa oženiť. Na druhý raz mi to už vyšlo.

Čo by ste si so sebou vzali na pustý ostrov?
Rodinu, vodu, potraviny, knihy, plavky. Určite nie mobil a televízor.

Obľúbené miesta na Slovensku a vo svete?
Na Slovensku Tatry a Slovenský raj. Vo svete Izrael, Sýria, Arménsko, Azerbajdžan, Rusko, Francúzsko, Česko, Egypt, Rumunsko, Bulharsko, Poľsko...

Obľúbené jedlo, nápoj?
Pirohy s bryndzou a škvarky, čínska kuchyňa, ryby, jahňacina. Z nápojov slovenské minerálky, občas pivo.

Aké najnezvyčajnejšie jedlo ste jedli?
Vzácnu drevokaznú liečivú hubu v Číne a morské potvory na Cypre.

Obľúbené osobnosti?
Literáti F. M. Dostojevskij, A. S. Puškin, Vladimír Mináč. Z hercov Karol Machata, Vladimír Menšík, Ivan Rajniak. Zo spevákov Jožo Ráž a Hana Zagorová.

Obľúbená kniha, film?
Napríklad Dostojevského Zločin a trest. Z filmov Admirál či Habermanov mlyn.

S kým sa túžite stretnúť a zhovárať sa?
S mnohými historickými osobnosťami, ktoré už nežijú.

Akú vec by ste za nič na svete nepredali?
Pamiatkové predmety spojené s mojimi rodičmi.

Aký typ žien sa vám páči?
Páči sa mi moja manželka Gabika - milá, inteligentná, múdra, starostlivá, chápavá a so zmyslom pre rodinu.

Čo vás dokáže ohúriť?
Ak niekto dokáže veľké veci.

O čom sa najradšej rozprávate?
Ľudia hovoria, že o inom ako o práve, histórii a futbale sa so mnou hovoriť nedá...

Za čo najradšej utrácate peniaze?
Za knihy.

Robíte domáce práce?
Na rozdiel od minulosti už nemusím robiť všetky domáce práce, pretože mám šikovnú manželku, ktorá popri zamestnaní zvláda aj domácnosť. Ale občas varievam.

Ako sa najradšej zabávate?
S priateľmi. Na internete ma tiež pobavia rôzne veselé a poučné veci v mailoch.

Na čom ste sa v poslednom čase dobre pobavili?
Pobavil ma vládny nápad s múkou, namiesto reálnej pomoci chudobným.

Nesplnené želanie?
Aby sa skončila éra osobnej pomsty voči mojej osobe. Zbytočne sa tým traumatizuje spoločnosť.

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre

Kontakt

Občianske združenie
P.O.BOX 112, 840 05 Bratislava
e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

Naši partneri