Predseda Ústavného súdu Fiačan: Po troške sa začala obnovovať dôvera občanov v justíciu

undefined| dennikn.sk | Monika Tódová | 20. mája 2021 |

Žiadne mučenie ani neľudské zaobchádzanie sme nezistili, hovorí o väzbe predseda Ústavného súdu Ivan Fiačan.

V rozhovore sa dočítate:

  • či sudca môže povedať, že sa hanbí za iných sudcov,
  • ako vnímal odstúpenie Mojmíra Mamojku,
  • či bude rozhodnutie o referende apolitické,
  • prečo sa údržbár Ústavného súdu nevie dočkať odškodnenia od zamestnávateľa.

Ani nie rok po tom, čo vás prezident Andrej Kiska vymenoval za predsedu Ústavného súdu, vám policajti jedného po druhom privádzali do Košíc trinásť sudcov obvinených z korupcie na čele s Monikou Jankovskou. V histórii Slovenskej republiky sa ešte nikdy nič také nestalo. Ako ste to vnímali nielen ako predseda Ústavného súdu, ale aj ako jeden z členov tohto stavu, teda takisto sudca?

Bolo to veľmi náročné. Jednak z hľadiska organizačnej stránky, pretože tam boli veľmi krátke lehoty, v ktorých Ústavný súd musel rozhodnúť, nehladiac na to, že išlo o dosť vysoký počet sudcov. V minulosti sa už stalo, že Ústavný súd rozhodoval o súhlase na vzatie sudcu do väzby, ale bolo to v ojedinelých prípadoch, keď rozhodoval ešte aj o súhlase so samotným trestným stíhaním. Tu bola situácia iná aj vzhľadom na počet, aj vzhľadom na to, z čoho sú tieto osoby obvinené. Nebola to príjemná záležitosť ani z môjho pohľadu ako občana, ani ako sudcu. Samozrejme, Ústavný súd sa s tým riadne vyrovnal, so všetkou cťou a veľmi rýchlo sme rozhodli. Je veľmi dôležité, aby všetky ďalšie úkony a kroky, ktoré nastanú, boli riadne dotiahnuté do konca, vyšetrené. Aby sa aj takýmto dôveryhodným konaním nielen Ústavného súdu, ale aj ďalších orgánov činných v trestnom konaní po troške začala obnovovať dôveryhodnosť v justíciu.

Kauza sa volá Búrka a senát Najvyššieho súdu vylúčil z rozhodovania v tejto veci sudcu Najvyššieho súdu Juraja Klimenta za to, že v rozhovore pre Denník N povedal, že „v prvom rade by sa mali hanbiť tí, ktorí boli zadržaní, obvinení a niektorí aj vzatí do väzby“. Aj vy si myslíte, že sudca toto nemôže povedať? 

Ku konkrétnemu rozhodnutiu Najvyššieho súdu sa určite nebudem vyjadrovať. Môžem sa vyjadriť len k tomu, že senát Ústavného súdu vo veci obvineného sudcu Molnára konštatoval porušenie jeho určitých procesných práv bez toho, aby ho prepustil z väzby. Vec sme vrátili Najvyššiemu súdu na nové prejednanie a rozhodnutie, aby procesná chyba ďalej nezaťažovala konanie, v ktorom je sudca Molnár obvinený. Ako sa s tým v ďalšom vyrovnal Najvyšší súd, ste práve povedali, my toto rozhodnutie rešpektujeme. Nemá žiaden súvis s naším konaním. Je na Najvyššom súde, aby toto rozhodnutie odôvodnil.

Nie je zo samotného aktu, ktorý sme sledovali takpovediac online – obvinenie z korupcie, rozhodovanie o väzbe toľkých sudcov, zrejmé, že toto bol zahanbujúci deň pre slovenskú justíciu?

Určite to zo všeobecného pohľadu bolo zahanbujúce, ak sa ukazujú takéto podozrenia vo vzťahu k súdnej moci. Naozaj hovorím len vo všeobecnej rovine. Sám som bol niekedy sudca, cítim s týmto stavom a nebolo to dobré. Ale nie je potrebné sa už k tomu vracať. Teraz je kľúčové, aby všetky kauzy, v ktorých sú sudcovia obvinení, boli riadne vyšetrené, či už s tým, alebo oným výsledkom, teda aby v týchto veciach boli vydané konečné rozhodnutia, ktoré budú transparentné, odôvodnené, preskúmateľné a uveriteľné. Len týmto spôsobom obnovíme dôveru v justíciu, ale aj v inštitúcie ako také.

Z trinástich sudcov ste neudelili súhlas s väzobným stíhaním ôsmim z nich a neodôvodnili ste to. Kritizoval to aj bývalý predseda Ústavného súdu a teraz predseda súdnej rady Ján Mazák, ktorý povedal, že Ústavný súd môže odoprieť súhlas s väzobným stíhaním sudcu, iba ak zistí „zneužitie prostriedkov trestného konania proti jeho osobe“, ale vy ste nič také nezistili. Nebolo toto rozhodnutie chybou?

V žiadnom prípade nie. Treba si uvedomiť, že rozhodovanie pléna v tejto veci je tajné. Pri tajnosti hlasovania je veľmi ťažké potom písomne odôvodniť rozhodnutie. Každý člen pléna hlasuje slobodne, nestranne, nezávisle, podľa vlastného presvedčenia. Nedá sa ani „odhaliť“, kto ako hlasoval a aký má vlastne na tú-ktorú vec, väzobné stíhanie názor. Preto dôvody, kde sme nedali súhlas, možno len vyabstrahovať z diskusie, ktorá prebehla na pléne, a o to je to ťažšie. Ale aj napriek tomu sa dali jasne vyabstrahovať dôvody, že okrem toho, že Ústavný súd skúma, či nejde o zásah iných zložiek moci, najmä výkonnej do súdnej, tak Ústavný súd formuloval aj ďalšiu podmienku, a to, že žiadosť generálneho prokurátora musí byť natoľko odôvodnená a natoľko preskúmateľná, že umožňuje rozpoznať väzobné dôvody. Ak je žiadosť takej kvality, že to neumožňuje, tak samo osebe to znamená zásah iných zložiek moci do moci súdnej a takto boli formulované aj tie dôvody.

Žiadosti generálnej prokuratúry boli viac-menej pri všetkých totožné a dôkazná situácia rovnaká.

Určite nebola žiadosť k jednotlivým sudcom z generálnej prokuratúry rovnaká. Nie sú stíhaní za rovnaké skutky, u každého sú iné väzobné dôvody.

Je dobré, ak je takéto rozhodovanie tajné? Ústavný súd často vyčíta súdom, že ich rozhodnutia sú arbitrárne, teda svojvoľné, a vy sám ste povedali, že pri tajnom hlasovaní sa to odôvodňuje ťažko. 

Akceptovali sme právnu úpravu, ktorá bola a už ani nie je. Medzitým bola táto kompetencia Ústavnému súdu odňatá. Dokonca aj my, keď sme s ministerstvom spravodlivosti komunikovali naše návrhy na možnú novelu ústavy a na ňu nadväzujúcich predpisov, sme sami po týchto skúsenostiach navrhovali, že sa môže hlasovanie odtajniť.

Ako vnímate vyšetrovanie veľkých káuz a vplyvných osôb po vražde Jána Kuciaka?

Dúfam, že orgány činné v trestnom konaní si robia svoju prácu. Teraz je dôležité, aby konečné rozhodnutia boli poctivo vyargumentované a uveriteľné nielen v právnickej obci, ale aj v očiach verejnosti. Vidíme, ako prebiehala kritika vo veci rozsudku vo veci pána Kuciaka a pani Kušnírovej. A teraz sa nebudem vyjadrovať, či to bolo dobré alebo nedobré, môže to u nás skončiť a nepoznám spis. Hovorím len o pohľade zvonku. Je naozaj veľmi dôležité, aby orgány činné v trestnom konaní, lebo nie všetko musí skončiť na súdoch, a potom aj súdy to dobre odkomunikovali. Aby týmto samotným obnovili dôveru v justíciu.

Kľúčovým dôkazom, ktorý sa pri vyšetrovaní vraždy podarilo získať, bola Threema a zasiahla aj Ústavný súd. Pre podozrenie z kontaktov s Kočnerom musel z funkcie odísť Mojmír Mamojka. Nedávno ho svedok v inej kauze spomínal aj v súvislosti s korupciou. Boli ste rád, že odišiel sám a nemuseli ste iniciovať disciplinárne stíhanie? 

Odkedy sa začali objavovať možné podozrenia smerom k disciplinárnemu previneniu sudcu Mamojku, tak som vo veci konal. Uvedomoval som si svoju zodpovednosť za podanie či nepodanie návrhu na začatie disciplinárneho konania. Takýto návrh musí byť po skutkovej a právnej stránke naozaj veľmi podrobne odôvodnený, o to viac, že by išlo o návrh proti sudcovi Ústavného súdu. Objavovali sa hlasy, že som konal pomaly, ale nie je to pravda. Postupoval som krok po kroku, aby som zabezpečil všetky podklady. Netvrdím, že všetky podklady, ktoré mi poskytli orgány verejnej moci, boli relevantné. Proces nebol ukončený, pretože sa pán sudca vzdal funkcie. Veľa vecí tým vyriešil, určite aj moju dilemu. Ale v celom procese som preveroval aj veci vnútri súdu a nezistil som absolútne žiadne pochybenie sudcu Mamojku. Vždy sa správal profesionálne a zodpovedne a žiadnym spôsobom sa nespreneveril sľubu sudcu Ústavného súdu.

Vyšetrovanie vplyvných ľudí vyvolalo viaceré politické útoky, najmä od politikov, ktorých blízki sú obvinení. Padajú slová ako mučenie alebo politickí väzni. Obvinení a väzobne stíhaní ľudia sa pravidelne obracajú so sťažnosťami aj na Ústavný súd. Zistili ste mučenie?

V minulosti sa pred Ústavným súdom objavili konania, kde bolo konštatované porušenie práv podľa článku 16 odsek 2 ústavy, ktorý upravuje zákaz mučenia či krutého, neľudského zaobchádzania. V histórii, ktorú vieme dohľadať, som natrafil na tri prípady. Jeden sa týkal toho, že ďalšie zotrvávanie obvineného vo väzbe mohlo ohroziť jeho zdravotný stav, a ďalšie dva prípady sa týkali extradície, teda vydávania osôb do cudziny. V jednom prípade išlo o osobu, ktorá mala byť vydaná do Alžírska, a v druhom o osobu, ktorá mala byť vydaná do Ruskej federácie. Skúmalo sa nie to, či u nás dochádza k mučeniu, ale či v týchto krajinách nebude osoba vystavená mučeniu. Inak nejaké porušenie práva na zákaz mučenia v bežných veciach som nezistil.

Myslíte si, že máme politických väzňov?

Neviem, čo je politický väzeň z pohľadu konania pred Ústavným súdom. Každú osobu posudzujeme rovnako bez ohľadu na to, či je to bývalý politik, športovec, podnikateľ alebo bežná fyzická a právnická osoba. Z tohto pohľadu neviem a ani nechcem vedieť, čo je to politický väzeň.

Aký je pomer prijatých a odmietnutých sťažností osôb, ktoré sú vo väzbe?

Myslím si, že väčšina sťažností je odmietnutých. Mnohokrát sťažnosti nespĺňajú potrebné náležitosti, boli prekročené lehoty alebo sú zjavne neopodstatnené. Presnú štatistiku nemám. Od nástupu do funkcie som ja osobne mal deväť väzobných vecí, kde bolo namietané porušenie práv osôb vo väzbe. Päť vecí som vybavil uznesením o odmietnutí a štyri veci zatiaľ neboli prerokované. Čo sa týka osôb, ktoré sú vo výkone trestu, tak tam som mal zhruba 16 vecí, z toho zatiaľ tri neboli predbežne prerokované. Ostatné boli odložené alebo odmietnuté a jedna vec bola vybavená vydaním nálezu.

Pre kolúznu väzbu sa možno rozpadne aj vláda. Zmenili by ste vy Trestný poriadok, pokiaľ ide o kolúznu väzbu?

Toto by som nechal na politikov. Neprináleží mi hodnotiť kvalitu legislatívnej úpravy. Musíme pracovať s takou úpravou, akú máme. Bez ohľadu na to, aké sú lehoty na držanie osoby vo väzbe, platí generálny princíp, že väzba má trvať len po nevyhnutný čas. V každom štádiu trestného stíhania sú orgány činné v trestnom konaní povinné skúmať, či väzobné dôvody trvajú. Z tohto pohľadu sa mi legislatíva javí doposiaľ ako dostatočná. Samozrejme, vždy je čo zlepšovať. Musí k tomu prebehnúť diskusia a Ústavný súd sa tomu prispôsobí.

Ako vnímate to, že to začala byť debata, až keď sa väzba týka prominentov? Sudca Sojka napísal, že neexistuje taký dôležitý človek, aby bol kvôli nemu takto menený zákon.

Určite by sa zákony nemali meniť kvôli jednému. Ak sa však rozprúdi celospoločenská diskusia či už z tých, alebo oných dôvodov a je to na stole, tak to nie je zlé. Dôležité je, aby tá diskusia bola poctivá, odborná, aby do toho nezasahovala politika a nebolo to cielené na konkrétne osoby.

Aktuálne ste vyhoveli väzobnej sťažnosti advokáta Ribára, ktorý je obvinený z účasti v zločineckej skupine. V kolúznej väzbe bol 20 mesiacov a mimoriadne ste rozhodli aj o prepustení z väzby. Prečo?

Dôvody, prečo senát Ústavného súdu tak rozhodol, vyplývajú z odôvodnenia rozhodnutia, ktoré treba rešpektovať, je poctivo vyargumentované. To, že Ústavný súd už viac rokov nerozhodol o prepustení obvineného z väzby, neznamená, že na to nemal právo. Ak sa zistí, že väzba nie je dôvodná a nedostatok, ktorý nastal v konaní orgánov činných v trestnom konaní, Špecializovaného trestného súdu, Najvyššieho súdu, sa nedá zhojiť inak, tak Ústavný súd nemá inú možnosť, len nariadiť prepustenie obvineného na slobodu. Je to aj v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Hlavný problém bol podľa odôvodnenia v dĺžke väzby. 

Senát Ústavného súdu rozhodoval o tej časti trestného konania, v ktorej sa konalo o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby, ktorú podal niekedy v polovici minulého roka. Nerozhodoval o ústavnej sťažnosti, ktorú by obvinený podal pri samotnom vzatí do väzby. Nemám vedomosť, že by ju vtedy podal. Predpokladá sa teda, že samotné vzatie do väzby bolo zákonné a ústavné, aby som to uviedol na pravú mieru.

Advokát Ribár je obžalovaný z toho, že bol činný pre zločineckú skupinu. Nepoznáme detaily, ale približne vraj išlo o to, že navádzal členov zločineckej skupiny takáčovci, aby nevypovedali, dohodoval stretnutia a nosil nižšie postaveným členom skupiny odkazy od tých vyššie postavených alebo od riadiacich zložiek. Špecializovaný trestný súd povedal: „To­to sa v žiad­nom prí­pa­de ne­dá hod­no­tiť ako vy­ko­ná­va­nie ad­vo­kát­skej činnos­ti, ale ako ochra­na vy­ššie pos­ta­ve­ných čle­nov zlo­či­nec­kej sku­pi­ny pred prí­pad­ným hro­zia­cim tres­tným pos­ti­hom.“ Sú však aj také názory, najmä niektorých advokátov, že veď práve toto je úloha advokáta – robiť všetko pre to, aby dostal klienta z problémov. Čo si o tom myslíte ako bývalý advokát?

Nebudem sa vyjadrovať k tejto veci, nepoznám spis, neviem, aká je dôkazná situácia. Ale všeobecne – ak by advokát pôsobil mimo zákona o advokácii až tak, že to hraničí s trestnou činnosťou, tak je to neprijateľné. Či to tak bolo v tomto prípade, neviem povedať. Advokát je povinný zachovať aj určité etické normy, nesmie vstúpiť do vzťahu s klientom tak, že to presahuje rámec bežnej právnej porady, a treba to od seba prísne oddeliť a dôsledne posúdiť. Ak sa ukáže, že nejaký advokát postupoval v rozpore s tým, čo som povedal, tak pokojne môže byť aj trestne zodpovedný. Ak sa bavíme o väzbe konkrétneho advokáta, tak tu naozaj Ústavný súd konštatoval, že ten čas prekročil únosnú mieru, že orgány činné v trestnom konaní neboli schopné označiť konkrétnych svedkov, na ktorých by mal vplývať.

Na začiatku vyšetrovania sa to nie vždy dá.

Iné nároky na posudzovanie väzby sú v počiatočnom štádiu a iné v neskorších štádiách. Toto je práve to neskoršie štádium.

Ústavný súd aj v rozhodnutí naznačil, že to, že ide o advokáta, bude podstatná otázka aj pri rozhodovaní o vine alebo nevine. Čo si myslíte o tom, na akej úrovni je etika slovenských advokátov a aj schopnosť advokátskej komory vyrovnať sa s prehreškami? Kočnerov advokát Para je stále advokátom, napriek tomu, že z Threemy vyplynulo, že sa snažil o diskreditáciu napríklad prokurátora Špirka a používali s Kočnerom metódy, ktoré sú ďaleko za hranicou.

Neviem, ako teraz prebiehajú procesy v komore. Pôsobil som v predsedníctve Slovenskej advokátskej komory, ktoré bolo istý čas aj odvolacím disciplinárnym orgánom, pôsobil som aj v revíznej komisii. Môžem zodpovedne povedať, že do času, kým som tam pôsobil, sme všetky podozrenia dôsledne preverovali. Uvedomovali sme si, že ak nebude advokátska komora dôsledná aj pri svojich vlastných členoch, tak sa môže stať to, k čomu to smeruje aj teraz, že sú veľké úvahy, či sa disciplinárna právomoc voči advokátom nepresunie na Najvyšší správny súd.

Podľa vás by to bolo vhodné?

Nemyslím si, že by to v tomto štádiu bolo vhodné. Môžeme sa baviť o tom, že by tam mohli ísť prípadné odvolacie konania. Hovorím to preto, že viem, čím bude na začiatku zaťažený Najvyšší správny súd. Toto je taká veľká matéria, že by to na začiatku nemusel zvládnuť. Vždy sme sa počas môjho pôsobenia snažili byť na kolegov tvrdí a myslím, že komora tak aj doteraz koná.

Aj preto, že konania sú neverejné, verejnosť môže mať pocit, že potrestanie advokátov neprichádza.

Bohužiaľ, je taká právna úprava, že komora musí zachovávať mlčanlivosť. Ak treba zmeniť právnu úpravu, prosím. Treba si ešte uvedomiť, že aj proti rozhodnutiu komory sú prípustné opravné prostriedky a proces je preskúmateľný a dohľadateľný.

Máte aj vy ako sudca na stole sťažnosť niektorého z exponovaných obvinených?

Mal som sťažnosť obvineného Kollára, ktorá bola nedávno rozhodnutá odmietnutím, a mám na stole sťažnosť pána Bödöra, o ktorej ešte nebolo rozhodnuté.

Ak sa niekto obráti na Ústavný súd, na čo sa najčastejšie sťažuje?

Existujú dva základné typy konaní. Tie, o ktorých rozhoduje plénum, teda najmä konania o súlade právnych predpisov s ústavou, a druhá skupina sú konania o sťažnostiach fyzických a právnických osôb. V rámci tohto ide najčastejšie o napádanie rozhodnutí v konaniach pred všeobecnými súdmi, najmä porušenie práva na spravodlivý proces, práva na riadne odôvodnenie, prieťahy v konaní, väzobné veci.

Počas pandémie ste posudzovali viac podaní týkajúcich sa základných ľudských práv. Čo boli tie najväčšie dilemy, ktoré ste museli riešiť?

Tak ako pre všetky ostatné orgány verejnej moci, aj pre Ústavný súd bola táto matéria nová. Museli sme aj my prejsť na prácu z domu, istý čas sme nemali ani rokovania senátov, ani pléna, čo nás zabrzdilo. Pokiaľ ide o vybavovanie vecí, tak ako ostatné orgány, aj my sme museli pracovať s tým, že legislatíva nebola na takéto situácie celkom pripravená. Máme ústavný zákon o bezpečnosti štátu, ktorý upravuje úroveň riešenia v krízových situáciách, ale potom máme aj zákon o ochrane verejného zdravia.

Skôr ma zaujíma, či ste museli riešiť aj otázky typu, či má osoba právo nenosiť rúško, zákaz zhromažďovania, zákaz vychádzania. 

Nie. Najčastejšie fyzické alebo právnické osoby napádali opatrenia úradu verejného zdravotníctva v čase, keď to ešte boli opatrenia. Už sú z toho vyhlášky ako všeobecne záväzné predpisy. Keď to boli ešte len opatrenia, tak sme to posúdili a rozhodli sme, že ide o takzvaný hybridný správny akt preskúmateľný v správnom konaní, a preto sme tieto veci odmietli. Najprv musia ísť občania na správny súd. Zabezpečili sme tak aj ich vyššiu úroveň ochrany, lebo sme povedali, že majú právo na preskúmanie týchto opatrení. Ešte vždy potom môžu ísť aj na Ústavný súd.

Dá sa povedať vzhľadom na počet podaní, že ako krajina sme boli počas pandémie poslušní? 

Týchto podaní bolo asi 80. Z tohto čísla sa dá usudzovať, že občania situáciu prijali s pokorou a snažili sa dodržiavať opatrenia. Samozrejme, sú aj nespokojné osoby. Ak namietajú vyhlášky, tak ich podania musíme odmietnuť, lebo na to nemajú nárok.

Ústavný súd musí do 60 dní rozhodnúť o tom, či je možné vyhlásiť referendum o skrátení volebného obdobia. Urobila podľa vás pani prezidentka správne, keď sa na vás obrátila? Je to otázka pre Ústavný súd?

Rozhodnutie pani prezidentky rešpektujem, je to jej právo, autonómne rozhodnutie. To, či to mala alebo nemala urobiť, nebudem komentovať. Samozrejme, že ide o otázku pre Ústavný súd. Návrh pani prezidentky sme obdržali 13. mája, máme 60 dní, ale predpokladám, že rozhodneme ešte skôr, ako uplynie táto lehota.

Chápem, že nemôžete povedať, čo si myslíte, pretože sám budete o veci hlasovať, ale je to aj politická otázka. Politici, ktorí boli kedysi vo vláde, vtedy hovorili, že sa volebné obdobie takto skrátiť nedá, dnes sú v opozícii a toto referendum organizujú. Ale platí to aj opačne. Dokonca aj niektorí ústavní právnici dnes hovoria iné ako v minulosti, keď bol pri moci Smer. Na súde máte aj bývalých politikov – konkrétne bývalú poslankyňu Smeru pani Laššákovú. Myslíte si, že ju v tejto otázke jej minulosť neovplyvní?

Som pevne presvedčený, že v žiadnom prípade. Pani doktorka Laššáková je už dosť dlho preč z politiky, aby ju niečo takéto ovplyvnilo. Vtedy bola politička, dnes je sudkyňa a tak sa aj správa.

Ústavný súd sa dvakrát odmietol zaoberať kauzou mandátu europoslankyne KDH Miriam Lexmannovej, pretože sa nenašla väčšina v pléne. Ide o paradox, keď KDH dostalo v eurovoľbách v roku 2019 viac hlasov ako SaS, ale pre zlú prepočítavaciu formulu malo aj tak o jeden mandát menej. Aký obraz to vytvára o novom pléne?

Určite v tom netreba hľadať politiku. Išlo výsostne o právne problémy a otázky. Pri prvom rozhodovaní mal Ústavný súd ešte len sedem sudcov, a preto sa nenašiel dostatok hlasov, aby vec bola prijatá na ďalšie konanie a meritórne posúdená. Kolegovia mali na to také právne názory a akékoľvek úvahy mimo toho odmietam. Druhýkrát to bolo odmietnuté z dôvodu, že návrh na preskúmanie výsledkov volieb bol podaný po lehote a museli by sme to prelomiť naozaj veľmi extenzívnym výkladom. Preto to nebolo prijaté na ďalšie konanie.

Ale vy sám ste s tým nesúhlasili a pripojili ste k tomu disent. Rovnako aj pán sudca Straka napísal, že z postupu Ústavného súdu sa javí, že ide o nedostatok úprimného záujmu o ochranu práva navrhovateľky.

Mal som názor, že sme to mali prijať a meritórne posúdiť, veď sme Ústavný súd, ktorý posudzuje nielen ústavnosť, ale v tomto type konania aj zákonnosť eurovolieb. Teraz netvrdím, že sa malo teraz už pani poslankyni Lexmannovej vyhovieť. Bol som len toho názoru, že sa to má prijať a nejako posúdiť.

Podľa reportáže relácie Občan za dverami v RTVS sa u vás minulý rok zranil údržbár Ústavného súdu. A to tak, že spadol zo strechy počas toho, ako orezával prerastajúci brečtan na budove súdu. Mal vážne následky, ale Ústavný súd ho odmietol odškodniť, respektíve dať súhlas s vyplatením úrazového poistenia. Zdalo sa mi dosť nedôstojné, že sa takáto vec vôbec musí dostať až do televízie. Bola to reportáž z októbra 2020, už ste ho odškodnili?

Neodškodnili. Táto vec ma osobne veľmi mrzí. Snažil som sa spolu s vedúcim kancelárie Ústavného súdu s týmto zamestnancom dohodnúť, ale nebolo to možné. Vec skončila na súde. Je to vec kancelárie a jeho vedúceho aj jeho zodpovednosť. Asi bude potrebné, aby to posúdil niekto nezávislý.

Z tej reportáže sa mi zdalo, že by som mu radšej dala aj celý plat predsedu Ústavného súdu ako sa súdiť s takýmto človekom, ktorý sa naozaj nešťastne zranil pri práci v areáli súdu.

K tomu, či niečo porušil on alebo kancelária Ústavného súdu, by som sa nerád vyjadroval. Naozaj aj mňa to veľmi mrzí. Pokúšali sme sa dohodnúť, nebolo to možné, využil svoje právo, išiel s tým na súd. Jeho právo musím len rešpektovať. My sme štátny orgán a nemôžem mu dať svoj plat, i keď by som mu ho možno rád dal.

Iveta Macejková dala na súd nainštalovať veľkú sochu bohyne Justície za 15-tisíc eur. Kúpila ju od združenia, ktoré malo podľa košických novinárov blízko k jej manželovi. Čo ste zatiaľ zakúpili na Ústavný súd vy?

Ja zatiaľ nič. Myslím, že kancelária kúpila nejaké autá, ale to len preto, že staré sa vyradili.

Budova Ústavného súdu v Košiciach. Foto N – Vladimír Šimíček

A čo na sochu a aj na luxusný nábytok, ktorý pani predchádzajúca predsedníčka zaobstarala, hovoríte?

Tieto nákupy boli preverované aj NKÚ a nekonštatoval porušenie žiadnych povinností a ja to nebudem komentovať.

Ivan Fiačan 

Po ukončení gymnázia v Liptovskom Mikuláši vyštudoval právo na Univerzite Komenského. V rokoch 2001 až 2002 študoval ako doktorand na Trnavskej univerzite teóriu štátu a práva. V roku 2002 obhájil dizertačnú prácu s názvom Postavenie súdnej moci v systéme deľby moci. V roku 2014 obhájil rigoróznu prácu s názvom Záložné právo v obchodnoprávnych vzťahoch. V rokoch 1995 až 1998 bol sudcom Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši, od roku 1996 bol jeho predsedom. Následne pracoval ako advokát. Prezident Andrej Kiska ho v apríli 2019 vymenoval za predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky. Je ženatý, má tri deti.

 

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre
Nachádzaš sa tu: Hlavná stránka Dokumenty Externé Predseda Ústavného súdu Fiačan: Po troške sa začala obnovovať dôvera občanov v justíciu

Kontakt

e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

 

Naši partneri