Ako dopadne slovenský ústavný „tiebreak“?

Vypočutie Roberta Fica. Foto N - Tomáš Benedikovič| dennikn.sk | 28. januára 2019 10:00 | Peter Kubina |

Autor je advokát,
externý doktorand Katedry ústavného práva Právnickej fakulty UK v Bratislave

Vypočutie Roberta Fica. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ak profesionálny vodič autobusu v priebehu štyroch rokov trikrát poskytne prvú pomoc inému človeku po dopravnej nehode, neznamená to, že bol štyri roky činný v lekárskom povolaní.

Proces výberu ústavných sudcov má niekoľko fáz: navrhovanie kandidátov, ich verejné vypočutie ústavnoprávnym výborom parlamentu, hlasovanie v parlamentnom pléne, výber a menovanie prezidentom. Orgánmi, ktoré sa na tomto procese svojím rozhodovaním podieľajú, sú parlament (plénum, výbor, predseda) a prezident. Každý z nich je svojím rozhodovaním povinný zabezpečiť všetkým uchádzačom o funkciu ústavného sudcu rovnaké podmienky prístupu k tejto funkcii vo všetkých fázach výberového procesu (čl. 30 ods. 4 ústavy).

V praxi to znamená napríklad to, že ak ústava vyžaduje od uchádzačov o funkciu splnenie určitých základných podmienok (napríklad byť najmenej 15 rokov činný v právnickom povolaní), tak kreačné orgány sú povinné splnenie tejto podmienky posudzovať u každého uchádzača rovnako a nezatvárať oči pred realitou, v ktorej politicky silno preferovaný uchádzač tieto podmienky nespĺňa.

Ak uchádzač splnenie tejto podmienky v stanovenom čase a stanoveným spôsobom nepreukáže, sú kreačné orgány povinné takéhoto uchádzača vyradiť a do ďalšej fázy výberového procesu ho nepustiť. Z časového hľadiska by sa tak malo stať skôr, než môže dôjsť k nenapraviteľnému zásahu do práv iných uchádzačov a vytvoreniu dôvodov na ich ústavné sťažnosti. To znamená pred zvolením nespôsobilého uchádzača v parlamentnom hlasovaním.

Povinnosť zabezpečiť uchádzačom rovnaké podmienky prístupu k funkcii ďalej znamená, že ak niektorý z členov ústavnoprávneho výboru alebo pléna parlamentu je zároveň uchádzačom o funkciu, je povinný sa počas výberového procesu „znížiť“ na úroveň ostatných uchádzačov a zúčastniť sa na tomto procese iba v postavení uchádzača o funkciu, a nie aj v postavení člena kreačného orgánu. V opačnom prípade by totiž rozhodoval nielen sám o sebe, ale aj o svojich protikandidátoch, ktorí rovnakú možnosť nemajú, čím by opäť otvoril cestu ich opodstatneným ústavným sťažnostiam.

V prípade jedného uchádzača ústavnoprávny výbor neosvedčil splnenie podmienky „byť najmenej 15 rokov činný v právnickom povolaní“. Dôvodom bolo to, že nech počítame akokoľvek, tento uchádzač (aj pri najbenevolentnejšej interpretácii v jeho prospech – započítaním základnej vojenskej služby) preukázal výboru takúto svoju činnosť v trvaní o 15 mesiacov kratšom než minimum vyžadované ústavou. Ponechajme teraz bokom, že ide zhodou okolností o uchádzača, ktorý pri svojom verejnom híringu ukázal oveľa viac a závažnejších dôvodov, pre ktoré by bolo nebezpečné z neho urobiť ústavného sudcu, a sústreďme sa len na objektívnu podmienku trvania jeho činnosti v právnickom povolaní.

Podľa uznesenia parlamentu (č. 2191 z 19. apríla 2006) a Ústavného súdu (I. ÚS 83/06 z 15. marca 2006) možno o právnickom povolaní hovoriť vtedy, ak ide o povolanie, na ktorého výkon sa vyžaduje právnické vzdelanie. Výkon verejnej funkcie, pri ktorej právnické vzdelanie predpísané nie je, preto nie je možné považovať za výkon právnického povolania.

V prípade uvedeného uchádzača sú zaujímavé aj dve okolnosti jeho zápisu do zoznamu advokátov, vedeného Slovenskou advokátskou komorou. Prvou je, že podľa zverejnených dokumentov predložených samotným uchádzačom ako podklad k jeho kandidatúre došlo k jeho zápisu do zoznamu advokátov v čase, keď bol v štátnozamestnaneckom pomere na ministerstve spravodlivosti, pričom jednou z podmienok zápisu je čestné vyhlásenie žiadateľa o zápis, že v takomto pomere nie je. Tou druhou (a pri posudzovaní podmienky činnosti v právnickom povolaní dôležitejšou) je fakt, že deň jeho zápisu do zoznamu advokátov bol zároveň dňom pozastavenia výkonu advokácie, ktoré trvá dodnes. To znamená, že aj keby bolo všetko v poriadku s jeho zápisom, nemohol byť v advokátskom povolaní činný ani jeden deň z dôvodu jeho pozastavenia.

Uchádzač neskôr predložil výboru historické články z novín, z ktorých malo vyplynúť, že v období rokov 2000 až 2004 zastupoval na súde v jednej veci rodičov obete trestného činu (t. j. pôsobil ako splnomocnenec poškodených v jednom trestnom konaní). Takéto príležitostné zastupovanie iných osôb pred súdom v čase, keď má zástupca pozastavený výkon advokácie, však je občianskym zastupovaním, ktoré môže vykonávať aj osoba bez právnického vzdelania.

Ak profesionálny vodič autobusu v priebehu štyroch rokov trikrát poskytne prvú pomoc inému človeku po dopravnej nehode alebo pomôže inému v núdzi vymeniť koleso po defekte, neznamená to, že bol štyri roky činný v lekárskom povolaní, respektíve v povolaní automechanika (hoci by aj mal vzdelanie v príslušnom odbore). Preto ani profesionálny politik a verejný funkcionár s právnickým vzdelaním, ktorý počas štyroch rokov príležitostne poskytol iným právnu pomoc v jednej veci, nemôže o sebe tvrdiť, že bol štyri roky činný v právnickom povolaní, ktorého výkon mal v tom čase navyše pozastavený.

Z obdobných dôvodov nie je činnosťou v právnickom povolaní ani pôsobenie uchádzača v parlamentnom ústavnoprávnom výbore. Hoci v niekoľkých prípadoch v minulosti bola takáto činnosť (z nejasných a ťažko pochopiteľných dôvodov) niektorým kandidátom uznaná za právnu prax, tento omyl nikoho nezaväzuje k jeho budúcemu opakovaniu.

Nič totiž nemení na tom, že hoci právnické vzdelanie je pri pôsobení v ústavnoprávnom výbore nepochybne výhodou, nie je jeho ústavnou či zákonnou podmienkou (čo napokon najlepšie preukazuje súčasné zloženie tohto výboru). Ak v ústavnoprávnom výbore pôsobí napríklad lekár alebo ekonóm, nemôže obdobie svojho pôsobenia v tomto výbore vyhlasovať za činnosť v právnickom povolaní. Na základe akej logiky u jedného člena výboru (bez právnického vzdelania) pôsobenie v tomto výbore nie je činnosťou v právnickom povolaní a u iného (s právnickým vzdelaním) áno, keď robia to isté?

Ak by bol do funkcie ústavného sudcu zvolený a prípadne vymenovaný uchádzač, ktorý nespĺňa ústavnú podmienku vymenovania do tejto funkcie, malo by to dva následky. Po prvé, zvolenie a vymenovanie takéhoto kandidáta do funkcie by znamenali, že prístup k nej bol upretý inému kandidátovi, ktorý ústavné podmienky nepochybne splnil, čím by bolo porušené jeho právo podľa čl. 30 ods. 4 ústavy. Po druhé – a to je ešte závažnejší problém – takýto sudca by pravdepodobne nespĺňal atribúty zákonného sudcu, na ktorého má právo každý účastník súdneho konania. Ak by v tejto otázke existovali dôvodné pochybnosti, tie by kontaminovali aj každé jedno rozhodnutie, na ktorom by sa takýto sudca podieľal.

Účelom fázy verejného vypočúvania uchádzačov pred výborom je osvedčiť, či uchádzač spĺňa ústavné podmienky vyžadované na funkciu ústavného sudcu. Uchádzač, pri ktorom výbor splnenie týchto podmienok neosvedčil, by nemal postúpiť do ďalšej fázy výberového procesu. Verejný záujem na zákonnom obsadení najvyššieho súdneho orgánu a nespochybniteľnej legitimite jeho budúcich rozhodnutí by mal mať vždy prednosť pred osobnými ambíciami a záujmom jedného konkrétneho uchádzača, ktorý nebol schopný bez dôvodných pochybností preukázať splnenie ústavnej podmienky prístupu k funkcii.

Vo výbore sa v tejto otázke zrodila remíza 6:6, ktorá znamená, že splnenie ústavných podmienok u tohto kandidáta osvedčené nebolo. Kým vo férovom svete tenisu by za tohto stavu nasledoval „tiebreak“ (v preklade „prelomenie nerozhodného stavu“), vo svete slovenskej parlamentnej reality nasledovala výzva na prelomenie ústavnosti. Výzva predsedu parlamentu, adresovaná členovi ústavnoprávneho výboru, ktorý sa schôdze výboru nezúčastnil ako jeho člen, pretože je zároveň uchádzačom o funkciu, aby sa schôdze napriek tomu zúčastnil ako člen výboru a hlasoval na nej, je totiž priamou výzvou na porušenie ústavy.

Takáto výzva v kombinácii s označovaním ústavne súladného postupu dotknutého člena výboru za „alibizmus“ a ignorovaním dôvodných pochybností o splnení dôležitej ústavnej podmienky príslušným kandidátom však má na úroveň a budúcnosť našej ústavnosti rovnako zničujúci vplyv, ako má tolerovanie „literárne spracovaných“ (rozumej nepôvodných a odpísaných) kvalifikačných prác a akademického podvádzania na úroveň našej vzdelanosti.

(Komentár vyjadruje osobný názor jeho autora a nie názory spoločnosti Dentons Europe LLP, v ktorej autor pôsobí ako partner, ani Katedry ústavného práva Právnickej fakulty UK, na ktorej autor pôsobí ako doktorand.)

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre
Nachádzaš sa tu: Hlavná stránka Dokumenty Externé Ako dopadne slovenský ústavný „tiebreak“?

Kontakt

e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

 

Naši partneri