Ste len sudcovia. Len sudcovia

Foto N - Vladimír Šimíček| TOMÁŠ HUBINÁK | dennikn.sk | 11. februára 2021 |

Foto N – Vladimír Šimíček

Dialóg o diskriminácii pri obsadzovaní miest sudcov Najvyššieho správneho súdu.

Autor je poradca ministerky spravodlivosti pre ústavné právo,
v rokoch 2013 až 2020 pôsobil ako poradca na Ústavnom súde SR

Uvažujúc o personálnom substráte súdnej moci nemožno sa ubrániť obsedantnej otázke neustále nahlodávajúcej myseľ človeka. Vnímajú ctihodnosti opojené mocou talára seba ako šľachticov spravujúcich svoje feudum, držba ktorého ich oprávňuje až na dedičnú nemennosť ich postavenia a zároveň pri výskyte nového léna na prednostné benefitovanie z neho?

Účinnou terapiou tejto obsesie by v podmienkach demokracie mohol byť dialóg. Už T. G. Masaryk v rozhovoroch s Karlom Čapkom spomína, že demokracia je diskusia, ale dodáva, že pravá diskusia je možná iba tam, kde si ľudia navzájom dôverujú a poctivo hľadajú pravdu.

O čom sa diskutuje

Novela ústavy z konca roka 2020 zriadila novú súdnu inštitúciu, Najvyšší správny súd, ktorý začlenila v rámci hierarchie všeobecného súdnictva na jej vrchol spolu s Najvyšším súdom.

Najvyššiemu správnemu súdu sa zvykne vravieť „malý ústavný súd´“. Ideové (nemýliť si s ideologickým) uchopenie zriadenia a nastavenia Najvyššieho správneho súdu umožňuje nazerať z dlhodobého hľadiska na tento súd s víziou očistného účinku jeho pôsobenia na súdnu moc. So zriadením Najvyššieho správneho súdu prichádza pre spoločnosť šanca porásť aj z pohľadu ochrany právneho štátu a ústavných práv. Mnohé oblasti správneho práva sa nenútene prelínajú s právom ústavným.

Samotná ústava dala do vienka Najvyššiemu správnemu súdu právomoc rozhodovať vo veciach ústavnosti a zákonnosti komunálnych volieb, rozpustenia politických strán, ako aj o disciplinárnej zodpovednosti sudcov i prokurátorov.

Opísané právomoci do novelizácie ústavy prislúchali Ústavnému súdu (volebné súdnictvo), Najvyššiemu súdu (rozpustenie politickej strany), disciplinárnym senátom kreovaným súdnou radou (disciplinárna zodpovednosť sudcov) a disciplinárnym orgánom prokuratúry (disciplinárna zodpovednosť prokurátorov).

Novela ústavy neupravila, kto všetko má byť alebo môže byť sudcom Najvyššieho správneho súdu, neakcentovala ani proces obsadzovania miest sudcov na ňom. Tieto otázky boli ponechané na akt zákonodarnej moci.

Zákon o sudcoch a prísediacich (§ 151zf) stanovil, že prvé miesta sudcov na Najvyššom správnom súde sa obsadzujú na základe výsledkov výberového konania, ktoré uskutoční súdna rada. Výberové konanie bude pozostávať z verejného vypočutia v súdnej rade a overenia predpokladov sudcovskej spôsobilosti.

Kto diskutuje

Osemnásť členov správneho kolégia Najvyššieho súdu sa obrátilo listom na predsedu súdnej rady s podnetom, aby podal návrh na začatie konania pred Ústavným súdom o súlade § 151zf ods. 1 a 2 zákona o sudcoch a prísediacich s čl. 30 ods. 4 ústavy (právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok) v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy (zákaz diskriminácie).

Dôvody protiústavnosti nachádzajú nasledovné:

„Vo výberovom konaní na sudcu NSS sa uplatňujú rovnaké pravidlá na všetkých uchádzačov. Medzi skupinami uchádzačov však budú existovať relevantné rozdiely. Uchádzač, ktorý je sudcom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prešiel tromi výberovými konaniami na túto funkciu. Prihlásením sa do výberového konania sa neuchádza o kariérny postup. Uchádzači z radov sudcov Najvyššieho súdu SR vykonávajú funkciu sudcu na najvyššej sudcovskej inštancii v rámci všeobecnej justície a mali by prejsť na novú justičnú inštitúciu rovnakej inštancie. Sme toho názoru, že sudcovia Najvyššieho súdu, by nemali byť podrobení výberovému konaniu, keďže tento výberový proces už v minulosti úspešne absolvovali. Ich nástup na sudcovské pozície na NSS by sa mal uskutočniť preložením Súdnou radou SR. Sudca Najvyššieho súdu ako uchádzač vo výberovom konaní na funkciu sudcu NSS je nepriamo diskriminovaný oproti uchádzačovi, ktorý nie je sudcom. NSS nadväzuje na doterajšiu právomoc správneho kolégia NS, vyhlásené výberové konanie na sudcov NSS však nezohľadňuje skutočnosť, že sme zákonnými sudcami vo veciach, ktoré prejednávame a rozhodujeme ako členovia správneho kolégia. V zmysle článku 148 ods. 1 Ústavy preloženie sudcu na ten istý stupeň súdu v rámci všeobecného súdnictva, je jediným ústavne konformným spôsobom obsadenia funkcie sudcu NSS sudcom NS. Spôsob a podmienky (obsadenia miest sudcov NSS, pozn.) nerešpektujú odlišnosti v postavení súčasných sudcov správneho kolégia NS ako možných uchádzačov o pozície sudcov NSS a z vyššie opísaných dôvodov je pre nás diskriminujúci.“

Diskutujme o diskriminácii

Trochu kazuistiky na úvod.

Už Ústavný súd ČSFR (PL. ÚS 22/92) konštatoval, že spoločným menovateľom pri rozlišovaní skupín subjektov a ich práv je zákaz ľubovôle (svojvôle) zákonodarcu.

K zákazu svojvôle sa vyjadril v celom rade svojich rozhodnutí aj Ústavný súd, pre ilustráciu poukážme na záver formulovaný vo veci PL. ÚS 1/2012, podľa ktorého „základnou črtou ľubovôle (svojvôle) je absencia racionálneho odôvodnenia pri zavedení určitého regulatívneho nástroja, čo má význam pre požiadavku rovnosti v právach“.

Esenciálny je názor vyslovený vo veci PL. ÚS 3/08, podľa ktorého „ústavnosť právnej úpravy končí tam, kde rovnaké alebo nerovnaké zaobchádzanie s upravovanými vecnými stavmi nie je zlučiteľné s hľadiskom, ktoré vychádza z myšlienky spravodlivosti tam, kde chýba jasný, zreteľný dôvod či už pre rovnaké zaobchádzanie, alebo pre nerovnaké zaobchádzanie“.

V judikatúre súdov štrasburského typu sa postupom času ustálil test slúžiaci posudzovaniu zákazu diskriminácie.

Test nachádza odpovede na túto množinu otázok:

(i) došlo k vyčleneniu porovnateľného jednotlivca alebo skupiny (ide o rovnaké alebo objektívne porovnateľné subjekty) hlavne vo väzbe alebo v spojitosti s výkonom základných práv a slobôd,

(ii) a to na základe kvalifikovaného kritéria alebo podobného neospravedlniteľného dôvodu,

(iii) pričom vyčlenenie je na príťaž (ujmu) jednotlivcovi alebo skupine

(iv) a uvedené vyčlenenie nemožno ospravedlniť, pretože buď absentuje dôvod ospravedlnenia (verejný, legitímny záujem), alebo ide o neprimeraný, neproporcionálny zásah?

Ak preženieme situáciu sudcov správneho kolégia diskriminačným testom, rešpektujúc zároveň ústavné premisy posudzovania namietanej diskriminácie, dospejeme k poznaniu:

Podmienky vstupu do hry, t. j. uchádzania sa o funkciu sudcu Najvyššieho správneho súdu, sú pre všetky osoby spĺňajúce exaktné formálne podmienky rovnaké (dosiahnutie veku, dĺžka právnickej praxe, zloženie odbornej skúšky, podrobenie sa výberovému konaniu a pod.).

So sudcami správneho kolégia Najvyššieho súdu zákon nezaobchádza rozdielne (priamo alebo nepriamo), nestanovuje iné (extra) podmienky uchádzania sa o funkciu oproti podmienkam pre iné právnické povolania, nevidieť žiadne kvalifikované kritérium (pohlavie, rasu, farbu pleti, vieru a náboženstvo, iné postavenie atď.), ktoré by zákonodarca zohľadňoval (priamo alebo nepriamo) v neprospech sudcov správneho kolégia pri uchádzaní sa o funkciu sudcu Najvyššieho správneho súdu vo výberovom konaní.

Nedošlo k vyčleneniu sudcov správneho kolégia oproti iným osobám v porovnateľnej situácii (sudcom iných súdov alebo iným právnickým povolaniam), ktoré vyčlenenie by im bolo na príťaž.

Pokiaľ diskutujeme o možnej diskriminácii z dôvodu rovnakého zaobchádzania zákona so sudcami správneho kolégia Najvyššieho súdu, t. j. povinné podrobenie sa výberovému konaniu spolu s ostatnými právnickými profesiami, potom sudcovia správneho kolégia pracujú s tézou, že vzhľadom na ich status sú overení a priamo kvalifikovaní na funkciu sudcu Najvyššieho správneho súdu (overiť odbornú kvalifikáciu je jediným cieľom výberového konania), respektíve že už prešli kariérnym rastom a opakovane justičnými výberovými konaniami, a preto malo dôjsť k ich zákonnému vyčleneniu oproti iným sudcom a iným právnickým povolaniam.

Inak povedané, sudcovia správneho kolégia mali byť podľa ich slov na Najvyšší správny súd priamo zákonom kooptovaní, ostatní uchádzači sú povinní vo výberovom konaní preukázať, že sú rovnako spôsobilí ako oni.

Dovolíme si polemizovať:

Po prvé, ústavodarca zriadil nový súd. Nastavenie pravidiel jeho obsadzovania má plne v rukách zákonodarca.

Ústava v žiadnom z ustanovení nediktuje zákonodarcovi, koho má na nový súd v sústave súdov povinne zákonom preložiť a ako tento obsadiť.

Ústavná úprava preloženia sudcu (čl. 148 ods. 1 Ústavy) negarantuje sudcovi právo na preloženie pri vzniku nového súdu. Ústavná norma naopak chráni sudcov pred zásahom do ich postavenia zo strany iných zložiek moci spočívajúcom v ich arbitrárnom prekladaní medzi súdmi. Iný výklad je nepochopením tejto ústavnej poistky.

Po druhé, nevidieť ústavne legitímny dôvod, aby sa so sudcami správneho kolégia Najvyššieho súdu zaobchádzalo pri obsadzovaní nového súdu rozdielne, výhodnejšie.

Najvyšší správny súd nevzniká odštiepením správneho kolégia Najvyššieho súdu na samostatný súd s rovnakou agendou. Vznikol nový súd z vôle ústavodarcu, s novým ideovým uchopením jeho poslania, s novou agendou, ktorú spravovali doposiaľ iné orgány verejnej moci. Fakt, že sa sudca kariérne venoval správnemu súdnictvu na najvyššej úrovni nezakladá jeho legitímne očakávanie ani ústavný nárok na preloženie na nový súd len z titulu obdobnej agendy v portfóliu nováčika.

Po tretie, status člena správneho kolégia Najvyššieho súdu nepreukazuje, že cieľ, ktorý sa má výberovým konaním na Najvyšší správny súd dosiahnuť, títo sudcovia už v minulosti naplnili a pretrhnutie cieľovej pásky permanentne preukazujú členstvom v správnom kolégiu. Slovom, status sudcu správneho kolégia Najvyššieho súdu bez ďalšieho nezaručuje, že ste pre funkciu na „malom ústavnom súde“ najvhodnejší.

Ústava s takouto prezumpciou statusu sudcu na účely zákazu rovnakého zaobchádzania (napr. z dôvodu „iného postavenia“ sudcu, povedané rečou Ústavy) nepracuje, ide o subjektívne kritérium bez opory v ústavných normách.

Po štvrté, advokáti musia prejsť koncipientskou praxou a zložiť advokátske skúšky. Akademici skladajú dizertačnú skúšku, docentúru a profesúru. Legislatívci a právnici v oblasti správneho práva v štátnej správe prechádzajú jednotlivými výberovými konaniami pri postupe na riadiace funkcie.

Svoje profesijné postavenie žiaden z potenciálnych uchádzačov nedostáva do daru, riadne si ho kariérne odpracuje.

Zákonná požiadavka podrobenia sa výberovému konaniu aj pri sudcoch správneho kolégia Najvyššieho súdu sa tak javí byť legitímna a na každý pád nediskriminačná.

Ste len sudcovia. Len sudcovia

Slávny rímsky cisár Marcus Aurelius si bol vedomý tendencie mocných mužov nechať sa uniesť svojou mocou. Legenda hovorí, že cisár si najal sluhu, ktorého jedinou úlohou bolo kráčať po jeho boku ulicami Ríma. Zakaždým, keď sa občan sklonil, aby pozdravil cisára, alebo zakričal slovo chvály o jeho veľkých činoch, dal Marcus Aurelius sluhovi pokyn, aby mu zašepkal do ucha slová: „Si len muž. Si len muž.“

Dovoľte mi byť pre túto chvíľu sluhom našepkávačom: talár, ani ten sudcu Najvyššieho súdu, z vás neurobí Polobohov, Nadsudcov. Nezaručuje doživotný nárok na akúkoľvek novú vysokú súdnu funkciu ani automatickú vhodnosť ašpirácie na ňu, nepotencuje prerod služobníka spravodlivosti na etalón odbornosti s puncom nespochybniteľnosti, negarantuje vyhradené VIP miesto, neprinúti princíp nediskriminácie slúžiť vašim túžbam, nespraví z vás lepších ľudí, ktorí už nemusia skladať účty. Stále ste len sudcovia. Len sudcovia.

 

 

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre
Nachádzaš sa tu: Hlavná stránka Dokumenty Externé Ste len sudcovia. Len sudcovia

Kontakt

e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

 

Naši partneri