Ako som bol v Harabinovom rodisku

Martin Leidenfrost išiel na míting Štefana Harabina do Ľubice. A videl prezidentského kandidáta, ktorý aj ten najzlomyseľnejší útok uviedol hlbokým pôžitkárskym smiechom.

O vierohodnosti Štefana Harabina bolo povedané všetko dôležité, Martin Hanus a František Mikloško odhalili jeho protirečenia, pozri články Papaláš a Päť otázok Štefanovi Harabinovi. Ako cudzinca, ktorý sa už 15 rokov zaoberá Slovenskom a ktorý sa pritom stal hlavou jednej slovenskej rodiny, ma znepokojuje ešte jedna zásadnejšia otázka: Ako je možné, že niekto taký/niečo také ako Štefan Harabin vôbec existuje?

Jeho dych vyrážajúca premena

Pri pátraní po odpovedi som si prečítal jeho autobiografiu Súdnosť a vycestoval som do jeho rodiska na Spiš, keď tam odštartoval svoju kampaň.

Na prvý pohľad sa javí všetko jasné, Štefan Harabin je obluda. Už jeho výzor – jeho samozvolený výzor – je čudesný. Zdvorilo povedané, jeho tvár pripomína sovu, ktorá si počas stovky vlhkých tmavých dní v zimnej skrýši nasadila vlasy tam, kde vlasy obvykle nerastú. Sudca Harabin slúžil tak režimu komunistov, ako aj režimu Vladimíra Mečiara. Ako najvyšší sudca a minister spravodlivosti deformoval slovenskú justíciu.

Nechal vyplácať sebe a svojej kamarile premrštené odmeny, kritikov žaloval a poberal maximálne odškodné. Bol hosťom na večierkoch smotánky, na folklórnych slávnostiach, v médiách s alternatívnymi pravdami. A teraz, niekoľko týždňov pred prezidentskými voľbami, je tento 61-ročný nositeľ systému náhle vedúcim nositeľom nádeje antisystému.

Niečo na Harabinovi zodpovedá veľmi slovenskému typu politika: vidiecky gazda, ktorý robí dobrý dojem na zabíjačke, ktorý otcovsky pozerá na svojich, ktorí by ho takto neuctievali, keby im nebol pôsobivo predviedol, že vie byť aj skutočne nahnevaný, tvrdý a zákerný.  

Tento gazda stojí vždy na národnom, sociálnom a kresťanskom pilieri. K svetovým dejinám neprispieva ničím podstatným, ale v jednom bode je svetovou triedou – je mimoriadne nadaným klamárom. Pozri, Mečiar, Fico, Kaliňák. Človeče, ako tí vedia klamať!

Harabinova premena z dokonalého stelesnenia systému na uctievanú ikonu antisystému vyráža dych aj na slovenské pomery.  

Večer pred svojím odchodom na Spiš som sa začítal do jeho autobiografie Súdnosť. Chcel som vlastne len vyhľadať tie najdôležitejšie informácie o jeho pôvode, niečo o gazdovstve, na ktorom údajne vyrastal, no nič o ňom neprezrádza. V tú noc sa stalo niečo znepokojivé: nevedel som prestať čítať, túto knihu som pustil z rúk až neskoro v noci.

Niečo na Harabinovi zodpovedá veľmi slovenskému typu politika: vidiecky gazda, ktorý robí dobrý dojem na zabíjačke, ktorý otcovsky pozerá na svojich, ktorí by ho takto neuctievali, keby im nebol pôsobivo predviedol, že vie byť aj skutočne nahnevaný, tvrdý a zákerný.

Súdnosť je napísaná tak pútavo ako nejaký román, všetky kapitoly sú farbisto vylíčenými filmovými scénami s dramaticky zhustenými dialógmi. Hladný vták na okne, zo skrinky z teakového dreva vzatá cigara vo Vatikáne, pitie storočného koňaku v Arménsku – tento autor vie účinne použiť detaily.  

Značná časť knihy opisuje angažovanie sa, ktoré Harabin venoval údajne kresťanským bratom v Arménsku a Srbsku: „Počuj, Arman, ja som šiel do Srbska, keď sa tam chystali Američania bombardovať.“ Harabin tvrdí aj to, že Turci chystali, keď absolvoval stretnutie s Arménmi, atentát na jeho delegáciu.

Harabin alebo jeho ghostwriter používa tradičnú slovenčinu. Jeho obľúbené slovo je hrdlačiť, jeho matka hrdlačila so siedmimi deťmi a jeho otec taktiež. Otca opisuje ako neoblomného obrovského chlapa: „Otec ťažko hrdlačil na dedovizni. Rovnako ako dedo, rodák z Osturne, odišiel do Ameriky, aby v pittsburských baniach zabezpečil pre svoju rodinu peniaze. Prvýkrát, ako tam bol, ho zavalilo. Prežil a vrátil sa. Ibaže keď prišiel domov, žena ho už nečakala.“   

Kniha je poprepletaná vnútornými rozhovormi syna s predčasne zosnulým otcom. Svoj deklarovaný boj proti mocným, najskôr proti boľševikom a neskôr proti lokajom Západu, Štefan Harabin vysvetľuje otcovským príkladom: „Keď sa vrátil [z Ameriky], kúpil role v Ľubici. V päťdesiatych rokoch ho lámali do družstva, ale on sa nikdy nedal. […] Zavreli ho, ale on sa smial. […]  Neboj sa, mňa zavalilo a dostal som sa z toho. Dostanem sa aj z tejto šlamastiky. Bolo, ako vravel. Po mesiaci ho pustili. Otec bol tvrdý ako zamrznuté role, na ktorých hrdlačil od svitu do mrku.“  

Podľa autora otec synovi hovorieval: „Keď budeš mäkký, stane sa z teba handra, do ktorej si ktokoľvek otrie baganče.“ V dlhej kapitole opisuje svoj ľstivý boj za odvolanie „boľševického“ šéfa, predsedu popradského okresného súdu. Aj spornému prípadu Bystríka Janíka venuje jednu kapitolu, „Boží človek vadil komunistickému zriadeniu.“ To bol údajne „prvý prípad“ mladého sudcu, „keď som sa jednoznačne postavil proti vládnej svojvôli“.

My, nezlomní Harabinovci

Tomu, že Harabin vždy stál na strane kresťanov, môžeme, ale aj nemusíme veriť. Keď sa rozhovorí o svojom súkromí, jeho kniha dokáže dojať takmer k slzám. Harabin rozpráva, ako ho dostihol rovnaký osud jeho otca, nevera prvej manželky: „Ako sa musel chudáčik Braňo cítiť, keď v maminej spálni našiel…?“  

Svoju dosiaľ celkom neznámu stránku Harabin ukazuje, keď sa tento hulvát opisuje ako krehký, sám vychovávajúci otec. Po rozvode prisúdili najstaršieho syna z prvého manželstva jemu: „Postupne som sa naučil všetky ženské práce okolo domácnosti. Ja som žehlil, pral, zašíval, riadil, nakupoval, varil, pripravoval s Braňom úlohy do školy.“

Až teraz prezidentský kandidát naozaj scitlivie: „Pristavil som sa pri Braňovej postieľke. Chlapec spokojne odfukoval. Pri ňom ležal jeho medvedík. Branko, v tvojom otcovi je živý kus tvojho deda, prihovoril som sa mu polohlasom. Bol to hrdý a čestný chlap. Nič ho nezlomilo. Takí sme my, Harabinovci. Nezlomní.“  

S týmito príbehmi v hlave som vyrazil na Spiš. Táto kniha mi zamotala hlavu. Bezpochyby sú v nej mnohé veci vynechané, no keď sa len polovica opísaných scén približuje pravde – nemusím zrevidovať svoj predpojatý úsudok o Harabinovi?

Video zo štartu volebnej kampane Štefana Harabina v rodnej obci Ľubica. 

https://www.youtube.com/watch?v=hciNMTSnHfc#action=share

V jeden stredajší večer vo februári Štefan Harabin odštartoval vo svojej rodnej dedine svoju kampaň. Ľubica, kedysi evanjelický spišsko-nemecký „Leibitz“, dostala už v roku 1271 mestské práva, no po dlhom úpadku bola v roku 1878 zosadená na dedinu. Z Ľubice je nádherný pohľad na Tatry. Po západe slnka zasnežené veľhory žiarili v podmanivej jemnej ružovej farbe.

Tu, kde pravoslávie nemá nijaké korene, budila pozornosť ihneď nová pravoslávna cerkvička hneď po vjazde na dediny. Áno, nie všetci to vedia – Štefan Harabin je pravoslávny. Harabin to nerozhlasuje, napríklad pri čítaní Súdnosti sa o tom dozvieme len nepriamo na strane 85, keď mu kardinál Burke v jednom rímskom rozhovore povie: „Vy ste predsa zástanca pravoslávnej viery!“

Prečo je vlastne Harabin pravoslávny?

To bola pre mňa jedna z hádaniek, ktoré mi dal Harabin. Vo svojej knihe sa javí tak, že o sebe prezradil veľa, a predsa to najzaujímavejšie vynechal: Prečo vstúpil syn nenávistníka komunistov do strany? A ako došlo k tomu, že Štefan Harabin patrí k nepatrnej pravoslávnej menšine?  

Rozprával som o tom v Ľubici s domácimi, zvlášť hojne s jednou starousadlíckou osobou, ktorá dobre poznala ešte aj Harabinových rodičov. Sľúbil som tejto osobe úplnú anonymitu. Z rozhovorov vyplynul nasledujúci obraz.

V Ľubici boli ľudia tradične buď evanjelici, alebo katolíci. Ešte aj dnes v centre tejto veľkej obce dominuje veľký evanjelický a veľký katolícky kostol. Keď sa sem sťahovalo čoraz viac gréckokatolíkov, napríklad zo severného Spiša, dostali tiež malý nenápadný chrám. Aj Harabinovci, prisťahovaní Gorali, mohli byť gréckokatolíkmi.  

Keď Stalin zakázal s Rímom zjednotenú východnú cirkev, aj ľubická gréckokatolícka cerkev bola odovzdaná pravosláviu. Nejaký čas tu nebol nijaký pop. Aj keď im bola cirkevná slovančina bližšia ako latinčina, ľubickí „Gréci“ chodili k „Rimanom“ na omšu. Keď sem poslali popa, päť alebo šesť rodín prešlo na pravoslávie. K týmto rodinám patrili zjavne aj Harabinovci – azda aj z dôvodu, že otec tam ako rozvedený mohol ľahšie zakotviť.

Gréckokatolícky farár Ján Čisárik bol v roku 1950 deportovaný. Povedali mi, že vo vagóne s dvojtýždňovým dieťaťom. Jeden hlas v Ľubici dnes tvrdí, že Harabinovi rodičia priateľsky podporovali deportáciu farára. V roku 1968, po 18 rokoch odňatia slobody, sa farár Čisárik vrátil do Ľubice. Zomrel po niekoľkých mesiacoch. Cerkev vrátili gréckokatolíkom. Na Spiši už dávno neexistuje dôvod byť pravoslávnym. Tunajší Harabinovci však zostali pravoslávnymi. Štefan Harabin mal zohnať peniaze na výstavbu viacerých pravoslávnych cerkví v tejto oblasti.

Keď sem poslali popa, päť alebo šesť rodín prešlo na pravoslávie. K týmto rodinám patrili zjavne aj Harabinovci – azda aj z dôvodu, že otec tam ako rozvedený mohol ľahšie zakotviť. Zdieľať

Keď sem najznámejší syn Ľubice nedávno zavítal, vysoká striedma obecná sála s názvom Cultus bola plná. Vpredu sedeli Ľubičania, medzi nimi príbuzní kandidáta, rodiny jeho brata a sestry žijú v dedine. V zadnej časti stáli jednoduchí robotníci z okolia. Nijakí politológovia a nijakí hipsteri, ale vážni, nezhovorčiví, hrdlačiaci chlapi väčšinou stredného veku. Voňalo tu kyslo, mužsky, ostro.

Harabin sedel na pódiu a začal hovoriť na minútu presne. Akurát v Ľubici šetril s rodinnými spomienkami. V knihe takého uctievaného otca spomenul len jediný raz a aj to len neškodnou vetou: „Keď otec niekomu sľúbil furmanku, my deti sme boli povinní to vyplniť.“

Hovorí uhladene. Najzlomyseľnejšie útoky uvádza hlbokým pôžitkárskym smiechom. Šíri svoju tézu o Anglosasmi usmerňovanej „genocíde nášho národa“, o „de facto zrušení rodiny“ Istanbulským dohovorom, o „rozpade a rozklade rodiny“ a o tom, že „ide o to, aby sa nenarodili deti“. Skutočnosť, že 3000 až 5000 Slovákov ročne zbytočne zomrie pre zlý zdravotnícky systém, „zapadá do koncepcie. Oligarchia potrebuje znížiť obyvateľstvo“. Eurohujeri vraj hovoria: „My máme predstavu o inej Európe, o Európe nových národov, nových rás, nových štátov.“

Vtip proti genderovej ideológii – „to strávite ráno 2-3 hodiny, aby ste si všimli, či ste muž alebo žena, a potom môžete ísť do roboty“ – sa až tak nechytil. Pri pohľade na svoje pobožne načúvajúce publikum pripustil: „To je ďaleko od problémov, čo sú na vašich pleciach a na pleciach vašich detí.“ Aj tak sa neustále zatúlaval do diaľky, hovoril právnicky o eurosmerniacich a kosovskej politike. Najhlasnejší šepot prešiel sálou, keď najúspešnejší Ľubičan tvrdil: „1500 migrantov je u nás, je to v rozpore s ústavou. Im dávajú od 500 do 800 eur plus ubytovanie. My máme na Slovensku 800 000 dôchodcov, čo nemajú 800 eur.“  

Nie kandidát, ale spasiteľ

Vo všetkom, čo povedal, stál Harabin sám proti systému: „Lipšic a Kaliňák si kryjú kriminálnu minulosť“, „prezident je daňový kriminálnik“, „predseda vlády býva v byte daňového kriminálnika“, a „jeden z dôvodov, že som dal demisiu [ako minister spravodlivosti] – my sme išli s úžerníckymi úrokmi dole, tu som narazil na Smer“. Z iných prezidentských kandidátov spomenul len „pánka Šefčoviča“, ktorý chce „likvidovať štát“, a vedca Mistríka, ktorý „nič neobjavil, objavili ho len SAS-ka a mimovládky, je to softvérový manažér.“

Keď ho zvolia, urobí „poriadky v štáte“, v Európskej rade by vetoval ruské sankcie, „verte, prestane sa kradnúť“. „Vy, čo ma poznáte, viete – ja som samorast, ja nemám s nikým nič. V tom som mimoriadne silný.“ „Mňa nenávidia všetci a som na to hrdý.“ Keďže som si to zapisoval, vyslúžil som si občas vážny pohľad od jedného z vážnych robotníkov. O mojich slovenských kolegoch súdil tento kandidát dosť nespravodlivo: novinári sú takí predajní, že by „písali aj to, že vlastná matka je prostitútka“.

„Vy, čo ma poznáte, viete – ja som samorast, ja nemám s nikým nič. V tom som mimoriadne silný.“ „Mňa nenávidia všetci a som na to hrdý.“ Zdieľať

Harabin zodpovedal celkom podrobne všetky otázky. Jeho bohatý životopis nebol predmetom otázok. Nikto z jeho krajanov sa ho nepýtal na rodinu ani na jeho minulosť ako služobníka a profitujúceho zo systému, ktorý chce dnes poraziť. Otázky, ktoré boli kladené, boli otázkami na spasiteľa.  

Ľubickí majitelia pôdy, ktorým štát zabránil užívať lesy a polia na území bývalého vojenského cvičiska, ho prosili o pomoc. Harabin, stále vystupujúc ako sudca, povedal: „Právo je na strane Ľubice.“ Jedna pani sa sťažovala, že ju „vyvolený policajt“ obral o „poľnohospodársku pôdu po nebohom otcovi“. Harabin povedal opatrne vopred po latinsky, že treba vypočuť aj druhú stranu, inak „zapadnete do portfólia obetí štátnej svojvôle“. A dodal k tomu: „Možno niekomu ide o to, aby sa tu začalo strieľať, lebo sa zníži populácia a môžu prísť musulmanskí migranti.“

Z radov mlčky stojacich mužov sa prihlásil nejaký muž z Hornej Nitry. Povedal: „U nás je to to isté. Je mi do plaču, v tomto štáte človek nie je ochránený. Už som dokonca uvažoval, či sa presťahujem so svojou rodinou do Kambodže.“

Muž z Hornej Nitry nemal nijakú otázku na Štefana Harabina. Začal potichu vzlykať. Potom zvolal: „Podporujem Harabina.“ Zožal silný potlesk. 

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre
Nachádzaš sa tu: Hlavná stránka Dokumenty Externé Ako som bol v Harabinovom rodisku

Kontakt

e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

 

Naši partneri