Názor: Prezident Kiska sa postaral o čudný ústavný precedens

Predseda | aktuality.sk | Ján Kľučka | dnes, 17:00 |
Predseda Ústavného súdu Ivan Fiačan s prezidentom Andrejom Kiskom
Zdroj: TASR
 
Prezident Andrej Kiska nemal vymenovať len časť ústavných sudcov. Mal si počkať na kompletný počet kandidátov, ako predpokladá Ústava – píše v komentári pre Aktuality bývalý sudca ústavného súdu Ján Kľučka.
 

Prezident Andrej Kiska v apríli oznámil, že zo šiestich kandidátov na ústavných sudcov zvolených Národnou radou vymenuje troch z nich za sudcov. Krátko na to došlo k ich vymenovaniu, vrátane predsedu a podpredsedu ústavného súdu.

Týmto aktom prezident ukončil dlhšie trvajúcu odbornú, ale aj politickú diskusiu o tom, či pred výkonom svojich menovacích právomocí musí počkať na moment, kedy Národná rada zvolí požadovaný dvojnásobný počet kandidátov na sudcov (v tomto prípade osemnástich), alebo či je oprávnený akceptovať aj „salámovú“ metódu parlamentu, ktorá mu kandidátov na sudcov bude dodávať postupne po viac či menej početných skupinkách.

Názory na riešenie tohto problému sa dajú zhrnúť do dvoch skupín.

Právnici verzus politici

Tú prvú predstavovali zástupcovia právnickej akademickej obce vrátane niektorých bývalých sudcov Ústavného súdu, ktorí sa prihovárali za prvý spôsob, tj. začať s výkonom menovacích právomocí prezidenta až po zvolení plného dvojnásobného počtu kandidátov.

Druhá „politická“ skupina zložená predovšetkým z poslancov bola toho názoru, že prezident je oprávnený (či hádam dokonca povinný) menovať sudcov ústavného súdu zo zvolených kandidátov aj vtedy, keď ich počet nedosiahol osemnásť. Ak by tak prezident odmietol konať, politická skupina zdôrazňovala jeho ústavnú povinnosť zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov, keďže Národná rada mu dodala kandidátov, z ktorých má reálnu možnosť sudcov menovať a tým zabezpečiť akcieschopnosť ústavného súdu.

Pred odpoveďou na táto otázku z pohľadu Ústavy Slovenskej republiky je vhodné pripomenúť, že ústavný súd už v r.1996 zdôraznil, Ústava obsahuje zásadu vzájomnej spolupráce ústavných orgánov Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva ich záväzok spolupôsobiť pri výkone Ústavou určenej ústavnej právomoci jednej z nich aj bez nutnosti výslovného písomného zakotvenia takéhoto spolupôsobenia.

Ústavná zásada spolupráce stanovuje záväzok ich spolupôsobenia, pokiaľ uplatnenie jednou z nich je predpokladom (nevyhnutnou podmienkou) uplatnenia ústavnej právomoci druhej z nich alebo na reálne uplatnenie jej obsahu (I ÚS 7/96).O takýto prípad ide pri menovacích právomociach prezidenta republiky, keďže nevyhnutnou podmienkou ich menovania je spolupôsobenie parlamentu prostredníctvom voľby určeného počtu kandidátov na sudcov ústavného súdu.

Povinnosť poslancov

Nevyhnutnou ústavnou podmienkou však je, že menovacím právomociam prezidenta republiky predchádza riadny výkon „spolupôsobenia“ Národnej rady v súlade s Ústavou, tj. v danom prípade voľba osemnástich kandidátov sudcov ústavného súdu, pretože Ústava iný spôsob naplnenia ústavnej povinnosti parlamentu nepozná a preto ani neupravuje. Ani z ducha a ani z litery Ústavy nemožno odvodiť povinnosť prezidenta republiky menovať sudcov ústavného súdu vtedy,  keď si parlament ako ústavný orgán jeho „spolupôsobenia“ nesplnil svoju povinnosť v rozsahu a spôsobom stanoveným ústavou.

Špecifikum aktu menovania ústavných sudcov preto dnes spočíva v tom, že hoci samotný prezident skonštatoval, že Národná rada hrubo a viackrát porušila svoju ústavnú povinnosť tým, že nezvolila požadovaný počet kandidátov, napriek tomu sa „vzhľadom na mimoriadne okolnosti“ rozhodol pristúpiť k menovaniu troch sudcov. Tým sa však (a možno aj pre budúcnosť) legitimizuje taký postup Národnej rady, ktorá si vo vzťahu k prezidentovi republiky nesplnila svoju ústavnú povinnosť spolupôsobenia a napriek tomu prezident konal vzhľadom na mimoriadnosť situácie na ústavnom súde.

Vychádzajúc z logiky ústavnej úpravy treba preto uviesť celkom jednoznačne, že za mimoriadnu, krízovú, urgentnú či inú havarijnú situáciu na ústavnom súde je zodpovedná Národná rada, a nie prezident republiky. Táto by si predovšetkým mala splniť svoju povinnosť  zvoliť potrebný počet kandidátov na sudcov a akékoľvek poznámky na adresu prezidenta by mali nasledovať až po splnení tejto povinnosti a následného pomalého či liknavého postupu prezidenta pri výkone jeho prezidentských právomocí.

Pre úplnosť možno uviesť, že na niektoré úskalia či riziká takéhoto „salámového“ postupu voľby kandidátov už upozornil prof. Mazák v Denníku N. Jedným z nich je obľúbený argument „parlamentnej politickej skupiny“ o tom, že zaručenie efektivity fungovania ústavného súdu je možné aj v prípade sedemčlenného pléna, ktoré je spôsobilé účinne „odblokovať“ ústavný súd,  preto by mal prezident konať bez ohľadu na postup Národnej rady.

Polovičné riešenia

Je sedemčlenné plénum skutočne zárukou efektivity ústavného súdu?

Aj toto tvrdenie (podobne ako mnohé iné tvrdenia poslancov) však kríva minimálne na jednu nohu. Pravdivé je len v tom, že sedem sudcov ústavného súdu (čo je súčasný stav) už vytvorí rozhodovaciu formáciu pre plenárne veci, o efektivite rozhodovania ktorej však možno mať  dôvodné pochybnosti.

Prvú z nich predstavuje samotné ustanovenie sedemčlennej formácie ústavného súdu pre plenárne veci (keďže nejde o plnohodnotné plénum ústavného súdu). Je bez komentára, že plénum ústavného súdu je možné zvolať bez vážnejších problémov ak je počet sudcov trinásť prípadne aj čosi menej. Nič na tejto skutočnosti nemení skutočnosť, že jeden sudca sa ho nezúčastnil z rodinných dôvodov, ďalší v dôsledku choroby a pod. Situácia je však výrazne odlišná vtedy, keď je na súde len sedem sudcov, keďže v tomto prípade stačí „výpadok“ jediného sudcu, aby došlo k ochromeniu ústavného súdu pre konania o plenárnych veciach, keďže súd sa neustanoví.

Ďalší rizikový faktor pre akcieschopnosť ústavného súdu v jeho sedemčlennom zoskupení predstavuje záporné hlasovanie jedného z jeho členov vo veci samej. Je tomu tak preto, že takéto hlasovanie vnáša za do procesu prijímania rozhodnutia v plenárnej veci de facto veto jednotlivých členov sedemčlenného zoskupenia. V takomto prípade totiž záporný hlas jedného (jediného) sudcu má za následok, že ústavný súd nie je schopný rozhodnúť pre nedostatok kladných hlasov nadpolovičnej väčšiny sudcov potrebných na prijatie plenárneho rozhodnutia.

Právo veta?

Aj v prípade súhlasu ostatných sudcov s navrhovaným rozhodnutím je možno dosiahnuť iba väčšinu šiestich hlasov čo na prijatie rozhodnutia v plenárnej veci nestačí. V dôsledku toho nastáva ústavou nepredpokladaná situácia, pretože ústavodarca nepredpokladal, že záporný hlas jediného člena ústavného súdu môže zablokovať prijatie jeho rozhodnutia v plenárnych veciach. Prijímanie rozhodnutí na ústavnom súde je založené na väčšinovom princípe, a nie na pravidle absolútneho súhlasu všetkých sudcov. Možno spomenúť, že pri plnom počte 13 členov plén ústavného sudu dokonca záporné hlasy šiestich sudcov nebránia prijatiu plenárneho rozhodnutia nakoľko sedem kladných hlasov v pléne stačí na prijatie rozhodnutia.

Z naznačeného je zrejmé, že presvedčenie viacerých poslancov o obnovení akcieschopnosti ústavného súdu v plenárnych veciach prostredníctvom zoskupenia siedmych ústavných sudcov spočíva tak rečeno „na vode“.

Sedemčlenná rozhodovacia formácia nielenže negarantuje bezporuchové fungovanie pléna ústavného súdu, ale vystavuje ho rizikám a problémom, ktoré sú v rozpore s viacerými ústavnými a zákonnými  pravidlami procesnej povahy.

Nebolo by preto od veci, pokiaľ by parlamentní „stratégovia“ v ďalšej voľbe kandidátov na ústavných sudcov na tieto skutočnosti pamätali, konečne zvolili požadovaný počet kandidátov a neutŕžili si ďalšiu hanbu tak, ako v prvom kole voľby.

Autor je bývalý sudca Ústavného súdu SR.

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Hosť (Dalibor Kotacka)

    Dozvedám sa , že Národná Zrada hrubo porušila ústavnú povinnost pri menovaní sudcov . Sa divím , že JUDr. Mazák má s tym problem , pretože ma sklamal , ked odmietol moju stažnost v r. 2003 , ktora sa tykala porušenia Ústavy SR !!!
    Mojou násilnou deportáciou bola porušená Ústava SR v čl. 23 (4) , ktory hovorí , citujem : "každy občan má právo na slobodny vstup ma územie Slovenskej republiky ".....
    Počas 20-tich rokov sa mi nepodarilo získat právny vyklad na túto vec , kedže do republiky ma privliekli agenti USA v putách a bez vyžiadania Slov. republikou !!! Jasné porušenie Ústavy iného suverénneho štátu !!!
    Čomu sa však občan tohoto štátu môže čudovat , ked vidí , ako sa premiér tohoto vraj suverénneho štátu pchá do zadku ŠAŠOVI TRUMPOVI !!!???
    JUDr. Mazák moju stažnost zamietol s tym , že nebola podaná právnym zástupcom ... No prepacte , ale ústavny sudca by MAL MAT ZÁUJEM riešit porušenie USTAVY štatu inym štátom aj ked stažnost nebola podporená nejakym tretotriednym pravnikom , ktory by aj tak na to kašlal !!!
    Takže , p. JUDR Klučka , ako by ste sa Vy postavili k tomuto problému ??? JUDr. Mazák , už v pozícii poradcu úžerníka KISKU mi jediny raz odpovedal , že neposkytuje právne rady... Takto to bude aj nadalej v tomto štate ?? Tak do pekla s tymto štatom , je to chliev !!!

Powered by Komento