K novému modelu súdnictva z dielne Ministerstva spravodlivosti SR

Osamostatnenie súdnictva od kompetencií ministra spravodlivosti ešte neznamená nezávislosť sudcov; ovládať ich je možné aj zvnútra systému.

Ministerstvo spravodlivosti prekvapilo nielen verejnosť, ale aj sudcov predložením novely všetkých zákonov týkajúcich sa sudcov a súdneho systému, ktorá podstatným spôsobom mení doterajšie delenie kompetencií pri výkone súdnictva medzi orgánmi výkonnej moci, reprezentovanej ministrom spravodlivosti, a medzi orgánmi súdnej moci. Na príprave novely sa sudcovia nemali možnosť podieľať ani prostredníctvom stavovskej organizácie Združenia sudcov Slovenska, hoci minister sa na spoluprácu pri príprave zákonov (najmä týkajúcich sa sudcov) zaviazal v zmluve o spolupráci. Návrh novely tak sudcovia našli náhodou na internete pri prezeraní  predpisov zaradených do tzv. pripomienkového konania a pripravených  na ich legislatívne schválenie. Prekvapivý je aj dátum, kedy má novela nadobudnúť účinnosť, od 1.7.2010. Schválená má byť takmer rok a pol dopredu, čo je skutočne neobvyklé. Čo sa vlastne stalo a prečo?
Je nesporné, že súdna moc sa od vzniku demokratického štátu po roku 1989 snažila o oddelenie od moci výkonnej, ktorá politizovala súdnictvo a cez ministra spravodlivosti a predsedov súdov fakticky súdnictvo ovládala. Žiaden minister spravodlivosti doposiaľ nebol ochotný „pustiť“ rozhodujúce kompetencie riadenia súdnictva a doterajšie súdne orgány, okrem predsedov súdov, majú kompetencie viac menej okrajové alebo poradné. Vytvorili sa síce tzv. samosprávne súdne orgány v podobe sudcovských rád na všetkých súdoch, tie však majú len „bezzubé“ právomoci v podobe podávania rôznych návrhov alebo zaujímania stanovísk. Ani Súdna rada SR ako najvyšší orgán súdnej moci nemá v súčasnom systéme zásadnejšie právomoci pri výkone súdnictva na konkrétnom súde. Na každom súde má rozhodujúce kompetencie jeho predseda, ktorý rozhoduje o všetkom, čo sa týka konkrétnych podmienok práce sudcov,  ich zaradenia na špecializované súdne agendy, významne ovplyvňuje ich kariérny postup a v neposlednom rade aj možnosti ich disciplinárneho postihu. Nikto zo sudcov sa preto nečudoval tomu, že práve menovanie a odvolávanie predsedov súdov ministri spravodlivosti neboli ochotní vypustiť spod svojho vplyvu, pretože práve tieto funkcie sú rozhodujúcimi orgánmi moci v súdnom systéme. Doterajšia úprava stanovila, že kandidáti na funkcie predsedov súdov museli úspešne absolvovať výberové konania a minister vymenoval do tejto funkcie jedného z troch najúspešnejších uchádzačov. Súčasne ich  mohol kedykoľvek z tejto funkcie odvolať. Asi nikto z nás nepochybuje, že opraty moci v súdnictve drží ten, kto má vo svojej právomoci menovanie a odvolávanie predsedov súdov.

Navrhovaná novela zavádza prvý krát faktické oddelenie moci súdnej od moci výkonnej a na prvý pohľad dochádza v tejto súvislosti k naplneniu ústavného princípu nezávislosti súdnictva. Túto základnú myšlienku všetci sudcovia bez výhrad podporujú.

Je to však len prvý dojem, pretože prijatím navrhovaného modelu súdneho systému by došlo ku koncentrácii všetkých významných kompetencií súvisiacich s výkonom súdnictva do rúk jednej osoby.

Ak podľa Ústavy SR je predseda Najvyššieho súdu súčasne aj predsedom Súdnej rady, a všetky kompetencie preberá on osobne alebo inštitúcie, ktoré riadi, v súdnictve neexistuje orgán, ktorý by demokraticky vyvažoval delenie kompetencií tak, aby nemohlo dôjsť k ich zneužitiu a k ovládnutiu súdnictva „zvnútra“. V novele sú popreté veľmi dôležité demokratické spôsoby obsadzovania funkcií predsedov súdov cez výberové konania, ktoré sme vnímali ako významný pozitívny prínos doterajšej právnej úpravy. Podľa novely už žiadne výberové konania nebudú a bude výlučne na vôli predsedu Súdnej rady (teda nie Súdnej rady ako kolektívneho orgánu) akými osobami obsadí funkcie predsedov súdov, ktorí na príslušnom súde rozhodujú o všetkom čo sa práce sudcov a ich statusu týka. Na ich odvolanie rovnako nepotrebuje žiadny návrh, ale len súhlas orgánu, ktorý sám riadi, teda Súdnej rady. Úplná závislosť predsedov súdov od osoby predsedu Súdnej rady bude súčasne znamenať úplné ovládnutie súdnictva jednou osobou. Práve cez osobu predsedu Najvyššieho súdu a súčasne aj predsedu Súdnej rady budú možné politické prieniky a tým aj presadzovanie mocenských záujmov vládnucich strán do výkonu súdnictva, pretože ho volí Súdna rada,  ktorá má viac ako polovicu členov z politických nominantov vlády, parlamentu a prezidenta a menšiu časť jej členov volia sudcovia samotní. Nestrannosť Súdnej rady aj v súčasnosti výrazne spochybňuje skutočnosť, že jej členmi môžu byť ( a de facto aj sú) predsedovia súdov, ktorí sú teraz závislí od osoby ministra spravodlivosti, a podľa novely by boli závislí od  osoby predsedu Súdnej rady, teda inštitúcie ktorej sú členmi.

Ak sme doposiaľ kritizovali neprípustný vplyv ministra spravodlivosti na sudcov a zverejnené stanoviská „odvážnych sudkýň“ naznačili, že sudcovia sú v rozhodovacej činnosti pod tlakom mocenských záujmov a pod reálnou hrozbou straty sudcovskej funkcie, po prijatí novely by mohol nastať ten istý stav. Pre samotných sudcov je v zásade jedno či  osobou ovládajúcou súdnictvo je minister spravodlivosti alebo predseda Súdnej rady. Pre nezávislosť súdnictva nestačí preniesť kompetencie z jednej osoby na druhú a nezáleží na tom, či jedna z nich reprezentuje výkonnú moc a druhá súdnu moc. Súdny systém musí byť nastavený tak, aby sudcom garantoval nezávislú rozhodovaciu činnosť len na základe ich presvedčenia v medziach zákonov.

Ak by skutočne bola politická vôľa oddeliť súdnu moc od moci výkonnej, musí sa nájsť model fungovania súdnictva založený na demokratických zásadách kolektívneho riadenia a kolektívnej zodpovednosti viacerých súdnych orgánov, ktoré sa budú navzájom kontrolovať a budú na sebe relatívne nezávislé.

Príkladom môže byť nasledovný model:

Predovšetkým je nevyhnutné garantovať relatívnu nezávislosť sudcov na jednotlivých súdoch ak majú zostať zachované doterajšie kompetencie predsedov súdov. Funkcie predsedov súdov nesmú byť závislé na politických zmenách a obsadzovaní mocenských funkcií v štáte, ale rovnako ani na vôli jednej osoby vo vnútri súdneho systému. Predsedov súdov by mali voliť kolektívy samotných sudcov na súde na presne vymedzené obdobie, a mala by ich do funkcií menovať Súdna rada na základe výsledkov voľby na súde. Predseda súdu by bol odvolateľný z tejto funkcie Súdnou radou len na základe rozhodnutia disciplinárneho súdu za závažné porušenie jeho  povinností alebo z iných zákonom presne vymedzených dôvodov. Orgánmi riadenia a správy súdu by mali byť popri predsedoch súdov  aj sudcovské rady na základe presného rozdelenia kompetencií, pričom by boli súčasne zodpovedné za chod a výsledky práce súdu.

Taktiež by malo dôjsť k oddeleniu funkcie predsedu Súdnej rady od funkcie predsedu Najvyššieho súdu, pretože Súdna rada je najvyšším orgánom súdnej moci a Najvyšší súd predstavuje najvyššiu súdnu inštanciu v systéme všeobecných súdov. Tým by došlo k inštitucionálnemu rozdeleniu právomocí na najvyššej úrovni súdnych orgánov a umožnilo by to ich vzájomnú kontrolu a vyváženie moci. Prezident republiky by menoval predsedu Súdnej rady na návrh Súdnej rady spomedzi jej členov a súčasne aj predsedu Najvyššieho súdu na základe výsledkov voľby sudcov Najvyššieho súdu.

Zostáva otvorenou otázkou prečo novela navrhuje práve taký model súdneho systému, ktorý je postavený na jeho ovládnutí jednou osobou? Ide skutočne len o zlé prevedenie dobrej myšlienky, alebo o zámer šitý na mieru pre konkrétnu osobu v pozadí, ktorá sa v čase účinnosti novely ujme funkcie predsedu Súdnej rady, už dlhodobo (zámerne?) neobsadenej? Je to náhoda, že účinnosť novely nastane hneď po parlamentných voľbách v roku 2010, kedy dôjde k zmene obsadenia funkcie ministra spravodlivosti? Prečo sa sudcovia nemohli podieľať na príprave tak významných zmien sudcovských zákonov?

Sudcovia, dovolíme, aby sme boli naďalej manipulovaní a ovládaní? Dovolí to vláda, parlament a verejnosť?

JUDr. Katarína Jvorčíková

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Hosť

    Ak je pravda to, čo si podľa výsledkov ankety myslí väčšina návštevníkov tejto stránky, teda že justícia potrebuje zásadné personálne zmeny, resp. že väčšina sudcov je lenivá a skorumpovaná, potom žiaden model, ktorého zmena bude závisieť len od vôle sudcov, jednoducho z princípu nemôže byť úspešný. Ak väčšine sudcov vyhovuje súčasný stav, potom garantovaná relatívna nezávislosť sudcov na jednotlivých súdoch ho jednoducho iba zakonzervuje. Zmena by mohla nastať len a len vtedy, ak by bola väčšina sudcov čestná, poctivá a zmenu naozaj chcela. Niekoľko takých sudcov poznám a vážim si ich. Obávam sa však, že ich nie je dosť.

    Ak je korupcia ako rakovina, potom liečba vyžaduje radikálny zásah, ktorý odstráni nádory. Ak ostanú, rakovina sa skôr či neskôr vráti. Môžeme diskutovať o diagnóze aj liečbe, osobne si však myslím, že sa justícia nevylieči sama, ale že potrebuje kvalitného chirurga.

Powered by Komento