Prokurátorka Klimentová: Problémom sú ľudia, ktorí rozhodujú, nie paragrafy

Foto N – Tomáš Benedikovič| dennikn.sk | 2. novembra 2021 | Monika Tódová |

Foto N – Tomáš Benedikovič

Od prvej porady bolo jasné, že Žilinka a Lipšic nebudú tandem, hovorí v rozhovore bývalá prvá námestníčka generálnej prokuratúry Vladimíra Klimentová.

Vladimíra Klimentová pracuje na prokuratúre od roku 1993 a krátko bola aj prvou námestníčkou generálnej prokuratúry. V rozhovore vysvetľuje, za akých okolností vo funkcii skončila, ale aj to:

  • Aké to bolo vyrastať v rodine hokejového brankára Vladimíra Dzurillu,
  • Ako sa postupne menil vo funkcii generálneho prokurátora Dobroslav Trnka, ako je to s alkoholom na prokuratúre a čo znamenal príchod Jaromíra Čižnára,
  • Ako sa za Klimentovou vlani zastavil Maroš Žilinka a pol roka pred voľbou generálneho prokurátora v parlamente jej oznámil, že sa ním stane on,
  • Ako vníma Maroša Žilinku vo funkcii a ako vidí jeho vzťah so špeciálnym prokurátorom Danielom Lipšicom.

Ste dcéra Vladimíra Dzurillu, legendárneho hokejového brankára. Čo to znamenalo pre váš život?

 Možno vás to prekvapí, ale nikdy sme nevnímali – ja alebo naša rodina – otca ako hokejového brankára. V prvom rade to bol pre nás náš milujúci otec. A až keď som dospievala, som si začala uvedomovať otcovu hokejovú kariéru a najmä jeho osobnosť, aký bol človek. Doteraz zostal pre mňa najúžasnejším človekom, akého som kedy poznala.

 Mal na vás otec čas?

Áno, určite. Nie možno z pohľadu takej tradičnej rodiny, kde sa doma rodičia stretnú o štvrtej, o piatej po práci, ale skôr bola dôležitá intenzita prežívania spoločného času. Všetok voľný čas, ktorý otec mal, venoval rodine. Nikdy som nemala pocit, že by na nás zabúdal a myslím, že sme boli v jeho živote aj najdôležitejší.

Ale asi veľa cestoval.

Áno a režim rodiny sa prispôsoboval hokeju – kedy boli tréningy, zápasy, sústredenie, zahraničné výjazdy. Podľa toho sme fungovali. Keď aktívne hrával v Nemecku v Garmisch – Partenkirchene a neboli sme tam s ním, tak v sobotu v noci po odohratom zápase sadol do auta a išiel 600 kilometrov domov, aj keď len na pár hodín alebo jeden deň.

 

Váš otec bol v tom čase v podstate najlepší hokejový brankár na svete. Mali ste všade otvorené dvere?

Takto by som to asi nepovedala. Kto poznal môjho otca, vie, že si na také veci nikdy nepotrpel. Bol veľmi jednoduchý, príjemný, áno, ľudia ho zastavovali na ulici, s každým sa porozprával, aj keď nevedel, kto to je. Ľudia ho spontánne oslovovali „ahoj, Vlado“. Ako deti sme sa tomu veľmi smiali, lebo vždy sme sa pýtali, kto to bol. „Neviem, ale určite nejaký dobrý človek.“ Možno bolo zaujímavé to, že sme s otcom aj my veľa cestovali. Pätnásť rokov sme žili striedavo na Slovensku a v západnom Nemecku. Až tak veľmi som sa preto socializmom nezaoberala.

Videli ste aj iný svet.

Bolo to veľmi dobré.

Vladimír Dzurilla si v roku 1969 na Majstrovstvách sveta v Štokholme na protest proti okupácii prelepil ešte s ďalšími spoluhráčmi komunistickú hviezdu v štátnom znaku. To bol na tú dobu odvážny akt. Bol potom za to nejako potrestaný?

Bol to neuveriteľný akt odvahy a nezdolnosti. Nespomínam si, že by bol nejakým spôsobom perzekvovaný. Určite tam boli nejaké tresty, možno nejaké zákazy, nikdy o tom nehovoril. Hokejisti boli v tom čase hviezdami, ľudia ich tak vnímali, boli vďační za víťazstvá, ktoré mali a možno ich strana nechcela verejne potrestať. Môj otec bol vtedy jediný Slovák, ktorý toto spravil.

Prečo otec nikdy nešiel hrať do NHL? Mal ponuky.
 
Mal, hlavne po Kanadskom pohári v 76-om, ale na túto otázku vždy jednoznačne odpovedal, že je Slovák, tu sa narodil a v tejto krásnej krajinke chce žiť. Nikdy mu to ani na myseľ neprišlo, ani doma to nebola téma, či zostať alebo odísť. Preňho bola domovom Bratislava. Často sa tak postavil v obývačke, keď sme boli všetci v izbe a hovoril: Tak toto je moja Amerika. Zostalo nám to a aj ostatní si to tak niekedy povieme.
Otec zomrel veľmi mladý – v roku 1995, mal nedožitých 53. Je nejaké vysvetlenie, prečo mu tak skoro zlyhalo srdce?

Vysvetľovali nám to tak, že srdce športovca je naučené na väčšiu záťaž a keď zostane v pokoji, tak sa takéto prípady stávajú – že športovci po ukončení aktívnej kariéry odídu. Niektorí hovorili, že to bolo aj jeho nadváhou, ale určite nie. Mama mu dávala robiť dva-tri mesiace pred jeho odchodom testy, výsledky, všetko bolo v poriadku a dokonca aj večer pred svojím odchodom ešte hral so spoluhráčmi tenis, telefonoval s mojou mamou a potom v spánku odišiel.

Vy ste dve sestry, museli ste športovať?

Určite nie. Otec vždy hovoril, že profesionálna športová kariéra je pre ženu veľmi náročná, správal sa k nám ako k princeznám, mali sme iný režim. Ale naučil nás všetky základné športy. Nemáme vôbec problém športovať, či už ide o plávanie, lyžovanie, volejbal, tenis, sme športovo nadané, ale skôr sa to potom už prejavilo na našich deťoch.

Riešili ste doma politiku? Novembrovú revolúciu?

Tak ako si to ľudia dnes rozprávajú, tak nie. U nás bol ten prerod skôr iný. Tým, že sme žili aj v západnom Nemecku, aj na Slovensku, tak otec hovoril, aby sme sledovali, ako to kde funguje, každodenný život, aké majú ľudia možnosti. Úplne prirodzene si to človek potom vedel v hlave uložiť a bolo to bez nejakej nenávisti, že niečo je veľmi zle a niečo veľmi dobre. Vyhovovalo mi to.

Prečo ste išli na právo a konkrétne na prokuratúru?

Aj moji rodičia boli prekvapení. Pôvodne som veľmi chcela ísť študovať dejiny umenia. Doma mi rodičia povedali, že si mám nájsť niečo praktickejšie, že toto stále môžem mať ako svoj koníček. Na práve boli výrazné dejiny a hlavne tam nebola matematika. Rozhodla som sa ísť na právo a nikdy som neoľutovala.

 

Foto N – Tomáš Benedikovič

Otec to ešte zažil, keď ste prišli na prokuratúru?

Áno, bol prekvapený, aj sa usmieval. Pre mňa bolo trestné právo to, čo som chcela robiť. Jednoznačne som vždy chcela robiť čisté právo a prichádzal do úvahy iba súd alebo prokuratúra.

Nakoniec však s trestným právom nerobíte. 

Nakoniec nie. V živote je veľa náhod a ako čakateľka na prokuratúre som sa stretla s mojím mužom, ktorý už bol v tom čase sudcom, venoval sa trestnému právu, a rozhodla som sa, že sa nebudeme obaja venovať tejto problematike. Celkom ma potom očaril aj ten netrestný úsek, ktorý má oveľa väčší rozsah.

Ako dlho ste prokurátorka?

28 rokov. Ako čakateľka som nastúpila v roku 1991 a po prokurátorských skúškach som bola prokurátorkou od júna 1993.

Väčšinou sa zaujímame o trestný úsek, ale vy ste boli námestníčkou pre netrestný odbor. Čo to vlastne znamená?

Tento netrestný úsek je pre činnosť prokuratúry veľmi dôležitý a má veľký rozsah. Je to pôsobnosť prokurátora v civilnom procese. Návrhy, vstupy, žaloby. Potom zastupovanie štátu pred súdmi, v poslednom čase najmä oblasť zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Dozor nad dodržiavaním zákonnosti orgánmi verejnej správy, protesty, upozornenia prokurátorov, v stavebnom konaní napríklad.

Na generálnej prokuratúre ste zažili aj Dobroslava Trnku – chodil do práce v maskáčoch, so psom, pod vplyvom alkoholu a teraz skončil ako obžalovaný na súde, pretože roky skrýval v trezore Gorilu, ktorú si tam uložil Marian Kočner. Boli roky jeho pôsobenia najväčšou hanbou prokuratúry?

Určite nás to ako kolegov netešilo. Dejú sa rôzne veci a možno s odstupom času povieme, že toto nebola tá najväčšia hanba.

Ako ste Trnku vnímali?

Čo sme s tým mali robiť? Jeho úpadok a veci, ktoré sa začali diať, prichádzali postupne. Zo začiatku to všetko normálne dobre fungovalo, ale boli za ním ľudia, ktorí ho dostali do nejakých situácií, nie sú ani tak verejne známi a celá hanba zostala na ňom. Ale je dospelý človek, mohol kedykoľvek povedať nie.

Prečo takto skončil?

Neviem si to vysvetliť, je to jeho osobná tragédia.

Za námestníčku si vás vybral Jaromír Čižnár. Prečo a kedy sa tak stalo?

Prečo sa to stalo, je skôr otázka na pána Čižnára. Bolo to v januári 2019. Bývalý námestník René Vanek odstúpil pre komunikáciu s obvinenou Zsuzsovou. Bola to na prokuratúre dovtedy nevídaná vec a vznikla neuveriteľná situácia. Možno aj po tejto skúsenosti si generálny prokurátor povedal, že by chcel na takej pozícii ženu alebo kolegu, na ktorého sa môže spoľahnúť, niekoho neopozeraného a myslím si, že aj preňho to bola lotéria. Poznali sme sa, ale nikdy sme spolu nepracovali, ani sme nemali bližšie kontakty. Išiel do toho a som mu za túto možnosť veľmi vďačná. Prvýkrát bola žena na prokuratúre v takejto pozícii.

Ako ste vnímali Vanekov škandál so Zsuzsovou? Prečo vedie námestník generálneho prokurátora erotickú komunikáciu so ženou, ktorú ani len poriadne nepozná? Veď to je obrovské bezpečnostné riziko.

Áno. Je to zase skôr otázka na muža, ako sa toto môže stať. Možno to bolo v dôsledku osobnej alebo profesionálnej frustrácie, alebo sa kolega nudil. Je to pre mňa nepredstaviteľné a predpokladám, že určite na bezpečnostné riziko pri takejto komunikácii nemyslel.

Dá sa v takejto funkcii nudiť?

Ja som sa určite nikdy nenudila, nemala som čas na prozaickejšie veci, nieto si ešte na internete písať s mladými mužmi.

Už ste povedali, že ste boli prvá žena námestníčka. Ako muži zvládali vašu funkciu a je prokuratúra rezort pre ženy? Museli ste tiež napríklad piť toľko alkoholu? Lebo to nebol len Trnka a celkovo to býval častý problém v bezpečnostných zložkách.

Prokuratúra je určite rezort pre ženy, mám veľa šikovných a úspešných kolegýň. Nie všetci muži ženy zvládajú, stále je to mužská doména a mužský svet a áno, vždy sa nájdu ľudia, ktorí potrebujú neustále niečo kritizovať, ale na ich názore mi nikdy nezáležalo. Záleží mi na názore ľudí, ktorých si vážim. Áno, bol taký mýtus, že na prokuratúre sa veľa pilo. Ale v tých rokoch určite nie viac ako v iných profesiách. Skôr išlo vždy o nejakých jednotlivcov. Niekto musel aj pracovať. Ale musím povedať, že po nástupe pána Čižnára na generálnu prokuratúru sa mnohým ľuďom výrazne zlepšila životospráva.

Práve Čižnár mal taký zlý rečový prejav, že keď mal tlačovú besedu, tak komentáre hovorili, že je opitý.

Je to smutné, ale doktor Čižnár bol profesionál, ktorý by si v živote nedovolil ísť na tlačovú besedu pod vplyvom alkoholu. Pod vplyvom emócií určite áno.

To sme aj videli.

Kto ho nepoznal, musel si zvyknúť na jeho prejav.

Aj Čižnárovi zazlievali, že nekonal dostatočne razantne. Vnímali ste ho lepšie ako Trnku?

Áno. Po nástupe Jaromíra Čižnára som to vnímala, ako keby sa prokuratúra znovu nadýchla a začala znova fungovať. Začali sa kontrolovať lehoty a nastal klasický prokurátorský rytmus. Predtým to bolo také plávanie. Nie každý je dokonalý, každý má svoje dobré a zlé stránky. Spravil pre prokuratúru veľa a určite niektoré veci nedotiahol do konca, bohužiaľ.

Kedy ste sa prvýkrát zoznámili s Marošom Žilinkom?

So súčasným generálnym prokurátorom som sa stretla prvýkrát niekedy na jar 2020, keď ma Jaromír Čižnár požiadal, že sa za mnou Maroš Žilinka zastaví, aby som mu pomohla s nejakými vecami. Prišiel s problémom okolo kauzy Technopol a správou zaisteného majetku. Potom sme sa stretli aj druhýkrát spolu s kolegami, ktorí mu urobili právny rozbor a návod na riešenie.

Ako ste ho vnímali?

Bol veľmi sebaistý, sebavedomý, nemala som z neho nejaký zlý pocit.

Stretli ste sa predtým, ako sa stal generálnym prokurátorom ešte niekedy?

Áno, stretli sme sa ešte raz, s nejakým malým časovým odstupom po týchto pracovných stretnutiach. Zastavil sa za mnou s tým, že bude novým generálnym prokurátorom a v budúcnosti by chcel so mnou spolupracovať.

Kedy to bolo?

To bol možno máj, ešte bolo funkčné obdobie doktora Čižnára, vôbec sa o tom nehovorilo. Voľba sa pripravovala, ale bolo to ďaleko. Aj som na to odpovedala, že ďakujem za túto ponuku, ale ešte je veľmi skoro o tom hovoriť. Ale bola som prekvapená a až potom neskôr som to pochopila.

A ako ste to pochopili?

Ako som to povedala, asi niet čo dodať.

Vyzerá to tak, že politické dohody boli urobené oveľa skôr, ako došlo k voľbe?

To povedať neviem, ale takto to vyznelo. Jeho sebadôvera bola veľká.

Generálnym prokurátorom sa stal v decembri. Povedal vám vtedy, či máte jeho dôveru? Aký ste mali vzťah?

Toto sme vôbec neriešili. Mali sme čisto pragmatický, pracovný, profesionálny vzťah. Stretávali sme sa na operatívnych poradách alebo výnimočne, ak som potrebovala niečo schváliť alebo podpísať. Nikdy neboli nejaké problémy s mojou prácou.

Po zhruba desiatich mesiacoch vás Žilinka odvolal z funkcie. Rade prokurátorov povedal, že pre stratu dôvery. Kedy sa pokazili vaše vzťahy?

Neviem. Niekedy v auguste povedal, že by chcel, aby prišlo k výmene medzi mnou a pánom Kanderom, že on bude prvým námestníkom a aby sa pripravil organizačný príkaz. Ten sa spracoval, do konca augusta sme to nestihli a potom povedal, že stačí, aby to bolo k 15. septembru. To som čerpala už plánovanú dovolenku a keď som sa vrátila, tak si ma po operatívnej porade zavolal s tým, že chce, aby som sa vzdala funkcie.

Ale to ste neurobili.

Oznámila som mu, že to neurobím a ak už so mnou nechce spolupracovať, tak aby ma odvolal. V histórii sa vzdali funkcie iba Vanek a Šufliarsky z dôvodov, ktoré sú všeobecne známe. Ja som takéto problémy nemala.

Povedal vám prečo?

Povedal, že nie sme jeden tím. Povedala som mu, že s tým absolútne súhlasím. Stretávali sme sa výnimočne, vždy len k téme mojej práce a ostatné veci ako zahraničné cesty, prijatia, tak to všetko zastupoval kolega Kandera. Žiadnu trestnú vec alebo personálnu záležitosť so mnou nikdy nekonzultoval.

Ako jediná z vedenia generálnej prokuratúry ste podpísali vyhlásenie, ktorým sa prokurátori zastali Daniela Lipšica. Nemohol byť aj toto Žilinkov dôvod?  

Ak by to bol dôvod, tak to nie je dobrý signál pre prokuratúru. Keby sa ma pán generálny prokurátor opýtal, aký je môj názor, rovnako aj názor na disciplinárne stíhanie prokurátora Kysela, tak by som mu ho určite povedala. Ale jeho moje názory nikdy nezaujímali.

Aký je váš názor? Prečo ste to podpísali?

Aj vzhľadom na moju prax nevidím dôvod na disciplinárne stíhanie Lipšica. Ak by sme boli dôslední a spravodliví, disciplinárny návrh by musel byť podaný na viacerých kolegov. Považujem to len za demonštráciu sily a nepáčilo sa mi to.

Podľa nahrávok Roberta Fica a spol. na chate Robert Kaliňák hovoril zúčastneným už 12. augusta, že „Žilinka včera odstavil Klimentovú, ide veľmi systematicky…“. Pamätáte si, čo sa vtedy stalo?

To je zaujímavé a dosť ma to prekvapuje. Asi to vzniklo tak, že 9. augusta po operatívnej porade ma pán generálny prokurátor zavolal s tým, aby sme sa s kolegom Kanderom vymenili. Ten proces nie je len tak, musí to prejsť legislatívnym procesom. Takže pripravovalo sa to, ale prekvapuje ma, že to bolo s takým krátkym časovým odstupom témou na chate.

Vedelo sa o tom, že sa to pripravuje?

Vedeli to moji najbližší spolupracovníci, kolegovia. Možno kolegovia z legislatívy, ktorí tam pracujú.

Tam pracuje sestra Roberta Fica, však?

Áno.

Žilinka pred svojím zvolením viacerým ľuďom hovoril, že bude s Lipšicom tandem. Aj vy ste to zažili?

Áno, hovoril to aj mne, keď sme mali to stretnutie pred voľbou.

Prečo ten tandem nie sú?

Tandem je veľmi pekné slovo, ale ja som mala pocit, že doktor Žilinka neveril, že bude doktor Lipšic zvolený za špeciálneho prokurátora a od samého začiatku ako sme sa stretli na prvej porade, mi bolo jasné, že spolupráca bude veľmi ťažká.

To bolo už na tej porade vidno?

Áno, bolo. Každý si myslel, že sú kolegovia, priatelia, dvojka, ale zo správania pána generálneho prokurátora nebolo jasné, že chce spolupracovať. Bol tam prejav moci – ja som teraz šéf a bude sa robiť tak, ako ja chcem. Ja som si myslela, že prokuratúra a vedenie je spoločný tím, ktorý pracuje na spravodlivosti.

Keď Jozef Kandera ako kvázi druhý námestník zastavil stíhanie Vladimíra Pčolinského, tak vznikla pochybnosť, či to vôbec mohol urobiť a či ste nemali rozhodovať automaticky vy ako prvá námestníčka, keďže sa Žilinka vylúčil z rozhodovania, pretože sa pozná s Pčolinskými. Aký máte na to právny názor?

Môj názor je taký, že v prípade, ak sa pán generálny prokurátor vo veci vylúčil, ale neviem, či to tak je, lebo spis som nevidela, tak ako vylúčený nemôže vo veci nikoho poveriť. Takže nemohol poveriť kolegu Kanderu, aby vec podpísal a nastúpiť mala prvá námestníčka. A ak sa nevylúčil, čo je tiež možné, tak neviem, prečo to nepodpísal, keď v tom období zároveň podpísal 363-ku na pána Haščáka. Nemôžete sa vylúčiť len trošku. Buď ste, alebo nie ste vylúčený.

 

Foto N – Tomáš Benedikovič

O paragrafe 363 sa veľa diskutuje. Naposledy Žilinka pomohol Petrovi Brhelovi, zastavil jeho stíhanie, hoci traja sudcovia hodnotili konkrétny dôkaz úplne opačne ako generálny prokurátor. Nevyvoláva to podozrenia, či ide o spravodlivé rozhodovanie?

Paragraf 363 nie je zlý, ale za rozhodovanie zodpovedajú vždy ľudia. Nemôžem povedať, či je rozhodovanie dobré alebo zlé, ale je to veľmi zlý signál, ak sa v 21. storočí takto spochybňujú rozhodnutia prokuratúry. Ja som išla do funkcie s tým, že budeme budovať modernú a otvorenú prokuratúru, nie že budeme musieť ešte vysvetľovať naše rozhodnutia. Nie je to dobrý signál.

Základná otázka je, prečo to Žilinka nenechá na súdy. Veď súd má povedať, či niekto je, alebo nie je vinný. Prípad Vladimíra Pčolinského zastavil, keď už prokurátor písal obžalobu.

To, ako sa teraz posudzujú rozhodnutia podľa 363, je veľmi neštandardné. Nikdy doteraz sa takto na prokuratúre nepostupovalo. Zmenil sa aj pokyn generálneho prokurátora. Vždy sa posudzovalo vznesenie obvinenia v čase, keď bolo vznesené. Teraz sa to zmenilo a preskúmava sa celý postup. Zrazu generálny prokurátor hodnotí dôkazy, čo je absolútne neštandardné a je to veľmi veľká moc. Nie je voči tomu možnosť odvolania, je to nepreskúmateľné. Rozhodne generálny prokurátor a tým sa to končí.

Ako vnímate to, že na vypočutí Žilinka hovoril o tomto paragrafe kriticky, vyslovene povedal, že to robí šarapatu, a teraz tvrdí, že bez neho by bol len štatista.

No vidíte a robí to šarapatu stále, je to nezbedný paragraf. Rozhodne nie je hlavnou úlohou generálneho prokurátora uplatňovanie paragrafu 363 Trestného poriadku. Má veľkú škálu ďalších možností, kde môže uplatňovať svoju moc. Ale je to veľmi lákavé, je to veľká moc a spôsobuje to zrejme aj stratu pamäti.

Vy to vnímate kriticky, ale generálny prokurátor zverejnil správu, že ho podporilo 600 prokurátorov z celkového počtu 962. V stanovisku sa píše: „Verejné znevažovanie postavenia a pôsobnosti generálneho prokurátora a neuvážené snahy o zmenu platnej právnej úpravy len na základe rozhodnutí v konkrétnych veciach považujeme za neprípustný zásah do základných princípov právneho štátu.“ Ako táto podpora vznikla?

Ku mne sa ten list nedostal, nikto ma neoslovil. Keď som sa na to pýtala, tak najviac rezonovala zmena platnej právnej úpravy prokuratúry. Prokurátori by chceli, aby prokuratúra zostala tak ako je. To, že to bolo neskôr odprezentované ako podpora generálnemu prokurátorovi, je v 21. storočí smutné. To musím dokazovať, že sa ma ľudia zastávajú?

Koloval aj e-mail z krajskej prokuratúry v Prešove, kde sa písalo, že vyhlásenie sa posiela „na základe pokynu krajského prokurátora“ a kto nesúhlasí, má poslať stanovisko dozajtra do 11:00. To naznačuje, ako keby nič nebolo treba podpísať, ale skôr bolo treba povedať, že nesúhlasím – bolo to tak?

Čo k tomu poviem? Vidíte, ako je to napísané.

Pridal sa aj kontroverzný prokurátor generálnej prokuratúry Jaroslav Kozolka, ktorý zase napísal list pánovi Kyselovi. Kozolka v minulosti donášal vojenskej kontrarozviedke, je autoritou medzi prokurátormi?

Bola som veľmi zaskočená, veľmi smutná a bolo mi skutočne veľmi ľúto, že sa dejú také veci, ktoré sa za čias Trnku, ani Čižnára nediali. Je to porušenie kolegiálnych vzťahov. Človek prokurátor, ktorý tú vec ani nerobil, takto verejne dehonestoval kolegu Kysela. Nikdy by to nerobil, keby nevedel, že za to nebude žiadny následok.

Akých sedem rokov, teraz už vlastne len šesť, čaká prokuratúru so Žilinkom?

Ťažko to vyhodnotiť. Treba byť ostražitý a treba veci veľmi pozorne vnímať. A mali by túto situáciu, ktorá vzniká, pozorne vnímať moji kolegovia.

Nezmení sa aspoň to, že prokurátori budú mať odvahu verejne sa ozvať? To bola aj najväčšia kritika počas verejného vypočutia kandidátov na generálneho prokurátora – prečo mlčali, keď sa na prokuratúre diali také zlé veci.

Nemyslím si, že sa nájde skupina ľudí, ktorá by otvorene vystúpila a povedala svoj názor. Ten režim je uzavretý. A nie je to preto, že by kolegovia neboli kritickí. Často sú veľmi kritickí, ale ísť proti prúdu a s kožou na trh, to je dosť náročné. A hlavne v systéme prokuratúry, kde to môže mať následky a môžete byť postihovaný. Nie je to pre každého. Nie každý má na to odvahu. Novinári sa vždy pýtajú, prečo ste niečo neurobili, prečo ste nebojovali. Ale generálneho prokurátora volia poslanci a potom ako keby od toho dávali ruky preč. Potom je už nejaké pochybenie alebo zlyhanie generálneho prokurátora záležitosťou radových prokurátorov? Určite nie. Nemajú moc to zmeniť. Za éry Harabina bola len hŕstka sudcov, ktorí sa mu postavili a upozorňovali na jeho metódy. A ako skončili? Nikto im nepovie ani ďakujem, ale prídu iní, ktorí majú silnejšie príbehy, a títo ľudia nie sú pre nikoho zaujímaví.

 Ste manželkou sudcu Najvyššieho súdu Juraja Klimenta, ktorý bol Žilinkovým protikandidátom vo voľbe. Môže byť aj to dôvod, prečo vás odvolal z funkcie?

 Myslím si, že áno a určite v tom bol nejaký plán.

Keď váš manžel kandidoval, tak na otázku, či sa vzdáte pre neho svojej kariéry, povedal: „Nevidím dôvod, aby sa vzdávala pozície prokurátorky generálnej prokuratúry netrestného úseku, na ktorej kvalifikovane a úspešne pôsobí takmer 20 rokov. Samozrejme, že sa bude musieť vzdať svojej riadiacej funkcie.” Boli ste pripravená vzdať sa funkcie?

Samozrejme. Predsa funkcia nie je na doživotie, ani niečo svetoborné, hoci veľa mojich kolegov to tak vníma. Funkcia je len na určité obdobie, úsek profesionálnej praxe, keď máte možnosť zmeniť veci, ktoré nefungujú, pomôcť ľuďom a rezortu.  Alebo aj nie, v niektorých prípadoch. Funkcia pre mňa nie je niečo, čo by som musela mať. Aj do tejto funkcie som išla bez toho, aby som bola kariérny funkcionár. Bola to prvá funkcia. Nebola som ani vedúca oddelenia, ani riaditeľka odboru, takže sa cítim veľmi slobodná.

Zostávate na prokuratúre?

Áno, som radová prokurátorka a zostávam na prokuratúre. Ja prokuratúru milujem, je to moja práca a zostávam na netrestnom odbore.

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre
Nachádzaš sa tu: Hlavná stránka Dokumenty Externé Prokurátorka Klimentová: Problémom sú ľudia, ktorí rozhodujú, nie paragrafy

Kontakt

e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

 

Naši partneri