Prípad Lexmann: Poučenie o impotencii sedemčlenného pléna Ústavného súdu a výzva pre Národnú radu

Foto N - Tomáš Benedikovič| dennikn.sk | 5. augusta 2019 | Ján Mazák |

Foto N – Tomáš Benedikovič

Ivan Fiačan nechce predsedať súdnemu orgánu, ktorý sa bude vyhýbať ochrane ústavnosti, základných práv a slobôd zamietaním návrhov len pre nedostatok hlasov.

Autor je bývalý predseda Ústavného súdu (1999 – 2006)

Začítal som sa do odlišného stanoviska sudcu a predsedu Ústavného súdu Ivana Fiačana vo veci menej úspešnej kandidátky do Európskeho parlamentu Miriam Lexmann. Zaslúži si pozornosť.

O výsledkoch volieb do Európskeho parlamentu sa diskutovalo vo viacerých rovinách. Najviac ma zaujalo to, že hoci kandidátka KDH Miriam Lexmann získala viac hlasov ako kandidát SaS, dostala sa len na pozíciu čakateľky na mandát, aj to len v prípade, že súčasný premiér Veľkej Británie Boris Johnson vydrží na svojej stoličke do 31. októbra 2019, t. j. do dátumu vystúpenia z Európskej únie.

Dôvodom na taký výsledok volieb bolo znenie a výklad zákona o voľbách, volebná aritmetika a napokon aj rozhodnutie Štátnej komisie pre voľby a kontrolu financovania politických strán.

Nebol som prekvapený návrhom KDH na Ústavný súd. Minimálne z toho dôvodu, že zákon, ktorý posunul M. Lexmann do právnej pozície čakateľky na mandát, pripúšťa výklad, ktorý by ju v konečnom dôsledku favorizoval.

Alibistický prístup pléna?

Ústavný súd v neúplnom pléne návrh politického hnutia zamietol. Návrh sudcu spravodajcu zjavne nezískal potrebných sedem hlasov na iné procesné rozhodnutie, napríklad na prijatie veci na ďalšie konanie alebo na odmietnutie návrhu KDH pre zjavnú neopodstatnenosť a podobne.

Nič výnimočné. Sudkyne a sudcovia takých súdov, akým je Ústavný súd, sú autonómne osobnosti.  Ťažko u nich predpokladať, že sa v každom jednotlivom prípade ochrany ústavnosti zhodnú. Skôr naopak. Horšie je však to, ak rozporné stanoviská vedú k odmietnutiu rozhodovať, inak povedané, k procesnému opatrníctvu, ktoré spočíva na tom, že bez siedmich hlasov Ústavný súd nechce poskytnúť ochranu základných práv a slobôd.

Alibistický postoj Ústavného súdu, paradoxne, priniesol jeden dôležitý a pre budúcnosť jeho úlohy chrániť ústavnosť v našom štáte inšpirujúci výsledok.

Odlišné stanovisko Ivana Fiačana: Nechce sa vyhýbať ochrane ústavnosti

Nemienim vecne analyzovať disent predsedu neúplného pléna. Rád by som však upozornil na dve výzvy, ktoré právne názory Ivana Fiačana na kauzu Lexmann obsahujú. Je to apel, s ktorým sa stotožňujem.

Z odlišného stanoviska je zjavné, že predsedajúci člen pléna bol za to, aby sa návrh KDH prijal na ďalšie konanie. Výlučne preto, aby sa prebral v riadnom procesnom postupe. Napriek rozsiahlym úvahám o vecnej stránke výsledku volieb niet v odlišnom stanovisku návod na konkrétne rozhodnutie. Skôr ukážka toho, ako by sa dalo rozhodnúť, ak by sa plénum venovalo podstate ústavného problému, ktorý bol vyriešený v neprospech M. Lexmann.

Oveľa viac ma zaujali jeho úvahy o tom, čo viedlo k takému výsledku. Boli to dve skutočnosti. Nepochybne zlyhanie Národnej rady, ktorú by malo odlišné stanovisko Dr. Fiačana motivovať v septembrovej voľbe kandidátov na sudcov Ústavného súdu.

Lenže neúspech KDH bol umožnený aj tým, že ústava obsahuje pravidlo, podľa ktorého každé rozhodnutie pléna, dokonca aj v organizačných veciach, vyžaduje sedem hlasov v prospech návrhu; inak sa návrh na rozhodnutie zamietne. Takýto výsledok hlasovania pléna potvrdzuje aj nový zákon o Ústavnom súde.

Ivan Fiačan bez ohľadu na platný právny stav zastáva stanovisko, ktoré volá po zmene výkladu alebo po ústavnoprávnej či zákonnej úprave, ktorá by raz a navždy vylúčila zamietanie návrhov podaných na Ústavný súd. Inak povedané, nechce predsedať súdnemu orgánu, ktorý sa bude vyhýbať ochrane ústavnosti, základných práv a slobôd zamietaním návrhov len pre nedostatok hlasov.

Ústava a zákon o Ústavnom súde mu zatiaľ v jeho zámere bránia. Bolo by však vhodné zamyslieť sa nad jeho otvorenou a priamou kritikou, ktorú vyjadril v odlišnom stanovisku.

Dobrá správa

Zachytil som aj kritiku predsedu Ústavného súdu. Načo nariadil zasadnutie pléna, ak mal pochybnosti, či sa dopátra zmysluplného výsledku?

Nie som si istý oprávnenosťou takej výhrady. Nazdávam sa, že taký postup šéfa Ústavného súdu bol predovšetkým signálom pre Národnú radu, aby konala, aby zvolila dostatok kandidátov a skutočne sfunkčnila celý Ústavný súd.

Otvorila sa – súčasne – zásadná otázka, či sa môže Ústavný súd zbavovať povinnosti ochraňovať ústavnosť používaním pravidla o zamietaní návrhov len pre nedostatok hlasov členov pléna. Ivan Fiačan je zásadne proti. Ozaj dobrá správa, ak nechcem napísať, jedinečný zámer.

Viac od „nového“ Ústavného súdu nemožno – zatiaľ – očakávať.

 

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre
Nachádzaš sa tu: Hlavná stránka Dokumenty Externé Prípad Lexmann: Poučenie o impotencii sedemčlenného pléna Ústavného súdu a výzva pre Národnú radu

Kontakt

e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

 

Naši partneri