Sudca Šikuta: Ak rozhodujete o živote a smrti človeka, tak vás to vtiahne

Sudca Ján Šikuta. Foto N - Tomáš Benedikovič| dennik.n.sk | Veronika Prušová | 4. júla 2019 11:32 |

Sudca Ján Šikuta. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ján Šikuta, ktorý pracoval v minulosti aj pre UNHCR a ako sudca Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, hovorí o prípade Francúza Vincenta Lamberta, ktorý je roky pripútaný na lôžko, a tiež o voľbe ústavných sudcov na Slovensku, ktorej sa v prvom kole ešte na začiatku roka zúčastnil.

Vincent Lambert je jedenásť rokov pripútaný na lôžko. Francúzsky kasačný súd minulý týždeň rozhodol, že môže byť odpojený od prístrojov, cez ktoré prijíma výživu a tým je udržiavaný pri živote. Vy ste jeho prípad rozhodovali ešte ako sudca Európskeho súdu pre ľudské práva. Spomínate si na to?

Samozrejme, pretože to bol jeden z najväčších prípadov, aké som kedy súdil. Bol to prípad mladého muža, ktorý po autonehode ostal ochrnutý. Na štrasburský súd sa dostal po tom, ako jeho manželka podala žiadosť o odpojenie od prístrojov, ktoré mu poskytovali stravu. K tomu prebehli vo Francúzsku súdne konania, ktorých výsledkom bolo, že je možné odpojiť ho bez toho, aby došlo k porušeniu práva na život.

S tým však nesúhlasili Vincentovi rodičia a časť súrodencov. Preto sa tento prípad dostal až do Štrasburgu? 

Áno, a v roku 2015 som bol jeden zo sudcov sedemnásťčlenného veľkého senátu. Zasadali sme, aby sme rozhodli, či odpojenie od prísun

u výživy bude porušením práva na život.

Veľký senát povedal, že nebude? 

Veľký senát väčšinou hlasov rozhodol v prospech odpojenia. Ja som bol jeden z piatich členov senátu, ktorí sme napísali nesúhlasné stanovisko. Nesúhlasili sme s tým rozhodnutím. Hovorili sme, že ide vlastne o eutanáziu, ktorá nie je vo Francúzsku povolená.

Aké boli hlavné argumenty väčšiny? 

K rozhodovaniu sme dostali množstvo podkladov, a to aj od odborného lekárskeho konzília. To povedalo, že Vincent je v stave, keď je možné ho odpojiť. No my sme argumentovali, že je jedno, či niekomu dáte smrtiacu injekciu, čo je klasická eutanázia, alebo ho odpojíte od výživy. Výsledok bude rovnaký.

Ten človek nemá inú možnosť, len zomrieť. Okrem toho musím povedať, že hoci je Vincent paralyzovaný a je pripútaný na lôžko, nie je v kóme. Z videa, ktoré sa nám dostalo, je vidieť, že má otvorené oči a komunikuje cez ne. Hoci nehovorí, vydáva určité zvuky. Preto sme povedali, že ak ho odpoja od výživy, pôjde o zabitie.

Mrzí sudcu, ak sa v takejto kauze ocitne v menšine so svojím názorom?

Prípad ako tento je svojimi dôsledkami taký závažný, že sudca je do toho vtiahnutý. Môže sa snažiť byť nad vecou, ale tým, že rozhoduje o živote a smrti človeka, je vtiahnutý. Za seba a ďalších štyroch ostatných sudcov musím povedať, že sme boli prekvapení rozhodnutím väčšiny. Bola to extrémna kauza. Taký ohlas ako pri nej som nikdy predtým ani potom nezažil. Po našom nesúhlasnom stanovisku sme dostali asi tisícku podporných listov.

Spomenuli ste video so zábermi na Vincenta. To vám poslali pred rozhodovaním? Nebola to snaha ovplyvniť sudcov? 

Nie. Poslali mi ho v uplynulých dňoch. Je použité vo Francúzsku ako dôkaz, že Vincent žije a nie je osobou v kóme, teda takmer mŕtvy.

Ak by ste mali prípad človeka v kóme, rozhodovali by ste inak? 

Je to veľmi ťažká otázka a veľmi hypotetická. Ale niektoré štáty predsa podrobne také situácie riešia v zákonoch. Takéto rozhodovanie nie je o tom, že sudca si niečo myslí, ale je to otázka veľmi precízneho zisťovania zdravotného stavu a prognóz do budúcnosti. V krajinách, kde je povolená eutanázia, je to striktná procedúra. Nefunguje to tak, že sa niekto vyspí, luskne prstom, že niekoho treba odpojiť od prístrojov alebo mu dať smrtiacu injekciu.

Protiargumentom voči vášmu postoju je, že čo má Vincent Lambert zo života? 

Rozumiem, že je to otázka kvality života – ak je človek pri vedomí, ako napríklad teraz 104-ročný muž, ktorý sa rozhodol pre eutanáziu. Sám povedal, že je už starý a chorý a chce byť usmrtený. Je to niečo iné, ako keď rozhodujete o človeku, ktorý sám o sebe nevie rozhodnúť.

Francúzske súdy napriek tomu opakovane povedali, že Vincenta Lamberta je možné odpojiť. Je to nezvratné rozhodnutie? 

Jeho rodičia a súrodenci za neho bojujú. Obrátili sa aj na Radu OSN pre ľudské práva. Ale neviem sa teraz vyjadriť, ako to môže dopadnúť.

Je to ten typ prípadu, ktorý nezávisí len od paragrafu či odborných podkladov, ale najmä od hodnotového nastavenia sudcu?  

Nepochybne vždy zohráva úlohu hodnotový systém. Každý je nastavený inak. Je to ako s fyzickou bolesťou. Každý má iný prah bolesti. Takže aj sudca ostáva vždy človekom a vždy musí mať k tomu emocionálny vzťah. Možno by som vnímal inak, ak by išlo o človeka, ktorý má desať rokov zavreté oči, je na prístrojoch. Zrejme by som viac dal na odborné podklady. Vo Vincentovom prípade to bolo iné.

V nesúhlasnom stanovisku ste upozornili aj na to, že už v minulosti bol na 31 dní odpojený a napriek tomu prežil, čo je prejav jeho vôle žiť. Bolo aj toto kľúčové pre vaše rozhodovanie? 

Samozrejme, že keď sme ostali v menšine, tak sme chceli do nesúhlasného stanoviska dať všetky svoje argumenty. Hľadali sme argumenty, ako sa za neho postaviť. Je v tom aj symbolika.

Zamýšľali ste sa aj nad tým, že ako sudca nemáte právo zobrať niekomu život, vyniesť ten rozsudok smrti? 

Nedá sa hovoriť o tom, že to bol rozsudok smrti. To rozhodnutie len povedalo, že ak dôjde k odpojeniu, nebude tým porušený článok dva Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv. Hoci výsledkom je v podstate smrť.

Povedali ste, že sudca sa nedokáže úplne odosobniť. Napadlo vám, ako by ste sa zachovali, ak by to bol váš blízky? 

Určite ten subjektívny rozmer tam existuje. Je to ako so správami o vojnách, násilí či nešťastiach. Ľudia vo svete zomierajú, no vás to zasiahne, až keď sú medzi nimi vaši známi či príbuzní. Takže určite, ak by sudca mal takto rozhodovať o niekom blízkom, bolo by to iné.

Tak som to nemyslela. Určite by taký sudca o tom nemohol rozhodovať. Vysvetlím to na príklade. Keď mi blízki zomierali na rakovinu, jediné moje prianie bolo, aby trpeli čo najmenej a odchádzali z tohto sveta dôstojne. Čiže či ste si predstavovali, že ak by na Vincentovom mieste bol niekto vám blízky, tak by ste rozmýšľali aj týmto smerom? Aby odišiel dôstojne a netrápil sa jedenásť rokov na lôžku. 

Je to ťažká otázka. Vincent Lambert bol cudzí človek, o ktorého osude som mal rozhodovať. Normálny človek nikdy nechce rozhodnúť tak, že niekomu siahne na život. Je to tá posledná vec. Rozumiem, že otázka smeruje k tomu, či nie je riešením mu to uľahčiť, zmierniť trápenie. Lenže o tom rozhoduje lekár. On musí opísať, ako trpí a aká je prognóza.

Pýtam sa aj preto, že sme písali o príbehu ženy lekárky, ktorá trpí sklerózou multiplex. Presne vie, čo ju čaká, a štyri roky prosí o uzákonenie eutanázie. 

Určite sa treba zamyslieť nad prognózou. Aj pacienti trpiaci na takéto ochorenie majú lepšie a horšie dni. Viem si predstaviť, že takýto človek môže časom dospieť do stavu, že už má toho dosť a chce zomrieť. Je to opäť o kvalite života. Ale znovu musím zdôrazniť, že je to iné ako prípad Vincenta Lamberta. On nevie sám rozhodnúť, a teda miera zodpovednosti za takéto rozhodnutie je omnoho väčšia.

V každom prípade téma eutanázie veľmi polarizuje spoločnosť. Stalo sa vám ako sudcovi Európskeho súdu pre ľudské práva, že sa vás jeden či druhý tábor snažili ovplyvniť? 

To je vylúčené.

Prípad Vincenta Lamberta riešili vo veľkom aj médiá. Ako sa dokáže sudca „odstrihnúť" od takéhoto vplyvu? 

Ak by účastníci sporu kontaktovali sudcu, to je neprípustné. Ak o prípade informujú médiá, tak sudca to samozrejme vníma. Ak by sme povedali, že je niečo medializované a nemá to vplyv na sudcu, tak by sme asi klamali. Ale druhá vec je, o čom ten prípad je. Ak ide o život človeka či o niečo iné. Preto pri tom rozhodovaní môžu byť rozdiely. Nie všetko má na sudcu vplyv.

Kandidovali ste za ústavného sudcu, pričom mnohí vaši kolegovia dostali pri verejnom vypočúvaní otázku, čo si myslia o eutanázii. Čo by ste odpovedali?

Tuším som takú otázku aj dostal. Už si to nepamätám. Je to veľmi zle postavená otázka, o to viac, ak sa to pýtajú poslanci ako zákonodarcovia. Podstatné nie je to, či ja ako sudca som alebo nie som za eutanáziu. Podstatné je, ako máme upravenú legislatívu a aká je vôľa spoločnosti.

Čo hovoríte na voľbu ústavných sudcov? 

To, čo si myslím, som vyjadril tým, že už som v ďalších kolách nekandidoval. Len v tom prvom. Hoci aj potom ma ešte navrhovatelia oslovili. Už som nesúhlasil s kandidatúrou, pretože takto sa sudcovia Ústavného súdu nevyberajú. To som ešte nevidel, je to nedôstojné, a to som zažil už viaceré výbery.

Nedôstojné je vypočutie či následná voľba?

Verejné vypočúvanie nie je nedôstojné. To vypočutie by nemalo byť takou formou, ako som zažil ja. Poslanec vystupoval ako učiteľ a kandidát bol ako žiak. Potom to vytvára isté napätie a nerovnosť. Mal by to byť pohovor. My sme zažívali niečo ako skúšky, čo je absolútne neprimerané.

Vy ste kandidovali v januári, keď napokon nebol nikto zvolený. To vám neprekážalo?

Samozrejme, že áno, pretože z 39 či 40 kandidátov sa určite dalo vybrať osemnásť. Boli to pritom doposiaľ tí najlepší kandidáti. To, že nikoho nevybrali, je absolútne nedôstojné. Zničilo to imidž Ústavného súdu ako inštitúcie. Ústavní sudcovia budú mať čo robiť, aby si získali dôveryhodnosť. Teraz sa bude účastník konania vždy pýtať, prečo a za akých podmienok bol ten-ktorý sudca zvolený. Či za tým nie sú nejaké dohody.

Dotklo sa vás, že poslanci ohrdli skúsenosťami sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva? 

Osobne sa ma to nedotklo. S kandidatúrou som súhlasil, pretože som považoval za morálnu povinnosť, že ak som mal tú možnosť byť sudcom v Štrasburgu, tak by som mal ponúknuť štátu svoje skúsenosti. Ak štát či poslanci dospeli k záveru, že nie, do ďalších kôl som nešiel. Byť predsedom senátu na Najvyššom súde je pekná práca a rozdiel v tejto práci a práci ústavného sudcu nie je až taký veľký.

Ústavný súd nie je méta?

Áno, Ústavný súd je Ústavný súd. Ale treba brať do úvahy aj to, že je s tým spojené pravidelné cestovanie do Košíc či bývanie v služobnom byte, čo k životnému komfortu veľmi neprispieva. Takže takto, ako to dopadlo, je to v konečnom dôsledku dobré.

Rozumiete ešte, o čo vo voľbe ústavných sudcov ide?

Podľa toho, ako sa poslanci nevedia dohodnúť, to čítam tak, že nehľadajú tých najkvalitnejších či nezávislých kandidátov. Je za tým niečo iné, čo neviem hodnotiť. Parlament mal povinnosť zvoliť osemnásť kandidátov. Zástupcovia politických strán, a to naprieč koalíciou aj opozíciou, si mali zobrať životopisy, podklady ku kandidátom. Mali si spolu sadnúť a dohodnúť sa.

Nezlyhalo to aj pre ambíciu predsedu najsilnejšej politickej strany Roberta Fica dostať sa na Ústavný súd? 

Jeho ambíciou bolo stať sa predsedom Ústavného súdu.

Prekvapilo vás to?

Platí, že po dlhoročnom pôsobení v politike na najvyšších funkciách by sa nemalo ísť na nezávislý Ústavný súd.

Naposledy sme sa stretli pred štyrmi rokmi, keď ste sa čerstvo vrátili zo Štrasburgu na Slovensko. Hovorili ste o šokovej terapii. Už ste si zvykli?

Samozrejme, že to bola zmena. Na európsky súd som išiel z justičného prostredia, takže po návrate to nebol až taký šok. Veľa vecí sa od čias môjho odchodu posunulo vpred. Neboli vtedy asistenti ani vyšší súdni úradníci. Aparát sa vylepšuje, ale tá zmena bola v tom, že človek si zvykol na vyšší štandard takejto pomoci.

Už ste si teda zvykli na slovenskú realitu?

Vždy sa dá zvyknúť. Myslím si, že už sme celkom v normále. Aj počet spisov, ktoré som dostal pri návrate, bol veľmi veľký. Už sa mi to podarilo znížiť, tak som sa dostal do štandardnej situácie.

Chýba vám Štrasburg?

Určite áno. Veď som tam bol jedenásť rokov.

Ján Šikuta (59)

Ukončil právo na Univerzite Komenského v Bratislave v roku 1983. Ako sudca začínal v roku 1986 na Okresnom súde Bratislava-vidiek, odkiaľ po štyroch rokoch prešiel na bratislavský krajský súd. Od roku 1995 bol právnym poradcom vysokého komisára OSN pre utečencov a z tejto pozície odišiel v roku 2004 na Európsky súd pre ľudské práva do Štrasburgu. V roku 2015 tam svoju kariéru ukončil a začal pôsobiť na Najvyššom súde.

 

 

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Hosť (Dalibor Kotacka)

    Vaša "ctihodnosť" ,
    čo Vy chcete ponúknuť tomuto štátu ??? Ako sudca v Štrasburgu ste rozhodli , že mojim odvlecením od rodiny v USA a deportáciou na SLovensko postavenou na FALOŠNÝCH dôvodoch neboli porušené žiadne moje práva !!!???!!!
    Veronika Prušová---čo to tu vyvádzate ?? Veď som Vám o tom poslal dokumentáciu !!! Vy žurnalisti nemáte žiadne svedomie ale svedomie nemá ani sudca ŠIKUTA !!! Prečo nebol "nad vecou" , keď mal v rukách moju sťaznosť ?? Prečo mu nevadilo , že americkí agenti porušili USTAVU SR a Chartu OSN so súhlasom Dzurindových aparátčikov ??? Teraz by chcel byť ústavným sudcom ??? Ani ja nemám inú moznosť , ako doziť v tomto ZLOČINECKOM štáte , nemám právo po 20-tich rokoch psychického týrania dať sa USMRTIT ???
    Chýba mu vraj Štrasburg.... Bodaj by nie , veď sa poriadne nabalil a o nič iné tymto papalášom predsa nejde !!!!

  • Hosť (Muň)

    Odpoveď na: Dalibor Kotacka

    ŠIKUTA JE AJ PRE MŇA NEPRIECHODNÝ, PRETO NEKANDIDUJE, LEBO NEMÁ ŠANCU NA ZVOLENIE U SMER-SD A SNS.

Nachádzaš sa tu: Hlavná stránka Dokumenty Externé Sudca Šikuta: Ak rozhodujete o živote a smrti človeka, tak vás to vtiahne

Kontakt

e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

 

Naši partneri