Sudkyňa Jelínková Dudzíková: Ak neprejde Kolíkovej reforma, je to dobrá správa pre súdnictvo

Dana Jelínková Dudzíková. Foto N - Vladimír Šimíček| dennikn.sk | Veronika Prušová | 18. novembra 2021 | 

Dana Jelínková Dudzíková. Foto N – Vladimír Šimíček

Sudkyňa Krajského súdu v Bratislave Dana Jelínková Dudzíková poslala predžalobnú výzvu ministerke spravodlivosti Márii Kolíkovej, lebo sa jej dotkli vyjadrenia o korupčných sudcoch. Kolíková v Rádiu Expres na otázku moderátora, či sa súdnej mape bránia skorumpovaní, povedala: „No tak samozrejme, že určite aj tí sa bránia, pretože už ten spôsob korupcie bude o to zložitejší.“

Jelínková Dudzíková je sudkyňou zhruba rok, začínala na Okresnom súde Bratislava I krátko po akcii Búrka a zatýkaní sudcov a len nedávno prešla na odvolací súd. Posledné mesiace patrí ku kritikom súdnej reformy.  V rozhovore sa dočítate aj o tom:

  • prečo vyjadrenie, že proti reforme sú aj korupční sudcovia, vníma ako zastrašovanie;
  • prečo je citlivá na slová o sudcoch, ale pri výroku o novinároch ako prasatách je zdržanlivá;
  • prečo nesúhlasí s návrhom súdnej mapy;
  • čo pomôže justícii pri dlhých konaniach a nízkej dôveryhodnosti a do akej miery za to môžu sudcovia;
  • čo si myslí o kolegoch, ktorí nerešpektujú protipandemické opatrenia.

Ste sudkyňou, ale aj blogerkou. Jeden z vašich posledných blogov bol vlastne predžalobnou výzvou pre ministerku spravodlivosti Máriu Kolíkovú. Čo sa vás tak dotklo na jej vyjadreniach? 

Najskôr by som vysvetlila, prečo som sa stala sudkyňou blogerkou a prečo takto realizujem slobodu prejavu sudcu. Mali sme pocit, že náš názor na fungovanie súdneho systému a súdnej mapy nie je vypočutý a nepreráža k verejnosti. Preto som si na portáli Denníka N zriadila blog a venujem sa tam veciam súvisiacim s fungovaním súdneho systému.

A prečo teda tá predžalobná výzva? 

Uvedeným verejným vyjadrením ministerky došlo k verejnému potrestaniu či verejnému zastrašeniu sudcov, ktorí sú kritikmi súdnej mapy. Použila všeobecný hodnotiaci úsudok, ktorý nie je opretý o dostatočný skutkový základ, na čo sme ju opakovane upozorňovali. Aj na začiatku mala pri reforme takúto rétoriku, potom ako keby uznala, že to nie je vhodné, a na chvíľku s tým prestala. Teraz opätovne vyjadrila hodnotiaci úsudok voči sudcom, ktorí sú kritikmi súdnej mapy.

Dotklo sa ma to. Som verejná kritička a myslím si, že vecná. Okrem toho, že moja sloboda prejavu bola týmto verejne sankcionovaná, dotklo sa to mojej cti a dôstojnosti. Do justície som vstúpila s tými najlepšími úmyslami, podobne ako všetci moji kolegovia. Toto si nezaslúžime.

Ministerka na otázku, či sa reforme bránia korupční sudcovia, povedala, že aj tí. Nepovedala, že len korupční sudcovia. Tak prečo sa vás to dotklo? 

Pretože „aj tí sa bránia“ znamená, že v našej skupine kritikov súdnej mapy sa nachádzajú sudcovia, ktorí sú skorumpovaní, a to je neprijateľné. Nemôžeme kriminalizovať kritikov a vybočiť z rámca vecnej kritiky a diskusie. Dotklo sa ma to aj zo všeobecného pohľadu. Justícia sa borí s nedostatkom dôvery verejnosti, my sa skutočne snažíme o jej znovunadobudnutie. Organizujeme rôzne besedy so študentmi, komunikujeme s verejnosťou, naozaj sa otvárame najviac, ako sa dá. Bolo to nefér a trošku taká podpásovka. To posledné, čo občan potrebuje v tomto neľahkom pandemickom, ekonomicky ťažkom období, je počuť takúto nepravdu.

Nikoho nemenovala, napriek tomu ste sa v tom citáte našli? 

Nenašla som sa v ňom, našla som tam tú niť, na ktorú sme ju upozorňovali začiatkom roka. Táto argumentácia nie je správna. Súdna mapa má totiž dva rozmery. Jeden je, že má pretrhnúť korupčné väzby, a to si musí ministerka obhájiť, na základe čoho to tvrdí. Druhý rozmer je, že korupciu používa aj vo vzťahu ku kritikom súdnej mapy. Prišlo mi to ako neférový spôsob komunikácie. Reformu vnímam nielen tak, že ideme reformovať sídla, budovy, ale máme predsa reformovať aj kultúru komunikácie. Bola to skratka, ktorá je možno v politike prípustná, ale keď sa rozprávame o súdnom systéme, prišlo mi to ďaleko za čiarou.

Čo očakávate od predžalobnej výzvy? 

Očakávam, že pani ministerka verejne vysvetlí, ako to myslela. A to tak, aby nikoho nenechala na pochybách, či je motiváciou kritiky súdnej mapy snaha zachovať pretrvávajúce korupčné väzby. Pokiaľ nedôjde k vysvetleniu, už mám pripravený nástrel žaloby na ochranu osobnosti, respektíve aj žaloby na ochranu slobody prejavu sudcu. Verejne sa k nej nebudem vyjadrovať, lebo nechcem ovplyvňovať verejnú mienku ani budúceho zákonného sudcu. Nech sa s tým vysporiada sudca, ako uzná za vhodné.

Kto by potom o takej žalobe mal rozhodovať, keďže ste sudkyňou? 

Niekto, kto bude budiť zdanie nezávislosti a nestrannosti v očiach verejnosti, ale aj oboch účastníkov konania. Musí sa nájsť taký súd či sudca. Na Slovensku to možné bude.

Budete žiadať len ospravedlnenie alebo aj finančné odškodnenie? 

Len verejné ospravedlnenie, respektíve ospravedlnenie s oprávnením na jeho zverejnenie.

Ministerka spravodlivosti Mária Kolíková. Foto N – Tomáš Hrivňák

Ste takáto citlivá na vyjadrenia vo verejnom priestore len voči sudcom alebo všeobecne? 

Všeobecne vo verejnom priestore ma mrzí, že sme sa neposunuli. Asi desať rokov som pôsobila aj v komunikácii so zahraničnými zložkami justičného systému a dosť ma mrzí, že sme od tej úrovne dosť vzdialení a ani sa jej nepribližujeme. Nechcem spraviť krok späť, pretože som zvyknutá diskutovať na inej úrovni, ako teraz aktuálne verejne sledujeme. Vyjadrujem sa však len k tým vyjadreniam, ktoré sa týkajú fungovania súdneho systému, pretože nie som politický komentátor. Musím si ustrážiť mantinely, ktoré som si naštudovala podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. K čomu sa ako sudkyňa môžem a ako vyjadriť.

Napriek tomu sa spýtam: ako hodnotíte vyjadrenia Roberta Fica o tom, že novinári sú prasatá? 

Judikatúra ESĽP hovorí, že sudca sa môže vyjadrovať aj k veciam, ktoré zasahujú do politického života, pokiaľ sa týkajú fungovania súdneho systému. Je to vo verejnom záujme, aby verejnosť vedela, čo si o tom sudca myslí. To, čo spomínate, je skôr o fungovaní spoločnosti a celkovej politickej kultúry. Ja by som sa takto nevyjadrila a predpokladám, že ani žiaden z mojich kolegov. Zrejme si nemôžem dovoliť verejne vyjadriť nejaký jednoznačný hodnotiaci úsudok.

Za seba môžem povedať, že som sa rozhodla ísť s kožou na trh a svoje názory prezentovať. Ak som niekde niečo prestrelila, nemám problém za to niesť dôsledky a ospravedlniť sa. Nie som si toho však vedomá.

Poďme k téme súdnej reformy. Súdna mapa bola o rušení súdov, ich zlučovaní do väčších súdnych obvodov. Vyzerá to tak, že politicky je nepriechodná a nakoniec z nej nič nebude. Je to dobrá správa pre súdnictvo?

Je to dobrá správa pre súdnictvo. Reforma, tak ako bola pripravená, neriešila akútne problémy justície, ktoré sme definovali. Naopak, vznikalo riziko, že bude mať presne opačný efekt. Spomeniem dva kľúčové momenty, a to personálnu a aj finančnú poddimenzovanosť odborného administratívneho aparátu. Asistentka sudcu má nástupný plat 713 eur v hrubom a vysokoškolsky vzdelaný vyšší súdny úradník tuším 1100 alebo 1200 eur v hrubom. A ani po odpracovaných rokoch to nejde závratne do výšok. Nerozprávame teda o finančnej motivácii, len o oduševnení pracovať pre justíciu.

Bolo veľké riziko, že o týchto ľudí prídeme. Vychádzali sme aj z toho, že ten istý počet sudcov a ten istý počet administratívneho aparátu, mínus nejakí odídenci, ani pri najlepšej vôli predkladateľa nemôže spôsobiť efekt, že súdne konania budú rýchlejšie. A nesúhlasím ani s tvrdením, že budú spravodlivejšie, pretože tým pádom ako keby doposiaľ súdy nerozhodovali spravodlivo.

Z toho, čo hovoríte, mi vychádza, že ak zvýšime platy administratíve, sudcovia budú rozhodovať rýchlejšie? 

Riešením je finančne posilniť administratívny aparát a posilniť ho aj po personálnej stránke. Myslím si, že to bol predseda Najvyššieho súdu, ktorý povedal, že toto by vedelo pomôcť justícii. Na osobnom príklade viem povedať, že na Okresnom súde Bratislave I som vykonávala naraz tri funkcie.

Okrem sudcovskej som vykonávala aj práce, ktoré by za iných okolností mohol vykonávať vyšší súdny úradník. Musela by som však naňho čakať, pretože som ho zdieľala s inými sudcami. K tomu som bola ešte „styčným“ dôstojníkom pre ministerstvo spravodlivosti, pretože keď som nastúpila na súd, tak obchodný register bol v kolapsovom stave. Bolo 52-tisíc nevybavených návrhov na zápis. Urobili sme preto projekt, do ktorého sme zapojili vyšších súdnych úradníkov aj z iných oddelení. Robili nadčasy. Mala som tri funkcie, čo mi v danom momente neprekážalo, keby som však mohla byť len sudkyňou, viem vybaviť viac vecí.

A čo s tým, že niektorý sudca musí rozhodovať rôzne agendy? Napríklad okrem obchodnej aj rozvody? To je v poriadku? 

Problém pri súdnej mape bol v tom, že sme si nezadefinovali súdy, na ktorých je špecializácia zanedbaná a chýba tam. Skúsenosti mám len prevažne z bratislavských súdov a za tie môžem povedať, že na nich špecializácia zachovaná je. Veľa som pojednávala aj na Okresnom súde v Topoľčanoch, ktorý bol pôvodne určený na zrušenie. Ale aj o ňom viem, že na ňom špecializácia zachovaná bola.

Sú súdy, kde je delená agenda. Napríklad v Trnave bolo obchodno-správne kolégium, zatiaľ čo v Bratislave na krajskom súde máme obchodné a správne kolégium. Ide o to, či ide o také odvetvia práva, ktoré sú také vzdialené, aby sa vylučovalo, že sa na ne sudca môže sústrediť. Sama som bola obchodno-správna advokátka a teraz obchodno-správna sudkyňa. Všeobecný prehľad a nadhľad nie je zlý. Aj Európska komisia pre efektívnosť justície (CEPEJ) povedala, že netreba špecializáciu preceňovať. Neviem si predstaviť kombináciu civilu a trestu. To je vražedná kombinácia.

Nemôže byť špecializácia dobrá aj na to, aby nám nevznikali dve rôzne rozhodnutia na takmer identický právny problém?

Nevedela som sa stotožniť ani s tým, že budú rýchlejšie rozhodnutia, lebo sudca bude riešiť podobné prípady. Každý prípad je iný. Aj na Najvyššom súde na podobný skutkový či právny stav môže nastať úplne rozdielny pohľad, a to v závislosti od odtieňov toho prípadu. Predstava, že sa spraví do šíku „iks“ prípadov, na ktoré už bude sudca dávať len pečiatku, lebo už má know-how, je veľmi ďaleko od pravdy.

Na Okresnom súde Bratislava I sú spisy všade. Foto N – Vladimír Šimíček

Začínali ste na Okresnom súde Bratislava I, na ktorom je veľmi zlá situácia. Chýbajú mu sudcovia aj administratíva. Nepomôže, ak sa všetci bratislavské súdy zlúčia do jedného mestského súdu? 

Nepomôže to súdu ani účastníkom konania. Naša argumentácia totiž nie je o sudcoch, ale o účastníkoch. Za obchodný úsek toho súdu viem povedať, že sudca tam má v priemere osemsto spisov na vybavenie. Návrh o zlúčení do mestského súdu počíta s tým, že sudcom tých zhruba osemsto spisov aj zostane. Prerozdeľovať aj medzi iných sudcov sa majú len staršie spisy. Väčšina tej masy je však mladšia ako päť rokov.

Ako týmto sudcom napríklad pomôže, keď budú mať administratívu, ktorá bude dobre ohodnotená? Rozhodujú predsa sudcovia. 

Okresný súd Bratislava I je špecifický tým, že mu nechýba len odborný aparát, ale aj sudcovia. Pokiaľ viem, mala by to už istým spôsobom sanovať aj súdna rada. Chýba tam asi desať či jedenásť sudcov.

Proti reforme protestovali zamestnanci súdov. Zúčastnili sa na protestoch aj sudcovia? 

Áno. Z ich pozície to nebol protest, lebo ten nie je dovolený. Sudcovia štrajkovať nemôžu. Bola to forma vyjadrenia podpory zamestnancov súdov pri formulovaní ich požiadaviek. Chceli sme zamerať pozornosť ministerstva aj na nich. Z nášho pohľadu totiž bol zanedbaný prieskum toho, čo spraví súdna mapa so zamestnancami súdov.

Protest zamestnancov sudcov Krajského súdu v Bratislave k navrhovanej reforme súdnej mapy pred Ministerstvom spravodlivosti SR v Bratislave. Foto – TASR

Kto začal medzi nimi šíriť, že prídu o svoje miesta? 

Neviem, kto to začal šíriť. Viem, že ministerka hovorila, že to nie je pravda. Vychádzame však z myšlienky, že zamestnanec nebude mať inú možnosť, ako preorganizovať svoj život kvôli sídlu súdu, alebo z neho odíde. Ak by aj na súd dochádzal, tak sa mu to finančne neoplatí. Príspevok 100 eur mesačne nič nerieši.

Nevychádzalo sa z toho, že by mali byť prepustení, ale zmena súdnej mapy sa pre nich rovná, že budú musieť prehodnotiť, či sú schopní do práce dochádzať. Sama ministerka mala na rozporovom konaní v tabuľkách rezervu aj pre možný odliv zamestnancov. I keď tie predpisy služobného zamestnaneckého pomeru nepoznám, porozumela som tomu tak, že v prípade reorganizácie je možnosť, aby zamestnanec povedal, že nesúhlasí s novými pracovnými podmienkami.

Podľa posledného návrhu súdnej mapy malo reálne zaniknúť len veľmi málo súdov. Všetky ostatné mali ostať len akýmisi regionálnymi pobočkami. Nebola to teda zbytočná panika? 

Nie. Ministerka deklaruje, že nejaký súd teraz ostane pracoviskom, my však nevieme dokedy, v akej forme a čo bude z toho vyplývať. Bude jedno stredisko, z ktorého sa bude riadiť chod súdu, čo bude sídelný súd. Vopred nevieme, aké sú pravidlá hry, na ktoré sa majú pripraviť účastníci konania, sudcovia a ani odborný administratívny aparát. Bola to veľká neznáma, ktorú si nemôžeme dovoliť. Aj preto sa hlasne ozývam.

Už si nemôžeme dovoliť žiadnu chybu. Nielen kvôli tým udalostiam, ktoré sa v súdnictve stali, ale aj kvôli tomu, v akom štádiu je naše súdnictvo vo vzťahu k prieťahom. Musíme si urobiť dopadové štúdie. Je dôležité dokončiť aj projekt „váženia prípadov“, nech skutočne vieme, kde a akého sudcu potrebujeme.

Kto organizoval tie protesty? 

Odborová organizácia.

Je pravda, že sa na ne zvolávali ľudia cez rozhlasy súdov? 

Zástupca odborovej organizácie zrejme požiadal o prístup k rozhlasu a ohlasoval, že budú protesty. Nevidím na tom nič zlé a bola som prekvapená, keď sa k tomu vyjadrovala ministerka. Ak odborár potrebuje niečo oznámiť, okrem emailu, nevidím na tom nič šokantné.

Vyzerá to, že tých ľudí na ulicu naháňali. 

Skôr išlo o to, že boli stále rozporové konania a výsledkom jedného bolo absolútne nepochopenie požiadaviek zamestnancov súdov. Na to nasledoval okrúhly stôl. Chápala som to skôr v tomto časovom rámci.

Spomenuli sme, že problémom súdnictva sú prieťahy v konaní, ešte väčší problém je nízka dôveryhodnosť. Čo s tým? 

Vo všeobecnosti alebo konkrétne? Viacerí sudcovia sme dali dokopy komunikačnú platformu, cez ktorú sa vyjadrujeme, komunikujeme. Máme peknú odozvu od študentov práva, ktorí majú snahu komunikovať so sudcami o tom, kde ako právny štát stojíme a kam smerujeme. Organizujeme aj debatné stretnutia. To je teda jedna forma, také otvorenie sa verejnosti.

Druhou formou sú zrozumiteľné a presvedčivé rozhodnutia. Jedna cesta je teda taká úradnícka, dať účastníkovi konania rozhodnutie, ktorému bude rozumieť a ktoré bude mať v primeranom čase. Druhá cesta súvisí s otváraním sa verejnosti, na čom sa snažíme pracovať. Naštudovala som si preto limity slobody prejavu sudcu. Pre mňa je totiž veľmi vágne tvrdenie, že sudca má byť zdržanlivý, aby bol dôstojný. A vyrušovalo ma to.

Preto ste sama na seba podali podnet na súdnu radu? 

Preto som to urobila, lebo som si prečítala všeobecný hodnotiaci úsudok bez vysvetlenia, ako k nemu autor dospel. Týkal sa hodnotenia sudcov, ktorí podpísali otvorený list proti reforme, a vyznelo tam tiež nejaké hodnotenie k blogerom.

Spresním to. Išlo totiž o rozhovor člena súdnej rady Pavla Žilinčíka pre Denník N, ktorý nemal nič proti sudcovskému aktivizmu. Len mal pocit, že „niektoré z dnešných vyjadrení sa zdajú ako nie od osobnosti ušľachtilého ducha, ale skôr ako od veľmi nahnevaného blogera, ktorý stratil všetky zábrany“. 

Našla som sa v tom kvôli tomu blogerstvu. Napísala som súdnej rade, nech zistí, či sa to malo vzťahovať na mňa, a ak áno, tak by som rada vedela, prečo takéto vyjadrenie prišlo. Nech sa tým etická komisia zaoberá. Ak vyhodnotí, že moje blogy prekročili nejaký rámec, musím vedieť v čom a prečo. Nemám problém sa ospravedlniť za nejaké výroky alebo ich skorigovať. Pokiaľ nebudem so závermi etickej komisie súhlasiť, zistím, či je to preskúmateľné v správnom súdnictve, a pôjdem si naďalej svojou cestou. Viacerí to však pochopili, že sa to týka mňa, lebo som jediný sudca bloger. Viacerí sa mi ozvali, či viem, že nemám ušľachtilého ducha. Ja si myslím, že ho mám.

Máte odpoveď súdnej rady? 

Nie.

Stali ste sa sudkyňou vlani a nastúpili ste na Okresný súd Bratislava I, ktorý bol personálne zdecimovaný po policajnej akcii Búrka, keď skončilo s putami na rukách celkovo trinásť sudcov. Aká bola atmosféra na súde, keď ste tam prišli? 

Bolo to zvláštne. Na súde bolo cítiť duch Búrky. Sudcovia, ktorí tam ostali a stále tam sú, čelia dvojakému stresu či tlaku. Jeden je z tej zaťaženosti, teda tých zdedených spisov, a druhý je pošramotená povesť.

Chodíte denne do práce a kolegu, s ktorým sa musíte nejako ľudsky zblížiť, lebo sa stretávate na chodbách, potom odvedie NAKA. Je to šok, s ktorým sa treba vysporiadať. Vo finále však nie je čas na nejaké veľké psychoanalýzy a obzretia sa dozadu, pretože je tu bremeno tých spisov a zodpovednosť voči účastníkom konania. Tá téma tam rezonovala. Bola to silná vec.

Symbolom Búrky sa stala bývalá štátna tajomníčka ministerstva spravodlivosti a exsudkyňa Monika Jankovská. Foto N – Tomáš Benedikovič

Dlho ste boli advokátkou a správkyňou konkurznej podstaty, čiže ste sa na súdny systém pozerali zvonka. Teraz ste jeho súčasťou. Akú mieru zodpovednosti za tú nízku dôveryhodnosť súdnictva majú samotní sudcovia? 

Keď som bola človekom zvonka, pre mňa bola dôveryhodnosť narušená tým, že sa nedostatočne komunikuje a vysvetľuje. Ako keby súdna moc bola jednou šedou budovou, kde si človek len chodí pre rozhodnutia bez nejakého prístupu a snahy vysvetliť. Tak si to pamätám z čias minulých. Ťažko povedať, aký podiel na tom majú sudcovia. Keď som chodila pojednávať ako advokátka, tak som mala sudcov rozdelených na vždy pripravených a tých nepripravených.

Akú mieru zodpovednosti teda na nízkej dôveryhodnosti majú sudcovia?

Neviem. Nebolo to tak, že by to delenie bolo 50 na 50. Skôr to bola výnimka, respektíve by som povedala, že desať, možno dvadsať percent, keď som mala pocit, že ten sudca nebol pripravený. Bol to môj pocit, on si možno myslel, že pripravený je. Zrazu sme len zistili, že my niečo rozprávame a sudca to nevie nalistovať, nebol zorientovaný o čom sa rozprávame.

Ako dôveryhodnosti súdnictva pomáhajú sudcovia, ktorí sa bráni protipandemickým opatreniam? Napríklad sudca Miľan zo Zvolena odmietal nosiť rúško, respirátor, dať sa testovať. 

K dodržiavaniu protipandemických opatrení sa vyjadrovať nebudem, lebo som v správnom kolégiu. Môžem o tom v budúcnosti rozhodovať. Či je to dobrý signál smerom k dôveryhodnosti verejnosti? Pre mňa nebol dobrým signálom pre dôveryhodnosť justície v prípade sudcu Miľana prísť s novinármi a policajtmi do pojednávacej siene. Nepáčilo sa mi to. V teste proporcionality mi to prišlo príliš. Vyrušilo ma to. Ak by som to mala hodnotiť, celá situácia bola nešťastná. Jeho konanie a aj konanie, ktoré nasledovalo. Neprišlo mi to ako kultivované riešenie.

Novinári tam prišli zrejme preto, že Zvolen je malé mesto, a tak sa dozvedeli o sudcovi, ktorý odmieta rešpektovať čokoľvek. Ako by ste vy riešili situáciu, keď po niekoľkých upozorneniach a sťažnostiach kolegov ten sudca nič nerešpektuje? 

Pojednávacia sieň je pre mňa posvätné miesto. Preto sa mi nepáčila ani politická debata ministerky v pojednávacej miestnosti špecializovaného súdu. Mám to v hlave nastavené tak, že ak by sa takéto veci mali riešiť, tak nie počas pojednávania.

Bolo to pred pojednávaním.

Tak nie v pojednávacej sieni a nie za účasti policajtov a ešte aj kamery. U nás na Okresnom súde Bratislava I to riešil predseda Ján Golian iným spôsobom a myslím si, že by som sa skôr prikláňala k takémuto riešeniu.

Bavíme sa o sudcovi Branislavovi Harabinovi, ktorý tiež odmieta nosiť respirátor. Predseda súdu ho „presadil“ na iný úsek, kde neprichádza tak do kontaktu s účastníkmi konania. To neznamená, že neohrozuje zvyšok súdu. 

To by som nechala na orgány, ktoré to budú riešiť. Ak by som si mala urobiť odstup od toho, či je to dôveryhodné alebo nedôveryhodné, ide o to, ako konflikt riešime. Pani predsedníčka súdu zo Zvolena to mala plno vo svojej kompetencii, to nemôžem spochybňovať. Ja mám tú mieru citlivosti posunutú inak.

Stále ostáva faktom, že títo sudcovia nerešpektujú opatrenia. Väčšina verejnosti však očakáva, že sudcovia by mali byť prví, ktorí ich rešpektovať budú. Preto sa pýtam, ako prispievajú k dôveryhodnosti justície. 

Kolegu Miľana nepoznám. Branislav Harabin bol mojím kolegom na Okresnom súde Bratislava I a mám ho ako kolegu rada. Je to jeden inteligentný človek, ktorý má svoj právny názor, ktorý sa rozhodol vyjadrovať spôsobom, ako sa rozhodol. To, že naráža na mantinely fungovania v rámci kolektívu a justície, riešil predseda súdu a to je všetko, čo by som k tomu chcela povedať.

Podali ste podnet na seba, ale aj na Jaroslava Maceka zo žilinského súdu, a to kvôli tomu, že prevzal cenu od americkej ambasády. Bola to Cena Jána Kuciaka za presadzovanie transparentnosti. V čom ste videli problém? 

Nepodávala som to vyslovene naňho, ale všeobecne, a to v širšom kontexte. Už dlhšie ma vyrušovali aj také ceny, ako je Judikát roka. Príde mi, že sudca dostáva peniaze od štátu, aby vykonával svoju funkciu najlepšie, ako vie. V podstate je to jeho povinnosťou, aby vydával zákonné, dobré, najlepšie rozhodnutia. Nevidím dôvod, aby sa nejakým spôsobom selektovalo, ktoré je hodné väčšieho významu. Občan dostáva judikát roka aj na okresnej úrovni. Ak matka nemá výživné, nemá peniaze, tak pre ňu je judikát roka, že jej súd nejaké výživné prizná. Dlhodobejšie som sa nad tým zamýšľala, aké sú pritom východiská a kritériá. Potom prišiel moment, že cudzí zastupiteľský úrad udelil cenu sudcovi. Preto som túto tému rozhodla otvoriť. Zaujalo ma to.

Prečo? 

Nie je to nič osobné voči doktorovi Macekovi. Prišlo mi to čudné, že prečo by teraz za výkon práce, kde dostávame zákonom garantovanú plácu, mal cudzí zastupiteľský úrad vytiahnuť jedného sudcu či súd a povedať, že ho chce oceniť. Nerozumela som, ako si to mám v hlave rozložiť. Prišlo mi to nenáležité. Ak by to bolo ocenenie za publikačnú činnosť, či za niečo, čo nesúvisí s rozhodovaním, tak by som to chápala.

Čo je na tom zlé, ak sa takto pozitívne spropaguje práca súdu, ktorý to asi robí dobre? 

Myslím si, že to nie je celkom fér voči ostatným sudcom a súdom.

Môžete sa aj vy snažiť a byť ocenení, či nie? 

Práve o tom hovorím. Sudca nemá byť závislý od ocenenia a preberateľom cien. Je tu preto, aby makal a robil, ako mu zákon ukladá. Máme vnútorné hodnotiace mechanizmy. Prišlo mi to nefér voči ostatným súdom, respektíve som tomu nerozumela. Tak som si povedala, že otvorím k tejto téme diskusiu. Predbežný výstup, ktorý bude budúci týždeň na súdnej rade, som si už prečítala.

Etická komisia v tom problém nevidí. 

Také niečo som sa tam dočítala.

Dana Jelínková Dudzíková. Foto N – Vladimír Šimíček

Okrem advokátky ste boli aj správkyňou konkurznej podstaty, ktorí tiež nemali najlepšiu povesť. Spomínala sa konkurzná mafia a v tejto súvislosti najmä dnes obvinený Zoroslav Kollár. Poznali ste ho? 

Nie. Poznám ho len z médií. Bola som správkyňa, ktorá v prípade vytunelovaných spoločností naháňala týchto ľudí cez odporovacie žaloby či trestné oznámenia. Rozhodne som do konkurznej mafie nepatrila.

Prečo ste sa chceli stať sudkyňou? 

Už som mala pocit, že som sa dostala do akejsi krízy advokátskej identity. Chcela som si už v hlave odstrániť tie klapky a mantinely, keď som sa roky pozerala na prípad len z jedného pohľadu. Chcela som sa na to pozerať z nezávislého pohľadu. Keď som absolvovala výberové konanie, tak som prestala vykonávať advokátsku činnosť a rok som si dala taký odstup.

Pred zhruba rokom ste sa stali okresnou sudkyňou. Dnes už ste na Krajskom súde v Bratislave, neúspešne ste kandidovali aj na Najvyšší správny súd. Kde sa vidíte o päť rokov? 

To je taká korporátna otázka.

Zaujíma ma, či sa vidíte na Najvyššom správnom súde alebo úplne inde? 

Som rada, že súdna rada splnila neľahkú úlohu a rozbehla Najvyšší správny súd. Neviem, kde sa vidím o päť rokov. Som rada, že robím správne právo na Krajskom súde v Bratislave. Začala som prednášať medicínske právo a okrem toho vytvárame frankofónnu platformu v rámci justície. Nejaké méty si nedávam.

Frankofónnu platformu vytvárate s predsedom súdnej rady Jánom Mazákom. Súčasťou otvoreného listu zo začiatku roka, ktorý bol proti reforme, bolo aj vyslovenie nedôvery Mazákovi. Už mu dôverujete? 

Vyslovenie nedôvery sa týkalo súdnej mapy a aj listu pre poradný výbor európskych sudcov. Na vytvorení platformy sme sa obaja zhodli, tam navzájom dôveru požívame. K téme súdnej mapy či generálnej prokuratúry a využívaniu paragrafu 363, sme v absolútnej nezhode. O tom to je. Treba komunikovať a nájsť priesečník a keď sa nenájde, tak dobre.

Keď spomíname súdnu radu, tak budúci rok sú sudcovské voľby. Budete kandidovať? 

Som členkou Združenia sudcov Slovenska, ktoré kandidátov ešte nepostavilo, alebo ešte o tom neviem. Pokiaľ by ma niekto s touto požiadavkou oslovil, bola by to pre mňa česť a určite by som sa nad tým zamyslela.

 

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre
Nachádzaš sa tu: Hlavná stránka Dokumenty Externé Sudkyňa Jelínková Dudzíková: Ak neprejde Kolíkovej reforma, je to dobrá správa pre súdnictvo

Kontakt

e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

 

Naši partneri