Katarína Javorčíková:Sudca nie je len funkcia


" Za slovom sudca by nemala byť len funkcia. "

Nedávno vo verejnosti zarezonoval prípad sudkyne Kudeškinovej, ktorá vyhrala spor na Európskom súde pre ľudské práva proti vlastnej krajine - Rusku. Súd rozhodol, že bola nezákonne odvolaná z funkcie sudcu pre jej verejnú kritiku ruského súdneho systému a preto, že otvorene hovorila o tlaku na jej osobu zo strany predsedu súdu v súvislosti s významným trestným prípadom, ktorý rozhodovala. Práve táto sudkyňa ukázala mnohým iným sudcom príklad odvahy a tým aj nezávislosti, aj keď za cenu represií a straty životných istôt. Natíska sa otázka, koľko takých sudcov by sa našlo v slovenskej justícii; koľkí z nás by dokázali verejne pomenovať a postaviť sa voči tlakom, ktoré vnímame ako neprípustné ?

 

V týchto dňoch je práve justícia stredobodom záujmu verejnosti nielen v súvislosti s nálezom Ústavného súdu SR o faktickom zrušení Špeciálneho súdu, ale aj  v súvislosti s obsadzovaním funkcie predsedu Najvyššieho súdu SR, ktorý bude súčasne vykonávať aj funkciu predsedu Súdnej rady SR. Každé súdne rozhodnutie je kritizovateľné, ale musí byť rešpektované a jeho vykonateľnosť nesmie byť spochybňovaná. Všetky aktivity politikov aj občanov po prijatí nálezu som vnímala ako snahu o vytvorenie takej podoby Špeciálneho súdu, ktorá bude rešpektovať výhrady uvedené v náleze Ústavného súdu.  To viackrát zdôraznil aj premiér Róbert Fico a predstavitelia opozičných strán. Nález Ústavného súdu bol kritizovaný len v tom smere, že vytýkané skutočnosti sa mohli odstrániť bez toho, aby muselo dôjsť k zrušeniu Špeciálneho súdu. Nemôžem sa preto stotožniť s vyhláseniami časti sudcov a sudcovských orgánov, že ide o verejné navádzanie spoločnosti na nerešpektovanie nálezu Ústavného súdu, ktoré ohrozuje Slovenskú republiku ako právny štát. Takéto stanovisko vnímam skôr ako podporu iného politického názoru prezentovaného najmä lídrom HZDS Vladimírom Mečiarom, aby Špeciálny súd s konečnou platnosťou zanikol, pretože akákoľvek jeho podoba by bola v rozpore s Ústavou. A nominantom práve tejto politickej strany je súčasný minister spravodlivosti Štefan Harabin.

Štefan Harabin doposiaľ získal dve prvenstvá, od vzniku samostatnej Slovenskej republiky je prvým sudcom, ktorý sa stal ministrom spravodlivosti a súčasne prvým ministrom, ktorý bol aj predsedom Najvyššieho súdu a Súdnej rady. V krátkom čase si môže pripísať ďalšie prvenstvo; že sa stane prvým sudcom, ktorý kontinuálne bude striedať ministerské kreslo opätovne za kreslo predsedu Najvyššieho súdu. Ide pritom o dve najvyššie funkcie, ktoré je možné dosiahnuť v slovenskej justícii. Už táto skutočnosť sama osebe evokuje, že musí byť mimoriadne schopný a šikovný človek, ktorému sa darí nielen získať ale aj udržať tak významné funkcie napriek všetkým medializovaným škandálom a výhradám k jeho osobe. Dňa 28. mája bol posledný termín, kedy mohli byť navrhnutí kandidáti na funkciu predsedu Najvyššieho súdu a do 27. mája bol ako jediný kandidát navrhovaný sudcovskými orgánmi práve len Štefan Harabin.  Aj nezaujatý človek si musí položiť otázku, či na Najvyššom súde nie sú aj iní skúsení a vážení sudcovia, ktorí by boli schopní takúto funkciu zastávať.  Prečo si sudcovské orgány nevybrali aj iných kandidátov, ale práve len toho jedného, ktorý práve teraz zastáva aj funkciu ministra spravodlivosti ? Prečo aj iní sudcovia na Najvyššom súde nemajú ambíciu získať najvyššiu kariérnu funkciu v súdnictve, hoci v inom čase ( a aj v iných krajinách) bolo a je prirodzené, že o takýto post vždy prebehol súboj viacerých kandidátov. Hľadanie odpovede nie je ťažké, ťažké je verejne o nej hovoriť. Rozmýšľam nad sudkyňou Kudeškinovou a vážim si ju. Preto chcem aj ja verejne odpovedať na tieto otázky. Odpoveďou je, že víťazí túžba po moci a strach.

Všetci súčasní predsedovia krajských a okresných súdov sú na tejto funkcii závislí na osobe Štefana Harabina ako ministra spravodlivosti a po prijatí novely sudcovských zákonov, ktorá je už pripravená v parlamente na schválenie, by boli závislí na osobe Štefana Harabina ako predsedu Najvyššieho súdu, keď bude do tejto funkcie s najväčšou pravdepodobnosťou Súdnou radou zvolený . Vzniká preto veľmi silný dojem, že jemu stačí iba naznačiť, aby ho do tejto funkcie navrhlo čo najviac sudcov. Po vytvorenej mocenskej línii cez predsedov súdov sú vytvorené všetky predpoklady, aby toto jeho želanie, ale aj akékoľvek iné, bolo splnené.  To je prvá časť odpovede – túžba po moci.

O  druhej časti odpovede -  o strachu sudcov, sa hovorí ešte ťažšie. Je na mieste otázka, prečo toto všetko sudcovia podporujú, prečo sa nechávajú ovládať, prečo dávajú svoj hlas osobe, ktorú v súkromí kritizujú a majú voči nej vážne výhrady. Prečo nechcú na čele súdnictva niekoho, kto nie je skompromitovaný a spojený s konkrétnou politickou stranou? Jedna z odpovedí sudcov napríklad je – „mám rodinu, nemôžem si to dovoliť, hneď na druhý deň by som mal v oddelení kontrolu a môžem čakať disciplinárku a vyhadzov“ . Mohla by som teraz povedať, že si takého sudcu nevážim, že by mal vedieť byť sám sebou, veď je sudca. Ale nebola by to pravda, ja si ho pre iné veci vážim a aj ho ľudsky chápem. Tiež mám rodinu, úvery, a aj rovnaký strach. Na rozdiel od nich je však strach o moju osobu menší ako strach z reality, že sudcovia budú už len výkonnými nástrojmi v rukách mocných osôb v slovenskej justícii.

Sudcovský stav bol vtiahnutý do politiky a je predmetom mocenských bojov. Vďaka tomu sme rozdelení na „harabinovcov“ a „protiharabinovcov“.  O víťazovi však nerozhodnú sudcovia, ale politici. Podľa toho, ktorej strane sa dostane väčšej moci a čo je horšie, ktorá strana dostane možnosť prevalcovať tú druhú. Úprimne sa teším, že vo voľbách na funkciu predsedu Najvyššieho súdu sa na poslednú chvíľu našiel aj iný kandidát. Je to prirodzené a ak by sa nenašiel, bol by to dôkaz, že náš súdny systém je vážne chorý. Vážim si sudkyňu Najvyššieho súdu JUDr. Evu Babiakovú nielen za to, že je sudcovskou osobnosťou, ale aj za to, že našla na rozhodnutie kandidovať odvahu. Veď ak to nevyjde, bude jej najvyšším nadriadeným Štefan Harabin. Držím jej palce. Som presvedčená, že väčšina sudcov nechce ani valcovať, ani bojovať. Chceme mať pokoj pre prácu a iné životné priority. Nepokračujme v tom. Začať sa dá len tak, že budeme sami sebou, zvládneme svoj strach a budeme hovoriť len to, čo si naozaj myslíme. Veď sme sudcovia.

JUDr. Katarína Javorčíková

sudkyňa Krajského súdu v Bratislave

 

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre
Nachádzaš sa tu: Hlavná stránka Dokumenty Externé Katarína Javorčíková:Sudca nie je len funkcia

Kontakt

e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

 

Naši partneri