Bývalá sudkyňa Javorčíková: Sudcom najviac ublížili sudcovia samotní (+ video)

Foto N - Tomáš Benedikovič| dennikn.sk | Veronika Prušová | 30. novembra 2021 |

Foto N – Tomáš Benedikovič

Do roku 2019 bola viac ako dvadsať rokov sudkyňou. Pôsobila na Krajskom súde v Bratislave a práve jej odchod z justície inšpiroval Zuzanu Piussi k tomu, aby nakrútila film Očista. Desať rokov predtým mal premiéru film Nemoc tretej moci, ktorý sa takisto zaoberal pomermi v justícii. Katarína Javorčíková je autorkou námetu dokumentu Očista. V rozhovore hovorí nielen o tomto filme, ale aj o tom:

  • prečo v roku 2019 nadobudla pocit, že už nechce byť sudkyňou,
  • či nie je najväčším problémom súdnictva to, akí ľudia sú sudcami,
  • na akej téme sa dnes sudcovia názorovo delia,
  • prečo sú aj proreformní sudcovia zo súčasného vývoja sklamaní.

Ste autorkou námetu filmu Očista, ktorý je o justícii. Nakrútila ho Zuzana Piussi, ktorá na premiére povedala, že ste ten film vyprovokovali, keď ste si v roku 2019 prerušili činnosť sudkyne preto, lebo na Slovensku sa nedá byť sudkyňou. Zmenilo sa odvtedy niečo na týchto vašich pocitoch? 

Predovšetkým by som chcela uviesť presný význam mojich slov. Laici možno nerozoznávajú nuansy tak ako právnici. Nepovedala som, že sa nedá byť sudkyňou. To sa určite dá. Vymenovala som dôvody, pre ktoré som už ďalej sudkyňou nechcela byť.

Prečo ste ňou nechceli byť? 

[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Bola som sudkyňou vyše 25 rokov a tie podmienky sa stále nemenili. Nevidela som východisko, ako rozhodovať o spisoch včas a kvalitne tak, aby som aj ja mala duševnú pohodu a súkromný život. Mala som pocit beznádeje, že sa nič nemení, hoci došlo k politickým zmenám a menil sa aj manažment súdnictva. Všetko však závisí od konkrétneho súdu a konkrétneho vedenia a od vzťahov, ktoré na súde sú.

Video: Exsudkyňa Javorčíková: Threema je o novej generácii sudcov, netreba čakať, že problém vyhnije
(autorky: Veronika Prušová, Martina Koník)

https://youtu.be/vK2UG_i7ogg

Máte pocit, že za tie dva roky sa niečo výrazne zmenilo? 

Nemyslím si, že sa to na najviac preťažených súdoch zmenilo. Zatiaľ sa len hľadajú cesty, ako to zmeniť. Stále máme súdy, kde sa rozhoduje veľmi dobre, bez nejakých problémov, pokiaľ ide o zaťaženosť sudcov. Sú však súdy, ktoré sú dlhodobo veľmi preťažené a sudcovia na nich sú vyhorení. Hľadajú cestu, ako uniknúť z toho zovretia, pretože je to ľudsky aj odborne veľmi náročné.

Pri premiére filmu Očista. Vpravo autorka Zuzana Piussi a v strede dramaturg Vít Janeček. Foto – N

Vo filme Očista sa prelínajú príbehy dvoch ľudí. Prvý je o bývalej žeriavničke ružomberských papierní, vdove, ktorú privatizér Milan Fiľo zažaloval pre 300-tisíc eur. Ona prišla šesť či sedemkrát na pojednávanie do Bratislavy a aby to stihla, vždy vstávala na vlak, ktorý ide z Ružomberka o druhej ráno. On ani raz neprišiel, trval však na svojej účasti, a tak sa pojednávanie znovu a znovu odročovalo. Napokon žalobu stiahol. Ako je možné, že toto nejaký sudca toleruje a môže sa to stať? 

Sudkyňa v danom prípade nevyužila nástroje, ktoré jej zákon ponúkal a ponúka. Okrem toho vždy treba zohľadniť vzdialenosť účastníka konania od miesta súdu. Je neempatické a určitým spôsobom aj neetické, ak je účastník zo vzdialenosti 300 až 400 kilometrov predvolávaný na pol deviatu ráno.

A čo je horší problém, súdny sporový poriadok hovorí, že účastník konania sa musí ospravedlniť z neúčasti na pojednávaní včas a uviesť vážne okolnosti. Právny zástupca v tejto veci veľmi dobre bránil klientku, že ide o účelové ospravedlňovanie, že žalobca chce ukázať silu v tomto spore. V deň pojednávania, keď prekonajú všetky prekážky, aby došli včas, on pošle ospravedlnenie, že jednoducho trvá na právnom zástupcovi, ktorý prísť nemôže. Hoci ho zastupuje veľká advokátska kancelária.

Beriem to ako typický príklad šikany jedného účastníka a jeho bezmocnosť. Tie následky, s ktorými je spájaná takáto neúčasť, pociťuje veľmi ťažko a cíti sa ohrozený. Na druhej strane vidieť bezbrehú svojvôľu žalobcu. Jednoducho odignoruje päťkrát pojednávanie, na ktoré nepríde, a stavia tak protistranu do bezmocnej pozície.

Druhý prípad sa týka takzvaného fekálneho fantóma. Ide o prípad, kde sú dvaja odsúdení. Jeden, voči ktorému sú dôkazy, sa aj priznal. Druhý, syn generála Macka, vinu popiera a nie sú voči nemu dôkazy. Napriek tomu ho Krajský súd v Bratislave odsúdil. Opakujem sa: ako je možné, že sa toto môže stať? 

Ako bývalý sudca poviem jednoznačný názor až potom, keď poznám ten prípad bližšie. Neviem, či ten prvý páchateľ je odsúdený právoplatne, a neviem časový moment, kedy bol odsúdený pán Macko, či v čase, keď bol odsúdený aj pravý páchateľ, hoci ak nevieme, či bol právoplatne odsúdený, tak je to pravý v úvodzovkách.

On sa k tým činom priznal. 

Samozrejme, že ľudsky to naznačuje, že on je ten pravý páchateľ a ten druhý je stíhaný nezákonne a nedôvodne a že sa mu stala veľká krivda. Vyzerá to tak. Ale opakujem, že neviem, či bol pán Macko odsúdený po tom „pravom” páchateľovi. Ako trestný sudca by som minimálne prerušila konanie, ak by som mala indície, že je tu iný páchateľ. Ak sa to stalo potom, ako bol ten jeden právoplatne odsúdený, tak je to pre mňa nepochopiteľné.

Generálov syn bol odsúdený po tom pravom páchateľovi. Čo tieto dva prípady vypovedajú o stave slovenského súdnictva? 

Generál Macko, otec odsúdeného, to pomenoval transparentne. Cíti to ako nástroj na jeho odstránenie a škandalizáciu cez osobu svojho syna.

A ako je možné, že cez súd dokáže niekto šikanovať obyčajného človeka? 

To sú tie systémové zlyhania, ktoré potom možno viedli k Búrke, Víchrici a všetkým tým policajným zákrokom. Ak je to tak, ako naznačuje generál Macko, že to bolo z pozadia ovplyvňované, je to vážny signál, že súdny systém zlyháva. Nechápem, ako sa mohlo stať, že v odvolacom konaní, hoci prvostupňový súd ho oslobodil, bol odsúdený, hoci v tom čase mal byť minimálne zistený a trestne stíhaný iný páchateľ. Stále mi to evokuje, že odvolací súd si to mal preveriť a vyrovnať sa s tým.

Neukazujú tieto dva prípady, že najväčším problémom našich súdov možno nie je ani tak ich technické vybavenie a to, či má zabezpečený personálny aparát, ale to, akých máme sudcov? 

Ľudský faktor je absolútne rozhodujúci. Opakujem to aj z pozície iniciatívy Za otvorenú justíciu. Sudcovia majú vážne problémy, ktoré bránia ich rovnomernému zaťaženiu, ale je tu aj to, že sa menia často zákony a že nie je na súdoch dostatok administratívy. To všetko má dosah na efektivitu konania. Pokiaľ hovoríme o spravodlivom a zákonnom rozhodovaní, to závisí od ľudských kvalít. Žiaden zákon ani súdny manažment ho nemôže ovplyvniť. Je veľmi dôležité, kto sa do systému dostane, s akou etickou, morálnou, odbornou výbavou. A ako sa potom v priebehu výkonu svojej funkcie dokáže principiálne správať, aj keď sú na neho vyvíjané tlaky. Pretože tie budú vždy.

Katarína Javorčíková počas zasadnutia súdnej rady. Foto – TASR

Čo s tým? Ako sa to dá zmeniť?

Už tým, čo máme. Začať treba výberovými konaniami, ktoré sa veľmi prísne nastavili. Som rada, že popri odbornosti zohráva veľkú rolu aj osobná integrita. Ak sú dobre nastavené výberové komisie, sama som bola v niekoľkých, je oveľa prísnejší prístup, aby sa dopracovali k tomu, aký je kandidát odolný. Aby zistili, aké má hodnotové nastavenie, či dokáže ustáť svoj názor. Bola som svedkom, že niektorí uchádzači sa dokonca rozplakali. Keď sme vyvinuli na nich tlak, aby obhájili svoj právny názor, tak ho neustáli.

To sa rozprávame o ľuďoch, ktorí na súdy prichádzajú, ale problémom sú tí, ktorí tam už sú. Sudcovia sú menovaní na celý život. 

Faktom je, že pri vstupe do systému sa dlhé roky systém krivil. Rozhodovali iné veci ako odbornosť a nastavenie kandidáta. Bolo verejné tajomstvo, že do niektorých výberových konaní sa prihlasovali ako keby vopred vybraní ľudia. Aj tí iní, ktorí sa prihlásili, potom odišli, pretože nemali pocit, že sú súčasťou férovej súťaže. Týmto nekorektným vstupom do systému je zloženie sudcovského zboru určitým spôsobom degradované. Sudca, ktorý nekorektným spôsobom vstúpi do systému, musí splatiť to, že sa tam dostal.

Takže je vydierateľný? 

Takže je vydierateľný. Samozrejme, že časom sa môže zmeniť. Každý sa mení. Možno okolnosti dokážu meniť aj sudcov. Dôležité je aj to, aká atmosféra vládne v systéme, kto a ako vedie justíciu a súdy. Aké hodnoty reprezentuje vedúca skupina v justícii. Od toho závisí, či skutočne víťazí to, ako sudca kvalitne pracuje a ako sa dokáže správať ako človek, alebo rozhodujú iné veci, a to, či je lojálny alebo či dokonca vie sľúbiť nejaké rozhodnutia. Má to veľa premenných.

Vo filme zaznie myšlienka, že ten systém by mal vyhniť, a tak sa zbaviť čiernych oviec, ktoré robia justícii zlé meno. Súhlasíte s tým? 

Možno pred desiatimi rokmi by som s tým aj súhlasila. Medzičasom však došlo v justícii k veľkej generačnej obmene sudcovského zboru. Ak sa pozrieme na Kočnerovu Threemu, tá sa netýka starej generácie sudcov, nie je to o bývalých komunistoch, ktorí prešli do systému zo starého zriadenia. Do veľkej miery sa týka mladšej generácie sudcov. A tu sa prejavuje spôsob, akým sa ľudia prijímali do systému. Čakať, že to vyhnije za 25 rokov, je veľmi zlý zámer.

Toľko času už pri takej nízkej dôveryhodnosti súdnictva asi ani nemáme. 

Tiež si myslím, že už je pár minút po dvanástej. Sudcovský zbor má naďalej veľký potenciál slušných sudcov. Som o tom presvedčená. Tí sa nezapájali len preto, lebo chceli svojím životom a prácou dať najavo, že sú ľuďmi na správnom mieste a dávajú tejto práci všetko. Sú to takzvaní robotníci práva, veľakrát vyhorení. Doplácajú na to, že sa súdnictvo nemanažuje tak, aby mali podmienky na prácu. Ale nedá sa to. Každý člen stavu je zodpovedný nielen za seba, ale za stav ako taký.

Myslíte si, že to už väčšina sudcov pochopila? Že je naozaj nevyhnutné poukazovať na prešľapy tých, ktorí v tom systéme nemajú byť?

Neviem, či je do tej miery myslenie sudcov nastavené tak, že je to nevyhnutné. Skôr sa cítia ukrivdení v tom, že majú veľa problémov v práci a tie sú objektívne. Ale to nie je ten hlavný kľúč. Tým sú sudcovia a ich kvalita. Mnoho z nich povie, že sa necítia kompetentní posudzovať svojho kolegu, že na to sú iní. Máme pritom sudcovskú samosprávu. Sudcovia sa chcú spravovať sami. Dávajú to najavo sudcovské rady a aj v súdnej rade sú určité prvky tejto samosprávy. Som presvedčená, že koncom 90. rokov sme ako súdna moc dostali akýsi bianko šek s veľkou sumou. Mali sme presvedčiť všetkých, že sme ho hodní a že ho premeníme a dáme spoločnosti to, čo od nás očakáva.

A to sa asi nestalo.

To sa nestalo.

Pred dvomi rokmi ste napísali, že najväčším nepriateľom sudcov sú sudcovia samotní. Platí to stále alebo sú dnes sudcovia jednotnejší?

Myslím si to doteraz, že ten, kto ublížil sudcom najviac, boli sudcovia samotní. Z radov sudcov bol už aj minister spravodlivosti. Súdna rada bola vedená vo veľkej majorite sudcami. To, čo sa udialo v minulosti, boli ľudské tragédie, šikana ako do knihy a to robili sudcovia sudcom. Nerobili to politici v systéme.

A dnes? 

Začínajú sa tu nové procesy a závisí len od toho, či sa tieto procesy budú vedieť dotiahnuť do konca, aby sa dostali do života. Ak sa to podarí, môže sa ukázať nejaká nová cesta.

V minulosti bolo zreteľné, že sudcovia sa delili na harabinovcov a tých druhých. Tí druhí, to bola len hŕstka. Delia sa sudcovia aj dnes? 

Nemyslím si to. Generačnými výmenami už mnohí sudcovia nepoznajú tieto súvislosti a možno ani nevedia, o čom hovoríme. Teraz je to skôr názorová rozdielnosť v tom, aké má sudca práva a povinnosti.

Vlastne názor na to, kto by sa sudcom vôbec mal stať. 

Kto by ním mal byť, ale aj na to, čo by mal dávať spoločnosti. A to nielen z hľadiska odborného, ale aj z hľadiska toho, aby sa správali primerane tomu, čo spoločnosť očakáva. Dôležité je aj to, kto justíciu vedie. Cez prizmu toho spoločnosť justíciu vníma. Cez lídrov sa vnímajú politické strany, ale aj súdna moc.

Momentálne je ministerkou bývalá advokátka a politička Mária Kolíková, ktorá niektorých sudcov vyrušuje vyjadreniami o tom, že proti jej reforme sú aj korupční sudcovia. Vyrušuje vás to? Prekáža vám hádzanie sudcov do jedného vreca? 

Hádzanie sudcov do jedného vreca mi vždy prekážalo. Tak, ako sú politici citliví na seba, sú citliví aj sudcovia. U ministerky Kolíkovej viem oceniť, že cíti veci principiálne a robí preto, že chce niečo zmeniť. Druhá vec je, či si nastavila také cesty k dosiahnutiu cieľa, aby ju k nemu aj doviedli. Robiť reformu sudcov bez sudcov nie je dobrá cesta. Aj v súdnej rade sme mali veľakrát trecie plochy len preto, že sme mali málo času kvalitne spripomienkovať to, čo sa pripravuje. Robilo sa to bez nás. Postaviť súdnu radu len do roly, že sa môžeme zapojiť v rámci legislatívneho procesu pripomienkou, je nešťastné.

Ak by nás pribrala ako partnera, mnohému by sa vyhla. A to platí aj o súdnej mape. Mohla v konečnom dôsledku presadiť veľa z toho, čo presadiť chce, ale sudcovia by mali mať aspoň minimálny pocit, že vedia, prečo to tak má byť, ak sa to opakovane mení – a tá posledná zmena súdnej mapy bola veľmi rýchla. Napríklad Krajský súd v Banskej Bystrici z nej náhle zmizol a ostal len Krajský súd v Žiline. Nevieme však prečo, a to sú veľké zmeny.

Mária Kolíková. Foto – TASR

Znamená to, že ani s vami, teraz myslím skupinu označovanú za proreformných sudcov, nekonzultovala pripravované zmeny? 

Neviem o tom, že by z našej skupiny bol niekto v nejakej pracovnej skupine.

Eva Behranová tam bola. 

Ona áno, ale aj z titulu toho, že pracovala aj ako podpredsedníčka Krajského súdu v Trnave. Nikdy však s nami o tom nehovorila. Nebolo to tak, že by nás niekto oslovil, aby sme ponúkli svoje nápady. Alebo že by nám povedali, že je tu základný návrh, vyjadrite sa. Nič také nebolo. Združenie sudcov Slovenska vyčíta ministerke to isté.

Vlani skončili v putách trinásti sudcovia, následne pribudli ďalší obvinení z korupcie. Obmenila sa súdna rada. Ministerka spravodlivosti predstavila reformy, ktoré chce urobiť. Vyzeralo to celkom nádejne pre justíciu, ale aj z toho, čo hovoríte sa zdá, že aj proreformní sudcovia sú sklamaní. Je to tak? 

Áno. Mali sme pocit, že nastali časy, keď sa dajú veci meniť. Že je na to politická vôľa. A to nielen legislatívna, ale aj na to, aby si sudcovia uvedomili, že v justícii sa stalo niečo veľmi zlé, čo nás stiahlo na to pomyselné dno, a že treba robiť veci pre to, aby sme sa z toho dostali. Chceli sme tú cestu ukázať sudcom v spolupráci s nimi.

Ministerka išla cestou rušenia súdov, zväčšovaním súdnych obvodov, čím by sa mala zabezpečiť špecializácia sudcov, ale aj popretŕhať korupčné väzby. Aké kroky by ste navrhli vy? 

Nezúžila by som to len na súdnu mapu. To je len jeden z nástrojov. Nikto nebol proti tomu, aby sa zväčšili súdne obvody tam, kde nie je špecializácia. Určite by som zrušila najskôr okresné súdy, ktoré toto nenapĺňajú. Až keby sa „upratali“ okresné súdy, potom v druhom kroku by som upravovala krajské súdy. Po prvé to chcelo veľkú prípravu aj so sudcami. Nikto z nich vám nepovie, že nechce, aby sa zrušili niektoré súdy. Každý povie, že áno, uznávame, že ak je niekde osem sudcov, treba to zrušiť. Vyselektovala by som teda súdy, kde to možné nie je. A tam, kde špecializácia je, ale z nejakého dôvodu je dobré, aby sa tento súd začlenil do nejakého menšieho, tak to musí byť veľmi dobre odkomunikované s dotknutými ľuďmi.

A čo si myslíte o myšlienke mestských súdov v Košiciach v a Bratislave? 

To je dobrá myšlienka. Už v tomto štádiu, keď sa toto volebné obdobie preklápa do druhej polovice, by bolo dobré, aby minimálne mestské súdy a krajské správne súdy prešli.

Nedávno som hovorila so sudkyňou Krajského súdu v Bratislave Danou Jelínkovou Dudzíkovou, ktorá povedala, že ak reforma neprejde, bude to dobrá správa pre súdnictvo. Myslíte si to tiež? 

Ak myslela súdnu mapu, tak by nebolo dobré, aby celá súdna mapa, teda všetky štyri zákony, ktoré ju nastavujú, prešli. Nie je to dobre nastavené.

Je to sudkyňa, ktorá chce zažalovať ministerku za výrok, že proti reforme sú aj korupční sudcovia. Cíti sa tým dotknutá. Vy ste tiež proti reforme. Dotkli sa vás vyjadrenia ministerky? 

Nie. Ak budeme takto navzájom komunikovať, len to prehĺbi antagonizumus medzi nami a k ničomu dobrému to nepomôže.

Ste bývalou sudkyňou aj prokurátorkou. Nevyrušuje vás, ako momentálne využíva generálny prokurátor paragraf 363? 

Odpoviem len ako laik. Dozvedám sa o tých prípadoch len z médií, a preto ich neviem posúdiť. Ale to, ako sa to komunikuje, vzbudzuje v ľuďoch neistotu a nepochopenie. A to nikdy nie je dobrá cesta. Nechcem, aby generálny prokurátor skladal účty verejnosti, ale ak sa už nejaká kauza medializuje, bolo by dobré, aby dodržal to, čo povedal pri svojej kandidatúre, teda že bude transparentný. Aj pre neho samého je to zlá cesta, ak rozhodne silovo, autoritatívne a nevysvetlí to ľuďom. Nemám z toho dobrý pocit, ale netrúfam si jednoznačne povedať, či je to za čiarou alebo v poriadku.

V poslednom roku sme svedkami očisty spoločnosti. Nenapĺňajú vás aj takéto jeho rozhodnutia istou skepsou, či sa tá očista podarí? 

Ak ľudia stratia dôveru voči všetkým inštitúciám, tak to je veľmi nebezpečné. Vedie to k chaosu, anarchii a k využívaniu násilia.

Spomínate dôveru a tú má justícia veľmi nízku. Čo môžu sudcovia urobiť pre to, aby si ju získali späť? 

Sudcovia sa bránia tým, že z tých výskumov vyplýva, že politická moc veľmi zasahuje do súdnej moci. To je vraj hlavný dôvod nízkej dôveryhodnosti. Dobre nastavený sudca je však taký, že ak sa aj politická moc pokúša ho ovplyvniť, tak ho neovplyvní. Je to v nás sudcoch.

Aj keď sú spoločenské podmienky akékoľvek, a my sme to v našej skupine zažili, tak principiálnosť a snaha zachovať si vlastnú tvár zvíťazili. Ak by sudcovia boli nastavení podobne a vždy by sa ozvali, ak by sa diali veci, čo nie sú hodné štandardov, ktoré sudca má mať, tak by sme na tom boli oveľa lepšie. Pokiaľ sudcovský stav túto sebareflexiu neprijme a bude to brať ako nedovolenú kritiku, tak tá dôveryhodnosť sa veľmi nepohne. Nemôžeme očakávať, že dôveryhodnosť dostaneme zvonku. Musíme si ju vybudovať sami ako stav. Musíme selektovať také osobnosti, ktoré nás reprezentujú, aby im ľudia dôverovali a uverili, že to, čo hovoria, je pravda a je to dobré.

Myslíte si, že si to sudcovia uvedomia aj o rok pri voľbách členov do súdnej rady? 

Som veľmi zvedavá. Po prvý raz budú voľby podľa regiónov, a teda budú oveľa lepšie poznať kandidátov. Bude veľmi zaujímavé, aké osobnosti budú vyselektované.

Sú tieto regionálne voľby správny systém? 

Ukáže sa to teraz. Skôr som bola za to, aby si všetci sudcovia volili všetkých deviatich kandidátov. I keď sa to vypomstilo voči nám. V roku 2017 sme ako malá skupina boli prevalcovaní. Tak, ako sa volí prezident všetkými, že je prezidentom všetkých, tak aj tieto voľby by mali byť také. Ak si zoberieme len regióny Košice a Prešov, v Košiciach je o toľko sudcov viac, že keď budú chcieť, tak neprejde ani jeden Prešovčan. To isté môžeme hovoriť za obvody Bratislava, Trnava a Trenčín, Nitra. Bratislava môže valcovať. Alebo Najvyšší súd má oveľa viac sudcov ako Najvyšší správny súd. Ak sa nepresvedčím, že tento systém bude lepší, tak si myslím, že ten pôvodný bol lepší. Ukáže sa o rok.

Pred desiatimi rokmi nakrútila Zuzana Piussi film Nemoc tretej moci, teda o akejsi chorobe justície. Teraz to bola Očista. Aký film natočí o desať rokov? 

Nemoc tretej moci bola o bezmocnosti sudcov voči vlastnému systému. Očista je o bezmocnosti ľudí, ktorí sú obeťou systému ako účastníci konania. Je to aj o zápase súdnej moci, aby si našla vlastnú tvár, aby bola rešpektovaná. Ak by o desať rokov vznikol ďalší film, tak by to mohol byť taký sumár, čo sme dokázali z tých nastavených zápasov, ktoré sú pred nami. Nechcem povedať, či víťazí dobro nad zlom, ale či sudcovia dokážu potenciál, ktorý tu teraz je, využiť natoľko, že si tú dôveryhodnosť znovu získajú.

Aký je váš odhad?

Závisí to od toho, ako bude manažovaná justícia a aké hodnotové nastavenie sa vnesie na súdy. Vždy to závisí od toho, ako to ide zhora.

Chcem vás dotlačiť k istému odhadu. Či ste v tomto optimistka alebo to vidíte skôr pesimisticky. 

Nádej mi dávajú mladí sudcovia, ktorí sa tak ťažko dostali do systému, cez ťažké skúšky. Mám pocit, že majú chuť, že chcú niečo dokázať. Že chcú byť tými vyvolenými, aby si zaslúžili pomenovanie – ja som sudca a mám právo rozhodovať o druhých tak, aby to bolo prijaté.

Katarína Javorčíková. foto N - Vladimír Šimíček

Katarína Javorčíková. Foto N – Vladimír Šimíček

Katarína Javorčíková

Je absolventkou fakulty práva na Univerzite Komenského v Bratislave. Štúdium ukončila v roku 1980, keď aj začínala pracovať na prokuratúre. Najskôr na Obvodnej prokuratúre Bratislava IV, od roku 1986 na krajskej prokuratúre. V roku 1992 však z prokuratúry odišla. V tom čase vznikali obchodné súdy, a tak prešla na Krajský súd v Bratislave, kde pôsobila až do februára 2019, najskôr v obchodnej agende, v roku 2008 ju predsedníčka súdu Gabriela Šimonová napriek nesúhlasu preložila na občianskoprávne kolégium. V rokoch 2000 a 2010 bola opakovane zvolená za predsedníčku sudcovskej rady. Ako členka, neskôr predsedníčka bratislavskej sekcie Združenia sudcov Slovenska sa aktívne podieľala na príprave sudcovských statusových zákonov. V roku 2009 zo združenia vystúpila a s niekoľkými kolegami založila iniciatívu Za otvorenú justíciu. Stala sa jednou z jej tvárí. V roku 2019 z justície odišla. Najskôr požiadala o prerušenie výkonu funkcie sudkyne, v roku 2020 sa funkcie vzdala úplne. V máji 2020 sa ako nominantka vlády stala členkou súdnej rady.

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre
Nachádzaš sa tu: Hlavná stránka Dokumenty Externé Bývalá sudkyňa Javorčíková: Sudcom najviac ublížili sudcovia samotní (+ video)

Kontakt

e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

 

Naši partneri