Ľudia chcú funkčnú justíciu, nie hádky harabinovcov s protiharabinovcami

Ľudia chcú funkčnú justíciu, nie hádky harabinovcov s protiharabinovcami| postoj.sk | 28. september 2020 | Martin Hanus | Pavol Rábara |

Rozhovor s Jánom Šikutom, predsedom Najvyššieho súdu, o hroziacej paralýze súdu aj o hrubej čiare za Harabinovou érou.

Ako sudca má za sebou bohatú medzinárodnú kariéru, pôsobil ako právny poradca Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov a od roku 2004 do roku 2015 bol sudcom za Slovensko na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu.

V máji ho Súdna rada zvolila za predsedu Najvyššieho súdu, pričom ho nepodporila časť reformne ladených členov, podľa ktorej nie je prísľubom takej razantnej zmeny, akú slovenská justícia potrebuje.

Ján Šikuta v rozhovore pre Postoj hovorí, prečo výčitky voči jeho osobe považuje za neodôvodnené, ako chce zmeniť zlú atmosféru na Najvyššom súde, kritizuje Súdnu radu, ktorá bez konzultácie s ním podala prezidentke návrh na odvolanie všetkých sudcov, ktorí majú 65 rokov a viac, vysvetľuje tiež, že v personálnej politike na svojom súde má veľmi zviazané ruky.

Po zvolení ste médiám hovorili, že na Najvyššom súde vládne veľmi zlá ľudská atmosféra, keď sa sudcovia ani nezdravia. Odkedy ste nastúpili, prešlo pár mesiacov, atmosféra sa zlepšila?

Áno, zlepšila sa, ale nedá sa zas očakávať, že v krátkom čase sa všetko zmení. Začala sa navodzovať atmosféra spolupráce. Snažím sa vytvárať vhodnú pracovnú klímu, cítim menšie napätie oproti minulosti.

Teda zlepšujete klímu tým, že ako predseda komunikujete naprieč tábormi?

Mám predstavu, ktorý sudca s kým predtým sympatizoval, snažím sa nerobiť žiadne rozdiely, nie preto, že by som schvaľoval, čo sa tu dialo v minulosti, naopak, mal som na to kritický názor, hoci som to sledoval zo zahraničia. Takže je to aj výsledok môjho spôsobu riadenia súdu.

Časť sudcov z Najvyššieho súdu, ktorí si za Harabinovej éry mnohé vytrpeli, dvaja z nich sedia aj v Súdnej rade, vás v máji nepodporili, po vašom zvolení vyjadrili sklamanie. Naopak, podporovali vás tí, ktorí patrili k tej postharabinovskej elite. Ako funguje vaša spolupráca práve s tými sudcami, ktorí patrili medzi najväčších Harabinových kritikov?

Vôbec neriešim, kto ma pri voľbe podporoval, musel by som sa vracať do minulosti. Na súde nie je žiaden sudca, s ktorým by som nekomunikoval.

Od vášho zvolenia sa tie hroty medzi vami obrúsili?

Ja som to tak nevnímal. Boli tu otázky členov Súdnej rady, ktorí sa rozhodovali, či mi dajú alebo nedajú svoj hlas, preto sa pýtali, čo bolo pre nich dôležité. Iste, mám na to svoj názor, niektoré otázky boli neprofesionálne a netýkali sa môjho postu, ale každý zodpovedá sám za seba.

Táto časť kritických sudcov dúfala, že po postharabinovskom období a všetkom, čo sa vyplavilo po Threeme a Búrke, dôjde v justícii k radikálnej zmene, ale vy ste boli pre nich opäť len kandidátom kompromisu. Na Súdnej rade proti vám zaznelo v tomto duchu pár výhrad. Napríklad tá, že v decembri 2009, keď bola Súdna rada pod úplnou kontrolou Štefana Harabina, ste zo všetkých kandidátov na sudcu na Európskom súde pre ľudské práva, získali najviac hlasov, čo podľa vašich kritikov nebolo možné bez Harabinovho požehnania. Teda výčitka neznela len tak, či ste boli v tom období najväčšieho justičného marazmu pasívny, ale či ste mali aj istý typ dohody s Harabinom a spol.

Takéto rozmýšľanie je konšpiratívne. Treba si uvedomiť fakty: prv, než som sa stal sudcom v Štrasburgu v roku 2004, som pôsobil v OSN, teda ja som už desať rokov predtým nepôsobil v slovenskej justícii a nebol som tu od nikoho závislý. V tom čase, teda v roku 2004, predsedal Súdnej rade doktor Milan Karabín, nie Harabin.

Na sudcovský post v Štrasburgu som sa dostal ako jeden z troch kandidátov, potom prešiel výber celkom mimo Slovenska pred Radou Európy, až po tomto náročnom procese som sa stal sudcom ESĽS. Tu nie je teda žiadna súvislosť s pánom Harabinom.

V roku 2009 tu však už súvislosť s Harabinom bola, v Súdnej rade pod jeho vedením spolu s vami kandidovali aj Drgonec, Svák, Pirošíková, získali ste najviac hlasov.

Podľa vtedy platnej úpravy boli sudcovia štrasburského súdu volení na šesť rokov. V piatom roku môjho funkčného obdobia začal nový proces výberu kandidáta na obsadenie tohto súdu.

Medzičasom však došlo k zmene predpisov v Rade Európy, pretože mandát sudcov v Štrasburgu sa zo zákona predlžoval na deväť rokov. Teda ja som tam ďalej zotrval nie z titulu voľby v Súdnej rade, ale kvôli zmenenej legislatíve Rady Európy. Teda otázka rozhodovania Súdnej rady, koho vyberú do ďalšieho európskeho výberového procesu, sa stala obsolentnou.

Teda hovoríte, že aj keby Súdna rada zvolila kohokoľvek namiesto vás, vy by ste tak či tak mali predĺžený mandát?

Ktokoľvek by bol tu zvolený, nič by sa nezmenilo, pretože došlo k zmene na európskej úrovni, preto tí, ktorí vravia o nejakých mojich dohodách s Harabinom, zahmlievajú.

Ale predpokladám, že v decembri 2009 táto zmena ešte nebola jasná, inak by Drgonec či Pirošíková nešli do úplne zbytočnej voľby, nie?

Na medzinárodnej úrovni sa vedelo, že k zmene príde, jedinou brzdou bolo, že Ruská federácia blokovala ratifikáciu protokolu 14, ktorý sa týkal predĺženia aj môjho mandátu. Rusi ho neskôr ratifikovali, teda v priebehu výberového konania došlo k zmene medzinárodnej zmluvy, ktorá spôsobila, že na postoch sudcov v Štrasburskom súde ostali všetci, ktorým končil šesťročný mandát. Takže domáce procesy boli obsolentné...

...teda povedané ľudovejšie, celkom zbytočné.

Áno. Preto mi podsúvať, že som po roku 2009 zostal v Štrasburgu vďaka kontaktom s Harabinom, je konšpiráciou a výmyslom.

Tie výhrady smerujú aj k niečomu inému, možno to nazvať výčitkou alibizmu. Viacerí sudcovia boli doslova šikanovaní z čisto účelových dôvodov, Súdna rada, z ktorej si spravil Harabin nástroj svojej pomstychtivosti, spustila sériu disciplinárnych stíhaní. To, že ste sa k týmto pomerom v tom čase neozvali, beriete aj spätne ako neodôvodnenú námietku, pretože ste si robili len svoju prácu v Štrasburgu, alebo pripúšťate, že aj váš hlas mohol vtedy zaznieť?

Treba si uvedomiť, že sudca v Štrasburgu je diplomatom, nie je zvykom, aby sa vyjadroval k akýmkoľvek vnútorným záležitostiam. Jednak som tu predtým dlhé roky nepôsobil, ani nerozumiem, ako som sa mal vyjadriť? Mal som napísať článok alebo kontaktovať ministerstvo zahraničných vecí, že sa chcem vyjadriť ku konkrétnemu prípadu? Jednoducho si nemyslím, že mi to prináležalo.

Nepociťovali ste, že by ste sa mali v nejakom konkrétnom príklade či všeobecne ozvať?

Neviem, ako si to predstavujete, čo som mal robiť, mal som ako sudca zo Štrasburgu, o ktorom ste v jednom článku napísali, že je nevýrazný, napísať diplomatickú nótu, alebo ako som mal reagovať?

Nepýtame sa na formu, len na to, či ste necítili potrebu dať najavo verejný nesúhlas, akýmkoľvek spôsobom.

Sú situácie, keď vás niečo znepokojuje, napríklad dnes situácia v Bielorusku, napísali ste nejakú nótu?

My novinári píšeme texty, nie nóty, hovoríte, že jediným mechanizmom bolo napísať nótu?

Vyjadrovali sa tunajší aktívni sudcovia, zrejme boli aj priamo postihnutí a dotýkalo sa ich to, ja som bol však mimo nášho systému, to je asi tak, akoby som sa mal teraz vyjadrovať k situácii v Bielorusku. Sudca nie je politik.

K rozvratu justície sa mali vyjadrovať zvonka len politici?

Sudca nie je politik ani médium, súdna moc je vždy konzervatívna, ale ako hovorím, nebol som na Slovensku aktívnym sudcom, mohli by ste mi vyčítať všeličo, k čomu som sa nevyjadril.

Podľa vás si má sudca robiť svoju prácu a nevyjadrovať sa k tomu, čo sa deje aj v súdnictve okolo neho, ak sa ho to netýka?

Na túto otázku neviem odpovedať, pretože v európskej kultúre je neobvyklé, aby sa k vnútorným pomerom vyjadroval sudca, ktorý nie je súčasťou systému.

V tom máte pravdu, asi žiadnemu vášmu kolegovi z ESĽP by takúto otázku nikto nekládol, len u nás bola vtedy takisto – jemne povedané – veľmi neobvyklá situácia.

Nechcem to prirovnávať, každé prirovnanie je napadnuteľné, samozrejme, ako Slovák som sledoval situáciu, ale nenapadlo mi k tomu sa vyjadrovať, aj teraz môžem mať výhrady k predsedom súdov, k predsedovi vlády, parlamentu, ale nevidel som, že sudca by sa vyjadroval k tomu, aká je politika vlády, pokiaľ sa tá politika netýka jeho stavu.

V čase, keď som pôsobil ako sudca, som bol tiež zakladateľom Združenia sudcov Slovenska - ešte v 90. rokoch. Samozrejme, vyjadrovali sme sa ku všetkému, čo sa týkalo sudcov. Ale keď som sa dostal mimo systém, mal som sa ako sudca európskeho súdu vyjadrovať napríklad aj k situácii vo Francúzsku?

Tam sa asi nediali protizákonné stíhania sudcov ako u nás. Súdna rada minulý týždeň zvolila za podpredsedníčku vášho súdu Andreu Moravčíkovú, ktorá povedala, že už je čas urobiť hrubú čiaru za týmto obdobím, voči tejto jej poznámke sa ohradil aj predseda rady Mazák. Majú naozaj vyhlasovať hrubú čiaru za tým obdobím tí, ktorí patrili k mlčiacej väčšine a nevybočili z radu?

Vypočul som si reč pani Moravčíkovej, ja s ňou súhlasím, aj ja som pri nástupe do funkcie deklaroval, že chcem, aby sa situácia upokojila a sudcovia sa venovali tomu, čo od nich žiada verejnosť, teda aby v primeranom čase vyriešili spor.

Nemám vari na to, aby som vykonával funkciu predsedu NS len preto, že som nebol Harabinom postihnutý? To sú také zjednodušené skratky, ktoré keby sme preniesli do iných spoločenských sfér, napríklad všetci, ktorí neprotestovali v minulosti proti predchádzajúcemu politickému režimu, by podľa tejto logiky kolaborovali.

Ani toto nespochybňujeme, pýtali sme sa len, kto má a kto nemá hovoriť o hrubej čiare.

Ale je tu sloboda prejavu, už sa pýtam, či má aj slobodu po tom prejave.

Pani Moravčíková nielenže nebola za nič potrestaná, ale bola zvolená za podpredsedníčku NS, pýtali sme sa len na jej oprávnenie robiť hrubé čiary.

Jej výhoda je, že nie je zaťažená a to, že nebola postihovaná, jej nemôže byť na škodu.

Ale to nikto netvrdí, pýtali sme sa na niečo iné.

Takéto názory ma znepokojujú, znovu prinášajú napätie. Najdôležitejší je fakt, že pani Moravčíková ani ja sme sa v období Harabina nenachádzali na Najvyššom súde, tak teraz je to zlé? Takéto názory ma znepokojujú, znovu prinášajú napätie, veď aj ona hovorí, že netreba zabudnúť na krivdy, ale život ide ďalej, je tu obdobie, na ktoré svieti reflektor, ale je to vytrhnuté krátke obdobie.

Bolo také, aké bolo, je to naozaj tak, že ja ani pani Moravčíková nemôžeme byť predsedami ani podpredsedami, nimi majú byť tí, ktorí boli postihovaní? Verejnosť teraz čaká na to, že sa justícia niekam pohne, pre občana nie je dôležité, či sa bude hádať harabinovec s protiharabinovcom, ale aby sa justícia stala funkčnou.

Nasvieťme teda reflektor na najbližšie mesiace. Aj vy sám budete pomeriavaný tým, ako sa zvnútra zmení a skvalitní Najvyšší súd. Súdna rada poslala teraz prezidentke návrh na odvolanie sudcov, ktorí dovŕšili 65. rok života. Čo to s vami spraví?

Náš súd je personálne vo veľmi zlom stave, navyše sa zriaďuje Najvyšší správny súd, takže od nás zrejme odídu ďalší sudcovia, plus teraz majú odísť ďalší z dôvodu veku.

Koľkých sa to týka?

Osemnástich sudcov, aktívni z nich sú dvanásti.

Takže ak by zajtra prezidentka všetkých odvolala, paralyzuje to niektoré senáty?

Iste, paralyzuje, na občianskom kolégiu sme už zrušili dva senáty, samozrejme, že sa to prejaví v dĺžke konania.

Ako predseda súdu budete teda prezidentku žiadať o individuálne posúdenie, aby niektorých sudcov kvôli fungovaniu senátu ešte ponechala vo funkcii?

Ja nemám v kompetencii rozhodovať, koľkí sudcovia budú predložení prezidentke, to je vec Súdnej rady. Preto ma trochu mrzí, že rada so mnou ani s predsedami ďalších súdov vopred nekonzultovala svoj návrh, či má prezidentke predložiť enbloc všetkých, ktorí majú nad 65 rokov.

Tam je však právny argument, že Súdna rada, ktorá doteraz len selektívne podávala návrhy na odvolanie z dôvodu veku, nepostupovala celkom podľa zákonov, keďže mala predkladať na odvolanie automaticky všetkých s tým, že individuálne posúdenie je na prezidentovi.

Ja s tým súhlasím, len teraz sa bude robiť to, čo mala urobiť Súdna rada, keď sa predsedovia súdov budú obracať na prezidentku.

To nevyzerá ako taký veľký problém, vy najlepšie poznáte Najvyšší súd zvnútra, môžete prezidentku požiadať, aby vám niekoľkých ponechala z objektívnych dôvodov a prezidentka to zváži.

Tá loptička mohla byť na Súdnej rade, ktorá to predtým mala s nami konzultovať a pripraviť prezidentke lepší návrh. Iste, teraz sa môžem na prezidentku obrátiť s tým, aby zvážila, či všetkých osemnásť sudcov odvolá naraz, alebo k tomu pristúpi podľa nejakých kritérií, ktoré nebudú diskriminačné. Ale to je plne v kompetencii pani prezidentky.

Bližšie nám to vysvetlite, čo môže byť pri tomto odvolávaní sudcov nad 65 rokov diskriminačné?

Za diskriminačné by sa dalo považovať, keby som povedal: neodvolajte tohto, ale iného konkrétneho sudcu.

Keby ste prezidentku požiadali, aby ponechala jedného sudcu s odôvodnením, že inak sa naruší chod príslušného senátu, je to diskriminačné voči tomu druhému?

Nech odíde akýkoľvek sudca, vždy to naruší chod nejakého senátu. Teraz nastala situácia, že sudcov, ktorí by mali byť odvolaní, je naraz veľa. Keď odvolá prezidentka všetkých naraz, bude to mať dôsledky pre všetky súdy, kde pôsobia. Dalo sa tomu predísť.

Ako?

Možno konzultáciou a lepšou komunikáciou medzi Súdnou radou a predsedami súdov, či predložia na odvolanie všetkých alebo po skupinách.

Ale veď aj tak by bola na stole výhrada, prečo práve týchto sudcov a nie iných...

Preto si treba kritériá odvolávania ujasniť. Mne v tejto situácii nezostáva nič iné, iba sa obrátiť na pani prezidentku s tým, aby zvážila, či odvolá všetkých sudcov naraz alebo k nejakému vzdialenejšiemu dňu. A tam sa moje právomoci končia.

Keď vás hlava štátu požiada o názor, čo jej poviete?

Môj názor sa ešte kreuje. Sú rôzne možnosti. Jedným z kritérií by mohlo byť napríklad odvolávanie podľa veku, no postupne, alebo, ako som už uviedol, všetkých naraz, no ku konkrétnemu vzdialenejšiemu termínu, ku ktorému by sme sa na nový stav dokázali pripraviť.

Niektorí si myslia, že 65 rokov je nízky vek na odvolanie, maximum by malo byť vyššie. Váš názor?

My sme navrhovali 70 rokov, tak je to aj v ďalších európskych štátoch. Aj vzhľadom na to, že obyvateľstvo starne a zvyšuje sa vek odchodu do dôchodku, by to bolo správne.

Zástancovia nižšieho veku odchodu môžu zase argumentovať tým, že sa tým urýchli obmena a očista súdnictva.

Každá minca má dve strany. V spoločnosti možno prevláda názor, že starí sudcovia sú staré štruktúry, takže čím skôr by mali odísť. Ale keď sa pozrieme na policajné akcie typu Búrka a Plevel, vidíme tam pomerne mladých sudcov. Takže ťažko povedať, či sa dá očista limitovať vekom.

Po odchode sudcov nad 65 rokov však máte šancu doplniť súd novými. Vaša predstava je, že výberové komisie budú sudcov vyberať zo širšej ponuky, pričom sa nebudete musieť pýtať predsedu krajského súdu, či vám dovolí zobrať si jeho sudcu. V akej fáze je fungovanie týchto výberových komisií?

Bolo by mylnou predstavou, že ako predseda Najvyššieho súdu sa môžem zbaviť hociktorého sudcu a hocikoho k nám vziať. To je v kompetencii výberových komisií. Existujú zoznamy kandidátov do výberových komisií. Jeden je pri ministerstve spravodlivosti, ďalší pri Súdnej rade. Do komisií teda môžem vyberať iba z tých, ktorí sú už vybratí. Do zostavovania komisií ďalej vstupujú dotknuté kolégiá súdu a sudcovská rada.

Nemám tiež vplyv na skončenie pomeru sudcu. Mám len možnosť dať návrh na disciplinárne stíhanie. Dnes je personálna politika v rukách Súdnej rady.

Systém v justícii je u nás taký komplikovaný, až sa stáva nefunkčným. Napríklad sme vypísali výberové konanie na sudcov, no museli sme ho zrušiť. Predseda Súdnej rady nám oznámil, že nemá doplnené hodnotiace komisie, a bez nich nemá kto ohodnotiť kandidáta. Takže mám zviazané ruky.

Ak je to tak, že ste v personálnej politike viac-menej bezmocný, prečo ste potom do toho išli?

Mojou motiváciou nebolo byť mocný výlučne v personálnej politike. Myslím si, že s mojou 40-ročnou skúsenosťou, či už z okresného a krajského súdu a hlavne z európskeho súdnictva, ako aj z pôsobenia v OSN, kde som síce nerobil so súdnictvom, môžem niečo priniesť.

Bez ohľadu na fungovanie celého systému, nazdávam sa, že môžem prispieť k zlepšeniu kultúry na pracovisku, napríklad tým, že vylepším komunikáciu. Zaviedli sme informačný systém, informujeme všetkých zamestnancov súdu, čo sa deje na jednotlivých oddeleniach. Už sa nemusia spoliehať na chodbové reči.

Keď to zjednodušíme, tak predseda nášho Najvyššieho súdu môže byť nanajvýš zlepšovateľom atmosféry na svojom pracovisku?

To určite. Plus sú tu personálne a manažérske otázky, takže napríklad zisťujem, koľko a akí sudcovia mi budú chýbať, k akému dňu ich odvolajú a podobne. Zároveň sledujem odbornosť a kreativitu sudcov na nižších súdoch, pripravujeme si vlastné hodnotiace kritériá, kde má popri týchto vlastnostiach významné postavenie aj morálny postoj kandidátov. Samozrejme, ako som už povedal, kvôli zložitosti mechanizmu napokon výber nie je len na nás.

Len keď to zistíte, musíte klopať na cudzie dvere.

Áno, musím vypísať výberové konania a tam už závisím od množstva iných subjektov. Keď sa aj stotožním s názorom výberovej komisie a kandidáta predložím, musí ho schváliť Súdna rada.

Jednou zo súčastí reforiem ministerky Kolíkovej je vytvorenie Najvyššieho správneho súdu, čo personálne tiež dosť zasiahne do chodu vášho súdu. Už viete, či na nový súd prejdú všetci sudcovia správneho kolégia Najvyššieho súdu?

Obraz o novom súde sa rysuje. Z komunikácie s pani ministerkou viem, že prechod sudcov nebude automatický, ale pôjde sa cestou výberových konaní a schvaľovania pred Súdnou radou. Keďže Najvyšší správny súd by mal mať tridsať sudcov a my máme na správnom kolégiu 22 sudcov, začal som zisťovať, aký je ich záujem prejsť na nový súd.

Ako dopadol váš prieskum? Údajne sa viacerým nepozdáva, ako sa tento súd v zákulisí kreuje.

Niektorí sudcovia váhajú, pretože zatiaľ nemajú dostatok informácií. Otázku vyvoláva napríklad to, kto bude vo vedení súdu a tiež samotné výberové konanie. Niektorí sudcovia vychádzajú z toho, že keď sa hlásili na Najvyšší súd, už raz prešli výberovým konaním, možno aj prísnejším, ako sa chystá. Chcú sa vyhnúť tomu, čomu sme boli vystavení ja i pani Moravčíková, keď nám na Súdnej rade kládli až nedôstojné otázky, ktoré nesúviseli s činnosťou, na ktorú sme mali prejsť.

Zrejme teda neprejde od vás na nový súd celé správne kolégium. Čo bude so sudcami, ktorí sa rozhodnú zostať?

Počítam s tým, že niektorí zostanú. Mám pripravené riešenia, aby mohli naďalej pôsobiť ako sudcovia. Existujú činnosti, ktoré tu doteraz neboli pre nízky počet sudcov vykonávané, napríklad zjednocovanie rozhodovacej činnosti. Nejasné je aj to, ako sa to bude týkať asistentov sudcov a ostatného aparátu.

Máte na model kreovania nového súdu rovnaký názor ako ministerka?

Pôvodne som mal naivnú predstavu, že jednoducho sa správne kolégium vezme a aj s agendou prejde tam.

Nie sú výberové konania šancou na výber tých lepších zo správneho kolégia, pričom slabší by zostali na parciálnejšie agendy na Najvyššom súde?

Z pohľadu očisty justície sa tým nič nevyrieši, lebo vždy bude ako sudca niekde pôsobiť, bude sudcom nejakého súdu.

Najvyšší súd bude o istý čas ostro sledovaný, keďže bude rozhodovať o odvolaní v kauze vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, kde došlo k oslobodzujúcemu rozsudku. Medzi sudcami vyvolalo hnev a rozhorčenie, keď bola po rozsudku zverejnená informácia o tom, ako hlasovali jednotliví členovia senátu, čo má zostať tajné. Čo to urobilo so sudcami u vás?

Pozorne som sledoval tlačovú besedu predsedu Špecializovaného trestného súdu Hrubalu. Ten hovoril, že je to nepredstaviteľné a kládol si otázku, či je vôbec pravda, že došlo k nejakému úniku. Neskôr som sa zase z médií dozvedel, že hlasovanie senátu bolo jednotné, takže ak prvá informácia o rozdielnom hlasovaní nebola pravdivá, tak je otázne, či to bol vôbec únik.

Mali ste o tom na vašom súde veľké diskusie?

To, že členovia senátu hlasujú niekedy rozdielne, nikoho neprekvapilo, stáva sa to. Sudcov zaujalo skôr to, že mohla uniknúť informácia o hlasovaní, ktoré má byť jednoznačne tajné.

Budú mať sudcovia na Najvyššom súde odvahu rozhodnúť slobodne aj napriek mediálnemu tlaku, ktorý tu je a tiež po reakcii po prvostupňovom rozsudku?

Rozhodnúť musia, tak či tak. Sudcovia na Špecializovanom trestnom súde museli mať odvahu, pretože vedeli, že ich verdikt bude neočakávaným rozhodnutím. Na základe mediálneho informovania o prípade skoro každý očakával vinu, a debatovalo sa len o výške trestu.

Predseda Súdnej rady kritizoval zdôvodnenie toho verdiktu, vy ste mali z toho aký pocit?

Ja by som si nedovolil toto rozhodnutie hodnotiť. Jednak preto, že nepoznám spis, kde môžu byť veci, o ktorých nevie verejnosť – a keď nepoznám spis, nemôžem hodnotiť vinu či nevinu.

Na vašom súde sú štyri senáty, ktorým môže kauza Kuciak prísť na stôl. Je medzi týmito sudcami napäté očakávanie, tešia sa na to ako na svoju životnú kauzu alebo sa toho skôr desia?

Nepochybne každý sudca, ktorému prípad príde, bude k nemu pristupovať so znásobenou zodpovednosťou, lebo ide o citlivú vec, ktorú sledujú aj zahraničné a diplomatické kruhy. Či sa naši sudcovia tešia, neviem, no iste platí, že ak sa niečo takéto podarí zvládnuť, je to v kariére významný bod.

Celkom na záver, nedávno polícia zasahovala proti sudcom v Žiline. Pred tým si pamätáme akciu Búrka a zatýkanie na bratislavských súdoch. Zdá sa, že súdy boli prerastené korupciou nielen tu v Bratislave, ale po celej krajine, ako to na vás pôsobí?

Už nemožno hovoriť o individuálnych zlyhaniach. Tých prípadov je príliš veľa. Teraz svieti reflektor na justíciu, čo je v poriadku, ale myslím si, že podobný problém sa týka celej spoločnosti. Preto nemožno očakávať, že práve justícia bude čistou výnimkou.

Sme na Najvyššom súde, tu už „búrka“ zasiahla. Bude ešte druhé kolo?

Nestrašte. Neviem všetko o každom kolegovi. Všetci sme boli prekvapení, keď po pani podpredsedníčku Urbancovú prišli policajti. Dnes sa nedá nič vylúčiť.

Teda podľa vás robí polícia okolo zatýkania sudcov zbytočný cirkus?

Som za to, aby sa skorumpovaní sudcovia potrestali, no pri policajných akciách mi prekáža jedna vec – istá neprimeranosť. Hovorím to aj ako bývalý štrasburský sudca. V Štrasburgu sme mali prípady, keď polícia neprimerane ostro zasiahla pričom sa nevyčerpali  iné miernejšie zákonné prostriedky.

Nehovorím o prípadoch, keď sa niekto vyhýba predvolaniu. Ale je otázne, či treba hneď nasadiť vrtuľníky a kukláčov na niečo, čo sa dá spraviť jednoduchým predvolaním.

Možno chcela polícia podozrivých šokovať, aby príliš netaktizovali a začali hovoriť.

Môže to byť, no myslím si, že ak niekto pácha trestnú činnosť profesionálne a dlhodobo, tak ho to až tak neprekvapí.

 

Foto – Pavol Rábara

 

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre
Nachádzaš sa tu: Hlavná stránka Dokumenty Externé Ľudia chcú funkčnú justíciu, nie hádky harabinovcov s protiharabinovcami

Kontakt

e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

 

Naši partneri