Ako nám smrť otvorila oči

| Pavol Žilinčík | dennikn.sk | 

Foto N – Tomáš Benedikovič

O tvári súdnictva sa bude teraz rozhodovať doslova každý deň.

Autor je členom Súdnej rady SR

Keby Ján Kuciak a Martina Kušnírová nezomreli, nemali by sme zrejme ani potuchy, v akom strašne skorumpovanom svete sme žili. Fungovali by sme v ňom asi doteraz a pomaly sa prepadávali čoraz hlbšie. Lebo chobotnica by postupne opantávala, prípadne likvidovala ďalších a ďalších. Priateľsky, žoviálne, so smajlíkmi. Alebo aj tvrdšie, ak treba. Ministri a štátni tajomníci by ďalej zatĺkali, mnohí prokurátori by nestíhali a tí, ktorí by si trúfli stíhať, by boli stíhaní.

Hoci vyšetrovanie vraždy odkrylo hnilobu na všetkých úrovniach riadenia štátu, budem písať hlavne o justícii. Posledné mesiace totiž postavili pred slovenské súdnictvo naozaj veľkú výzvu. Súdnictvo musí rozhodnúť spor o svoju vlastnú tvár.

Spor o podobu súdnictva

Existuje niekoľko predstáv o tom, ako by malo súdnictvo vyzerať. Prvá je pevná v presvedčení, že sudcovia najlepšie vedia, čo je pre súdnictvo dobré. Všetci ostatní sú menej informovaní, málo odborne pripravení a majú rôzne postranné úmysly. Preto by do súdnictva vôbec nemali hovoriť. Súdy fungujú dobre a transparentne. Ak existujú nejaké pochybnosti, ide o jednotlivcov a nech ich pochybenia preukážu príslušné orgány. Systémový problém vnútri súdnictva neexistuje. Ak má justícia nízku dôveru, tak je to chyba médií, tretieho sektora, politikov, zlých zákonov a nedostatku peňazí.

Reprezentanti druhého smeru uvažovania o súdnictve sú si vedomí, že problém je hlbší a týka sa aj ich samých. Nepotrebujú zastierať, že na súdoch sú ľudia, ktorí tam nemajú čo robiť – a že niektorí sú aj celkom vysoko. Uvedomujú si naplno, že sudcovia tu nie sú pre seba. A že rozhodovanie o životoch, majetkoch, slobode a deťoch ostatných na nich kladie aj zodpovednosť za to, aby sa sudcom dalo veriť. Pohľadmi na súdnictvo zvonka preto nepohŕdajú, ale ich pozorne počúvajú. Je im úplne jasné, že na vine nie sú len všetci ostatní, ale že kvôli náprave súčasného stavu sa treba pozrieť aj do zrkadla a že ten obraz nebude nevyhnutne pekný.

Vyšetrovanie vraždy a komunikácia známa ako kauza Threema otvorili diskusiu ešte o level hlbšiu. Tú o vážnych podozreniach, že súdna moc sa podieľala na kšeftoch a spolupráci s organizovaným zločinom. Že nielen politici, prokurátori a policajti, ale aj niektorí sudcovia boli v kontakte s podozrivým z objednávky vraždy. Že s ním komunikovali, stretávali sa – či už v súkromí, alebo na spoločenských podujatiach – a že s ním možno riešili jeho kauzy.

A tu sa pohľady v súdnictve znova trieštia. Prvý hľadá chyby naokolo, druhý je skôr zdesený a zahanbený. Tieto „tábory“ pritom nedelí jasná deliaca čiara. Tá prechádza svedomím každého človeka a prejaví sa len na jeho rozhodnutí. V tom kritickom momente.

Tvárime sa, že to neexistuje

Za najnebezpečnejšiu a súčasne za najmenej preskúmanú považujem oblasť „mäkkého“ ovplyvňovania rozhodnutí sudcov. Zo strany kohokoľvek – známych, kamarátov, kolegov, súdnych funkcionárov či reprezentantov iných mocí.

Kateřina Šimáčková v knihe Právní etika tú situáciu opísala otázkou, čo urobíme, „když se předseda soudu, který bude mít vliv na naše povýšení, s úsměvem postaví vedle nás, vysloví své přání, položí nám ruku na rameno a řekne – Udělal bys mi laskavost…?“. Pritom tie podoby a formy sú aj oveľa menej nápadné a zreteľné. Niekedy ani neviete, či vlastne o ovplyvňovanie išlo, veď to vyzeralo len ako taký rozhovor.

Zatiaľ čo v Česku sa o rôznych podobách ovplyvňovania sudcov diskutuje otvorene, u nás sa stále tvárime, že nič také neexistuje. Žiadny predseda súdu ani kolega by si predsa nič také nedovolili. My sa celkovo radi tvárime. Pred čosi viac ako dvomi rokmi korupcia na najvyšších miestach ani neexistovala, ak si pamätáte. A sudca aj predseda sa musia správať podľa zákona. Takže nie je možné, aby sa nesprávali. Lenže skutočnosť je prozaickejšia. V súdnictve aj medzi predsedami súdov to bude skôr tak ako v každom prostredí, kde je koncentrovaná moc a rozhodovanie o peniazoch: budú tam ľudia čestní aj menej čestní. S pevnými aj s flexibilnejšími zásadami. S jasným morálnym kompasom aj úplne bez neho.

O tvári súdnictva sa bude teraz rozhodovať doslova každý deň. Hneď v tomto týždni si budú sudcovia voliť jedného člena alebo členku súdnej rady. O niečo neskôr pribudne ešte jeden člen súdnej rady zvolený za parlament. Medzitým sa pravdepodobne dozvieme ďalšie správy o tom, kto s kým sa o čom rozprával a čo na to teraz hovorí. Budeme riešiť aj to, či je pre sudcu vhodné chodiť na advokátske grilovačky, aj či má sudca poskytovať kamarátom právne rady cez telefón. Ktoré stretnutia sudcu obohatia a o čo ho tie isté stretnutia oberajú. Budeme hľadať odpovede na nekonečnú otázku: či má naozaj etiku každý v sebe. Ak áno, tak ako presne vyzerá. Riešili sme to aj pred vraždou, po Threeme však dostali tieto témy omnoho konkrétnejší ráz.

Kultúra vzťahov

Vyšetrovanie vraždy Jána a Martiny prinútilo odísť množstvo ľudí zo svojich vysokých funkcií a ďalší sú na odchode. Núti nás aj upratať si zanedbané prostredie vnútri inštitúcií: tie pavučiny vzťahov a kamarátstiev, vzájomných službičiek a ústretových krokov k našim ľuďom. Musíme narovnať pokrivené kultúrne zvyky a obyčaje, zmeniť vzorce aj vzory. Hlavne kultúra vzťahov urobila u nás korupciu normálnou a na konci možno viedla k vražde.

Vyšetrovanie má pre nás ako spoločnosť obrovský význam. Môže zmeniť veľa a dáva nám šancu postaviť množstvo vecí na nové základy. No nezabúdajme pritom, že Ján a Martina mali žiť. Mali sa prechádzať s deťmi a babkami popod jesenné stromy tak ako my. Žiadny spoločenský progres nevyváži to, že tu nie sú. To veľké upratovanie sme si mali urobiť, kým žili.

 

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre
Nachádzaš sa tu: Hlavná stránka Dokumenty Externé Ako nám smrť otvorila oči

Kontakt

e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

 

Naši partneri