M. Tóthová : Ako ďalej .....???

Takto pred rokom sa z justičného prostredia začali predierať hlasy, že  ticho, ktoré  v ňom vládne  nie je zdravé. Jednotlivé hlasy začali postupne  tvoriť súzvuk , deklarujúci náznaky nespokojnosti , súzvuk provokujúci  to ticho.

Sudkyňa Ľudmila Babjaková v článku „Justícia vec verejná“ ( bol publikovaný koncom
februára 2009  v . týždni) napísala, že je „ stavom v justícii  hlboko sklamaná, že sme  zastali  kdesi na polceste, ktorá zrejme vyhovuje časti justície, ale rozhodne neprospieva jej dobrému menu v očiach verejnosti, sudcovskému stavu ako celku a nebude prospievať ani výkonu spravodlivosti pre občana“.

Sudkyňa Gabriela Brišková vtedy odkázala sudcom aj toto: “Súčasné udalosti v justícii sú historickou ponovembrovou výzvou, aby predstavitelia súdnej moci –sudcovia, jednotlivo alebo prostredníctvom svojich samosprávnych orgánov, uplatnili svoje ústavné statusové postavenie. Lebo pri takýchto výzvach je mlčanie, ľahostajnosť, pohodlie krivdy, neutralita a pasivita nedostatočne zodpovednou odpoveďou ústavného činiteľa. Mlčiaca väčšina/menšina neexistuje, pretože ústava a systém trojdelenia štátnej moci mlčanie nepredpokladá“.

Paralelne  s týmito  verejnými    hlasmi zaznievali  ďalšie odvážne postrehy , ktoré  načierali do navonok pokojne   plynúcich justičných dní. Nahlodávali sudcovské  vnútro a začali ukrajovať zo   strachu, ktorý drieme v každom z nás . Prebúdzali k odvahe ďalších. Na druhej strane tieto nekonformné názory  ako aj ďalšie  články (napr. sudkyne Kataríny Javorčíkovej, či sudcu Juraja Babjaka a iných)  vyvolali ohlasy a otázky, či sa sudcovia majú, môžu, či dokonca smú verejne vyjadrovať. 

Z dikcie ustanovenia § 30 odst.11 zákona  č. 385/2000 Z.z o sudcoch a prísediacich  vyplýva  „povinnosť sudcu zdržať sa verejného vyslovovania svojho názoru  o veciach prejednávaných súdmi“.

Citované  ustanovenie zákona taxatívne vymedzuje, kedy sudca   n e s m i e   vyjadriť svoj názor verejne.  Je z neho zrejmé, že je to len vtedy , keď ide „o  vec prejednávajúcu súdmi“, nie o vec verejnú.   Preto,  pokiaľ  sudca vysloví verejne  svoj názor  k udalostiam, problémom, dianiu v spoločnosti, v súdnictve (okrem vecí tvoriacich predmet súdnych konaní) je to  realizácia jeho občianskeho práva  na slobodu prejavu, slobodu slova , ale aj  prejav jeho osobnej statočnosti. Tento viacerými vyslovený  názor korešponduje s obsahom rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (prípad sudkyne Kudeshkina  proti Rusku).

Práve v zmysle  takýchto  myšlienok  a postojov  sa začala formovať iniciatíva sudcov, ktorí  neváhali   transparentne a na verejnosti prejaviť svoje odborné a hlavne morálne názory na justíciu. Týchto ľudí   spojili rovnaké hodnoty a  pod názvom Spravodlivosť otvára brány (SOB) sformulovali  okrem iného myšlienku, že chcú byť otvorenou občianskou iniciatívou sudcov   a občanov uvedomujúcich si, že justícia je tu pre verejnosť, a preto občania majú právo  do jej vnútorných záležitostí  hovoriť a byť o nich dostatočne informovaní.


K nie veľkému počtu   odvážnych sudcov ochotných  sa verejne vyjadrovať, sa začali pridávať aj ďalší, ktorí dokázali prelomiť strach a mali snahu pomenovať niektoré problematické javy v justícii . Tak vzniklo prehlásenie „Päť viet“, ktorého  posolstvom  bolo vyjadrenie myšlienky, že „mať slobodného ducha je nielen právom, ale aj povinnosťou sudcu a mať slobodného sudcu je právom občana“.  Toto prehlásenie bolo spontánnou iniciatívou niekoľkých sudcov,  ku ktorým  sa rovnako spontánne pridali desiatky kolegov (za pár dní  ich bolo  114 !).   Časť sudcov ( a v danej situácii ich nebolo málo)  bolo  ochotných  vnímať  hlas verejnosti. Neuzavreli  sa do stavovskej ulity, ale  pokúsili sa  verejne prejaviť svoje názory slobodne, úprimne a nezištne.

A  reakcia kompetentných  ?

Oficiálna justičná garnitúra  znervóznela  a začala útočiť .  Spochybnila rodiace sa  aktivity,  nie však  diskusiou, ale  arogantným, nedôstojným mocenským spôsobom, ako aj  ohováraním  signatárov, spochybňovaním ich morálneho a odborného kreditu. Nezaoberala sa podstatou problémov na ktoré sa poukázalo .  Zaútočila na  tých, ktorí si „dovolili ich   nastoliť“. Nepostavila sa k veci  priamo, odborne, vecne s otvoreným dialógom, ale osobnou  animozitou. Namiesto diskusie,  ktorá je charakteristická pre vyspelé demokracie, dali mocní najavo, že v našej republike nie sme naučení  demokratickým  návykom.

Súdna rada SR  (ako najvyšší sudcovský orgán) dokonca signatárov  „Prehlásenia 5 viet“ obvinila z politikárčenia  namiesto toho, aby vyvrátila  argumenty na ktoré poukázali.  Vlastne ich ani    vyvrátiť nemohla, pretože práve svojim postupom potvrdila opodstatnenosť obsahu uvedených  „5 viet“. V nich  sa totiž poukázalo práve na to,   že  snaha  kompetentných orgánov postihovať sudcov za verejne vyslovené názory na pomery
v justícii  je  signál, ktorý ohrozuje slobodnú diskusiu o stave slovenského súdnictva


Predseda súdnej rady neváhal zneužiť na dehonestáciu týchto odvážnych ľudí aj tzv. „diskriminačné žaloby“, hoci je nespochybniteľné a jednoducho preukázateľné, že ich organizátorom od roku 2007 boli justiční funkcionári slúžiaci výkonnej moci . Opäť práve niektorí z nich  použili  lož ako pracovnú metódu   a obvinili účelovo zo zorganizovania rozhodovania o nich   tých , čo podpísali 5 viet.  Bez analýzy   koľko zo 114 signatárov tieto   žaloby podalo , kedy a prečo.  Veď účel  pre nich svätí prostriedky . Bola to ďalšia možnosť  na zneváženie tých, čo išli s kožou na trh a poukazovali na to kam sa justícia rúti, ako sa uzatvára a ako sa stáva nástrojom moci  v rukách zopár vyvolených ľudí.   Obviňovanie signatárov prehlásenia „Päť viet“ predsedom Súdnej rady Slovenskej republiky z „finančno-ekonomického biznisu“  v súvislosti s diskriminačnými žalobami  je vysloveným klamstvom, voči ktorému sa ostro a verejne  signatári  ohradili.

Z pohľadu verejnosti problém  tzv. diskriminačných žalôb morálne zdevastoval  všetkých sudcov . S týmto problémom sa musia vnútorne vysporiadať  predovšetkým tí, ktorí žalobu  podali a zároveň podpísali 5 viet.  Rozhodne to bude  pre nich ťažšie ( a to bez ohľadu na to, aké právne dôvody ich k tomu viedli)  ako pre tých, čo žalobu podávali na pokyn niekoho iného.  Myslieť si o žalobách môžeme každý svoje, ale nesmie  nás to rozdeliť  v inom úsilí. V úsilí o lepšiu, transparentnejšiu  justíciu. Lebo o toto  rozdelenie  sa  niektorí snažia.

Takže čo ďalej !? Ostať ticho zo strachu, že na nás osobne zaútočia, že nás budú dehonestovať alebo nás obvinia z politikárčenia ?

Na stránke www.sudcovia.sk odznela veľmi pekná myšlienka :  „ak by si každý sudca uvedomil svoju zodpovednosť za veci verejné  a nedal  sa pomýliť totalitným výkladom svojej funkcie , urobil by nesmierne veľa v tejto dobe. Pre spoločnosť, justíciu, seba a rodinu. Ochránil by výkon svojej funkcie pred jej zneužitím a dokázal by svoju nezávislosť."


No a na záver :

Koncom januára tohto roku  Parlamentné zhromaždenie Rady Európy v rezolúcii č. 1703  , ktorá sa týka korupcie v súdnictve , v bode 9. zdôrazňujúc  úlohu prevencie , podnecuje všetky členské štáty k tomu, aby vytvorili rámec minimalizujúci riziká korupcie v súdnictve,  a to okrem iného tým, aby viedli verejné kampane a programy smerujúce  k nárastu všeobecného rešpektu súdnictva a k zlepšeniu občianskeho porozumenia pre dôležitosť vplyvu nezávislosti súdnictva .

Ak sa bude realizovať odporúčanie PZ a tí z nás, ktorým úprimne záleží na čistej, transparentnej justícii, ktorá by viedla k občianskemu porozumeniu, budú  v jeho zmysle   viesť kampane  za zlepšenie obrazu a rešpektu slovenského súdnictva,  budú  opäť obvinení z politikárčenia  ? A  tentoraz aj spoločne s Parlamentným zhromaždením Rady Európy  ?!

Mária Tóthová, sudkyňa

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Hosť

    výstižné, kultivované a podnecujúce.
    Oceňujem schopnosť a odvahu otvorene sa vyjadriť k problému v tejto riskantnej dobe.
    Dúfam, že keď už nie vládna koalícia, tak aspoň verejnosť - občania - si uvedomia (a už sa aj mnohí na tejto stránke pozitívne prejavili) nutnosť mať nezávislú justíciu - nie od zákonov, ale od tých, čo zákony tvoria a vykonávajú.

  • Hosť

    a skutočne reálne opísaný daný stav. Treba mať, ale na zreteli, že nielen sudcovia sú zodpovední za tento špinavý a skorumpovaný systém. Sme za to zodpovední všetci. A parazitujú na ňom rovnako prokuratúra a polícia(hlavne), ale aj ďalší. Sú nezávislí na zákonoch. Tie tvoria nielen právnici, ale skutoční "umelci."Keď uzákoníme v medzinárodnej normalizačnej sústave SI jednotku stupídnosti, tak to bude vyzerať asi takto. Jednotkou bude "jeden politik", čo predstavuje asi tak 10 Giga magorov. Takže na jedného politika potrebujeme riadnu hromadu úplne bežných magorov. Čo teraz s tým, ako to ideme riešiť? Ďalšími zákonmi?

  • Hosť

    Pani sudkyňa Tóthová !
    Upriamujem pozornosť na myšlienku, ktorú uvádzate v poslednom odstavci pred záverom Vášho príspevku /"ak by si každý sudca..."/ Ona sa týka i Vás, pretože vychádzajúc zo skúsenosti z minulých rokov neverím, že ste ju v praxi uplatňovali / viď príspevky na inom mieste tejto web.str./A práve ozdravenie našej justície si vyžaduje takých "odvážnych",ktorí túto myšlienku dokážu realizovať i pri výkone svojej funkcie.

Powered by Komento