Súdna rada nevybrala budúcu predsedníčku Najvyššieho súdu, Macejkovej vypočúvanie uškodilo

| dennikn.sk | Veronika Prušová | 9.9.2019 |

Jana Bajánková, Ivetta Macejková a Soňa Mesiarkinová počas zasadnutia Súdnej rady. Foto – TASR

Verejné vypočúvanie kandidátok na predsedníčku Najvyššieho súdu trvalo sedem hodín. Skončilo sa patom.

Tri kandidátky, šesť hodín otázok a odpovedí. Výsledok? Súdna rada nerozhodla, kto sa stane nástupcom Daniely Švecovej v čele Najvyššieho súdu.

O funkciu sa uchádzali Jana Bajánková, Soňa Mesiarkinová a Ivetta Macejková. Ani jedna z nich nepresvedčila aspoň desať z osemnástich členov rady. Mohlo by sa teda zdať, že hodiny, ktoré tomu venoval Súdna rada, boli zbytočné. Neboli.

Ukázalo sa totiž, akým posunom  rada za posledné roky prešla a aké dôležité je, aby sa jej členmi stali osobnosti, ktoré sa neboja zoči voči kandidátom klásť aj nepríjemné otázky. Stačí si v repríze pozrieť, ako sa tejto úlohy zhostili dvaja nominanti prezidentky: Pavol Žilinčík a Lajos Mészáros.

 

Jeden hlas pre Macejkovú

Aj výsledkom ich otázok bolo, že pôvodná favoritka voľby, bývalá predsedníčka Ústavného súdu Ivetta Macejková, skončila už v prvom kole. Volil ju len jeden člen rady. Do druhého kola postúpili Bajánková s ôsmimi hlasmi a Mesiarkinová so siedmimi.

V druhom kole si Bajánková prilepšila o jeden hlas, a tak jej zvolenie tesne uniklo. Mesiarkinová aj v druhom kole získala sedem hlasov.

Znamená to, že Súdna rada si voľbu zopakuje. Najskôr sa tak môže stať koncom októbra. Keďže súčasná predsedníčka Najvyššieho súdu Švecová končí vo funkcii 2. októbra, súd dočasne bude viesť podpredsedníčka Jarmila Urbancová.

Voľbu musí nanovo vyhlásiť predsedníčka rady Lenka Praženková. No kandidovať v nej nemôže nikto z tejto voľby.

Otázne je, ako sa Súdna rada vysporiada so Štefanom Harabinom. Ten sa minulý týždeň kandidatúry vzdal, no riadne, a to písomne, to neoznámil rade. Poslal jej len e-mail s odkazom na svoje video, kde vzdanie sa kandidatúry oznámil novinárom. Rada to neuznala a celý čas ho považovala za riadneho kandidáta, ktorý sa na vypočutie nedostavil.

Dve hodiny grilovania sa ukázali na výsledku

Jeden hlas pre Macejkovú bol prekvapením. Viac než dvojhodinové grilovanie jej viac uškodilo ako pomohlo. Nie raz ju totiž členovia rady prichytili pri nepravde.

Zaujímavá bola najmä jej konfrontácia s bývalým ústavným sudcom Lajosom Mészárosom. Už tón ich komunikácie veľa naznačoval. On jej vykal, hoci si počas dvanásťročného pôsobenia v Košiciach potykali. Chcel zachovať dôstojnosť pondelkového zasadnutiu. V odpovediach mu kandidátka tykala. “Pán člen súdnej rady,” oslovovala ho.

Hneď v úvode sa jej pýtal na vzťah k slobode prejavu. Ako predsedníčka totiž presadila opatrenie, na základe ktorého za súd vystupovala len ona, podpredseda a hovorca. “Je z hľadiska ústavy a profesnej etiky udržateľné, ak Ústavný súd prijíma opatrenia, ktorými obmedzuje slobodu prejavu svojich sudcov?” pýtal sa Mészáros.

Odpoveďou bolo, že mal možnosť navrhnúť protiopatrenie. Neurobil to. Pripomenula, že opatrenie prijala väčšina sudcov. Podobné opatrenie by presadila aj v prípadnej novej funkcii, ak by ho odsúhlasilo plénum Najvyššieho súdu.

Macejková síce upriamovala pozornosť členov rady na to, čo na Ústavnom súde presadila v rámci nálezov pre samotných sudcov, ale členov rady viac zaujímalo to, ako dospela k titulu LL.M. na súkromnej Vysokej škole bezpečnostného manažmentu.

O jej práci, za ktorú získala titul, písal Denník N. Rektor ju skryl vo svojej kancelárii po kauze rigorózky Andreja Danka. Aj keď ju reportérke sprístupnili, hneď po tom, čo ju začala porovnávať s prácou s podobným názvom, jej ju zobrali.

Žalobu podmienila výsledkom voľby

Macejková to nazvala pseudokauzou, ktorá ju mala zdiskreditovať. Podľa výsledku pondelkovej voľby bola pripravená podať na Denník N trestné oznámenie či žalobu na ochranu osobnosti. Žilinčík sa jej opýtal, či nie je lepším riešením prácu zverejniť, aby si každý mohol pozrieť, k akým poznatkom v nej dospela. „Človek je až hladný dozvedieť sa, k čomu ste prišli,“ podotkol Žilinčík s tým, že zmyslom každej práce je poznanie.

Kandidátka najskôr reagovala, že to zváži, no vzápätí dodala, že  v rámci trestného konania vyjde všetko najavo. Počas verejného vypočutia vyšlo najavo aj to, že bola tri roky členkou vedeckej rady školy, na ktorej získala titul LL.M, no na zasadnutí sa zúčastnila len raz. Potom jej to pracovné povinnosti nedovoľovali. A to, že ju škola v rade uvádzala tri roky, vraj nevedela. Sama si to však uviedla do oficiálneho životopisu, ktorý poslala aj súdnej rade.

Aj pri otázkach, kto ju v roku 1999 navrhol za kandidátku na ústavnú sudkyňu, Macejková tápala. Spomenula si, že to bolo sudcovské združenie. Lenže dokumenty Národnej rady dokazujú, že to bol poslanec za HZDS Pavel Kandráč. “Asi mám Alzheimera, lebo toto si nepamätám,“ reagovala Macejková a tým po vyše dvoch hodinách ukončila svoje vystúpenie pred súdnou radou. Slovenská únia nezávislého súdnictva, ktorá roky podporovala Harabina, ju síce navrhla, ale bolo to v roku 2004.

Bajánková vysvetľovala Harabina

Jej protikandidátka Jana Bajánková zabrala členom rady o menej času. Zdržala sa zhruba hodinu. Jej vystúpenie bolo presne podľa očakávaní. Nič prevratné, zásadné ani prekvapivé nepovedala.

Podľa očakávaní musela vysvetľovať, ako sa zachovala v čase Harabinovej éry. Keď bol prvým mužom justície, bola členkou Súdnej rady aj šéfkou občianskoprávneho kolégia na Najvyššom súde. „Vnímam z médií, že je mi vyčítané, že som sa nedostatočne hlasno a kriticky vyhraňovala voči súčasnému protikandidátovi,“ priznala Bajánková. „Nezvyknem kričať ani na svojich kolegov a preferujem otázku konsenzu pred otvoreným konfliktom“, dodala.

Kandidátka na predsedníčku Najvyššieho súdu priznala, že takýmto prístupom ochránila kolégium, aby mohlo riadne pracovať. „Bola to daň za to, že sme mohli dobre a kvalifikovane rozhodovať,“ vysvetľovala členom rady s tým, že Harabinovi dohovárala súkromne.

V pondelok to väčšine členov rady stačilo, no bolo to málo na zvolenie.

Témou bola aj Kočnerova Threema a sudcovia bez mobilov

Tak ako sa dali predvídať otázky o minulosti kandidátok, bolo viac než isté, že sa členovia rady budú pýtať aj na zaistené mobily sudcov. Kandidátky mali vysvetľovať, ako by sa v pozícii predsedníčky súdu v takejto situácii voči daným sudcom zachovali.

Bajánková zdôrazňovala, že aj u sudcov platí prezumpcia neviny a v prípade podozrení nemôže zo zákona ako predsedníčka veľmi konať. Lenže člen rady Žilinčík jej pripomenul, že je tu aj etická rovina. Je tu zodpovedanie, či takýto sudca stále spĺňa podmienky sudcovskej spôsobilosti. Aj na to mohli slúžiť previerky, ktoré práve Bajánková ako bývalá šéfka súdnej rady napadla na Ústavnom súde. A ten jej vyhovel.

„Pokiaľ ide o etickú rovinu, tak by som oslovila orgány činné v trestnom konaní, v akom štádiu to konanie je a podľa toho by bolo možné podniknúť ďalšie kroky,“ reagovala kandidátka. Opäť však zdôraznila prezumpciu neviny.

Prekvapivá Mesiarkinová

O prezumpcii neviny hovorila aj Mesiarkinová, ktorá však pripomenula, že ako predsedníčka by si podozrivého sudcu zavolala a pýtala sa na tie podozrenia. „Je to o vzájomnej dôvere, o tom, že predseda je prvý medzi rovnými a mal by mať medzi sudcami autoritu. Ak ho sudca presvedčí, tak predseda je povinný svojich sudcov chrániť a zastať sa ich,“ povedala s tým, že je na Súdnej rade, aby posudzovala otázky sudcovskej spôsobilosti.

Nielen v tomto bola Mesiarkinovej odpoveď iná. Prekvapila nielen svojou kandidatúrou, ale aj úvodnou prezentáciou. Hovorila  o tom, že Najvyšší súd by sa mal viac otvoriť mediálnemu priestoru a každý sudca by mal verejne odôvodniť svoje rozhodnutie. Nie je správne, aby za súd vystupoval len hovorca, tvrdila.

„Správy podávané len hovorcom sú zaujímavé, ale osobne mi v nich chýba to odôvodnenie,“ povedala Mesiarkinová s tým, že len sudca vie vysvetliť, prečo rozhodol tak, ako rozhodol. „My sudcovia si totiž nosíme v hlave spisy.“

Sudcovia sa pod každé rozhodnutia aj podpisujú, a tak sa Mesiarkinovej už pätnásť rokov vyčíta, že ešte ako krajská sudkyňa prisúdila Štefanovi Harabinovi odškodnenie 100-tisíc eur za články v denníku Pravda. Hovorila, že v tom čase nesledovala dianie okolo Harabina, ktorý bol do roku 2003 predsedom Najvyššieho súdu.

„Bola to moja naivita, mala som veľkú úctu k inštitúcii predsedu Najvyššieho súdu,“ povedala s tým, že pri študovaní spisu sa jej zdalo naozaj množstvo článkov o Harabinovi prehnané. Pripomenula, že Harabin pôvodne žiadal vyše 230-tisíc eur. A dodala aj to, že v rovnakom období odmietol jej senát priznať odškodnenie Vladimírovi Mečiarovi.

„Stále sa mi pripomína len to jedno rozhodnutie a tie tisícky ďalších sa niekde v priestore rozplynuli,“ povedala Mesiarkinová. Počas vypočutia pôsobila najuvoľnenejšie. A hoci sa na rad dostala posledná, dokázala členov rady ešte aj rozosmiať. Po viac ako šiestich hodinách zasadnutia.

Veľa nasvedčovalo, že môže prekvapiť. Už to, že postúpila do druhého kola voľby na úkor Macejkovej, bolo prekvapením. Tá po výsledku hlasovania len stroho poďakovala a čo najrýchlejšie bez komentára Súdnu radu opustila.

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre
Powered by Komento