Ústavný sudca Kaššák: Vystupovať na Facebooku pod falošným profilom by bolo krivácke

Rastislav Kaššák. Foto N – Vladimír Šimíček| dennikn.sk | Veronika Prušová | 24. mája 2021 |

Rastislav Kaššák. Foto N – Vladimír Šimíček

Na titulnej fotografii facebokového profilu podporuje uväzneného ruského opozičného lídra Navaľného. Je to v súlade so štrasburskou judikatúrou, ktorú Slovensko rešpektuje a Rusko ju nerešpektuje, vysvetľuje sudca Kaššák.

Keď sa v októbri 2019 dostal advokát a vysokoškolský pedagóg Rastislav Kaššák do výberu prezidentky Zuzany Čaputovej a vymenovala ho za ústavného sudcu, niektorých to prekvapilo. Dovtedy ho mnohí nepoznali. V rozhovore sa dočítate nielen to, či aj jeho vymenovanie prekvapilo, ale aj:

Pred rokom a pol ste sa stali ústavným sudcom. Prekvapilo vás, keď ste sa dostali do výberu prezidentky Zuzany Čaputovej?

Pre právnika je najväčšia pocta stať sa ústavným sudcom. Pani prezidentka vyberala z pätnástich kandidátov šiestich sudcov, takže, samozrejme, som si nemohol byť istý, že budem vymenovaný.

Vždy ste sa chceli stať ústavným sudcom? 

Vždy som chcel bojovať za spravodlivosť v tomto štáte.

To sa dá rôznymi formami. Túžili ste po poste na Ústavnom súde? 

V určitom momente som to vnímal ako možnosť bojovať na Slovensku za spravodlivosť a ústavnosť. Od malička som veľmi trpel, keď som videl nespravodlivosť. Vyrastal som ešte za boľševického režimu. Pamätám si napríklad na rok 1982, keď sa celý deň v televízii vysielal pohreb generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Leonida Brežneva.

Koľko ste mali vtedy rokov? 

Päť, ale už vtedy som vnímal nespravodlivosti toho režimu, keď sa iné hovorilo a iné žilo. Videl som tie rozdiely napríklad, keď sme cestovali do bývalej Juhoslávie, ktorá nebola súčasťou sovietskeho bloku, kde bol Titov takzvaný samosprávny socializmus, a teda nie ten sovietsky boľševický kasárenský režim ako v Československu. Seriál Tom a Jerry bol u nás zakázaný, rovnako západná hudba, ale tam to bolo všetko povolené. Sú to detaily, ale vďaka nim som videl, že ten režim v Československu nie je úplne v poriadku.

Stať sa ústavným sudcom znamená získať veľkú moc. Zmenili ste sa po vymenovaní? 

Myslím si, že nie. Rovnako sa bijem za spravodlivosť a ústavnosť v tomto štáte, ako som sa bil pred vymenovaním. A vždy sa budem tvrdo biť. Cítil som, že pani prezidentka zohľadňovala najmä morálnosť a čestnosť kandidátov, tým však nechcem povedať, že by sme neboli odborníkmi.

A v tejto súvislosti pripomeniem výrok pražskej vrchnej štátnej zástupkyne Lenky Bradáčovej. Priznala, že kedysi si myslela, že pri zastávaní dôležitých právnických funkcií v štáte je dôležitá na 50 percent morálka a čestnosť a na 50 percent odbornosť. Teraz si myslí, že morálka a čestnosť je dôležitá na 90 percent a odbornosť na 10 percent. Prečo? Lebo to, že neovládate napríklad na 100 percent judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) nie je to najpodstatnejšie pre ústavného sudcu, pretože to si viete nájsť. Rovnako ako články či konkrétne znenie paragrafov. Ale morálnosť a čestnosť si nájsť niekde nedokážete.

Na snímke vľavo vymenovaný ústavný sudca Rastislav Kaššák a vpravo prezidentka Zuzana Čaputová. Foto TASR

Ako zmenilo vymenovanie váš život? 

Zásadne. Hlavne pokiaľ ide o cestovanie z Bratislavy do Košíc. Zvyčajne odchádzam v pondelok poobede a vraciam sa vo štvrtok neskoro v noci alebo v piatok.

Rozhovor robíme v Bratislave. Ide o nejaký výnimočný týždeň? 

Spravidla chodím na týždňovky každý pondelok. Vo výnimočných prípadoch nemáme v stredu zasadnutie pléna, a keďže náš senát je zložený z dvoch Bratislavčanov a jedného Banskobystričana, tak je pre nás jednoduchšie stretnúť sa na detašovanom pracovisku v Bratislave.

Zaskočilo vás niečo po príchode na Ústavný súd? 

Samozrejme, bola to úplne nová životná situácia. Dovtedy som nikdy nebol sudcom. Veľmi rýchlo som ním musel začať byť.

Pokiaľ sa niekto nestane ústavným sudcom, tak si ani nevie predstaviť, koľkými podaniami sme zahltení. Je chybou, že ľudia vnímajú Ústavný súd ako štvrtú inštanciu všeobecného súdnictva, ale my ňou nie sme. Sme zahltení podaniami, z ktorých väčšina na Ústavný súd vôbec nepatrí. Procesne sa s nimi však musíme zaoberať. To by sa malo legislatívne riešiť, pretože ak sa tak nestane, obávam sa, že situácia na Ústavnom súde bude ešte horšia.

Napríklad by sa mohol zriadiť generálny úradník, ktorý by väčšinu podaní, ktoré nepatria na Ústavný súd vyriešil, a my sudcovia by sme sa mohli zaoberať len ústavnoprávne relevantnými podaniami – ktorých je v súčasnosti menšina.

 

Dá sa naučiť byť sudcom a prevziať na seba tú obrovskú zodpovednosť pri rozhodovaní? 

Ak vám ide o spravodlivosť ako mne, tak s tým problém nie je. Musel som sa však aklimatizovať na to, že som sa stal ústavným sudcom. Trvalo to niekoľko dní. Rovnako som si zvykal na režim fungovania nášho senátu či pléna. Myslím si, že už sa mi to podarilo.

Od vymenovania ste určite rozhodovali o mnohých sťažnostiach, podaniach. Vediete si štatistiku, koľko ich bolo? 

Nie. Štatistiku má na starosti predseda a podpredseda Ústavného súdu. Máme veľmi kvalitný softvér, v ktorom si viem vyhľadať, čokoľvek potrebujem. Nemusím si teda osobne robiť vlastné tabuľky, ktoré, mimochodom, na pléne pravidelne dostávame.

Spomeniete si na najťažší prípad, o ktorom ste museli rozhodnúť? 

Pre mňa je to aktuálne podanie pani prezidentky o ústavnosti referendovej otázky o skrátení volebného obdobia Národnej rady. Vzhľadom na to, že je to živá vec, nemôžem k tomu nič viac povedať.

Ste ústavný sudca, ale stále ste ostali aktívny aj na Facebooku. Zvažovali ste, že by ste túto aktivitu po vymenovaní utlmili? 

Na Facebooku som od roku 2009. Pôvodne som ho vnímal ako užitočný pre ľudí, ktorí majú príbuzných vo vzdialených krajinách, aby mohli byť v kontakte. Myslel som si, že to bude aj priestor na zdieľanie múdrych a inteligentných myšlienok, ale po dvanástich rokoch sa začínam zamýšľať, či jeho vplyv nie je skôr negatívny ako pozitívny.

Ale aj ako ústavný sudca ste zostali na ňom aktívny. 

Po vymenovaní som svoje aktivity na Facebooku zásadne zmenil. Slovenskú politiku a právo v zásade nekomentujem. Som pri tom maximálne zdržanlivý. Pokiaľ ide o zahraničnú politiku, mám podľa mňa v princípe právo komentovať a lajkovať statusy a články o nej. Nesmie však hroziť, že by sa to mohlo týkať rozhodovacej činnosti Ústavného súdu, a to akýmkoľvek spôsobom.

Podľa toho zvažujete svoju aktivitu? Či by komentovaná téma nemohla skončiť na Ústavnom súde?

Presne tak. Len podotknem, že v zákonoch, respektíve predpisoch, nemáme vôbec upravené pôsobenie sudcov na sociálnych sieťach. A to ani sudcov všeobecných súdov. Pomôckou sú preto Bangalórske zásady správania sudcov z roku 2002, keď však sociálne siete neboli také rozvinuté. Ale ani v nich nie je jednoznačná odpoveď, ako sa správať na Facebooku.

Keď som sa snažil hľadať nejaké pravidlá, tak som našiel judikát Najvyššieho súdu štátu Florida v Spojených štátoch amerických. Riešil prípad, že sudca mal v živej konkrétnej veci advokáta za priateľa na Facebooku. A Najvyšší súd štátu Florida povedal, že výlučne toto nie je a nemôže byť dôkazom o tom, že by ten sudca bol zaujatý.

Bangalórske zásady

Facebookové priateľstvo teda nie je dôvodom na vylúčenie sudcu z rozhodovania? 

Podľa Najvyššieho súdu štátu Florida v USA teda len toto určite nie.

Z vašej odpovede je zrejmé, že ste sa snažili túto problematiku si naštudovať. Bolo dôvodom, že vám vašu aktivitu na Facebooku niekto vyčítal? 

Sú rôzne názory na pôsobenie sudcov na Facebooku.

Vyčítali vám to kolegovia? 

Kolegovia nie. Nikto z nich nevyjadril svoj názor. Iba s predsedom Ústavného súdu Ivanom Fiačanom som mal o tom rozhovor medzi štyrmi očami. A keďže išlo o takýto druh rozhovoru, príde mi nekorektné to zverejňovať.

Mnohí iní sudcovia ostávajú na Facebooku pod zmenenými profilmi. Nad tým ste neuvažovali? 

To sa mi zdá nečestné, také krivácke.

Na vašom Facebookovom profile ma upútala titulná fotografia, na ktorej máte slogan Free Navalny. Prečo? 

Profilová aj titulná fotka na mojom Facebookovom profile sú o tom, že zastávam judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorý vo februári tohto roku rozhodol, že Ruská federácia má prepustiť okamžite na slobodu Alexeja Navaľného. Ruská federácia ako členský štát Rady Európy je povinná to rešpektovať, čo však doposiaľ neurobila. Dokonca sa minister ruskej vlády vyjadril, že toto rozhodnutie nebudú rešpektovať, lebo je podľa neho svojvoľné a nezakladá sa na skutkovom stave. Rusko ako členský štát Rady Európy nerešpektuje judikatúru ESĽP, ktorú je povinné rešpektovať, a toto nie je jediný prípad.

Politických väzňov je veľa. Vy máte na profile len Navaľného. A práve o ňom je aj väčšina vašich statusov. Nejako špecificky vás zaujíma? 

Nepoviem nič v rozpore s judikatúrou ESĽP, ak poviem, že Alexej Navaľnyj je nevinný politický väzeň svedomia súčasného režimu v Rusku.

Ani takéto vyjadrenia vám nikto na súde nevyčíta? 

Veď to sú názory v súlade so štrasburskou judikatúrou, ktorú Slovensko rešpektuje. Rusko ju nerešpektuje.

Vo verejnom statuse ste napísali, že Putin je nebezpečný diktátor a magor ohrozujúci Európu. Ani to si nevšimol nikto na Ústavnom súde? 

Z kolegov sudcov mi nikto nič nehovoril, mal som len spomínaný rozhovor medzi štyrmi očami s predsedom Ústavného súdu.

Je to slovník hodný ústavného sudcu? 

Vzhľadom na to, ako Ruská federácia ignoruje judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu a že hrozila invázia na Ukrajinu, si myslím, že to bolo vhodné.

Na tento váš status reagoval exminister školstva Juraj Draxler (za Smer), ktorý sa podobne vyjadril na adresu expremiéra Igora Matoviča. Svoju vulgaritu obhajoval tým, že slušnosť sa dnes považuje za slabosť. Súhlasíte s ním? 

K bývalému ministrovi školstva Draxlerovi uvediem len toľko, nech si najprv pozrie svoje statusy na Facebooku predtým, ako začne súdiť mňa či iných. Napríklad na adresu expremiéra Matoviča sa vyjadruje neuveriteľne vulgárne a nevhodne.

 

Ja som sa pýtala na iné. Či súhlasíte s ním, že slušnosť sa dnes považuje za slabosť, a preto bol vulgárny. 

Môj status nebol vulgárny.

Aký je rozdiel v tom, ak napíše o Matovičovi, že je magor, a tým, keď vy tak nazvete Putina? 

Exminister školstva Draxler píše na Facebooku oveľa horšie slová ako magor. Viac to rozoberať nechcem.

Draxler napísal tiež to, že je neprijateľné, aby sa ústavný sudca verejne vyjadroval ku konkrétnostiam domácej aj medzinárodnej politiky. Na to ako zareagujete? 

Už som mu to komentoval. Ja domácu politiku nekomentujem a k zahraničnej politike som sa už vyjadril. Je smutné, že bývalý minister Draxler v tom statuse voči mne prešiel do osobného útoku, hoci sme sa nikdy osobne nestretli.

To je na sociálnych sieťach úplne bežné. Ešte ste si za tie roky nezvykli? 

Zažil som aj horšie veci ako takéto útoky od exministra školstva.

Prečo reagujete len na politiku Ruskej federácie a prezidenta Putina? Prečo nie napríklad na Viktora Orbána, o ktorého politike by sa tiež dali písať statusy? 

Pretože Rusko je veľmoc, ktorá sa nejakým spôsobom správa k Európskej únii a k západnej civilizácii. Ale aj preto, že nemôžem zachraňovať celý svet a komentovať všetko. Primárne sa musím venovať práci na Ústavnom súde, kde nám pribúda najviac prípadov od roku 1993. Nemôžem teda zachraňovať všetkých politických väzňov na celom svete.

Nezameriavate sa na Rusko kvôli manželke, ktorá je ruskou kňažnou po prababke, čím ste sa pochválili aj verejne na Facebooku? 

Nesúvisí to s tým. Ale je pravda, že moja manželka Zuzka je ruskou kňažnou, respektíve pravnučkou ruskej kňažnej, čo verejne priznávam, pretože som stále fanúšikmi ruského prezidenta Putina obviňovaný, že nenávidím Rusko. Nie je to pravda, inak by som asi teda nemohol mať za manželku ruskú kňažnú.

Jej prastará mama bola kňažná v Novosibirsku. Jej otec bol gubernátor a mali aj vlastné loďstvo. Nakoniec v roku 1921 utiekla pred boľševikmi tehotná spolu s niekoľkomesačným synčekom a manželom – československým legionárom maďarskej národnosti na lodi z Vladivostoku cez oceány a moria až do Československa, kam, ako vieme, za vyše dvadsať rokov Červená armáda dorazila tiež a od roku 1948 sme tu mali boľševický režim pod diktátom Moskvy. Len ešte dodám, že dvaja bratia tejto ruskej kňažnej, prastarej mamy mojej manželky, zahynuli v ruskej občianskej vojne v rokoch 1918 – 1923.

Jej príbeh je jedným z dôkazov, aké bolo 20. storočie fascinujúce, ale aj hrozné.

Boli ste s manželkou v Rusku hľadať stopy jej rodiny? 

Neboli sme a teraz by asi ani nebolo vhodné, aby sme tam cestovali. Pustiť by nás asi cez hranice pustili, len je otázne, či by som sa aj mohol vrátiť.

Kde sú hranice slobody prejavu u sudcu? 

Určite sa sudca nemôže vyjadrovať k živým veciam alebo veciam, ktoré by mohli skončiť na Ústavnom súde. To je jednoducho neprípustné. Pokiaľ ide o politiku a právne predpisy, nie je vhodné, aby sa vyjadroval k slovenskej politike a právnym predpisom. Pri nej musí byť maximálne zdržanlivý, navyše čisto teoreticky, každý jeden zákon môže napokon skončiť na Ústavnom súde. A to je rozdiel v porovnaní so zahraničnou politikou. Pri nej musí byť zdržanlivý, len ak hrozí, že by sa táto téma mohla prejednávať na Ústavnom súde.

Vy verejne deklarujete názor na súčasný režim v Rusku. Nie je to problém v tom, že môžete napríklad ako ústavný sudca rozhodovať, či má Slovensko vydať do Ruskej federácie žiadateľa o azyl? Také prípady sme tu už totiž mali.

Vždy rozhodujem nezávisle, nestranne a v mene spravodlivosti a ústavnosti. Ak by som zacítil akýkoľvek náznak zaujatosti, tak sa budem sám namietať. Samozrejme, každý má právo namietať zaujatosť ústavného sudcu. Ak by sa tak stalo, kolegovia na Ústavnom súde sa s tým budú musieť vyrovnať. Ale opakujem, nie som zaujatý voči Rusku ako takému.

Status k Putinovi bol na vašom profile najkomentovanejší, mal najviac reakcií. 

A to som zastavil tú diskusiu po dvoch hodinách. Inak by sa tam ocitlo asi oveľa viac nenávistných komentárov.

Očakávali ste, že príde toľko negatívnych reakcií? 

Nečakal som až toľko nenávistných reakcií. Vulgarizmy mi až tak neprekážali, pretože ako ústavný činiteľ musím zniesť viac ako bežný občan. Ale prekročením červených čiar boli vyhrážky smrťou. Tých bolo asi do tridsať. Podľa vzoru fínskej investigatívnej novinárky Jessikky Aro, ktorá odhalila, ako fungujú putinovskí trollovia, a čelila a čelí vyhrážkam smrťou, som si povedal, že podám trestné oznámenie. Ochranku som odmietol. Momentálne prebieha vyšetrovanie, preto to nebudem ďalej komentovať.

 

Na sociálnych sieťach je množstvo negatívnych reakcií, hejtov, ktoré dokážu ľuďom ublížiť. Máme však aj slobodu prejavu. Kde je hranica medzi ňou a tým, keď už treba zasiahnuť?

Jednoznačne sú tou hranicou vyhrážky smrťou.

Opakujete, že komentovať zahraničnú politiku môžete, ale tú slovenskú nie. Neláka vás napriek tomu niekedy napísať status aj k tomu, čo sa deje u nás? 

Láka a veľmi, ale nemôžem.

Na článok Ireny Bihariovej, ktorá je predsedníčkou Progresívneho Slovenska, ste sa nezdržali. Prečo? 

Komentovala konflikt Izraela s teroristickou islamistickou organizáciou Hamas a Islamský džihád. Nejde teda o izraelsko-palestínsky konflikt. Ale ide tu o ľudské práva. Môj komentár bol založený na tom, že sa ako západná civilizácia musíme vymedziť voči islamistickým teroristickým organizáciám.

Nepriamo ste ju obvinili z antisemitizmu. 

Nebudem to viac komentovať.

Bihariová je slovenská politička, ktorú ste nepriamo obvinili z antisemitizmu. Nebolo to za hranicou? 

Nebolo. V princípe išlo o zahraničnopolitickú otázku, takže som v tom problém nevidel. Išlo o otázku islamistického terorizmu, tak som považoval za nevyhnutné sa vyjadriť proti zľahčovaniu teroristov. Hamas aj Islamský džihád sú v EÚ aj v USA na oficiálnom zozname teroristických organizácií. Ak niekto naznačuje alebo tvrdí, že v Izraeli je apartheid, tak je buď antisemita a nenávidí Židov, respektíve Izrael, alebo nevie vôbec, čo znamená slovo apartheid.

Nemali ste byť zdržanlivejší, keďže ste reagovali na slovenskú političku?

Vzhľadom na hrôzy druhej svetovej vojny, holokaust a súčasnú situáciu na Blízkom východe som pokladal za nevyhnutné sa ozvať.

Dávate pozor, komu olajkujete či okomentujete status? 

Dávam si pozor. Advokátom a politikom sa napríklad v princípe vyhýbam.

Medzi priateľmi máte aj advokáta a poradcu prezidentky Petra Kubinu. Máte aj iných advokátov? 

Mám. Napríklad Pavla Nechalu, ktorého som si dal za priateľa na Facebooku pred rokmi, ale my sme spolužiaci z ročníka na Právnickej fakulte Univerzity Komenského, rovnako ako pred rokmi som sa stal na Facebooku priateľom s Petrom Kubinom, teda oveľa skôr, ako som sa stal ústavným sudcom.

Kubina často zastupuje klientov na Ústavnom súde a zároveň vypracováva podania, s ktorými sa na súd obracia prezidentka. Nespochybňuje facebookové priateľstvo vašu nezaujatosť? 

Zopakujem judikát Najvyššieho súdu štátu Florida v USA. Za tým si stojím. Peter Kubina nie je môj priateľ a kamarát v bežnom živote. Nikdy sme sa nestretávali fyzicky, a to až na tri výnimky. Ako poradca prezidentky bol pri menovaní ústavných sudcov v Prezidentskom paláci a potom sa zúčastnil na pojednávaní a vyhlásení nálezu pri rozhodovaní o ústavnosti štátnych cien pred plénom Ústavného súdu v roku 2020.

Ako vnímate teda facebookové priateľstvo? 

Určite ho nevnímam ako niečo skutočné.

Podľa čoho si vyberáte, kto sa na Facebooku stane vaším priateľom? 

Odkedy som ústavným sudcom, veľmi zvažujem, koho odsúhlasím. Absolútne neznámych ľudí si nepridávam. Ak ma požiada o priateľstvo novinár, tak s tým napríklad problém nemám, pretože nemám čo skrývať.

A čo politici? 

Niektorých mám a tí sú tiež z obdobia pred vymenovaním za ústavného sudcu. Nepokladal som za nevyhnutné toto priateľstvo zrušiť, pretože nie sme kamaráti v skutočnom živote. Ide len o virtuálne priateľstvo. Výnimka je Alojz Hlina, bývalý predseda KDH a poslanec Národnej rady, pre ktorého som v rokoch 2013 až 2016 pracoval ako legislatívny asistent a bol som aj jeho advokátom v civilných veciach a obhajcom v trestných veciach. Najmä v jednom nezákonnom trestnom konaní, v prípade stavby symbolického múrika pred nebankovkou na Obchodnej ulici v Bratislave.

Znamená to, že v jeho prípade sa musím vždy sám namietať pre zaujatosť. A urobil som to aj pri rozhodovaní o mandáte europoslankyne za KDH Miriam Lexmann, pretože vtedy sa na Ústavný súd obrátilo KDH.

Rastislav Kaššák počas verejného vypočutia pred ústavnoprávnym výborom. Foto – TASR

Už viackrát ste argumentovali rozhodnutím floridského najvyššieho súdu. Hovoríte, že ak ste s advokátom priateľ na Facebooku, nie je to dôvod na vaše vylúčenie, lebo to nie je dôkaz vašej zaujatosti. Nejde však o to, ako sa na tú nezaujatosť pozerá verejnosť zvonka? 

Každý, kto je na Facebooku, vie, že priateľstvá tam nie sú väčšinou skutočné.

Svojou aktivitou na sociálnej sieti o sebe veľa odhaľujete. Nie je problém, že sa ako ústavný sudca stávate až príliš navonok čitateľný? 

Ak je problém, že sa bijem za spravodlivosť a ústavnosť či za ľudské práva vo svete, tak nech sa páči.

Odkrývate svoje zmýšľanie. 

Odkrývam len to, že bojujem za spravodlivosť, ústavnosť a ľudské práva na Slovensku aj vo svete.

Na Facebooku ste aktívny. Ste aktívny aj v spoločenskom živote? 

Sudca nemá byť, a to ani v zmysle Bangalórskych zásad správania sudcov, nevyhnutne pustovníkom. Musí však byť zdržanlivý. Mám toľko práce na Ústavnom súde, že na žiadne spoločenské akcie nemám vôbec čas. Ani nikam nechodím.

Už pri vašej kandidatúre som si všimla, že ste v minulosti boli členom Smeru. Prečo ste do tejto strany vstúpili a neskôr vystúpili?

To je predsa vnútorná politika, ale vzhľadom na to, že to bolo veľmi dávno, tak by som sa mohol k tomu vyjadriť. Môžem to vysvetliť?

Skúste.

Do Smeru som vstúpil počas druhej vlády Mikuláša Dzurindu, a to v prvej polovici roka 2006. Smer dovtedy ešte nikdy nevládol a nikto nevedel, ako v júni 2006 dopadnú voľby. Nikto ma teda nemôže podozrievať, že som do Smeru vstupoval z nejakej ziskuchtivosti.

Čím vás teda tá strana lákala? 

Bral som to ako určitý druh protestu voči druhej Dzurindovej vláde, počas ktorej sa pri privatizácii strategických podnikov uplatňovali častokrát praktiky, ktoré naznačuje aj spis Gorila, a ja som mal v tom čase už dôveryhodné informácie o nezákonnostiach pri týchto privatizáciách. Okrem toho som a vždy budem za sociálne spravodlivú spoločnosť.

A prečo ste teda potom zo Smeru vystúpili? 

Urobil som tak za prvej vlády Roberta Fica. Len zdôrazním, že treba rozlišovať, či niekto vstúpi do strany, ktorá je novozaložená v opozícii a nikdy ešte nevládla, alebo to urobí po niekoľkých rokoch vládnutia.

A ako ste sa dostali k Alojzovi Hlinovi? 

Zavolal mi v roku 2013 s ponukou, či by som pre neho ako poslanca Národnej rady nerobil legislatívneho asistenta. Mojou úlohou bolo najmä vypracovávať návrhy zákonov.

Ako na vás prišiel? 

V tom čase som bol ombudsmanom pre vysokoškolských študentov. Zachytil moje meno niekde v médiách a oslovil ma.

Prečo ste s touto spoluprácou súhlasili? 

Bola to veľká profesionálna výzva.

Boli ste si hodnotovo blízki? 

Alojza Hlinu vnímam ako čestného a morálneho človeka, ktorý bojuje za spravodlivosť v tomto štáte.. Bral som to však ako veľkú profesionálnu výzvu – písať návrhy zákonov.

Volili ste KDH, keď ste pracovali pre Hlinu? 

Ako ústavný sudca nemôžem na túto otázku odpovedať.

Slovenské súdnictvo má dnes mimoriadne nízku dôveryhodnosť. Týka sa to aj Ústavného súdu? 

Stretávam sa s tým, že ak Ústavný súd nerozhodne tak, ako niekto chce, tak sú sudcovia osočovaní a útočí sa na nich. Sú obviňovaní, že zohľadňujú politikov. No pri súčasnom zložení pléna to striktne odmietam.

Pri prechádzajúcom? 

V tom pléne som nebol, preto sa k tomu nebudem vyjadrovať. Avšak nedá mi okrajom v súvislosti s bývalými plénami Ústavného súdu nepoznamenať, že z bývalých predsedov Ústavného súdu si vážim súčasného predsedu súdnej rady profesora Jána Mazáka aj profesora Milana Čiča, ktorý odolával útokom počas dvoch Mečiarových vlád.

Čo môžete ako ústavný sudca urobiť pre to, aby sa dôveryhodnosť súdnictva zvýšila? 

Rozhodovať spravodlivo a ústavne. To musí stačiť. Viac urobiť nemôžem.

Viete si predstaviť, že by ste verejne pred novinármi vysvetľovali rozhodnutie Ústavného súdu? 

Nemám s tým problém.

Predseda Ústavného súdu Ivan Fiačan počas brífingu o rozhodnutí pléna o 13 stíhaných sudcoch. Foto – TASR

Sledujete aktuálnu diskusiu o zmene kolúznej väzby. Čo si ako ústavný sudca myslíte o tom, že politici sa snažia o zmenu zákona, aby pomohli svojim ľuďom? 

Vzhľadom na to, že tento zákon môže časom skončiť pred Ústavným súdom, sa k nemu nemôžem vyjadriť. Pokiaľ však ide o kolúznu väzbu, nedá mi nezastať sa kolegov v treťom senáte, ktorí rozhodovali o prípade advokáta Martina Ribára. Stotožňujem sa s ich názorom, že v jeho prípade došlo k porušeniu základných práv a slobôd.

Nehovoríte to preto, že ste tiež bývalý advokát? 

S tým to vôbec nesúvisí. Osobne sa s ním ani nepoznám. Dokonca až do rozhodnutia kolegov som ani nevedel, že nejaký advokát Ribár je vo väzbe. Ale som tiež zástancom toho, aby sme aspoň upravili podmienky kolúznej väzby tak, ako je to na západ od rieky Moravy. Nejde len o jej dĺžku, ale aj o podmienky samotného výkonu väzby.

Čítate pravidelne rozhodnutia svojich kolegov? 

Nie je na to veľa času. Ale ak ide o medializované rozhodnutia, respektíve závažné rozhodnutia pre spravodlivosť a ústavnosť v tomto štáte, tak si ich veľmi rád prečítam. Tak to bolo aj v tomto prípade.

Prípad Ribár využil predseda Smeru Robert Fico na ďalšiu kritiku. Povedal, že ak takto dopadol tento prípad, dopadne tak aj väčšina väzobne stíhaných. Platí to?

Nie, každý prípad sa musí posudzovať osobitne.

Váš senát rozhodoval o väzbe Mariana Gogu obvineného v rámci akcie Rezerva 2. Bola to prvá väzobná sťažnosť? 

Nie. Náš senát ich už mal viac.

Ako advokát ste zastupovali aj väzobne stíhaných klientov? 

Áno.

Znamená to, že máte dlhoročné skúsenosti s rozhodovaním o väzbe. Nadužíva sa u nás? 

Dobrý právnik sa vyjadruje len k tomu, čo videl alebo čítal v spise. A na základe takejto skúsenosti môžem povedať, že vyšetrovatelia a prokurátori boli často nečinní. Nekonali tak rýchlo, ako by mali.

V súvislosti s rozhodovaním o väzbe útočí Robert Fico na viacerých sudcov a prokurátorov. Posiela ich preč z funkcií a vyhráža sa im trestným stíhaním. Je to v poriadku? 

Už som niekoľkokrát zdôraznil, že k otázkam vnútroštátnej politiky musím byť zdržanlivý. Vo všeobecnosti však odpoviem, že odsudzujem akékoľvek útoky v akejkoľvek podobe na sudcov, prokurátorov a aj vyšetrovateľov.

Rastislav Kaššák (1977)

Je absolventom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave v roku 2001. Začínal ako advokátsky koncipient v kancelárii Consulta. Advokátsku skúšku zložil v roku 2005 a pôsobil ako advokát. V rokoch 2006 až 2009 bol súčasne interným doktorandom na Katedre správneho a environmentálneho práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Toto pôsobenie ukončil získaním titulu PhD. Nasledujúce roky pracoval aj ako vysokoškolský pedagóg. Od roku 2008 pôsobil ako odborný asistent na Fakulte práva Paneurópskej vysokej školy. Bol vedúcim oddelenia správneho práva, finančného práva a práva životného prostredia Ústavu verejného práva. V rokoch 2010 až 2013 bol predsedom disciplinárneho senátu Slovenskej advokátskej komory. V roku 2014 bol aj členom Disciplinárneho senátu Slovenskej komory exekútorov. V rokoch 2012 až 2014 bol študentským obmudsmanom. V rokoch 2013 až 2016 pôsobil ako asistent pre legislatívu poslanca Alojza Hlinu. V roku 2016 sa stal členom Legislatívnej rady vlády a od roku 2017 bol členom Štátnej komisie pre voľby a kontrolu financovania politických strán. Sudcom Ústavného súdu sa stal 10. októbra 2019.

 

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre
Powered by Komento