Sudkyňa Farkašová: Rodičia rozhodujú pri deťoch o každom detaile. Ale kde, ako a s kým budú žiť, nechajú na sudcu

Foto N - Tomáš Benedikovič| dennikn.sk | 1. júla 2021 | Veronika Prušová | 

Foto N – Tomáš Benedikovič

Dvadsať rokov je sudkyňou a rodinnoprávna agenda, ktorú mnohí zatracujú, je, naopak, jej „srdcovkou“. Sudkyňa prešovského súdu Eva Farkašová je jedna z tých, ktorá u nás zavádza takzvaný Cochemský model rozhodovania. Rozchádzajúcim partnerom má pomôcť čo najskôr prekonať vzájomný konflikt a dohodnúť sa na starostlivosti o deti. V rozhovore sa dozviete aj:

Mnohí právnici, vrátane sudcov, rodinným právom buď pohŕdajú, alebo ho, naopak, považujú za príliš náročnú agendu. Ako ho vnímate vy? 

Je to moja srdcovka. Dlho som robila civilné právo. Sudkyňou som dvadsať rokov a väčšiu polovicu svojej súdnej praxe som civilistka. V agende rodinného práva mám však pocit, že sa vďaka nemu dajú posúvať životy ľudí k lepšiemu.

Teraz by s vami zrejme viacerí nesúhlasili, pretože ak sa niečo spomína s rodinnou agendou, sú to partneri, ktorí sa nevedia dohodnúť a rozchádzajú sa. V čom teda tie životy posúvate k lepšiemu?

Napríklad tým, že im pomôžete eliminovať partnerský konflikt na začiatku. Alebo dokážeme rodiča upriamiť na dieťa a zlepšenie jeho vzťahu s ním. To sú skutočne dôležité veci pre život.

Viete odhadnúť, koľko párov je neriešiteľných? Jednoducho, že dohoda u nich nie je možná? 

Percentuálne to neviem odhadnúť. Ale ak si to premením na náš súd v Prešove či žilinský súd, čo sú dva najzaťaženejšie súdy, tak každá sudkyňa, a to sme u nás štyri, máme asi dva až tri naozaj nezmieriteľné prípady ročne. Ide o páry, ktoré sú naozaj v hlbokom konflikte, kde sa zmier nedá už dosiahnuť.

Prečo práve Žilina a Prešov sú v tejto agende najvyťaženejšími súdmi? 

Súvisí to s veľkosťou okresov a veľkosťou miest, kde je rodičovský konflikt častejší ako v menších mestách.

Menia sa dôvody, pre ktoré sa páry rozchádzajú? 

Menia, hoci štatisticky sa vypĺňajú stále tie isté, a to nezlučiteľnosť pováh. Myslím si, že dnes chcú ľudia viac žiť svoj vlastný príbeh a menej pracovať na vzťahu. I keď uznávam, že je to príliš zovšeobecňujúce. Ako keby sa dnes rýchlejšie vzdávali ako generácia pred nimi.

Vyostrujú sa partnerské konflikty viac ako kedysi?

Určite. Súvisí to s mnohými vecami, ale aj pozitívnymi. Ak by sme sa na rozvody pozreli dvadsať rokov späť, tak otcov, ktorí by sa chceli podieľať na výchove detí, bolo určite menej ako teraz. Dnes ich je viac, čo je skvelé, no zároveň to prináša aj viac napätia.

Čiže rozhodovať pred dvadsiatimi rokmi bolo pre sudcu jednoduchšie, pretože deti zveril matke, otcovi určil výživné a bolo rozhodnuté?

Dnes je to komplikovanejšie, ale chcem zdôrazniť, že je to dobre. To, že sa otcovia chopili svojho rodičovstva, vnímam pozitívne.

Máte pocit, že práve rodinnoprávnu agendu vníma verejnosť najcitlivejšie?

Je to veľmi citlivá téma.

Ako sa tá citlivosť prejavuje? Prichádza na vás sudcov viac podnetov, sťažností?

To by som ani nepovedala, ale ak už sťažnosť príde, tak je veľmi emotívna. Vzťahy sú naše emócie, a tak sa to prejaví aj vo vzťahu k súdu či ku kolíznemu opatrovníkovi.

Osobne sa nestretávate s tým, že práve na sudcov, ktorí riešia rodinnoprávnu agendu, prichádza viac sťažností na pomalé rozhodovanie? Predsa len, ak sa už niekto rozhodne rozviesť, tak by to chcel mať čo najskôr z krku a čakať niekoľko mesiacov sa mu zdá priveľa.

U nás už tri roky nie. Pretože sme pilotným súdom, kde sa zaviedol Cochemský model. U nás nemajú partneri pocit, že sa nič nedeje, hoci niekedy to trvá aj dlhšie. Ale v pozadí sa deje stále niečo.

V čom je to teda iné?

Na bežnom súde podáte návrh na rozvod a čakáte niekoľko mesiacov na nariadenie pojednávania. Po celý čas čakania sa vám nik nevenuje. U nás je to iné najmä v tom, že ak dáte na súd návrh na rozvod alebo návrh na úpravu styku s dieťaťom, tak do dvoch týždňov alebo do mesiaca dostanete termín na neformálne stretnutie s vyšším súdnym úradníkom a so psychológom, kde vám vysvetlia, čo bude obsahom konania a aké budete mať možnosti.

Najlepšia možnosť pre vaše dieťa je dohodnúť sa. A to rodičom vysvetľujeme. Aký benefit budú mať, ak sa dohodnú. Ak sa podarí hneď na prvom stretnutí spísať dohodu, čo sa vo väčšine prípadov podarí, tak hneď dostanete ďalší termín na schválenie rodičovskej dohody u sudcu. Znamená to, že pri odchode zo súdu viete, že o dva až tri týždne je termín schválenia rodičovskej dohody aj vrátane rozvodu.

Ako to potom prebieha na súdnom pojednávaní?

Na ňom sa už len riešia dôvody rozvodu, ale pokiaľ ide o rodičovskú dohodu, tak sa žiadne ďalšie dôkazy nevykonávajú. Znamená to, že pojednávanie je omnoho kratšie.

Ak rodičia nepristúpia na dohodu, tak čo potom?

Musíme s nimi pracovať. Záleží na tom, v čom je problém. Ak príde napríklad návrh na striedavú starostlivosť len od jedného rodiča, tak sa snažíme presvedčiť toho druhého, aby ju vyskúšal. Hovoríme im, že to, či je striedavka pre vaše dieťa, viete najlepšie vy a nie súd. Nech si ju aj dieťa vyskúša, pretože vôbec nevie, do čoho ide.

Nie je to hazard s dieťaťom?

Určite menší ako rozhodnúť o striedavej starostlivosti bez neho. Necháme si ho to vyskúšať a potom ho niekedy ešte aj vypočujeme, keď tam stále nie je priestor na dohodu. Často sa však stáva, že aj po tej skúške rodičia pochopia, či to naozaj chcú a či to chce aj to dieťa.

S čím sa najčastejšie stretávate? Presvedčí ich táto skúsenosť na striedavú starostlivosť?

Je to rôzne. Mamy zvyknú byť úzkostnejšie a mávajú väčšie obavy, že to dieťa nezvládne. Otcovia naopak. Ale môžu nastať situácie, že aj otec uvidí, že to nevyhovuje jeho životnému štýlu, a radšej bude víkendovým rodičom. Naopak, môže to aj mame priniesť pocit, že to zvládla a aj, že dieťa je v pohode.

Čiže mama pochopí, že sa nemusí báť, ak dieťa bude s otcom.

Presne tak. Benefity to môže priniesť na obe strany, ale my to vopred nevieme.

Názory na striedavú starostlivosť sa aj tak stále rôznia. Nie všetci sú presvedčení o jej výhodách.  Čo si myslíte vy?

Je to dobré riešenie pre určitý typ detí a určitý typ rodičov. Ak má človek viac detí, tak to pozná, väčšina nemusí mať problém prespať u babky či u kamarátov. Jedno však nemusí chcieť. Ako sudca to neviem. Preto sa snažíme vysvetliť rodičom, že sú to oni, kto vie, či ich dieťa je úzkostnejšie, alebo rado mení prostredie, je extrovertnejšie.

Hovoríme rodičom, že pokiaľ ide o ich deti, tak rozhodujú o nich o všetkom. Čo budú jesť, čo im oblečú, kam pôjdu na dovolenku. Ale v takej vážnej veci, kde a ako budú, rozhodnú bez nich? Bez toho, aby ste sa zamysleli, čo bude pre nich najlepšie? Alebo chcú, aby o tom rozhodol niekto, kto ich deti nikdy nevidel?

V akom veku si deti dokážete už vypočuť?

V zákone neexistuje žiaden limit. Deti v predškolskom veku vypočúvame len veľmi málo. Ani to nemá taký efekt. Niekedy je to však potrebné. Pri starších je to už častejšie. Dôležité je, aby sudca vedel, že dieťa na prvom stupni ZŠ neobjektivizuje tak pravdu. To však súvisí s psychologickými výcvikmi, ktorými by sudcovia poručenskej agendy mali prechádzať. Výpovedná hodnota prváka či druháka nie je rovnaká ako piataka. A výpovedná hodnota stredoškoláka môže byť tiež ovplyvnená inými faktormi.

Takže aj vy ste prešli školením, aby ste vedeli odhadnúť mieru úprimnosti toho, čo vám dieťa vypovie?

Áno. Školenia robí Justičná akadémia, ale treba vyhľadávať aj rôzne iné možnosti výcviku. My v Prešove sme boli aj na ozajstnom výcviku, ktorý sme si zaplatili, aby sme si prehĺbili svoje zručnosti. Len so zákonom o rodine si nevystačíte.

Zvyknú rodičia manipulovať s deťmi?

Isteže a určite je to podvedomé. Pri výchove to robíme všetci. Podsúvame deťom svoje názory a viem, že do istej miery je to aj pri mnohých rozchádzajúcich sa pároch. Akokoľvek je rodič zdatný aj osobnostne zrelý, podprahovo na toho druhého rodiča niečo utrúsi. Je to tak a je dobré to vedieť. A je dobré, aby aj rodičia o tom vedeli.

Ako viete odhaliť pri výsluchu, že dieťa bolo zmanipulované?

Už je to skúsenosťou. Počujete vety, ktoré by dieťa v tom veku nikdy neposkladalo. Prešli sme aj výcvikmi a tak im po asi desiatich, pätnástich minútach vieme položiť „čarovné“ otázky, ktoré to odhalia.

Čo potom poviete tomu rodičovi?

Pri výsluchu detí máme zásadu, že z toho nesprístupňujeme nahrávku. A nie je to len u nás, ale na väčšine súdov. Je to práve preto, aby sa dieťa nedostalo do konfliktu lojality a malo pocit bezpečia, že môže skutočne vypovedať, čo chce. Nahrávka na súde je prístupná pre súd vyššieho stupňa, ale rodičom ju sprístupňujeme len po dohode s dieťaťom.

Myslíme si, že je férové sa s ním dohodnúť, či to chce alebo nie. Zároveň sa dohodneme aj na tom, čo sa z toho výsluchu povie, lebo niečo by sa povedať malo. Väčšinou je to tak, že rodič A hovorí jedno, rodič B druhé. Dieťa povie rodičovi A a aj rodičovi B to, čo chce každý z nich počuť. Má totiž rado oboch rodičov.

Foto N – Tomáš Benedikovič

S tými, ktorí sa nechcú dohodnúť, musíte pracovať. Aká je pritom úloha sudcu?

Úlohou sudcu či koordinátora je ponúknuť im iné možnosti. Konflikt je dôležité eliminovať a v tomto nastavení pracujeme. Ponúkame im referát poradenských-psychologických služieb, mediátora alebo akreditovaný subjekt. Závisí od hĺbky konfliktu. Od toho, čo chceme riešiť.

Aký je rozdiel, či niekoho pošlete na referát poradensko-psychologických služieb a niekoho na akreditovaný subjekt?

Referát poradensko-psychologických služieb rieši konflikty a nastavenia rodičov, keď problém nie je ešte hlboký a na riešenie je potrebný kratší čas. Ak je problém naozaj vážny a je potrebná dlhšia práca s rodinou a nielen s jedným psychológom, ale napríklad aj so sociálnym terapeutom a podobne, zapojíme akreditovaný subjekt.

V čom býva najväčší problém? Prečo sa rodičia ani v záujme dieťaťa nie sú ochotní dohodnúť sa?

Vzájomné zranenie. Rozvádzate sa, pred dvomi týždňami ste len podali návrh, je to veľmi čerstvé. Pochopiteľne teda žijete svoj zraňujúci príbeh. O tom, že vás partner zranil kvôli niečomu. Nie ste vôbec schopný to prestrihnúť a pozrieť sa na dieťa. A zrazu prídete na multidisciplinárne stretnutie a zistíte, že toto je jedna vec a že aj dieťa je v nejakom konflikte. Pozrime sa na neho a skúsme trošku vystúpiť z tej našej pozície, hoci to možno vyžaduje väčšie úsilie. Niekedy stačia len dve, tri vety. Možno len to, že rozvod dieťa zvládne, ak ho zvládnete aj vy, a tým sa to celé posunie dopredu.

Ste sudkyňou, ale stále len človek. Nehnevá vás, ak pred vami stoja rodičia, ktorí sú takí rozhádaní, že sa nevedia ani za nič dohodnúť?

Mne veľmi pomohlo, keď som chodila na psychologické školenia, čo odporúčam mnohým sudcom. Pred mnohými rokmi som tam počula vetu, aby som sa skúsila nepozerať na tých ľudí ako na zlých či psychopatov, čo sudcovia často robia. Psychopatov je malé percento populácie a je teda malá pravdepodobnosť, že ich akurát vy stále máte v pojednávacej miestnosti.

Skúste sa na nich pozerať ako na zranených ľudí. Táto optika mi veľmi pomáha. Aj keď vidím, že je niekto agresívny k sudcovi či sociálnemu pracovníkovi, tak sa na neho skúsim pozrieť ako na zraneného človeka. Pred dvomi rokmi by predsa takto nereagoval, ak by nebol v takom konflikte. Ani o dva roky taký nebude.

Často sa pri rozhodovaní hovorí, že sudca musí brať ohľad na najlepší záujem dieťaťa. Čo to teda je?

Na čo prihliadať, keď hľadáme záujem dieťaťa, nám hovorí článok 5 Zákona o rodine. Ale je tam aj to slovíčko „najmä“ – teda vždy je povinnosťou sudcu pristupovať ku každému prípadu vysoko individuálne. Chcem pri tejto otázke opäť zdôrazniť, že to, čo je záujem dieťaťa, by mali hľadať prioritne obaja rodičia.

Ich rodičovská kompetencia sa prejaví práve pri tomto, či sa dokážu pozerať na dieťa, alebo projektujú jeho záujem cez ten svoj. Ak už rodičia „dovolia“, aby záujem dieťaťa hľadal štát – teda súd alebo sociálny pracovník, väčšinou to signalizuje menšie, alebo aj väčšie zlyhanie ich kompetencií.

Ako môže sudca, teda niekto cudzí, vedieť, čo je pre dieťa najlepšie?

Veď to je práve to. Prečo rodičia prenášajú túto kompetenciu na sudcu? V tomto ma práve presvedčil model multidisciplinárnej praxe, teda takzvaný Cochenský model. Rodičia, my vieme, že svoje dieťa poznáte najlepšie, vy viete najlepšie, čo je jeho záujem. Tak ak ste náhodou v konflikte a neviete sa dohodnúť – skúsime vám v tom pomôcť. Pomôcť, aby ste spoločne dokázali nájsť najlepší záujem svojho dieťaťa.

Čo sa za dvadsať rokov v rodinnoprávnej agende urobilo?

Veľmi veľa, aj keď verejnosť to možno tak nevníma. Dôležité rozhodnutie bolo, že deti do šiestich rokov už nie sú v detských domovoch, ale v profesionálnych rodinách. Je to nesmierny benefit, obrovský krok dopredu. Ale aj v rodičovských právach, máme striedavú starostlivosť, zvykli sme si na ňu, hoci pôvodne, keď bola schválená poslancami, sme všetci robili krik.

Zmenila sa, hoci to bude znieť trošku naivne, vážnosť tejto agendy. Aj mnohí sudcovia už vnímajú, že ide o vážnu agendu. Možno ani nie tak po právnej stránke, ale po tej ľudskej a psychologickej. S tým súvisí aj dôraz na špecializáciu, ktorú presadzuje aj súčasné vedenie ministerstva spravodlivosti, je nutnosťou a je všade vo svete. Chce sa mi veriť aj to, že sudcovia, ktorí túto agendu robia, sa už vzdelávajú aj v iných veciach, nielen v právnych normách.

Je to tak?

Určité percento áno. Stretávame sa na konferenciách a podujatiach.

Nestretávate sa stále tí istí?

Zhruba tretina poručenských sudcov je naozaj veľmi aktívna a rozumie, že sa musí vzdelávať. Je to cesta aj do budúcnosti pri špecializácii. Iná cesta nie je.

Koľko dnes trvá, kým súdy rozhodnú o rozvode?

Je to rôzne. Pohybuje sa to priemerne od troch do 12 mesiacov.

A ako vyzerajú štatistiky na vašom súde?

Za rok 2019, keď sme ešte nemali pandémiu, sme mali 568 stretnutí podľa multidisciplinárnej praxe, čo je zhruba polovica z celkového počtu návrhov, pričom na 320 bola hneď spísaná dohoda. V 79 prípadoch došlo k späťvzatiu návrhu a v 43 sme ich poslali na referát poradensko-psychologických služieb, troch na akreditovaný subjekt. 84 bolo pozvaných na ďalšie konanie, teda sa s nimi pracovalo. Časovo sú tieto prípady priemerne do troch mesiacov ukončené.

Z toho, čo hovoríte, sa zdá, že nastal posun vpred. Ale čoraz viac počujeme rodičov, ktorí o dieťa prišli. Napríklad iniciatívu Vymazaní rodičia. Je to reálne veľký problém, alebo len majú lepší prístup k médiám?

Reálny problém to je, ale nie je ich veľa v kontexte počtu, ktoré súdy riešia. Možno je potrebné sa pozrieť na každý prípad osobitne. Na našom súde máme skúsenosť otca, ktorý sa sťažuje, že sa nemôže dostať k dieťaťu, čo tak celkom nie je. Pretože on si dieťa prevezme, matka mu ho odovzdá, ale ono mu po dvoch hodinách povie, že s ním nechce ísť do Bratislavy, lebo sa mu nechce.

Vráti ho teda späť matke s tým, že ho nepripravila na stretnutie, a obviňuje z toho matku, súdy aj sociálneho pracovníka. Nedávno som sa mu snažila vysvetliť vo svojom rozhodnutí, že výkon rozhodnutia je odňať a odovzdať dieťa a nie zmeniť srdce dieťaťa. Je už jeho kompetenciou, ako sa s ním rozpráva a motivuje ho, aby s ním išlo.

Tento konkrétny prípad nepoznám. Ale nie je to práve dôsledok toho, že dieťa dlhšie nebolo s jedným z rodičov a ten druhý ho zmanipuloval? A to už je potom veľmi ťažké zvrátiť, aby po niekoľkých mesiacoch odlúčenia a manipulácie neodmietalo kontakt.

V tomto je to iné, pretože to dieťa sa nehádže pri odchode od matky o zem. Je riadne zbalené a ide s otcom, ktorý však nevyužije čas, ktorý má. Radi by sme pomohli takým rodičom, ale namiesto toho, aby išiel na výchovné opatrenie, tak dal trestné oznámenie na akreditovaný subjekt. Mnoho novinárov si zoberie len jednu stranu a nie aj tú druhú. Preto som rada, že sudcovia sa už môžu vyjadrovať a ozrejmiť aj neukončené konania, a verím, že to aj využijú.

Práve v takýchto prípadoch sa stretávame s podozrením, že sudcovia rozhodujú korupčne. Ako to vnímate?

Rozumiem tomu, že ak proces trvá dlho, tak rodičia majú pocit, že sa za tým deje niečo nekalé. Atmosféra spoločnosti, ak vidíme v putách mnohých sudcov, je potom zovšeobecňujúca. Oveľa ťažšie je hľadať odpoveď v tom, či som ja ako rodič urobila pre riešenie konfliktu všetko. Osobne som sa nestretla s tým, že by sa ma snažil niekto skorumpovať. Každý sudca máme nejaké meno, ale nevylučujem, že niekde sa niečo také môže stať. V týchto veciach však podľa mňa nie je cesta ani korupčná, ale skôr v tom, že si k vám nájdu inú cestu.

Akú?

Napríklad, že vás zastaví spolužiačka a prihovorí sa: „Však ty rozhoduješ rozvod mojej sesternice. Vieš čo, ona je taká perfektná a on je taký hajzel.“

A to sa vám stáva?

Občas áno. Ale je to práve o tom, že sudca musí byť natoľko skúsený, že takáto informácia vás len tak obtečie. Vôbec sa vás nedotkne.

Čo tej spolužiačke poviete?

Väčšinou hovorím, že vždy je to o dvoch stranách. Vypočujem si ju, ale naozaj ja som typ, ktorý takéto informácie veľmi nezasahujú. Ľudia na Slovensku však majú práve v tých rodinných veciach voči sudcom takéto podprahové správanie sa.

Spomenuli ste prípad, keď mal otec šancu byť s dieťaťom a podľa vás to nedokázal využiť. Sú však situácie, keď je jeden z rodičov naozaj odstrihnutý, a to aj napriek rozhodnutiu súdu. Kde teda ten systém zlyháva?

V takýchto prípadoch systém zlyhal už na začiatku konania. Vtedy, keď ten konflikt začal rásť. Po siedmich rokoch konfliktu, keď v ňom stále žijete, tak je to veľmi ťažké rozseknúť. Čas je v neprospech rodičov, ktorí nemajú prístup k dieťaťu. Ono starne a potom sa už s tým rodičom jednoducho nestretne.

Pred siedmimi rokmi sme nezavádzali ešte na žiadnom súde na Slovensku Cochemský model. Kto teda vtedy zlyhal? Rodičia alebo sudca?

Všetci. I keď v prvom rade rodičia, pretože predovšetkým na nich je rodičovská zodpovednosť. Mal by štát zasahovať do rodičovských práv? Asi minimálne. Takže rodičia sú prví, kto môže ten konflikt eliminovať. Ak však vznikne, tak zlyháva štát, že nedokáže pomôcť od začiatku. Naša skúsenosť je naozaj taká, že väčšina rodičov sa v hlbokej podstate chce dohodnúť a je schopná a prístupná na dohodu. Je to kvantum tých drobných konfliktov, ktoré sa rozstrihnú hneď na začiatku. Situácia sa uvoľní a rodičia sú potom schopní spolupracovať.

Čas je základ. Ale ak sú prípady, ktoré sa naťahujú donekonečna, nedajú sa nejako urýchliť?

Záleží na tom, prečo sa naťahujú. Ak už súd musí ustanoviť znalca, je to zlé. Pretože vťahujeme ďalšieho človeka do príbehu, ktorý mal byť len váš, vašej rodiny a vášho dieťaťa a nie štátu.

Ako sa mení dieťa, ak už dôjde k takejto situácii? Že je svedkom toho, ako sa konflikt o neho naťahuje a to až do takej miery, že sa musí stretnúť so znalcom?

Deti sú pod hrozným tlakom. Čím je dieťa staršie, tým je ten tlak väčší. Nedávno som musela vypočúvať dieťa, ktoré bolo v pohode. Bolo to po veľmi dlhom čase, že som mala takýto prípad. Pri výsluchu sa detí po istom čase opýtam zázračnú otázku, a to, že ak by malo zlatú rybku, ktoré tri želania by si prialo? Je to otázka, ktorá zaberá aj pri tínedžeroch. A v tomto nedávnom prípade som konečne mala naozaj krásnu odpoveď.

Čo vám odpovedalo?

Priala by som si dobré známky. Chcela by som ísť tam a tam na dovolenku a nový mobil. A to je presne to, ako by malo dieťa odpovedať. Dieťa v konflikte vám napríklad ako prvé povie, že chce, aby jeho rodičia boli konečne spokojní. Pätnásťročné dieťa má riešiť spokojnosť svojich rodičov? To sú aj pre mňa neuveriteľné veci a na základe toho vidíte, že to dieťa je v mega konflikte.

Nemáte potom chuť si zavolať tých rodičov a povedať im, čo to robia?

Ja si ich zavolám. Vždy sa ich opýtam, čo riešili, keď mali pätnásť. Povedia, že frajerku, kam pôjdu večer alebo niečo podobné. A viete, čo rieši vaša dcéra? Vás.

Ako na to reagujú?

Obarí ich to.

Koľko percent z nich potom pristúpi na dohodu?

Je to presne o tom, že ak je niekto zranený a potom mu poviete niečo takéto, tak si to rýchlo poskladá v hlave a precitne. Ak je konflikt príliš silný, tak ani toto nezaberie. Ak je však na začiatku, práve takouto skúsenosťou viete „otočiť“ ich myslenie, aby sa začali sústrediť na vlastné dieťa. Uvedomia si, že veď áno, je tu a my ho vlastne krivíme na celý život.

Ak máte prípad, keď sa jeden z rodičov nevie dostať k dieťaťu, pozeráte sa na neho očami matky, že čo by ste vy robili v takej situácii a aké to musí byť hrozné?

Neviem si vôbec predstaviť, aké bolestné to musí byť.

Sudkyňa Eva Farkašová (uprostred) pri predstavení výhod Cochemského modelu na ministerstve spravodlivosti. Foto N – Tomáš Benedikovič

Na vašom súde funguje pilotný projekt zavádzania Cochemského modelu už tri roky. Od budúceho roka by mal byť na všetkých súdoch. Je to reálne?

Chcela by som, aby poručenskí sudcovia prijali túto metodiku dobrovoľne. Nemyslím si, že veci dané zhora, napríklad ako majú sudcovia rozhodovať, budú úplne fungovať. Chcela by som, aby boli sudcovia o tomto „inom“ prístupe presvedčení a urobím všetko preto aj v spolupráci s ministerstvom spravodlivosti, aby sme im vysvetlili benefity tohto modelu.

Pre rodičov je benefit v tom, že získa skôr rozhodnutie. A v čom pre sudcu?

Napríklad v tom, že ak nevenuje toľký čas v pojednávacej miestnosti rodičovskému konfliktu, môže sa dôslednejšie a rýchlejšie zamerať na iné témy v našich konaniach. Napríklad vynímaniu detí v súvislosti s ústavnou starostlivosťou, alebo takej vážnej téme, ako je obmedzovanie spôsobilosti na právne úkony.

Myslíte si, že ak by sa to naozaj podarilo a stretneme sa o dva či tri roky, tak už vymazaných rodičov na Slovensku nebudeme mať?

Budeme, lebo určité malé percento naozaj konfliktných ľudí tu stále bude. Verím, že konfliktných konaní bude omnoho menej. A funguje to tak aj vo svete, aj v Nemecku, kde zaviedli Cochemský model už pred 25 rokmi. S malým percentom nepohneme, ale dôležité je, aby sme pomohli tým menej konfliktným. Tým, ktorí teraz musia absolvovať dve či tri pojednávania, je u nich prizvaný znalec.

Tých je koľko?

Presné štatistiky neexistujú, takže ide čisto o môj odhad. Môže ich byť zhruba štvrtina.

Do akej miery majú zodpovednosť na konflikte medzi partnermi aj kolízni opatrovníci či sociálne pracovníčky? Aj tie boli totiž v minulosti kritizované. Zlepšilo sa to?

Myslím si, že áno. Ale vychádzam len z prešovskej skúsenosti. Nepoviem, že by sme nemali problém ani s jednou úradníčkou. Celkovo nastavenie úradov práce sa posunulo. Aj ich výcviky a nastavenie spôsobilo posun vpred. Ten, kto vedie konanie, je súd, a to aj v tom multidisciplinárnom. A hoci sme si všetci rovní, tak sudca je pánom sporu. On určuje priebeh a tempo konania, a to aj vo vzťahu k úradu práce. A ten to akceptuje. Čiže veľa je v rukách sudcu, ako si tú spoluprácu nastaví. Ak je férová, otvorená a dodržiavajú sa pravidlá, tak to funguje.

V minulosti sme boli svedkami, keď títo úradníci nadŕžali len jednej strane, jednému rodičovi. To už sa teda nestáva?

Práve v tomto nastal veľký posun, pretože aj kolízni opatrovníci prešli psychologickými školeniami a výcvikmi.

Prečo to zlepšil až psychologický tréning? Vedia vďaka tomu lepšie počúvať aj tú druhú stranu?

Každý premietame v práci svoje názory, vrátane pohľadu na rodinu, na to, ako by mala fungovať. Čím máme menej zručností, ktoré by sme mohli nadobudnúť psychologickými či sociálnymi výcvikmi, tak tým viac premietame do rozhodovania svoje názory. A to sa deje u sudcov aj sociálnych pracovníkov. Preto je dôležité vedieť sa odosobniť.

Koľko vám to trvalo, kým sa vám podarilo odosobniť sa?

Úplne sa mi to nepodarilo ešte stále. Ešte stále sú prípady, ktoré ma pohltia a beriem ich veľmi ťažko.

Aké napríklad?

Keď vidím dieťa, ktoré je veľmi zranené. Deje sa mu veľká škoda a nedokážem mu pomôcť.

Prečo sa to môže stať, hoci, ako tvrdíte, máte dobre nastavený fungujúci systém rozhodovania?

Pretože máte príbeh, v ktorom vypočúvate dieťa a vy vidíte, že matka ho manipuluje a ten otec to napokon vzdá. Dlho bojuje a nakoniec povie, že už nevládze. A dieťa ostáva v područí matky.

Kto zlyhal?

V prvom rade oni.

Chápem, že štát nedokáže sanovať všetko. Nemal by práve v takýchto vypuklých konfliktoch pomôcť?

Otec už nechce dieťa. Stará sa o neho matka. Čo s tým štát môže viac urobiť?

Nie je chyba, že nedokázal zabrániť tomu, aby otec dospel do štádia, že nechce vlastné dieťa?

Je.

Nepomohlo by riešenie, ktoré funguje v Českej republike, keď je možné vyňať dieťa rodičom? Dať ho na pol roka úplne mimo ich starostlivosti?

Myslím si, že áno, i keď navonok to znie hrozne.

A bolo by to možné urobiť aj u nás?

Právne je to možné urobiť, ale žiaden sudca si na to ešte netrúfol. Je jasné, že by sa dostal sudca pod obrovský mediálny tlak, čo sa stalo aj v Čechách. A názory sudcov na to sa rôznia. Moja kolegyňa napríklad hovorí, že tým trestáme dieťa miesto rodičov.

Je to tak?

Ja si myslím, že v konečnom dôsledku mu pomôžeme, pretože ho vyjmeme z toho manipulatívneho prostredia.

Ako často sa deje, že kým súdy rozhodnú, tak rodič s dieťaťom zmizne?

V minulosti bol veľký boom týchto medzinárodných únosov, ale už sa nedejú v takej veľkej miere. Dnes už aj advokáti vedia, že takéto riešenie nemajú poradiť klientom, pretože je v konečnom dôsledku kontraproduktívne.

Hoci s rozvodmi to veľmi nesúvisí, ale opýtam sa na zbavovanie svojprávnosti. Verejnosť dnes sleduje príbeh Britney Spears, ktorá roky bojuje o to, aby jej práva vrátili. Spomeniete si na podobný prípad aj u nás?

Sú také. V minulosti sa totiž ľudia pozbavovali spôsobilosti na právne úkony veľmi jednoducho.

Predstavujem si, že svojprávnosti boli pozbavovaní len starí ľudia.

Nie je to tak. Boli to ľudia, ktorí mali nejakú diagnózu. To však neznamená, že automaticky mali byť obmedzení na spôsobilosti či jej pozbavení. Práve teraz sa nám niektoré tie prípady vyplavujú. Pred dvadsiatimi rokmi totiž stačilo na pozbavenie spôsobilosti predložiť len znalecký posudok. Sudca nemusel toho človeka ani vidieť a pozbavil ho spôsobilosti. Jednoducho dôveroval len znalcovi. Dnes už ho musíte vidieť, a to je veľký posun. Pri tých starých pozbaveniach sa nám zrazu stalo, že znalec dnes povie, že to vôbec nebol prípad na pozbavenie.

Je to ťažšie rozhodovanie pre sudcu preto, že vidí konkrétneho človeka, ktorého má pozbaviť svojprávnosti či obmedziť na jeho právach, ako keď sa pozrel len do papierov?

Určite je to veľké plus vidieť toho človeka. Dnes sa už skôr len obmedzujú ľudia na právach a mnohí sú takí, že majú vážnu diagnózu.

V akých prípadoch rozhodujete?

Často sú to alkoholici, narkomani či schizofrenici, ktorí vynechávajú lieky.

Čoho sa potom týka obmedzenie ich spôsobilosti?

Takéto obmedzenie by malo ochraňovať tú osobu a nie jej okolie. Teda zamedziť to, čím by si mohla ublížiť. Napríklad uzatváranie zmlúv, narábať s peniazmi. Necháva sa im napríklad možnosť hospodáriť len s dvesto eurami a nie viac. Pri alkoholikoch sa nariadi hospitalizácia. Je to veľká téma a zaslúžila by si reformu, na ktorej sa pracuje.

Na základe vašich skúseností sudkyne by ste povedali, že je rodinnoprávna agenda aj pre začínajúcich sudcov?

Skôr si myslím, že je pre osobnostne zrelého sudcu. Nie je to o veku.

Dokážete po odchode zo súdu vypnúť a nebrať si tie príbehy z pojednávacej miestnosti domov?

Niekedy áno, ale sú prípady, s ktorými žijete.

Ak si tie ťažké príbehy beriete domov, nehrozí vám vyhorenie?

Hrozí a dôležité je, že si to uvedomujem. Aj s kolegami z iných oddelení sme si preto zaplatili psychoterapeutický výcvik špeciálne zameraný na vyhorenie sudcov. Bolo by dobré, ak by takéto školenie zamerané na vyhorenie sudcov robila Justičná akadémia.

Ako ovplyvnila vaša práca vaše súkromie, váš rodinný život?

Okrem toho, že môj manžel je tiež sudca, teda problémy justície sú v našom dome naplno, ma ovplyvnilo zrejme to, že sa inak pozerám na rozvod. Nepristúpila by som k nemu tak ľahkovážne. Dôvod na rozvod je ľahké nájsť, nájde ho každý, aj ja, aj môj manžel. Stále však hovorím, že napísať návrh na rozvod nie je ťažké, budovať si vzťah je náročnejšie a chce omnoho väčšiu snahu. Život však nie je čiernobiely, po dvadsiatich rokoch súdenia viem, že každý má svoj príbeh. A paradoxne, po toľkých rokoch súdenia menej ľudí a ich rozhodnutia posudzujem a odsudzujem.

Eva Farkašová (1972)

Sudkyňa Okresného súdu Prešov. Vyštudovala Právnickú fakultu UPJŠ v Košiciach. Sudkyňou je dvadsať rokov a primárne sa venuje poručenskej agende. Je aj podpredsedníčkou Asociácie rodinných sudcov. Vysvetľuje a komentuje mnohé situácie, ktoré môžu nastať v konaniach týkajúcich sa detí, a približuje takzvanú cochemskú prax, ktorú skúša v rámci pilotného projektu Okresný súd Prešov.

 

 

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre
Powered by Komento