Napriek pochybnostiam ho odsúdili za fekálne útoky. Stratil dôveru v ľudí, spravodlivosť aj lásku (+ video)

Martin Macko si viac než rok po svojom zatknutí vypočul, že je nevinný. Zatiaľ však iba neprávoplatne, prípad ďalej pokračuje. Foto N - Tomáš Benedikovič| dennikn.sk | 8. decembra 2021 | Veronoka Prušová |

Martin Macko si viac než rok po svojom zatknutí vypočul, že je nevinný. Zatiaľ však iba neprávoplatne, prípad ďalej pokračuje. Foto N – Tomáš Benedikovič

Verejnosti je známy ako fekálny fantóm. Za útoky z roku 2015 ho v júni 2018 Krajský súd v Bratislave právoplatne odsúdil, a to napriek mnohým pochybnostiam v prípade a napriek tomu, že k útokom sa priznal iný páchateľ. V prípade Martina Macka podala dovolanie ministerka spravodlivosti Mária Kolíková a on už vyše roka čaká na rozhodnutie. Dnes má tridsať rokov a v rozhovore hovorí:

Keby sme sa mohli vrátiť v čase, pred šiestimi rokmi ste boli práve vo väzobnej cele. Ako si na to obdobie spomínate? 

Bolo to extrémne stresujúce a depresívne obdobie. Rovnako šokujúce.

V ktorej väznici ste boli? 

V Justičnom paláci.

Aspoň vás teda nechali v Bratislave. Strávili ste tam aj Vianoce?

Áno. Bol som tam od konca novembra až do leta ďalšieho roka. Šesť a pol mesiaca.

Aké boli Vianoce vo väzení? 

Kapustnica bola dobrá, tú si brali aj niektorí bachari. Mali sme večierku o deviatej večer, aj nejaké filé a zemiakový šalát každý dostal. Dostali sme jedlo, ktoré sme bežne vo väzbe nedostávali. Ja som sa v tej chvíli tešil z každej maličkosti, pretože som bol psychicky na dne.

Video: Odsúdený Martin Macko: Stratil som dôveru v ľudí i v spravodlivosť

https://youtu.be/Ec0Vc8dYmQ8

Čo je na väzbe najhoršie? 

Neviem ako iní, ale v mojom prípade môžem povedať, že som nevyrastal s vagabundmi alebo ľuďmi, ktorí bežne mávajú problémy so zákonom. Takže už len zaradiť sa do takej spoločnosti… Keď tam človek príde a tí ľudia to na vás vidia, že ste ako čistý papier. Môžu to aj zneužiť. Bol to dehonestujúci a nepríjemný pocit.

Čelili ste posmeškom? Vedeli ostatní väzni, z čoho ste obvinený? 

To je druhá vec. Keď som prišiel, tak v rádiu akurát spomenuli, že dolapili „h***omena“ a že už by sa mal nachádzať v Justičnom paláci. Medializovalo sa to veľmi a roznieslo sa to aj medzi väzňov. Absolvoval som potom „milión“ rozhovorov s väzňami, ktorým som vysvetľoval, ako to bolo. Stále znovu a znovu, až ma to prestalo baviť.

Asi najdôležitejšie vo väzení je odpútať myšlienky od toho, prečo tam ste. 

Ale keď je to tak veľmi medializované, je to ťažké. Stále vám to niekto pripomína. Na otvorenom oddelení sme mali televízor, takže sme pozerali správy. A keď som tam bol asi mesiac, dozvedel som sa, že útoky pokračujú.

Čo ste si vtedy pomysleli? 

Hovoril som bacharom, že som im vravel, že nemajú pravého páchateľa, a že aj keď tam budem sedieť, tak ten chorý človek sa možno chvíľku udrží, ale útoky budú pokračovať ďalej.

Čím ste sa zamestnávali, aby ste nemysleli na to, prečo ste v cele? 

Cez deň tam človek nemôže spať, za to sú sankcie. A keďže nie je ešte odsúdený, nemôže ani pracovať. To znamená, že môže čítať knihy, ktoré si vyberie zo zoznamu. Objednávajú sa tuším na dva týždne. Môžete písať listy rodine a kamarátom vonku, rozprávať sa s väzňami a počúvať ich príbehy z herní. Dúfať, rozmýšľať. A cvičiť ešte môžete.

Poďme k vášmu prípadu. Zadržali vás v jedno novembrové ráno priamo v električke. Za akých okolností sa to udialo? 

Spal som vtedy. Priznávam sa, že tomu predchádzal prehýrený večer. Mal som vypité. Opil som sa a pamätám si, že pred električkou som bol v parku, v meste. Pamätám si, že som išiel do električky, kde ma budili policajti, že musím ísť s nimi. Pýtal som sa ich prečo. A ako som s nimi vyšiel von, tak mi povedali, že predsa sa mám na seba pozrieť, lebo som bol od „h***a“. No nechápal som, ako je to možné. Ani som nevedel, že som od toho. Asi tým, že som mal veľa vypité, tak som zaspal. To sa opitým stáva, že si nepamätajú aj dve hodiny, čo sa dialo.

Vy ste teda v tom parku v meste zaspali? 

Áno.

Bol koniec novembra. Nebola vám zima? 

Bola, ale to je asi to riziko, keď má človek vypité. Bol som na takých miestach zašpinený, že to vyzeralo, ako keby som do toho nevediac padol.

Hneď ako vás zadržali, vám povedali, že ste podozrivý z toho, že ste fekálny fantóm? 

Hneď ako ma vytiahli z električky, tak mi to povedali.

Čo ste v tom čase vedeli o fekálnom fantómovi? 

Počul som o ňom len raz od kolegyne z práce. Ani som nevedel, že to bolo tak veľmi medializované. V tom čase tak ako veľa mladých ľudí v mojom veku som nesledoval televízne noviny. Nesledoval som médiá. Policajtom som sa smial na začiatku. Zdalo sa mi absurdné, že za to ma idú brať.

Nakoniec ste skončili v cele policajného zaistenia. O nej sa hovorí, že je ešte horšia ako väzba. Je to tak? 

Je to veľmi nepríjemné v tom, že vás zatvoria do malého uzavretého priestoru s tým, že vám tam aj tri dni svieti svetlo. Pomaly ani neviete, či je deň alebo noc. Keď človek nie je zvyknutý na také niečo a zažije to prvýkrát, je to veľmi nepríjemné.

Martin Macko. Foto N – Tomáš Benedikovič

Vy ste sa počas výsluchov na polícii priznali. Prečo? 

Nenazval by som to priznaním, označil by som to ako branie na seba. Aj keď som vyšetrovateľovi dával údajné priznanie, povedal som mu, že dobre, priznávam sa, aby som mal od vás pokoj, pretože si neviem spomenúť na žiadne alibi a vy máte proti mne nejakú rekogníciu. Nemám právnika, lebo som si myslel, že ho nepotrebujem.

Bol som totálne psychicky zúfalý. Ten vyšetrovateľ ma dostal do takého bodu, až som dospel do štádia, že už sa nemám z toho ako vyviniť. Nevyznal som sa v tom, ako to chodí vo väzbe. Ani to, že keď budem trvať na svojej nevine, tak nahnevám sudcu a pôjdem sedieť na dva roky a vo väzení ma bude niekto zneužívať a budem z toho do konca života poznačený. Až takéto hrôzostrašné predstavy som mal. Ako keby som sa úplne vzdal viery či nádeje v to, že sa z toho dokážem vyviniť.

Vyšetrovateľ ma navádzal uveriť v to, že ak ma tri z piatich žien spoznajú na rekongícii, tak je to nezlomný dôkaz a nemusí mi potom pomôcť ani moje alibi. Bol som taký zúfalý a bez právnika, že som povedal: OK, beriem to na seba.

Po koľkých hodinách toto vaše priznanie prišlo? 

Ráno ma zadržali a potom som bol na bratislavských Dlhých dieloch v „klietke“. Tak volajú policajnú stanicu, kde ak je človek pod vplyvom alkoholu, tak tam vytriezvie. Večer ma previezli do CPZ-ky. Na ďalší deň bol výsluch s vyšetrovateľom, potom rekognícia, vzniesli mi obvinenie a potom zase výsluch. Na konci druhého dňa večer.

Medzitým ste boli v kontakte len s policajtmi? 

Len s policajtmi. Nemal som kontakt s rodinou. Samozrejme, že ma poučili o právach aj o možnosti požiadať o právnika. Ja som nikdy predtým právnika nepotreboval, lebo som nemal problémy so zákonom. Bral som to ako totálne absurdné a veril som v spravodlivosť a transparentnosť Policajného zboru. Dnes viem, že som bol veľmi naivný. No bral som to tak, že to je celé smiešne a ešte to bude vyzerať blbo, že si na niečo také potrebujem brať právnika. A takto som na to doplatil.

Priznali ste sa a následne sa rozhodovalo o vašej väzbe. 

Poslali ma späť do CPZ, kde som bol asi dva dni. A tam prišiel za mnou sudca, ktorý sa ma opäť opýtal, či sa doznávam ku skutkom. Už vtedy som povedal, že nie, že nedokážem klamať a že som to neurobil. Povedal som mu, že to priznanie bolo falošné. Spýtal sa, či na mňa vyvíjali nátlak. Myslel však fyzický nátlak, či ma bili, kopali a tak ďalej. Na to som povedal, že nie. No psychický nátlak tam bol pre mňa extrémny. Asi treba brať do úvahy aj to, akú má človek povahu a ako veci prežíva. Bol som v takej situácii po prvýkrát. Od toho momentu som však povedal, že som to neurobil, že už nedokážem o tom klamať.

Aj tak ste skončili vo väzbe. Prečo ste voči tomu nepodali sťažnosť? 

Na sťažnosť som potreboval čas. Neskôr som aj žiadal o prepustenie. To už potom, keď boli vypracované znalecké posudky. A to je ďalšia vec. Bol som v ochrannej väzbe (pre obavy z pokračovania v trestnej činnosti, pozn. red.), lebo som bol vyhodnotený ako nebezpečný pre okolie. Keď mi urobili všetky znalecké posudky a tie mi nenašli žiadne deviácie ani psychické poruchy, ktoré by mohli súvisieť s touto vecou, tak pominuli dôvody väzby. Žiadal som o prepustenie, ale ubehli ďalšie štyri mesiace, kým ma pustili von.

Potom sa dlhšie akoby nič nedialo, až vo februári 2017 prišiel rozsudok, a ten bol oslobodzujúci. Rozhodnutie okresného sudcu bolo jednoznačné. Povedal, že proti vám nie sú dôkazy, a takto vyhodnotil aj to vaše priznanie. Aký to bol pocit? 

Bola to taká menšia úľava. Nič také, že by som išiel skákať od radosti. V tom čase som už bol naštvaný na to, kam sa táto vec dostala. Bral som to tak, že takto by to malo byť, že nakoniec sa veci prehodnotia. No stále som bol znechutený, až kam to muselo dospieť. Že som preto musel šesť a pol mesiaca sedieť vo väzbe. Že mi bola nariadená sexuologická liečba ambulantnou formou bez nejakých odporúčaní znalcov alebo lekárov.

A tá liečba ešte trvá? 

Kvázi trvá. Už mi však aj psychiatrička povedala, že k nej nemusím chodiť, lebo nemáme čo rozoberať.

Liečbu vám nariadili, hoci žiadne deviácie u vás nezistili. Ako sa tá psychiatrička k tomu postavila? Čo ste u nej riešili? 

Keď som tam prišiel, pozrela na ten papier, zdvihla obočie a nevedela, o čom sa so mnou má rozprávať. Pýtala sa ma, ako prežívam situáciu, v ktorej som sa ocitol. Niečo podobné, ako sa pýtate vy teraz. Ako prežívam, čo som zažil, lebo očividne budem zažívať poststresový syndróm.

Bola to teda skôr taká terapia. 

Ako keby sa psychiatrička sexuologička stala psychologičkou.

V tomto období po oslobodení ste poskytli niekoľko vyjadrení pre médiá. Povedali ste, že od vášho zadržania je váš život úplne iný. Že sa k vám prestali hlásiť niektorí kamaráti aj členovia rodiny. Odvtedy prešli vyše štyri roky. Dokázali ste sa s tým za ten čas vyrovnať? 

Možno sčasti, že sa mi u niektorých ukázalo, akej sú povahy. Že to tak jednoducho v živote chodí, že ľudia prichádzajú a odchádzajú. Čo sa týka rodiny, tam sa vzťahy urovnali.

Začali vám veriť, že ste to neurobili? 

Nejde o to, že by mi neverili. Skôr o to, že niektorí členovia rodiny si veľmi zakladajú na slušnosti, na tom, aby nikto nezahanbil rodinu. Čomu rozumiem, ale stalo sa, čo sa stalo.

A kamaráti, ktorí sa vám obrátili chrbtom? 

To neriešim. Niektorí sa mi vrátili, s niektorými som stratil kontakt. Už ubehlo viac času a človeku sa menia záujmy a možno by sa nám prirodzene rozišli cesty. Celkovo ma to však poznačilo v tom zmysle, že som stratil dôveru v ľudí, v úspech, v spravodlivosť, v šťastné konce. Stratil som dôveru v lásku, v kamarátstvo, v to, že žijem v štáte, ktorému aspoň trochu záleží na občanoch. Stratil som dôveru v inštitúcie, v systém. Je to veľmi depresívne.

Čo sa s tým dá robiť? Ako ju znovu nadobudnúť? 

Naučiť sa kľučkovať v tomto systéme. To, že som stratil dôveru voči svetu okolo mňa, neznamená, že sa stiahnem do ulity a budem do konca života žiť v jaskyni. Treba stále bojovať a žiť ďalej, len sa poučiť z chýb minulosti. Nebyť taký naivný ako predtým.

Treba vysvetliť, že tú dôveru v okolitý svet ste stratili potom, ako vo vašom prípade nastal na krajskom súde obrovský zvrat. Ten pol roka po oslobodzujúcom rozsudku rozhodnutie okresného súdu zrušil a vlastne mu prikázal vás odsúdiť. Na čo ste mysleli pri čítaní toho rozhodnutia? 

Na to, že oni si jednoducho na konci urobia, čo chcú. Bolo to absurdné. Krajský súd rozhodol dva či tri mesiace predtým, ako mi tento rozsudok o zrušení oslobodzujúceho rozsudku doručili. Všelijako kľučkujú, robia si, čo chcú, a nakoniec sa mi za stolom smejú do tváre.

Na krajskom súde vás odsúdil, respektíve bol členom toho senátu, Richard Molnár. Je to jeden z mnohých obvinených sudcov z korupcie a vo väzbe strávil takmer rok. Čo ste si pomysleli, keď ste ho videli v putách? 

Ako keby mu tikala časovaná bomba. Že je len otázka času, kedy na takého človeka dôjde.

Pocit satisfakcie sa dostavil? 

Už sa na to pozerám tak, ako keby mnohé z tých vecí boli len dočasné. Tak isto ako s mojím prípadom. Najskôr ma oslobodili a potom aj tak odsúdili. To, že som ho videl v putách, mi nedávalo vieru, že to tak aj ostane. Je dosť možné, že spravia divadielko, aby ľudia boli na nejaký čas uspokojení, ale potom si aj tak urobia svoje, pretože tí kľúčoví ľudia, ktorí tam očividne stále sú, rozhodnú to, čo majú.

Richard Molnár pred rozhodovaním o väzbe. Foto – TASR

V čase, keď vás odsúdili, bolo už známe, kto je fekálny fantóm. Išlo o človeka, ktorý sa k tým skutkom aj priznal. Vy ste sa s Dušanom Seligom stretli aj vo väzbe. 

To bola čistá provokácia, že nás dali na rovnaké otvorené oddelenie.

Rozprávali ste sa s ním? 

Prehodili sme jednu vetu.

Akú? 

Spýtal sa ma, či som to spravil. Povedal som mu, že nie. A ty? A on sa zasmial, ako keby som to hral. A odišiel.

Čo by ste mu chceli ešte povedať? Zdá sa, že za časť skutkov, ktoré urobil on, ste odsúdený vy. 

Áno, pretože opisy páchateľa od poškodených sedeli viac naňho ako na mňa. V čase tých skutkov som nosil bradu, čiže nie je možné, aby som tú bradu nemal.

Tieto obrázky obhajoba ukazovala pred súdom. Naľavo je odsúdený Seliga, v strede jeden z identikitov páchateľa, vpravo Martin Macko. Foto – P. Macko

Tri z piatich poškodených vás spoznali pri rekognícii a aj na pojednávaní povedali, že ste páchateľom. Ako si to vysvetľujete? 

Mám pocit, ako keby na ne niekto tlačil alebo sa na niečom dohodli. Nejde mi to do hlavy. O rekognícii ako takej však boli pochybnosti. Ako jediný som bol vzorovo najbližší identikitu páchateľa. Figuranti boli odo mňa výrazne odlišní. Ako jediný som mal zašpinené tenisky. Zavážilo aj to, že mi ostrihali bradu pred rekogníciou, aby som sa priblížil k identikitu.

Ako vám vyšetrovateľ vysvetlil, že vám ju musia ostrihať?

Pretože som to mediálne nesledoval, nevidel som predtým žiaden identikit. Nevedel som, ako vyzeral páchateľ. Vyšetrovateľ mi natáral, že budem vyčnievať spomedzi figurantov, lebo mám bradu a fúzy. Prekrútil to však naopak. To je ich problém, že nemali figurantov, ktorí by vyzerali ako ja. Podľa správnosti mali zohnať figurantov, ktorí majú bradu a fúzy tiež. A nie naopak, že mňa prispôsobia.

Okrem toho iba jednu z rekognícií možno považovať za zákonnú. Jedna poškodená nevedela uviesť, na základe akých znakov ma poznáva. Jednoducho sa tak rozhodla. Ďalšia poškodená tvrdila, že má dobrú pamäť na tváre. Kedysi chodila s mojím spolužiakom, chodili sme do rovnakej školy, na to si pri rekognícii nespomenula. A údajne videla, ako ma policajti vytiahli v to ráno z električky. Rekognícia s touto poškodenou bola deň po mojom zadržaní. Takže na tom to padá.

Mimochodom, v tomto prípade sa skutok, z ktorého ma obvinili a počas ktorého som mal mať strnisko, stal 25 dní pred mojím zadržaním, keď som mal už 10-centimetrovú bradu.

Po priznaní ste museli vyšetrovateľom aj uviesť, ako ste tie skutky spáchali. Vy ste povedali, že ste si moč odchytávali do fľaštičky a výkaly ste si dávali do vrecka. A potom ste ich používali pri útokoch na ženy. To sa však nezhodovalo s tým, ako to poškodené popisovali. Ako ste na túto verziu došli? 

Je to absurdné. No vyšetrovateľ mi povedal, že nestačí sa priznať, že musím aj ozrejmiť tie skutky. Na mieste som si teda musel vymýšľať, čo mi prišlo najkonvenčnejšie v takejto absurdite.

Čiže ste si predstavovali, ako to ten človek asi robil? 

Presne tak. Ako to asi robil bez toho, aby sa sám zašpinil. Vyšetrovateľ sa ma následne pýtal, kam som po tých útokoch utekal, o čom som vôbec nemal ani len šajnu. Tým sa výsluch prerušil, že sa tomu budú venovať neskôr.

Ako to dotiahli? 

Nijako. Ostalo to len pri troch vetách priznania. Je to absurdné.

Vaším otcom je generál Pavel Macko, niekdajší vysoko postavený človek v armáde. On hovorí, že táto kauza mala slúžiť na jeho diskreditáciu. Tiež si to myslíte? 

Myslím si to. Môže v tom hrať viac vecí rolu. Tým, že tieto prípady boli také medializované a policajti neboli schopní nájsť človeka, ktorý to robil, tak si spoločnosť žiadala vinníka.

Prečo práve syna generála Macka? 

Otec bol vysoko postavený človek v ozbrojených silách, kde ak si človek asi plní svoju prácu poctivo, začne niekomu prekážať. Do detailov by som nešiel. Chceli ho zdiskreditovať a zároveň aj Policajný zbor tým mal vinníka. Trafili dve muchy jednou ranou. Bol som v nesprávny čas na nesprávnom mieste, ale na druhej strane, keď si pozreli, koho som syn, tak si povedali, že toto bude on.

Váš otec sa najskôr za vás verejne ospravedlnil. Ako ste sa o tom dozvedeli? 

V base. Čítal som to v časopise, ktorý nám občas chodil, keď si ho niekto objednal.

Ako ste to prijali? 

Bolo to maximálne smutné. Tým, že sme mali odrezaný kontakt, vedel len o tom neuváženom falošnom priznaní. Vôbec nevedel, čo sa dialo potom, keď za mnou prišiel ten sudca a povedal som mu, že je to celé hlúposť. Tieto detaily otec nevedel. Vedel len to, čo mu médiá predostreli.

Zazlievali ste mu to? 

Nie. Bol človek s veľkou zodpovednosťou, v ťažkej situácii a nevedel, čo si má o tom myslieť, lebo vedel len o tom priznaní.

Neskôr povedal, že to bolo ospravedlnenie bez dostatočných informácií. 

Musel sa nejako vyjadriť. Nechcel sa tak rýchlo vyjadrovať, ale aj v jeho práci mu povedali, že človek na jeho pozícii sa vyjadriť musí a nemôže čakať.

Generál Pavel Macko sa pôvodne za svojho syna ospravedlnil. Neskôr povedal, že toto vyhlásenie zverejnil v čase, keď s ním ešte nemal možnosť hovoriť a nepoznal súvislosti. Pravidelne ho sprevádzal na súdne pojednávania. Foto – TASR

Dnes stojí po vašom boku a spoločne ste vystupovali aj vo filme Očista Zuzany Piussi. Ona váš prípad uvádza ako jeden z príkladov, keď súdna moc šikanuje občana. Vy sa ako pozeráte na svoj prípad? 

Ako obetný baránok kvôli účelu nasýtiť spoločnosť a zachrániť políciu tým, že našli páchateľa, a zároveň ako obetný baránok na zdiskreditovanie človeka, teda môjho otca.

Čo to vypovedá o stave slovenskej justície? 

Že sú to žoldnieri, u ktorých peniaze hrajú vysokú rolu. Ak si to niekto môže dovoliť, chce mať z nich figúrky, tak peniaze hýbu svetom a justíciou.

Keď vás zadržali, mali ste 24 rokov. V tom filme priznávate, že máte problém nájsť si stále zamestnanie. Platí to stále? 

Teraz som začal pracovať ako živnostník s tým, že dlhodobo môžem pracovať ako dodávateľ softvérových služieb pre jedného zákazníka. Aj takto sa to dá obchádzať, ak má nejaká nadnárodná korporácia problém s tým, že mám záznam v registri trestov. Väčšinou firmy ten problém majú.

Čiže problém so zamestnaním je v tom, že síce vy ste dostali 14-mesačnú podmienku, ktorej lehota už uplynula, ale stále máte záznam v registri trestov? 

Presne tak. Tam to trvá dlhšie.

Vždy vám teda potenciálny zamestnávateľ vyčítal ten register? 

Problém bol aj s tým, že sa vedelo o tomto prípade a málo ľudí to chce mať na tričku. Ako keby si ľudia posúvali horúci zemiak. Je to taká absurdná téma, absolútne nespoločenská, že keď má človek prísť do kolektívu, firmy, medzi slušných ľudí, tak čo si má potom myslieť?

Oni vás spoznávali alebo ste sa v kolektíve cítili nepríjemne, lebo ste mali pocit, že vás spoznávajú? 

Keď ma prepustili z väzby, dostal som až do odsúdenia možnosť ešte pracovať v Amazone. Ľudia tam ma poznali, vedeli, čo sa stalo, a celé mi to bolo veľmi nepríjemné. Mal som aspoň možnosť niekde robiť. Vedel som, že by to bolo blbé, ak by som o tú prácu prišiel. Mohol by som síce ísť prekladať krabice v obchode, ale mám vyštudované jazyky, angličtinu, nemčinu, skončil som gymnázium, tak to vnímam tak, že mám na viac.

A čo ľudia na ulici? Spoznávali vás?

To sa mi našťastie nestalo. Úplne neznámi nie. Tam asi môže zohrávať do určitej miery faktor, že každý má svoje problémy, a isté veci časom zájdu.  Veľa ľudí ani nemá obzvlášť dobrú pamäť na tváre, čo sa mi, mimochodom, potvrdilo aj pri tej rekognícii.

A čo vaše cestovanie MHD, električkami? Nemáte blok do nej nastúpiť? 

Ten blok mám celkovo z toho, že som tu na Slovensku, v tejto spoločnosti. To, že musím rešpektovať inštitúcie, ktoré nerešpektujú moje práva. Nemám auto ani vodičský preukaz, takže ak sa potrebujem niekam dostať a potrebujem použiť električku, tak ju použijem. Cez takéto veci sa ako človek musím preniesť.

Povedali ste, že máte problém dôverovať ľuďom. Ako je to s vami a nadväzovaním kontaktov so ženami? Aké máte s týmto skúsenosti?

Žiadne. Poviem to na rovinu, nemám žiaden vzťah. Asi treba počítať s tým, že jednoducho ten život bude takýto naďalej, až kým sa neodsťahujem.

Čiže uvažujete nad odchodom z tejto krajiny? 

Uvažujem nad tým, ale aj pokiaľ ide o tento prípad, bolo by lepšie, ak by som tu nejaký čas ešte ostal. Aspoň kým sa nedorieši. Rozmýšľam však, že by som išiel do cudziny, hoci tu mám pár kamarátov. No človek príde do nového prostredia, prispôsobí sa a nájde si nových ľudí. Ľudia prichádzajú a odchádzajú.

Chcete počkať na rozhodnutie Najvyššieho súdu o dovolaní ministerky spravodlivosti, ktoré podala vlani v novembri? 

Určite na to chcem čakať.

Čakáte na to už rok. Celkovo od vášho zadržania je to už šesť rokov. Myslíte počas toho obdobia na svoj prípad každý deň, alebo ste sa naučili tie myšlienky už potláčať? 

Každý deň prebehne jedna-dve myšlienky. Ale nie je to tak, že by som každý deň nad tým intenzívne rozmýšľal. Jednoducho presúvam pozornosť inam. Venujem sa iným veciam. Človek nemôže stáť na jednom mieste.

Pripúšťate si aj možnosť, že to nevyjde a že Najvyšší súd dovolaniu nevyhovie a prípad Macko bude uzavretý? 

Pripúšťam to, ale je mi z toho na vracanie.

Veríte ešte v spravodlivosť? 

Ťažko sa mi verí. Stratil som vieru v spravodlivosť v tomto štáte. Ak by sa táto vec dostala do Štrasburgu, tam by som jednoznačne veril na spravodlivosť. To prostredie by mi pripadalo stonásobne nezávislejšie a transparentnejšie ako tu.

Takže ak to nevyjde tu, obrátite sa na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu? 

Áno. Verím v spravodlivosť, ale len v tom kontexte, že by to zahŕňalo niečo, čo je mimo tohto infikovaného slovenského justičného systému. Na Slovensku mám o tom pochybnosti. Nič to však nemení na tom, že s otcom budeme do posledného konca bojovať. Nevzdáme to, keď sme takto ďaleko zašli. Už to nemá zmysel hodiť za hlavu.

 

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre
Powered by Komento