Keď som sa to dozvedel, zostal som zdesený

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt ján mazák| postoj.sk | Martin Hanus | 18. 02. 2019 |

Ján Mazák,  zdroj foto: SITA

Rozhovor s bývalým predsedom Ústavného súdu Jánom Mazákom o tom, ako rozhodoval tento súd v ére Ivetty Macejkovej.

Hovorí, že Ústavný súd prijímal v posledných 12 rokoch niektoré kľúčové rozhodnutia na politickú objednávku a viacerí sudcovia prejavovali neobvyklú blízkosť k politikom.

Ján Mazák v rozhovore pre Postoj tiež potvrdzuje, že aj on má informáciu o tom, že pred zásadným rozhodnutím Ústavného súdu v kauze generálny prokurátor bol vyvíjaný neprípustný tlak na ústavného sudcu Juraja Horvátha, kvôli čomu padlo rozhodnutie v prospech vtedajšieho prezidenta Ivana Gašparoviča. Podľa Mazáka čelil Juraj Horváth vonkajšiemu tlaku aj predtým, keď sa rozhodovalo o zrušení Špeciálneho súdu.

Ján Mazák bol v rokoch 2000 až 2006 predsedom Ústavného súdu SR, neskôr pôsobil ako prvý generálny advokát Súdneho dvora Európskej únie v Luxemburgu, je poradcom prezidenta Andreja Kisku. 

Keď som sa minulý týždeň českého novinára a právnika Tomáša Němečka pýtal, prečo máme u nás v porovnaní s Českom také rozdiely medzi jednotlivými érami Ústavného súdu, odôvodnil to aj spôsobom voľby alebo tým, že menej dbáme na kultúru neosobných pravidiel. Vy ste už dlhé roky v zahraničí, kde sú podľa vás príčiny, že 30 rokov po Novembri naša justičná elita zaostáva oproti okoliu?

Ak hovoríme o výkvete na Ústavnom súde, tak základným predpokladom takého hodnotenia je to, že tí, ktorí pôsobia na najmocnejšom súde krajiny, patria k elite nie preto, že sú sudcami, ale výlučne preto, že patrili k osobnostiam právnického sveta už pred svojím menovaním do talárov.


Inak povedané, zaostávanie spôsobuje to, ak na takom súde sedia aj ľudia, ktorí nikdy nepatrili k elite právnického povolania, ani v praxi, ani v akademickom svete. Spĺňali síce základné podmienky na zvolenie a vymenovanie, lenže v skutočnosti za nimi nie je žiadna kariéra, ktorá by potvrdzovala, že v okruhu svojej konkrétnej profesie boli uznávanými a rešpektovanými odborníkmi s nespochybniteľnou morálnou integritou.

Posledných dvanásť rokov bol Ústavný súd poznačený rozpoltenosťou, viacerí sudcovia prejavovali neprípustnú blízkosť k politikom, ktorí boli pri moci.

Zásadnú príčinu zaostávania v úrovni, aká by bola porovnateľná s ústavnými súdmi v okolitých štátoch, vidím však v tom, že na kreslo sudcu Ústavného súdu postačuje akákoľvek činnosť v právnickom povolaní. Takto nastavené požiadavky viedli k tomu, že na Ústavný súd sa postupne dostávali sudcovia, ktorí nemali žiadnu ambíciu ani schopnosti rozpracovávať právne doktríny a tak ukazovať svetu, že máme v Ústavnom súde pevný pilier právneho štátu.

Trefne to vyjadril v jednom rozhovore profesor Alexander Bröstl, keď uviedol, že na rozdiel od predchádzajúcich rokov absentuje na súde diskusia o zložitých otázkach ochrany ústavnosti. Takmer hneď sa hlasuje. Nuž, potom nečakajme prestíž a uznanie.

V týchto dňoch sa skončila éra súdu pod pôsobením Ivetty Macejkovej, ako by ste ju charakterizovali?

Posledných dvanásť rokov bol Ústavný súd poznačený rozpoltenosťou, viacerí sudcovia prejavovali neprípustnú blízkosť k politikom, ktorí boli pri moci, kým ostatní sa s väčším či menším úspechom bránili takémuto spochybňovaniu svojej nezávislosti a nestrannosti.

Výsledkom boli viaceré zásadné rozhodnutia, ktoré aj podľa odlišných stanovísk sudcov niesli pečať politickej objednávky, v posledných rokoch najmä so zámerom o diskreditáciu hlavy štátu. Výrazným nedostatkom bola aj rozkolísaná judikatúra.

Čo tým myslíte?

V rovnakých veciach sa rozhodovalo rozdielne bez toho, aby bolo jasné, z akých dôvodov.

Môžete uviesť konkrétny príklad?

Napríklad v roku 2011 prvý senát Ústavného súdu vyniesol rozhodnutie, podľa ktorého sa podľa Trestného zákona dala oľutovať aj neoprávnená vratka DPH. O šesť rokov neskôr ten istý senát rozhodol, že takýto postup sa nedá považovať za uplatnenie účinnej ľútosti.

V rozhodnutí tvrdí, že ak si niekto neoprávnene uplatní odpočet DPH, nemá čo dodatočne zaplatiť, aby „naplnil zákonnú dikciu účinnej ľútosti“. Vyzerá to nevinne, ale v stávke v tomto prípade bola v konečnom dôsledku kauza „Bašternák“.

V tomto súde zasadali ľudia, ktorí boli mentálne spätí s HZDS, to platí o pani Macejkovej, ale najmä o pánoch Brňákovi a Ľalíkovi. Na Macejkovej súd to malo veľký dosah, keďže vo svojich najdôležitejších rozhodnutiach plnil objednávku tohto prostredia: rozdielom jedného hlasu zrušil v roku 2009 Špeciálny súd, neskôr ústavní sudcovia priznali prezidentovi Ivanovi Gašparovičovi právo nevymenovať parlamentom zvoleného generálneho prokurátora, čím de facto rozšírili kompetencie prezidenta oproti dovtedajšiemu chápaniu. Sú tieto dve rozhodnutia podľa vás najväčšími právnymi škandálmi Macejkovej éry?

Áno, obe rozhodnutia boli bez pochýb prijaté na základe požiadavky z politického prostredia. V prvom prípade mal na tom záujem Štefan Harabin ako minister spravodlivosti a v druhom prípade siedmi sudcovia Ústavného súdu očakávali v kresle prezidenta republiky inú osobu než Andreja Kisku.

Ale najmenej legitímnym rozhodnutím je nález prvého senátu, ktorým donútili prezidenta Kisku vymenovať troch sudcov Ústavného súdu zo siedmich kandidátov, z ktorých dvaja ani neboli sťažovateľmi. Už to uvádzam klasicky, ale Ján Drgonec, ktorého odbornosť a kvalifikovanosť v ústavnom súdnictve je nesporná, uviedol, že za také rozhodnutie by senát zaslúžil defenestráciu.

Predseda vlády Robert Fico sa počas pracovného výjazdu v Košiciach 24. februára 2017 stretol s predsedníčkou Ústavného súdu SR Ivettou Macejkovou. FOTO TASR – František Iván
 

Od bývalého sudcu Ústavného súdu to bolo silné, ale adekvátne hodnotenie. Čítať jeho vedeckú kritiku tohto nálezu aj alibistického stanoviska Benátskej komisie je najhorším možným vysvedčením pre prvý senát Ústavného súdu i pre komisiu.

Spolu s kolegom Jozefom Majchrákom sme pred vyše šiestimi rokmi v .týždni uverejnili informáciu, že krátko pred kľúčovým hlasovaním o tom, či prezident môže nevymenovať parlamentom zvoleného generálneho prokurátora, kontaktoval už nebohého ústavného sudcu Juraja Horvátha samotný prezident Ivan Gašparovič a za Horváthom prišla kvôli tomu aj predsedníčka Ivetta Macejková. Juraj Horváth na základe intervencie Gašparoviča a Macejkovej zmenil svoje pôvodné rozhodnutie, vďaka čomu Macejkovej krídlo získalo tesnú väčšinu a Ivan Gašparovič mohol odmietnuť vymenovať Jozefa Čentéša. Odvtedy už uplynulo pár rokov, môžete povedať, či ste aj vy mali túto informáciu o tlaku na Juraja Horvátha?  

Mám takú informáciu. Keďže kolega Horváth utrpel slabšiu mozgovú príhodu a chcel som ho povzbudiť, volal som mu zo Súdneho dvora a v tomto rozhovore mi svoju motiváciu sám naznačil. Dodal, že už je rozhodnutý, že po ťažkých osobných útokoch voči nemu po skončení mandátu uvedie všetky okolnosti nielen okolo rozhodovania o kandidátovi na generálneho prokurátora, ale aj v konaní o Špeciálnom súde. Žiaľ, vzápätí po vyzlečení talára sudcu Ústavného súdu zomrel.

Juraj Horváth mi povedal, že už je rozhodnutý, že po ťažkých osobných útokoch voči nemu po skončení mandátu uvedie všetky okolnosti nielen okolo rozhodovania o kandidátovi na generálneho prokurátora, ale aj v konaní o Špeciálnom súde.

Keďže už nie je medzi nami, nemyslím, že by bolo správne uvádzať, čo mi povedal. Ale zostal som zdesený, kam sa až dostala kultúra vzťahov na Ústavnom súde.

Teda naznačujete, že k podobnému tlaku na pána sudcu Horvátha došlo aj pred rozhodnutím o zrušení Špeciálneho súdu?

V tomto prípade môžem byť trochu otvorenejší. V čase, keď sa rozhodovalo o Špeciálnom súde, mi volali na Súdny dvor EÚ novinári, či som vedel o tom, že sudca Horváth bol pred svojím vymenovaním právoplatne odsúdený za daňový trestný čin.

Nemal som takú informáciu, ale vyvodil som z toho, že niekto vnútri Ústavného súdu asi má tento rozsudok o odsúdení a ukázal ho môjmu nebohému kolegovi.

Myslíte to tak, že mu ho ukázal pred hlasovaním, aby naňho zatlačili, ako má hlasovať?

Áno, možno mu ho ukázali aj pred hlasovaním o Špeciálnom súde, čo je iba domnienka, ale dosť silná. Napriek tomu sudca Horváth hlasoval proti tomu, aby bol zákon o Špeciálnom súde vyhlásený za nesúladný s ústavou.

Potvrdzuje to jeho odlišné stanovisko. Jeho pevný postoj s najväčšou pravdepodobnosťou viedol k publikovaniu rozsudku o jeho odsúdení v trestnom konaní.

Nie je to len vaša domnienka?

Iste, ale dedukujem to z toho, čo mi povedal aj doktor Horváth v našom poslednom telefonickom kontakte.

To, že sa podľa všetkého neprípustným spôsobom tlačilo na sudcov v kľúčových rozhodnutiach, je priama zodpovednosť doterajšej predsedníčky súdu Ivetty Macejkovej?

Popravde, k tomu sa nedá zaujať stanovisko. Niet žiadneho dôkazu. Takéto odvážne tvrdenie by sa muselo oprieť napríklad o jasné svedectvo niektorého z členov pléna alebo senátu Ústavného súdu. Dokonca aj Juraj Horváth v spomínanom telefonáte hovoril skôr všeobecne, bez personifikácie.

Počuli ste aj od iných sudcov, ktorí boli po roku 2007 na ÚS, že by sa na nich vyvíjal tlak, aby rozhodli žiadaným spôsobom?

Od tých, s ktorými som sa kolegiálne až priateľsky stýkal, som to nepočul. Lenže títo kolegovia boli – a neraz to dokázali – úplne imúnni voči akýmkoľvek tlakom.

Zo svojej éry ako predsedu Ústavného súdu si spomínate, že by bol na vás či na niekoho z kolegov vyvíjaný vonkajší tlak?

Azda vyzniem neskromne, ale žiaden tlak nebol. Je pravda, že jeden, dvaja členovia boli duchovne blízki ľuďom z HZDS, stretávali sa s ich poslancami, no ich možnosti niečo ovplyvniť, odborne alebo hlasovaním v pléne a v senátoch, sa rovnali takmer nule. Napokon, raz som povedal verejne, tuším v Hospodárskych novinách, že ak by bol nejaký tlak, tak by som to vykričal.

Je pravda, že jeden, dvaja členovia boli duchovne blízki ľuďom z HZDS, stretávali sa s ich poslancami, no ich možnosti niečo ovplyvniť, odborne alebo hlasovaním v pléne a v senátoch, sa rovnali takmer nule. Zdieľať

Už je to históriou, ale pripomeniem, že premiér Dzurinda nebol na Ústavnom súde ani raz, nikdy nevolal kvôli žiadnej veci a zvládol bez výčitiek aj to, že niekoľko dní pred voľbami v roku 2006 sme zrušili politicky citlivý zákon o invalidných dôchodkoch. Mal rešpekt a úctu k Ústavnému súdu, neútočil naň a jeho rozhodnutiam, čo, prirodzene, zvyšovalo našu autoritu.

Ktorých ústavných sudcov z éry Ivetty Macejkovej ste si odborne aj morálne vážili?

Všetkých, ktorí sa nenechali ovplyvniť pri svojom konaní a rozhodovaní ničím iným, len obsahom sľubu sudcu Ústavného súdu. Nemusím ich ani menovať, stačí si pozrieť odlišné stanoviská týchto sudkýň a sudcov z posledných šiestich rokov vo veciach výkladu ústavy o menovaní generálneho prokurátora, nevymenovaných kandidátov na sudcov Ústavného súdu a ďalšie.

Prvá voľba kandidátov na ústavných sudcov stroskotala, dá sa predpokladať, že väčšina z nich sa prihlási aj do druhej voľby. Keď sa pozriete na takmer 40 kandidátov, ktorí sa uchádzali o uvoľnené miesta na súde, vidíte medzi nimi deviatich právnikov, ktorí by v prípade zvolenia a menovania významne pozdvihli doterajšiu úroveň?

Ale áno, dokonca tam vidím viacerých ako deviatich. Ide o kolegov, ktorí by vrátili dôveru v rozhodovanie Ústavného súdu vynášaním verdiktov podľa zásady padni, komu padni. Odborníkov, ktorí by nikdy nezapredali svoju profesionálnu česť písaním odôvodnení, v ktorých by účelovo prekrucovali fakty, predchádzajúcu judikatúru a základné princípy ovládajúce ústavné súdnictvo.

Je to smutné konštatovanie, ale už taký štandardný výkon funkcie sudcu Ústavného súdu by stačil na významné pozdvihnutie súčasnej úrovne judikovania. No a po odstránení niektorých deformácií v rozhodovaní si viem predstaviť, že by takí sudcovia dokázali zaradiť náš Ústavný súd k takým ústavným súdom, ktoré v Európe požívajú všeobecnú úctu a rešpekt. U mocných, v právnickej obci a aj u obyčajných ľudí.

 

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre
Powered by Komento