Na Európsky súd posielame ľudí, ktorí vopred pohoria (názor)

Mária Patakyová,| aktuality.sk | Ján Kľučka | dnes, 11:00 |

Mária Patakyová, Ivan Rumana, Michal Kučera a Radoslav Procházka
Zdroj: Aktuality.sk/TASR
 
O blamáži Slovenska v súdnom prostredí Európskej únie píše bývalý člen Súdnej rady SR a bývalý člen Európskeho súdneho dvora (ESD) Ján Kľučka.

Ako je už známe, pred európskym Výborom 255 neuspel ani štvrtý slovenský kandidát na pozíciu „doplnkového“ sudcu Všeobecného súdu, ktorým bol tentokrát Michal Kučera.

Hoci oficiálne dôvody jeho odmietnutia nie sú zatiaľ známe, zdá sa pravdepodobné, že na rozdiel od predošlých troch kandidátov bola rozhodujúca nedostatočná úroveň jeho odbornej pripravenosti na výkon funkcie, pretože znalosti francúzskeho jazyka (čo bol hendikep u predošlých uchádzačov) v jeho prípade neprichádzali do úvahy.

Ak pominieme externý rozmer tejto, dnes už neuveriteľnej blamáže Slovenska v súdnom prostredí Európskej únie, vyvstáva otázka, kde a aké sú príčiny dlhodobej nemohúcnosti Súdnej rady pri výbere vhodných kandidátov na post medzinárodných sudcov za Slovenskú republiku.

Ako je známe už z minulosti, Súdna rada dlhodobo zápasila aj s výberom vhodného kandidáta na post Európskeho súdu pre ľudské práva.

Racionálne vysvetlenie zrejme neexistuje

Prvé z možných vysvetlení, ktoré by Súdnu radu do určitej miery „ospravedlňovalo“, je to, že ak by pred ňu pravidelne predstupovali kandidáti, ktorí nespĺňali jazykové, odborné ani morálne kritériá – a keďže iní (lepší) kandidáti neboli – bola nútená vyberať z toho, čo sa ponúkalo a čo následne výberový orgán Európskej únie odmietol ako nedostatočné.

Príbeh však taký jednoduchý nie je. Všetkých doterajších výberových konaní sa totiž zúčastňoval uchádzač, ktorý už pôsobil v súdnom prostrední Európskej únie, spĺňal všetky požadované kritériá a ktorý opätovne súboj o post kandidáta „prehrával“. Naopak, zvolení boli kandidáti, ktorí požadované kritériá ani zďaleka nespĺňali a ktorí preto náslende pohoreli pred Výborom 255.

Racionálne vysvetlenie takéhoto postupu však Súdna rada doteraz neposkytla a s veľkou pravdepodobnosťou zrejme ani neexistuje. Dotazovaní členovia Súdnej rady sa zvyčajne odvolávali na tajnosť hlasovania o kandidátoch, ktorá im umožňuje neuvádzať dôvody, pre ktoré hlasovali buď pre alebo proti konkrétnemu kandidátovi. Jediné informácie, ktoré verejnosť po voľbe dostávala, boli zvyčajne vyjadrenia predsedníčok Súdnej rady.

Ich podstatou bol jediný argument, a to že voľba kandidáta prebehla plne v súlade s právnymi predpismi. Tým sa zrejme mala verejnosti „vsugerovať“ myšlienka, že kandidát zvolený takým spôsobom je podľa Súdnej rady súčasne ten, ktorý spĺňa požadované kritéria na post medzinárodného sudcu, čo však nezodpovedá skutočnosti.

Nepríjemné prebudenie

Informácia o tom, že vo výbere a hlasovaní o uchádzačoch postupovala Súdna rada podľa príslušných zákonných a procesných predpisov, totiž nevypovedá nič o tom, v akom rozsahu a či vôbec skúmala odborné a iné predpoklady na výkon funkcie sudcu o jednotlivých uchádzačov.

Nepríjemné prebudenie z takéhoto „zabehaného“ spôsobu informovania verejnosti preto zakaždým predstavujú stanoviská výberového orgánu Európskej únie, ktoré takto zvolených kandidátov pravidelne hodnotili (a hodnotia) ako nespôsobilých pre výkon funkcie sudcov Všeobecného súdu. O svojich dôvodoch zakaždým informovali nielen vládu, ale aj Súdnu radu.

Napriek tomu Súdna rada vo svojom prístupe vytrvala a opätovne volí kandidátov, ktorí sú neskôr odmietnutí. Pre tých členov Súdnej rady, ktorí hlasovali za kandidáta, ktorý spĺňal odborné a iné kritériá (medzi ktorých patril aj autor tejto poznámky), bol a je taký prístup frustrujúci a nepochopiteľný. Signalizuje, že Súdna rada uplatňuje pri výbere takmer absurdné pravidlo, podľa ktorého má uchádzač tým väčšiu šancu byť zvolený, čím je nespôsobilejší na výkon funkcie medzinárodného sudcu.

4:0 v prospech neúspešných

Doterajšie „skóre“ 4:0 v prospech neúspešných kandidátov predstavuje praktické uplatnenie tohto pravidla pri voľbe slovenského sudcu do Všeobecného súdu. Prirodzene je možné, že občas sú zvolení nevhodní kandidáti na sudcov aj v iných členských štátoch EÚ.

Doterajšia prax však potvrdzuje, že ide o výnimky z pravidla, že príslušné orgány navrhujú vhodných kandidátov, hoci občas sa stane, že to nevyjde. Prax Súdnej rady je však práve opačná, nakoľko ako pravidlo volí neúspešných, a nie úspešných kandidátov. 

„Zaťatosť“ či predpojatosť?

Záverom sa možno vrátiť k možnému vysvetleniu uvedenej praxe Súdnej rady. Keďže zlyhávajú a sú nepoužiteľné racionálne vysvetlenia, zostávajú už len iracionálne, emocionálne, pocitové či iné.

Môže ísť o nechuť zvoliť konkrétneho kandidáta, „zaťatosť“ či predpojatosť členov Súdnej rady voči konkrétnej osobe bez ohľadu na jej odbornú kvalifikáciu a spôsobilosť. Taký prístup však nemá v rozhodovacom procese o kandidátoch na medzinárodných sudcov čo robiť.

Pokiaľ v Súdnej rade neprevládne prístup objektívneho hodnotenia odborných kvalít uchádzačov ako základu pre jej hlasovanie, nie je vylúčené, že v dohľadnej dobe pribudnú na čierny zoznam neúspešných slovenských uchádzačov ďalšie mená.

Niet kde cúvať

To nie je dobré ani pre dôveryhodnosť Súdnej rady, ani pre dobré meno Slovenskej republiky v európskom súdnom priestore. Zdá sa preto, že čas na zmenu prístupu Súdnej rady k voľbe slovenských kandidátov na medzinárodných sudcov zvrchovane dozrel.

Niet už kde cúvať, prípadne opakovane vysvetľovať, prečo ostatné členské štáty už dávno majú „svojich“ sudcov na Všeobecnom súde a my ešte nie. Hoci boli Súdnou radou zvolení „plne s súlade so zákonnými ustanoveniami“.

Autor je bývalý člen Súdnej rady SR a bývalý člen ESD.

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre
Powered by Komento