Warning: include(/www/s/u/u23979/public_html/components/com_xmap/controllers/press.php) [function.include]: failed to open stream: No such file or directory in /www/s/u/u23979/public_html/includes/framework.php on line 2

Warning: include(/www/s/u/u23979/public_html/components/com_xmap/controllers/press.php) [function.include]: failed to open stream: No such file or directory in /www/s/u/u23979/public_html/includes/framework.php on line 2

Warning: include() [function.include]: Failed opening '/www/s/u/u23979/public_html/components/com_xmap/controllers/press.php' for inclusion (include_path='.:/usr/local/php53/share/pear') in /www/s/u/u23979/public_html/includes/framework.php on line 2
Harabinova kniha Súdnosť: píše o Sadikim aj Mečiarovi, ženy sa dozvedia, že by nemali robiť trestné právo

Harabinova kniha Súdnosť: píše o Sadikim aj Mečiarovi, ženy sa dozvedia, že by nemali robiť trestné právo

| dennikn.sk | Veronika Prušová | utorok 24. apríla 2018 17:46 |

Kniha Súdnosť od Štefana Harabina. Foto N – Tomáš Benedikovič

Sudca spomína, ako mu volal Mečiar s ponukou na ministra spravodlivosti, telefonát s narkobarónom Sadikim popiera. Záujemca o post prezidenta opísal aj to, ako súdil kňaza Bystríka Janíka. Názor na tento prípad pozmenil.

„Štefan, je to naozaj pravda?“ spýtal sa pred desiatimi rokmi Štefana Harabina ústavný sudca a jeho priateľ Milan Ľalík. Táto otázka mala zaznieť po tom, čo médiá zverejnili prepis telefonátu medzi Harabinom a drogovým dílerom Bakim Sadikim. V čase zverejnenia bol Harabin ministrom spravodlivosti a po publikovaní prepisu čelil odvolávaniu v parlamente.

V nasledujúcich odsekoch knihy Súdnosť sa dočítate, ako priateľa Milana upokojuje, že všetko je v poriadku a len to naňho nastražili. Je to typická pasáž pre knihu, ktorej autorom je Štefan Harabin: opisuje v nej svet okolo seba – často nespravodlivý a plný nástrah – a to, ako spravodlivo mu čelí a čo si o tom všetkom myslí. Píše o šanciach, aké v živote dostal a ako ich využil.

Neúspechom sa vyhýba, vôbec o nich nepíše. Čitateľ sa tak nedozvie, ako sa z niekdajšieho prvého muža justície stal radový sudca Najvyššieho súdu, ktorému hrozia tresty v disciplinárnych konaniach. O nich nie je v knihe ani zmienka, a to napriek tomu, že zatiaľ ich vyhráva.

Kniha vyšla krátko predtým, ako Harabin oficiálne potvrdil, že ak získa dostatok hlasov pod petíciu, bude kandidovať za prezidenta. Na prebale knihy, ktorá má 253 strán, sa sudca Najvyššieho súdu, exminister spravodlivosti a tiež bývalý predseda Najvyššieho súdu naštylizoval do polohy amerického prezidenta Abrahama Lincolna.

Milan Ľalík sa prišiel na Sadikiho osobne pýtať

Pasáž o Sadikim je pre Harabina zjavne dôležitá. Začína ju práve stretnutím s Milanom Ľalíkom. Z kontextu vyplýva, že za ním prišiel na ministerstvo, pretože takmer uveril správe o kontaktoch Harabina so šéfom drogového klanu, ktorý pochádzal z Kosova.

„Milan nie je tam dakde?“ pýtal sa podľa zverejneného prepisu Sadiki v telefonáte Harabina. Bolo to v roku 1994. Sadiki sa potom na Milana viackrát pýta. Priznáva, že sa mu pokúšal tiež dovolať, ale neúspešne. Na záver telefonátu ho preto Sadiki nechá pozdravovať. Akého Milana myslel, nie je jasné, jeho priezvisko nepovedal.

Harabin v knihe opisuje, že Ľalíka upokojil, že s odposluchom to všetko naňho „našil“ vtedajší opozičný poslanec za KDH Daniel Lipšic. Milana Ľalíka tým presvedčil, hoci mu priznal aj pochybnosti.

Ľalík bol v čase tejto návštevy podpredsedom Ústavného súdu. Do Košíc išiel v roku 2007 priamo z ministerstva spravodlivosti, kam si ho Harabin „zavolal“, aby šéfoval odboru civilného práva. Poznali sa ešte z Najvyššieho súdu, kde bol Ľalík dlhoročným civilným sudcom.

Bakiho Sadikiho priviezli na Slovensko z Kosova kukláči v roku 2012 vo vládnom špeciáli. Odsúdili ho na 22 rokov. Foto – TASR

Pre prepis, ktorého existenciu v dohľadovom spise v roku 2008 potvrdil generálny prokurátor Dobroslav Trnka, sa Harabin s prokuratúrou súdil a vyhral zatiaľ neprávoplatne odškodnenie 150-tisíc eur. Pravosť prepisu popiera a opakuje, že ide podvrh, ktorý bol súčasťou politických hier. Svoje žaloby – a to ani tie úspešné – voči médiám Harabin v knihe nespomína.

No prekvapujúco sa v nej vrátil k známej scéne z parlamentu z roku 2008 a priznáva, že počas rozpravy Lipšicovi povedal: „Pôjdeš do basy, ty hajzel.“ Pripisuje to „pretlaku svinstva, špinavosti“. Skutočnosť, že vulgárnu vyhrážku najskôr popieral a usvedčil ho až zvukový záznam z rokovacej siene, sa v knihe nedočítate. Tak ako veľakrát v minulosti, ani vo svojej knihe Harabin často neuvedie celý kontext udalostí.

 

Súkromie pretkáva Arménskom a úvahami o viere

Úvod knihy je pohľadom do Harabinových názorov na zahraničnú politiku. Obhajuje Slobodana Miloševića, odsudzuje letecké útoky na Srbsko. Harabin vlani podal trestné oznámenie na vládu Mikuláša Dzurindu za to, že v roku 1999 umožnila prelety tankovacích lietadiel NATO nad naším územím. Ministri Dzurindovej vlády sa podľa neho podieľali na hromadnom vraždení civilistov počas bombardovania bývalej Juhoslávie.

Do týchto pasáží „preskakujú“ úvahy o viere. Aj preto kniha pôsobí rozhárane. Vášnivo sa v nej venuje aj boju za presadenie používania termínu arménska genocída a návštevám Arménska.

Zo súkromného života spomína aj na mladosť. Napríklad na obdobie, keď končil právo a jeho súrodenci boli naňho hrdí. Promócií sa ich otec nedožil. Harabin opisuje, ako otec, rodák z Osturne, vycestoval do Ameriky, aby zarobil. Keď sa vrátil, jeho prvá žena ho už nečakala. Nakúpil role v Ľubici pri Kežmarku, kde sa Štefan Harabin ako najmladšie zo siedmich detí narodil jeho druhej manželke.

Štefan Harabin a Lincoln. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ženy by nemali byť trestné sudkyne

Harabin začínal v Poprade ako trestný sudca, hoci doktorát si spravil z civilného procesu. K nemu sa už nikdy nevrátil. Celú kariéru zostal na trestnom úseku. V knihe píše aj to, že ženy by trestných sudcov robiť nemali.

„Tá zloba, ktorou sú sýtené pojednávacie miestnosti, akokoľvek je imanentná, sa v priebehu času pretaví do myšlienok…“ zamýšľa sa a pokračuje, že sudcovia sú sýtení strachom, prívalom hrôzy, z ktorej, zdá sa, niet úniku. Každý hľadá spôsob, ako sa odpútať od reality.

„Mnoho trestných sudcov to rieši svojsky a siahne po prostriedku, ktorý je poruke, teda po fľaške. Avšak žena – trestná sudkyňa to má nepomerne zložitejšie. Nie, v tomto úseku by nemali robiť ženy,“ uzatvára.

Mimochodom, jeho blízkou a dlhoročnou spolupracovníčkou je trestná sudkyňa Gabriela Šimonová. Keď bol ministrom, menoval ju do funkcie predsedníčky Krajského súdu v Bratislave, a keď sa stal predsedom Najvyššieho súdu, tak ho Šimonová nasledovala aj tam.

Zvažoval aj prácu na družstve

O matke v knihe píše úctivo, z knihy je zrejmé, že jej celý život vykal. Bola to ona, kto ho odhovoril od myšlienky, aby po štúdiách zobral miesto podnikového právnika na družstve. Verejne sa k tomu priznáva, hoci súčasných ústavných sudcov opakovane spochybňoval tvrdením, že sú družstevníci a Ústavný súd je družstevné politbyro.

Harabin píše, že na družstvo chcel ísť, pretože by zarábal viac ako sudca a dostával by aj naturálie. Napríklad na zimu vrece zemiakov. Mama tu vtedy pripomenula, že jeho otec sa celý život bránil vstupu do družstva. „A ty by si sa nechal kúpiť za vrece zemiakov!“

Bola to tiež ona, kto mu neskôr po rozvode, keď už prišiel na Najvyšší súd, chodila pomáhať so synom Branislavom a starať sa o domácnosť v Bratislave. Aj mu vyčítala, že nezostal na Krajskom súde v Košiciach.

„Števo, neviem, či si urobil dobre,“ pochybovala o jeho príchode do hlavného mesta. Najmladší syn jej oponoval, že aj brat Fero mu povedal, že je to šanca, ktorá sa vyskytne raz za život. Preto ju prijal, nemusela by sa už viac zopakovať.

Ponuka od Mečiara

Nevynecháva ani ďalšiu veľkú príležitosť, ktorá prišla zhruba pätnásť rokov po jeho príchode do hlavného mesta. Bolo leto 2006, keď mu na brehu petržalského Draždiaka, kde bol s dcérami a manželkou, zazvonil telefón. Telefonoval mu Vladimír Mečiar, predseda HZDS, a ponúkol mu miesto vo vláde. Harabin prijal. V júli 2006 sa stal ministrom spravodlivosti v prvej vláde Roberta Fica.

Vo funkcii striedal Luciu Žitňanskú, ktorej pri odovzdávaní úradu doniesol kyticu kvetov. Boli na znak „malého uznania“ za jej prácu. „Uvedomil som si, že v tejto vládnej úradníčke je stále čosi ženské, čosi, čo sa chystali prebudiť červené ruže v jej náručí,“ opisuje. Už vtedy a aj potom boli názorovými oponentmi. Na rozdiel od Fica, s ktorým si Harabin tykal, a v knihe tvrdí, že na viaceré problémy mali rovnaké názory.

Harabin a Fico v roku 2013, prizerá sa vtedajší minister spravodlivosti Tomáš Borec. Foto – TASR

Zlom vo vzťahu k Ficovi nastal pre rôzne názory na Špeciálny súd. Píše, že jeho zrušenie bolo podmienkou, s ktorou vstúpil Harabin do vlády, a súhlasili s ňou všetci koaliční partneri. Teda aj Smer a SNS. Opisuje, ako mu Fico pri nástupe do vlády sľúbil, že sa o zrušenie súdu zasadí. Napokon sa to podarilo až cez Ústavný súd.

Harabin tvrdí, že to bol predseda vlády a líder Smeru, kto napriek vôli koaličných partnerov následne podporil vznik Špecializovaného trestného súdu. Za jeho vznik však okrem Smeru hlasovali aj takmer všetci poslanci SNS a opozície. Z koalície sa len HZDS zdržalo.

Po troch rokoch Harabin z ministerstva odišiel. Odchod neznamenal stop v jeho kariére. Prešiel z politickej funkcie priamo na čelo Najvyššieho súdu, kam ho zvolili členovia Súdnej rady pomerom 15 zo 17 hlasov.

Bez členstva v strane by prišiel o kariéru

Ešte späť k politickým témam a súdnictvu – Harabin v knihe nezamlčí, že vstúpil do komunistickej strany. „U trestných sudcov v tom čase sa to považovalo za štandardnú samozrejmosť. Keby som tak neučinil, potom by moja promptná kariéra, rovnako rýchlo, ako sa začala, tak by sa aj skončila,“ vysvetľuje svoje rozhodnutie a zdôrazňuje, ako sa verejne pred ostatnými kolegami zastal sudkyne, ktorú chcelo vedenie pranierovať za to, že chodievala do kostola.

Sám sa vo viacerých častiach štylizuje ako hlboko veriaci človek. A nie raz upriamuje pozornosť na to, ako jeho otec odmietal aj pod nátlakom vstúpiť v čase kolektivizácie poľnohospodárstva do roľníckeho družstva.

V podobnom kontexte opisuje aj prípad katolíckeho kňaza Bystríka Janíka, ktorého súdil ešte ako popradský okresný sudca. Spomína, ako ho oslobodil spod obvinení, no priznáva napokon aj to, že keď mu spis vrátili z krajského súdu, tak Janíka odsúdil. Oficiálne dostal za podvod 28 mesiacov. Išlo o proces zinscenovaný Štátnou bezpečnosťou, čo priznal aj Harabin.

V knihe kladie otázku, prečo komunistickému zriadeniu prekážal tento „boží človek“. „Pre svoju vieru alebo preto, že dokázal poukázať na nedostatky ministerstva kultúry, ktoré sa malo starať o historické pamiatky?“ To, že za článok o tomto procese v minulosti zažaloval denník SME, nespomína.

Prípadu sa denník SME venoval v roku 2006 a Harabin vtedy odmietol, že by Janíka súdil za prejav viery. Reagoval, že kňaz bol odsúdený za podvod ako majetkový delikt, o čom podľa neho svedčili aj rozsudky okresného súdu v Poprade a rozsudok odvolacieho súdu. Za článok noviny zažaloval a pôvodne aj vysúdil 33-tisíc eur (milión korún). Ústavný súd musel v tomto prípade dvakrát rozhodnúť, že prisúdená suma je neprimeraná.

 

 

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre
Nachádzaš sa tu: Hlavná stránka Dokumenty Externé Harabinova kniha Súdnosť: píše o Sadikim aj Mečiarovi, ženy sa dozvedia, že by nemali robiť trestné právo

Kontakt

e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

 

Naši partneri