S Ficom a Kaliňákom odchádza aj Žitňanská, doteraz svedomie a marketingový nástroj ich vlády

| dennikn.sk | Veronika Prušová

Foto N – Tomáš Benedikovič

Lucia Žitňanská oznámila svoj odchod v nečakanom momente – keď padajú Fico a Kaliňák a zároveň Most-Híd neodchádza z vlády. Trikrát bola ministerkou spravodlivosti, no ani raz to nebolo celé štyri roky.

Všetci sa usmievajú, len jej to akosi nejde. Reč je o ministerke spravodlivosti Lucii Žitňanskej a prvej fotografii čerstvo vymenovanej tretej vlády Roberta Fica. Tá fotografia napovedala veľa už v marci 2016, ale aj teraz, po dvoch rokoch, keď sa Žitňanská rozhodla vo vláde skončiť.

Deje sa to v nečakanej situácii – po tom, čo Most-Híd oznamoval predčasné voľby a napokon sa so Smerom a SNS predsa dohodol na pokračovaní koalície s novým premiérom.

Nateraz tak končia traja členovia tejto vlády – Robert Fico, Robert Kaliňák a Lucia Žitňanská. Žitňanská pritom opakovanie žiadala odchod Kaliňáka. Nakoniec odchádza s ním.

Tretia vláda Roberta Fica na svojom začiatku. Foto N – Vladimír Šimíček

Ťažké rozhodnutie

Už krátko po tom, ako sa Most-Híd pred dvomi rokmi rozhodol ísť do vlády so Smerom a SNS, hovorila, aké ťažké rozhodovanie to bolo. V rozhovore pre Denník N priznala, že výsledok volieb bol pre ňu šokom a že omnoho radšej by sedela v pravicovej vláde. „Chcela by som byť v pravicovej reformnej vláde, bolo by to naozaj úžasné – akurát, že ľudia volili zjavne inak. Preto je dôležité robiť aj kompromisy, aby vznikla aspoň najlepšia možná vláda,“ obhajovala rozhodnutie strany.

Po rozhodnutí Mosta-Hídu ísť do vlády so Smerom a SNS líder OĽaNO povedal, že to nie je tretia Ficova, ale prvá Žitňanskej vláda. Tento výrok sa jej dotkol. Zdôraznila, že po celý čas, čo je v politike, sa rozhoduje slobodne a nemá žiadne záväzky. „Moje posledné osobné a politické rozhodnutie sa môže niekomu nepáčiť, ale nikto –  a už vôbec nie napríklad Matovič – nemá právo na mňa ani tlačiť, ani mi vstupovať takto do svedomia,“ reagovala vtedy.

Viackrát jej vyčítali, že je vo Ficovej vláde iba znepokojená. Teraz naozaj končí.

Lucia Žitňanská je známa tým, že nerobí neuvážené rozhodnutia. Tak ako nedáva neuvážené vyhlásenia. Vždy si najskôr premyslí, čo urobí a povie. Situáciu po voľbách 2016 vyhodnotila tak, že bude radšej „dianie ovplyvňovať, ako sa pozerať zvonku na to, čo sa tu deje“.

Od tej chvíle sa stala akýmsi svedomím Ficovej vlády. Vždy, keď vznikol škandál, bola to ona, na koho sa novinári upriamovali a pýtali sa, či s tým nemá problém. Jej vyjadrenia o tom, že je znepokojená, až zľudoveli. No stále pokračovala v práci ministerky. Argumentom boli zákony, ktoré sa jej podarilo presadiť. Už na jeseň 2016 mohla oslavovať, pretože jej prešiel protischránkový zákon, zakrátko exekučná novela a napokon aj nové pravidlá pre osobný bankrot.

Zo Žitňanskej sa tak stal aj ideálny marketingový nástroj – dôkaz toho, ako to Fico myslí vážne s bojom proti korupcii – a aj dôkaz toho, že koalícia funguje a presadzuje dôležité zákony pre ľudí.

Zároveň však bola Žitňanská symbolom vnútorného odporu v koalícii, ktorý sa míňa účinku. Robert Fico sa stále neodsťahoval z bytu Ladislava Bašternáka a ona len opakovala, že kauza Bašternák je na odstúpenie Roberta Kaliňáka z vlády. Za problém označovala aj to, keď unikol protokol z daňovej kontroly prezidenta Andreja Kisku – ani to všetko nestačilo, aby ministerka odišla.

Preto bolo pre mnohých nepochopiteľné, keď demisiou pohrozila v júni 2017 pri nominácii štátnej tajomníčky Smeru Moniky Jankovskej do Súdnej rady. Jej gesto sa dalo chápať len ako signál pre všetkých slušných sudcov, že to so zmenami v justícii myslela naozaj vážne. Vždy sa snažila o odpolitizovanie justície a o jej otvorenie. Aj preto presadila, aby parlament, vláda a prezident nominovali do Súdnej rady „prevažne“ nesudcov. To slovo prevažne v zákone pôvodne nemalo byť, ale bola to „daň za koaličnú vládu“. A je to aj dôkaz, že Žitňanská bola a je ochotná robiť kompromisy.

Kto je tu porazený

Lucia Žitňanská je známa aj tým, že nechce predkladať návrhy, na ktorých nemá vopred vyrokovanú zhodu. Nechce odchádzať ako porazená. Tak to bolo aj s Istanbulským dohovorom. Keď nedokázala zjednotiť názory konzervatívcov a podporovateľov dohovoru, radšej s ním na rokovanie vlády ani nešla.

Trochu inak to bolo s návrhom zmierňovať tresty za marihuanu. Do vlády išla s návrhom bez konkrétnych výhrad koaličných partnerov. Vtedy však začal tlak stúpať a k výhradám SNS sa pridal aj Smer. Žitňanská preto z rokovania vlády návrh stiahla a ministri o ňom ani nehlasovali.

Napokon práve Istanbulský dohovor a marihuana boli dôvodmi, prečo začali v SNS opatrne žiadať Žitňanskej odchod ako súčasť rekonštrukcie vlády. Hovoril o tom podpredseda strany Anton Hrnko ako o hlasoch zdola. Predseda strany Andrej Danko tvrdil, že odchod Žitňanskej v skutočnosti nie je téma.

Napokon je súčasťou zmien v koalícii aj koniec Žitňanskej na poste ministerky spravodlivosti.

Boj proti odkazu Harabina a zverejňovanie zmlúv

Do veľkej politiky prišla Lucia Žitňanská v roku 2002 nenápadne ako štátna tajomníčka na ministerstve spravodlivosti. Pozornosť pútala aj tým, že vo funkcii porodila dcéru a s kočíkom chodila aj do práce. Šéfoval jej vtedy ako minister Daniel Lipšic z KDH a Žitňanská bola štátnou tajomníčkou ako nestraníčka, no nominantka kresťanských demokratov. Keď po necelých štyroch rokoch KDH vládu Mikuláša Dzurindu predčasne opustilo, Žitňanská postúpila. SDKÚ si ju osvojila a dočasne z nej urobila ministerku. O pár mesiacov v predčasných voľbách už za SDKÚ kandidovala na poslankyňu. Ešte stále ako nestraníčka, po roku však do SDKÚ aj vstúpila.

Jej meno bolo čoraz viac počuť a keď v roku 2010 pravica zostavovala vládu, bolo viac-menej jasné, kto pôjde na čelo ministerstva spravodlivosti. Žitňanská chcela toho veľa presadiť, no opäť veľa nestihla. V prvom rade bolo potrebné upokojiť situáciu v justícii, ktorá bola po pôsobení Štefana Harabina ako ministra rozpoltená a s minimálnou dôveryhodnosťou. Pustila sa do odpolitizovania súdnictva, do boja proti rodinkárstvu a otváraniu sa justície.

Z tohto volebného obdobia pochádza jeden z jej najväčších odkazov – najmä zverejňovanie zmlúv štátnych orgánov a štátnych firiem. K tomu aj verejné výberové konania, v ktorých začali uspievať aj iní kandidáti ako príbuzní a priatelia predstaviteľov súdnej moci.

Aj v boji s Harabinom sa prejavila Žitňanskej rozvaha. Otvorene s ním nebojovala, postupne si pripravovala pôdu. To, že neútočila a pri každej zmienke Harabina nekritizovala, sa mnohým nepozdávalo. Zdalo sa, že je málo razantná. No výsledkom jej postupných krokov boli štyri disciplinárne návrhy voči vtedajšiemu šéfovi Najvyššieho súdu. Ústavný súd ho napokon potrestal len v jednom bode.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Z líderky nič nebolo, len odchod z SDKÚ

Keď sa vláda Ivety Radičovej rozpadla, Žitňanská sa v čase jednofarebnej vlády Smeru vrátila do parlamentu. Bolo to po kauze Gorila, ktorá zatlačila lídra SDKÚ Mikuláša Dzurindu do úzadia. Sympatie posledných voličov strany mala práve Žitňanská. Vo voľbách 2012 sa z tretieho miesta prekrúžkovala na prvé a vyše 100-tisíc preferenčných hlasov ju predurčovalo na líderskú pozíciu v SDKÚ.

Bolo preto veľkým prekvapením, keď ju straníci v máji 2012 nepodporili. Predsedom SDKÚ sa stal Pavol Frešo a bolo jasné, že Žitňanská si pobalí kufre. Napokon odchádzala viac ako rok. Svoje rozhodnutie oznámila v decembri 2013 a prešla do Mosta-Hídu Bélu Bugára. Čoskoro sa z nej stala podpredsedníčka strany a zatiaľ, čo jej vplyv v Moste-Híd rástol, jej materská SDKÚ upadala do zabudnutia.

Žitňanskú bolo v parlamente počuť často. Rozhorčenie z jej hlasu bolo cítiť na jeseň 2015, keď si Smer presadil za kandidátov na ústavných sudcov svoju poslankyňu Janu Laššákovú a jej bývalého kolegu Mojmíra Mamojku. Napísala vtedy aj blog s tým, že Smer už zašiel naozaj priďaleko. Vládna strana vtedy podľa nej ukázala, že „Ústavný súd vidí predovšetkým ako svoju predĺženú ruku a vôbec nie ako základný pilier ochrany ústavnosti a fungovania právneho štátu“.

Už mesiac po tejto kritike však Most-Híd hlasoval za novelu ústavy, ktorú Smer pripravil v mene ochrany pred terorizmom. Stačilo, že Žitňanskej prešiel pozmeňujúci návrh.

Schyľovalo sa k voľbám a aj napriek spolupráce na novele ústavy Žitňanská hovorila, že si nevie predstaviť do budúcnosti vládu so Smerom. „Nevieme si predstaviť, že by sme mohli presadiť svoj program. Keď o tom dnes hovoríme, sme za hranicou dilemy morálka verzus pragmatizmus,“ povedala.

Po pár mesiacoch od tohto rozhovoru musela Žitňanská urobiť asi najväčší kompromis so svojím svedomím. Do koalície so Smerom išla a časť svojho programu presadila.

Nepresadila však napríklad reformu Ústavného súdu. Nebolo to pre koalíciu prioritou. Ako ministerka sa na zmeny najdôležitejšieho súdu u nás sústredila neskoro, na sklonku minulého roka. Nedokázala tak zabrániť tomu, aby si už žiadna iná strana neurobila zo súdu v Košiciach trafiku, ako sa to podarilo Smeru.

Ak sa koalícia udrží a bude ďalej vládnuť, už na jeseň bude rozhodovať o veľkej väčšine sudcov Ústavného súdu a môže to urobiť bez akejkoľvek dohody s opozíciou.

 

 

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre
Nachádzaš sa tu: Hlavná stránka Dokumenty Externé S Ficom a Kaliňákom odchádza aj Žitňanská, doteraz svedomie a marketingový nástroj ich vlády

Kontakt

e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

 

Naši partneri