Rozhovor s Tomášom Němečkom aj o tom, prečo nemáme dopustiť, aby sa Robert Fico dostal na Ústavný súd.

| postoj.sk | Martin Hanus | 11. 02. 2019 |

Tomáš Němeček, Profimedia

Rozhovor s Tomášom Němečkom aj o tom, prečo nemáme dopustiť, aby sa Robert Fico dostal na Ústavný súd.

Je držiteľom mnohých novinárskych cien, jeho texty o práve vyvolávali špeciálnu pozornosť medzi sudcami či advokátmi, je autorom biografií o významných ústavných sudcoch, Vojtěchovi Ceplovi a Eliške Wagnerovej, a knižného rozhovoru s Pavlom Rychetským, ktorý je už 15 rokov predsedom Ústavného súdu v Brne.

Tomáš Němeček v rozhovore pre Postoj hovorí, prečo sú na českých ústavných sudcov vyššie nároky než na slovenských, čo ho najviac zaujalo na procese, ktorým si teraz vyberáme deviatich sudcov, a či na súd do Košíc patria Robert Fico, Peter Kresák a Radoslav Procházka.  

Němeček bol šéfredaktorom týždenníka Respekt, šéfkomentátorom denníka Hospodářské noviny, neskôr bol vedúcim prílohy Orientace v Lidových novinách a následne viedol oceňovanú prílohu Právo a justícia. Keď Andrej Babiš v roku 2013 kúpil vydavateľstvo Lidových novín, odišiel z novinárčiny, odvtedy pracuje ako právnik.

Kým na Slovensku sa teraz rozhoduje o podobe takmer celého Ústavného súdu, u vás v Česku riešite, kto obsadí v tejto inštitúcii jedno uvoľnené miesto, takže aspoň do istej miery môžeme porovnávať naše nároky. V Česku formovali po roku 1993 ústavné myslenie a rozhodnutia právni velikáni ako Vojtěch Cepl, Vladimír Čermák či Pavel Holländer. Je vo vašej súčasnej debate cítiť, že na osobu ústavného sudcu sa vďaka tejto elite kladú špeciálne nároky, alebo sa to berie viac ako vec politického handlovania?

Česká výhoda je v tom, že parlament má dve komory. Snemovňa je „horúca“, tu sa schvaľuje rozpočet a odohrávajú sa politické vyjednávania, naopak, Senát je „chladný“, často má úplne iné zloženie. Bez neho však nemožno zmeniť ústavu – preto sa v Česku tak zriedkakedy mení – a má výlučné slovo pri schvaľovaní ústavných sudcov.

Nominačný princíp je prevzatý z USA, pretože ho kedysi pri písaní ústavy presadil Vojtěch Cepl ako milovník Ameriky: ústavného sudcu navrhuje iba prezident a schvaľuje iba Senát.

A funguje to?

Napodiv to funguje. Všetci traja českí prezidenti dbali na odbornú úroveň kandidátov, pretože je to ich vizitka. A senátori sa na druhej strane chcú predviesť, pretože je to jedna z mála ich významných právomocí.

Vypočúvania v ústavnoprávnom výbore sú preto zvyčajne celkom dôkladné, pýtajú sa kandidátov na konkrétne rozsudky alebo na ich odborné články.

Na rozdiel od Slovenska tu nie je taký priestor pre handle, pretože vláda ani snemovňa nemajú v procese žiadne slovo.

U nás je veľký rozdiel medzi jednotlivými érami Ústavných súdov, do roku 2007 si držal isté štandardy, potom sa začalo obdobie Ivetty Macejkovej, keď na súde zasadli aj kádre späté s HZDS (Brňák, Ľalík), a tak sme boli svedkami právne chabých až škandalóznych rozsudkov. Český Ústavný súd má kontinuálne vysokú úroveň alebo aj tam sú rozdiely v jednotlivých érach?

Rozhodne nie v takých rozmeroch ako na Slovensku. Ide skôr o to, že „prvý“ český Ústavný súd bol mimoriadne silne obsadený a hral i rolu morálnej autority: zasadali v ňom dvaja politickí väzni 50. rokov, Zdeněk Kessler a Antonín Procházka, ďalej právnici, ktorí sa vrátili z exilu, ako Vladimír Klokočka, neskôr Eliška Wagnerová, i nestraníci s rozsiahlym vzdelaním a životnou skúsenosťou ako Vladimír Čermák a Vojtěch Cepl.

Na rozdiel od Slovenska tu nie je taký priestor pre handle, pretože vláda ani snemovňa nemajú v procese žiadne slovo.
Tento „Havlov“ súd sa zaoberal veľkými témami: jeho prvý nález bol symbolicky ten, ktorým potvrdil zákon o protiprávnosti komunistického režimu. Často sa dostával do stretu s vtedy ešte postkomunistickou justíciou, či už išlo o reštitučné, alebo rehabilitačné spory. Jeho nálezy boli občas prevratné, napríklad keď zrušil reguláciu nájomného.


Predsedníčka Ústavného súdu SR Ivetta Macejková a predseda Ústavného súdu Českej republiky Pavel Rychetský na vedeckej konferencii pri príležitosti 25. výročia Ústavného súdu Slovenskej republiky v Košiciach 11. apríla 2018. TASR – Milan Kapusta

Neskorší súd v Rychetského ére, ktorá trvá dodnes, už vstupoval do ustálenejších pomerov. Generačne sa obmenila i justícia, mnohí mladší sudcovia k Ústavnému súdu vzhliadali a preberali jeho názory, takže názorové rozdiely už neboli také veľké.

„Druhý“ súd z rokov 2003 – 2013 je preto spojený skôr s veľkými a zaujímavými politickými spormi medzi pravicou a ľavicou, o moc štátu, o postavenie krajiny v Európskej únii. Preto v nálezoch šlo o poplatky v zdravotníctve, o možnosť jednorazového ústavného zákona k predčasným voľbám, o prípustnosť eurozatykača, o to, či má posledné slovo náš Ústavný súd alebo Súdny dvor EÚ. Povedal by som, že „druhý“ súd skôr hral na inom ihrisku než ten „prvý“.

„Tretí“ súd ešte na svoje veľké kauzy iba čaká. Dosiaľ išlo skôr o drobnejšie nálezy k právam detí, ľudí s obmedzenou svojprávnosťou, o ľudsky dôstojné zaobchádzanie s azylantmi. Ale je len za polčasom.

Prečo je podľa vás český ústavný štandard o poznanie vyšší než slovenský? Je jasné, že právna elita bola v Česku početnejšia, no obe krajiny si prešli 50. aj 70. rokmi počas komunizmu. Prečo boli teda tie rozdiely v demokracii také veľké a v čase skôr narastali?

Nepochybne je to i zásluha zakladateľských osobností: v Česku si nevyhnutne musíte klásť otázku, ako by sa zachovali Václav Havel alebo napríklad Otakar Motejl. Otcovia slovenskej samostatnosti túto intelektuálnu a morálnu latku nasadili dosť nízko.

Ale obávam sa, že rozdiely v spoločnostiach sú ešte o niečo hlbšie. Česi viac dbajú na kultúru neosobných pravidiel, slovenská spoločnosť viac na dobrého, slušného, osvieteného vládcu. Uznávam, že pravidlá sú studené a nedá sa k nim mať taký osobný vzťah ako k Andrejovi, Vladovi, Jarovi alebo Radovi.

Prezident Miloš Zeman navrhuje za nového ústavného sudcu Aleša Gerlocha. Na prvý pohľad to vyzerá na seriózneho kandidáta, ktorý by bol na základe životopisu napríklad u nás jeden z najpovolanejších kandidátov – známy právny teoretik, ktorý sa zaoberá aj ústavným právom, profesor na Karlovej univerzite, veľmi úspešný advokát. Vy ste už verejne napísali, že by bolo najlepšie, keby ho Senát odmietol, prečo?

Pretože sa v januári prevalili pokusy prezidenta Zemana a jeho úradníkov ovplyvniť rozhodovanie vrcholných sudcov. Musím vysvetliť kontext: bolo verejným tajomstvom, že favoritom na nového predsedu Ústavného súdu je veľmi rešpektovaný šéf Najvyššieho správneho súdu Josef Baxa a že ako svojho nástupcu by si želal vidieť Vojtěcha Šimíčka.

V Česku si nevyhnutne musíte klásť otázku, ako by sa zachovali Václav Havel alebo napríklad Otakar Motejl. Otcovia slovenskej samostatnosti túto intelektuálnu a morálnu latku nasadili dosť nízko.

Baxa jazdil na Hrad rokovať o menovaní sudcov, pretože z titulu svojej funkcie je ústavným činiteľom. A pri tej príležitosti Zeman a jeho okolie dávali najavo, aké by si priali rozsudky v „živých“ kauzách vrátane tých, kde je stranou sporu prezident republiky. Baxa je však pevný človek, takže im nevyhovel a nakoniec tieto zastrené pokusy zverejnil. I s vedomím, že ho Zeman kvôli svojej pomstychtivosti už nikdy nenavrhne.

Profesor Gerloch je nesporný znalec ústavného práva, ale je mi ľúto, no takéto principiálne postoje u neho v jeho profesnej dráhe nevidím. Môžeme menovať množstvo príkladov z posledných rokov, keď šiel Zemanovi vyložene na ruku: napríklad hájil prezidentove predvolebné výjazdy do všetkých krajov za verejné peniaze – podľa neho nešlo o nezákonnú kampaň. Hájil i Zemanovo rozhodnutie nemenovať z čisto osobnej nevraživosti navrhnutého ministra zahraničia.

Mám preto obavu, že s profesorom Gerlochom by sa Ústavný súd posunul z Brna bližšie ku Košiciam.

Teda problém nie je v odbornosti, ale v charaktere sudcu, ktorý je teraz takou témou aj u nás?

Je to tvrdo povedané, ale v zásade si to myslím. I keď si pri tom uvedomujem námietku: A kto som ja, aby som do detailov poznal a hodnotil niečí charakter?

Preto som sa snažil i v hodnotení profesora Gerlocha nechať si aspoň malú rezervu. Môže v ňom byť niečo, čo nevidím. Niekedy funkcie menia svojich držiteľov k lepšiemu: preto v tejto súvislosti stále pripomínam svätého Tomáša Becketa, ktorý sa ako arcibiskup z Canterbury emancipoval od svojho priateľa a kráľa Henricha II. – až tak, že ho kráľ nechal zavraždiť v katedrále.

Zatiaľ však v profesorovej dráhe žiadny becketovský moment nevidím. Naopak, je hladká a neprerušovaná od vstupu do normalizačnej KSČ až dodnes.

Keď ste v posledných týždňoch sledovali nominácie na našich ústavných sudcov aj samotné verejné vypočúvanie, čo vás najviac zaujalo?

Z vypočúvania som bol miestami nadšený. Výborný nápad sú motivačné listy, ktoré v Česku nemáme. Oproti minulosti, keď vypočutie kandidátov trvalo pár minút, boli poslanci i médiá dobre pripravení. Lenže tri dni pre 39 kandidátov sú stále málo, dala sa badať únava.

Ako prebieha vypočutie kandidátov v Česku?

Keďže obyčajne predstupuje jeden kandidát, maximálne som zažil troch za deň, a Senát má dosť času, vedie vypočúvanie najprv ústavnoprávny výbor a potom výbor pre ľudské práva. V oboch prípadoch to trvá hodinu, niekedy i viacej.

Hovorili ste, čo vás na slovenskom procese príjemne prekvapilo, čo vás, naopak, zarazilo?

To, čo všetkých: opakované hlasovanie o Robertovi Ficovi. Pokiaľ predtým ústavnoprávny výbor nenašiel väčšinu a bol rozdelený 6 : 6, znamená to podľa mňa, že uznesenie nebolo prijaté, výbor teda kandidáta neschválil. Nebol dôvod na nové hlasovanie.

U vás ste niekedy zažili niečo podobné?

Áno. Elišku Wagnerovú v roku 2002 síce odporučil ústavnoprávny výbor, ale výbor pre ľudské práva o nej hlasoval nerozhodne. Pred hlasovaním pléna Senátu ju preto prišiel osobne podporiť Václav Havel a kandidátka bola aj vďaka tomu nakoniec schválená.

Ako hodnotíte slovenské médiá, ktoré sa venujú obsadeniu nového Ústavného súdu? Poskytujú vám ako vonkajšiemu pozorovateľovi kvalitné informácie alebo je všetko až príliš zamerané na kandidatúru Roberta Fica?

Veľké sústredenie na Roberta Fica je pochopiteľné, pretože to je mimoriadne kontroverzná kandidatúra. Navyše, môže ísť o budúceho predsedu Ústavného súdu.

Nemyslím, že by článkov o Ficovi malo byť menej, ale že by článkov o ostatných kandidátoch malo byť viac. Keď sa pozriem napríklad na výber textov Denníka N k voľbe, týkajú sa Fica alebo v poslednom období Petra Kresáka.

 

 

 

Veľké sústredenie na Roberta Fica je pochopiteľné, pretože to je mimoriadne kontroverzná kandidatúra. Navyše, môže ísť o budúceho predsedu Ústavného súdu.
 Zdieľať

Za vynikajúci projekt považujem stránku Zadobruvolbu.sk, ktorú pripravila VIA IURIS. Len mi tam chýbal odkaz na videá z verejného vypočúvania. Ocenil by som zhrňujúce jedno či dve videozhrnutia s hlavnými momentmi.

Našli ste medzi 39 slovenskými kandidátmi mená, ktoré by ste s ich prednosťami aj chybami brali i na český Ústavný súd?

Z niekoľkých mien som nadšený: určite Ján Šikuta ako bývalý sudca Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Eva Kováčechová kvôli skúsenosti advokátky, ktorá poskytovala pomoc ľuďom na dne spoločnosti. Za tých by som hlasoval.

A ak mám povedať pravdu, bral by som Radoslava Procházku, keď ho nebudete chcieť vy. Podľa mňa je to prenikavý a originálny ústavný právnik a má za sebou vynikajúci „track record“ ako advokát. Mne je jedno, že v politike po oslňujúcom štarte spackal so svojou stranou, čo mohol.

Pokiaľ máte toľko brilantných mozgov, že pohŕdate Procházkom, tak by som si želal, aby začal pôsobiť ako akademik i právnik v Česku.

Podobne ako u vás v prípade Gerlocha aj my sa pri jednotlivých kandidátoch trápime vážením odbornosti a morálnosti. Najskôr k prípadu Radoslava Procházku – je všeobecná zhoda, že je u nás jedným z najlepších, ak nie priamo najlepším a najoriginálnejším ústavným právnikom súčasnosti. Problémom však nie je ani tak jeho politický pád, ale okolnosti, ktoré ho sprevádzali, vrátane prichytenia pri klamstve.

Na Slovensku sa málo odpúšťa. Pokiaľ sa mu vyčíta, že zatajil povolebné rokovania s Ficom a potom o nich zaklamal, nevidím v tom doživotnú diskvalifikáciu: bol už za to potrestaný dosť.

Čo sa mu vyčíta ďalej? Že časť peňazí na kampaň prešla mimo transparentného účtu? Pri celoštátnej kampani však lietajú peniaze tak, že naozaj nemusíte dohliadnuť na všetko; nepôsobilo to na mňa ako systematicky vytvárané čierne fondy. Potom je tu nahrávka, ktorú si tajne zaobstaral jeho politický konkurent Matovič a na ktorej rokujú o zľave na predvolebnú inzerciu.

Pokiaľ máte toľko brilantných mozgov, že pohŕdate Procházkom, tak by som si želal, aby začal pôsobiť ako akademik i právnik v Česku.
 Zdieľať

Z vypočutia nezostrihanej nahrávky mám dojem, že sa pán Matovič správa skôr ako agent-provokatér. Vzal som si z toho najmä to, že pri rokovaní s pánom Matovičom musíte stále počítať s tým, že si vás v intímnom okamihu nahráva a že sa k nemu nikdy neotáčajte chrbtom, ak nechcete, aby vás bodol.  

Myslím, že kritikom nejde ani tak o to, že by Procházka bol „klamár“, ale o to, že bol po voľbách ochotný dohodnúť sa s Ficom. To mu neodpúšťajú, a preto donekonečna opakujú: „Klamal!“

Prečítajte si jeho motivačný list, kde píše o zážitku pádu na dno. Prial by som mu, aby dostal šancu začať znovu. Verím, že na Ústavnom súde by sa odrezal od politickej minulosti a že by dokázal rozhodovať bez ohľadu na niekdajšie spojenectvo alebo nepriateľstvo. Bol by omnoho lepším sudcom než politikom.

Povedali ste, že na Slovensku sa málo odpúšťa. Myslíte, že keby ste mali českého Procházku, prenikavo talentovaného právnika, ktorý by sa v priebehu pár rokov v politike pripravil o veľkú časť kreditu, boli by k nemu českí novinári a spoločnosť veľkorysejší, než sme my na Slovensku?

Na to nedokážem odpovedať, pretože nikoho takého nemáme. Najbližšie vekom a talentom by mu bol Vojtěch Šimíček, ten však v politike (v KDU-ČSL) pobudol len krátko a nevýznamne. V roku 2003 nastúpil na Najvyšší správny súd a o desať rokov neskôr sa stal ústavným sudcom.

V prípade hypotetického „českého Procházku“ – docenta práv, advokáta a politika – by som sa pýtal takto: Dopustil sa v politike niečoho, čo by sa považovalo za vážne porušenie profesnej etiky akademika alebo advokáta? Porušil závažne nepísanú politickú etiku?

Prihliadal by som i k jeho schopnosti sebareflexie a k uplynulej dobe. Bral by som ako poľahčujúcu okolnosť, ak by prejavil ľútosť a snažil sa zlyhanie odpracovať.



Na snímke predseda strany Sieť Radoslav Procházka a líder Smeru Robert Fico na brífingu po rokovaní o možnom vytvorení parlamentnej koalície v Bratislave 13. marca 2016. FOTO TASR – Štefan Puškáš

S vaším pohľadom na Procházku vlastne súhlasím, ale je tu ešte jedna, možno tá najvážnejšia výhrada voči nemu, ktorá súvisí s tým, čo ste povedali v poslednej vete: či by si tento brilantný právnik po svojom neslávnom politickom pôsobení, ktoré máme v čerstvej pamäti, nemal odpracovať ešte jedno desaťročie v advokácii a potom byť s pompou zvolený a vymenovaný priamo za predsedu ÚS.   

To už nie som z Česka schopný posúdiť.

Práve v týchto hodinách sa stala hlavná téma z nominácie Petra Kresáka, niekdajšieho federálneho ústavného sudcu. Aj on patrí k našej ústavnoprávnej špičke, dosiaľ o ňom niektorí pochybovali z dôvodu, že ako vládny poslanec aj po vražde novinára Kuciaka svoje správanie podriaďoval kariérnej vyhliadke ústavného sudcu, teraz však prišlo zistenie, že spolupracoval s ŠtB, čo on sám popiera nie veľmi dôveryhodným spôsobom. Je to podľa vás diskvalifikujúce?

Je mi to veľmi ľúto, ale, žiaľ, áno. Peter Kresák by si zvolenie zaslúžil a jeho motivačný list považujem vôbec za najlepší.

V jeho minulosti je však, nanešťastie, niečo, čo tridsať rokov skrýval a kvôli čomu mohol byť vydierateľný. Nie je vylúčené, že i tie skartované dokumenty niekde existujú. Je to kruté, ale nebolo by bezpečné pustiť ho na Ústavný súd.

Na mňa urobila zlý dojem i jeho rezignácia na členstvo vo výbore, ktorou umožnil schválenie Roberta Fica. Naznačuje to ochotu k obchodu. Mal trvať na svojom postoji, i keby mu to malo zmariť jeho vlastné šance.

Všetky tieto debaty aj tak prekrýva kandidatúra Roberta Fica, zdiskreditovaného expremiéra a muža s účelovým vzťahom k právu. Skúsme sa však na vec pozrieť veľmi chladnokrvne: ak by bol Fico zvolený a menovaný na Ústavný súd, prenieslo by to uvoľnenie do slovenskej politiky, lebo inak Fico zostane v politike a bude ďalej bastardizovať Smer, s neblahými dôsledkami na povolebný vývoj. Keby ste boli poradcom slovenského prezidenta, ktorý by mal na zozname zvolených kandidátov aj Roberta Fica, čo by ste mu radili?

Tejto taktickej úvahe rozumiem. Ale niekedy človek musí voliť medzi princípmi a politickou taktikou. Robert Fico podľa môjho úprimného presvedčenia nemá byť ústavným sudcom, pretože je u neho vysoké riziko, že by zmenil činnosť Ústavného súdu na pokračovanie politiky inými prostriedkami.

Verím na Ústavný súd ako na miesto, kde horí oheň spravodlivosti a kde sú natoľko osobnostne celiství kandidáti, že sú schopní rozhodovať podľa zásady padni komu padni. Robert Fico tam nepatrí, pretože takým kandidátom nie je.

Ešte sa pokúsim byť advokátom diabla: sú úrady aj funkcie, ktoré svojich nositeľov povznesú, napokon, aj vy ste boli k Rychetskému ako politikovi kritickejší než k Rychetskému ako ústavnému sudcovi. U Fica tento potenciál k lepšiemu nevidíte?

Je pochopiteľné, že som bol k politikovi kritickejší: politik si určuje svoju agendu sám a každý deň musí zaujať postoj k nečakaným veciam – ľahšie sa teda dopúšťa niečoho kritizovateľného.

Verím na Ústavný súd ako na miesto, kde horí oheň spravodlivosti a kde sú natoľko osobnostne celiství kandidáti, že sú schopní rozhodovať podľa zásady padni komu padni.

A pokiaľ ide o pána Fica, ešte raz sa vrátim k paralele so svätým Tomášom Becketom, ktorého nová funkcia oslobodila a povzniesla. Pán Fico v tejto metafore nie je Becketom, ale kráľom Henrichom II. Nemá potenciál oslobodiť sa od systému, pretože on sám je tým systémom.

Jeho osudom je politika. Pokiaľ chce zlepšiť svoj obraz v dejinách Slovenska, mal by to urobiť v politike. Úvahy o jeho taktickom odprataní na Ústavný súd považujem za zvrátené, pretože túto inštitúciu nadlho znedôveryhodní. Slovensko by premárnilo príležitosť vytvoriť svoj dosiaľ najlepší Ústavný súd.

Aj kvôli kandidatúre Roberta Fica u nás zosilnelo presvedčenie, že je toxické, ak na Ústavný súd mieri politik, respektíve čerstvý expolitik. Patria politici – ešte donedávna premiéri či lídri strán – na Ústavný súd?

Občas padá porovnanie s Ernestom Valkom a obsadením federálneho súdu, ale to podľa mňa nie je priliehavé: ešte stále bola porevolučná situácia, v parlamente nezasadali profesionálni politici v dnešnom zmysle slova.

Robert Fico v tejto metafore nie je Becketom, ale kráľom Henrichom II. Nemá potenciál oslobodiť sa od systému, pretože on sám je tým systémom.
 Zdieľať

Priliehavejšie je porovnanie s našou situáciou z roku 2003, keď Pavel Rychetský prestupoval prakticky z funkcie vicepremiéra a ministra spravodlivosti. Písal som vtedy v Respekte kritický komentár, ktorý poukazoval na absurdnosť toho, že doterajší hlavný legislatívec bude posudzovať ústavnosť „svojich“ zákonov: čo asi o nich povie, než že sú v poriadku?

Mimochodom, s odstupom času Rychetský v knižnom rozhovore, ktorý som s ním viedol, pripustil, že mu trvalo niekoľko rokov, kým sa mentálne úplne oslobodil od politického sveta a stal sa plne sudcom. Dodal by som, že tomu pomohla skutočnosť, že od začiatku vedľa neho pôsobili ako podpredsedovia dvaja „Havlovi“ sudcovia, Eliška Wagnerová a Pavel Holländer. I vďaka nim prešiel Rychetský karanténou a aklimatizáciou rýchlejšie.

Teda ani vám sa nepáči, keď aktívny politik s veľkým dosahom na tvorbu práva prechádza na Ústavný súd?

V spomínanom komentári som u Rychetského pripúšťal odôvodnenosť nominácie, pretože za ním bola omnoho dlhšia a úctyhodná história signatára Charty 77 a dlhoročného právneho poradcu chartistov pred rokom 1989. Uznával som, že Rychetský si predsa len udržal česť i v Zemanovej vláde v rokoch 1998 – 2002.

Patril k niekoľko málo ministrom, ktorí sa verejne vzopreli premiérovi alebo ho kritizovali. Mal pozíciu skôr nezávislého experta než skalného straníka. A v neposlednom rade som nemohol nevidieť, že je lojálny k republike a že je to osobne súcitný človek – stojí politicky inde než ja, ale je to zástupca demokratickej ľavice.

U Roberta Fica platí všetko z toho negatívneho a nič z toho pozitívneho.

 

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre
Nachádzaš sa tu: Hlavná stránka Dokumenty Externé Rozhovor s Tomášom Němečkom aj o tom, prečo nemáme dopustiť, aby sa Robert Fico dostal na Ústavný súd.

Kontakt

e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

 

Naši partneri