Legislatívny podnet k rekodifikácii civilného procesného práva

(K zámeru zachovania správneho súdnictva  ako súčasti  systému všeobecných súdov)

        Dňa 20.2.2013  Ministerstvo spravodlivosti SR zverejnilo na svojej stránke Legislatívny zámer rekodifikácie civilného práva procesného. Podľa zámeru by mali vzniknúť tri samostatné poriadky:

 Civilný sporový poriadok, Civilný mimosporový poriadok a Správny súdny poriadok.

Združenie ZOJ oceňuje  zámer MS SR vytvoriť  samostatný Civilný sporový poriadok a  Civilný mimosporový poriadok.

 Predložený materiál týkajúci sa východísk  pre vznik Správneho súdneho poriadku považujeme ako  podnetný, podrobne  prepracovaný najmä z pohľadu jeho  uceleného    historického  prehľadu  vývoja správneho súdnictva.

Podľa  ZOJ práve z historického  prehľadu vyplýva nezvrátiteľný záver, že v doterajšom legislatívnom vývoji bol jednoznačne a neprehliadnuteľným spôsobom uprednostňovaný variant samostatného správneho súdnictva. 

Predloženému  materiálu z tohto dôvodu možno vyčítať, že myšlienku  zavedenia samostaného správneho súdnictva si neosvojil. Naopak predkladateľ materiálu svoje závery  o potrebe zachovania správneho súdnictva  ako súčasti  systému všeobecných súdov odôvodňuje argumentom, že  existujúci systém sa osvedčil a tento  dôslednejšie zaručuje nezávislosť  rozhodovania súdov.

S takýmto záverom  nemôžeme súhlasiť.

Existujúci stav v slovenskom správnom súdnictve zostal po celý čas svojej existencie nedokonalou náhradou správneho súdnictva najmä  s ohľadom na ochranu individuálnych práv jednotlivca.

Neúplnosť foriem súdnej ochrany v správnom súdnictve spolu s ďalšími nedostatkami procesnej úpravy, poddimenzovaný stav sudcov  špecializujúcich sa na správne súdnictvo, nedostatok asistentov, personálne vybavenie správnych súdov, ktoré  nie je  budované systémovo, nedostatok prípravy sudcov a nemožnosť zapojiť do rozhodovacieho procesu kvalifikovaných  pracovníkov - odborníkov z verejnej správy  (či už ako členov senátov – sudcov, alebo ako odborných konzultantov) sa bezpochyby prejavuje aj na úrovni rozhodovacej činnosti sudcov správnych kolégií.

Správne súdy vyžadujú technickú vybavenosť na vyššej úrovni, ako je tomu v občianskoprávnej agende v záznamovej aj spojovacej technike. Spojenie medzi súdom a orgánom verejnej správy, dostupnosť rezortných predpisov a špecializovanej literatúry rezortov,  judikatúra ESĹP a Súdneho dvora EÚ vo vzťahu k jednotlivým oblastiam správy, sledovanie riešenia predbežných otázok pred Súdnym dvorom EÚ  v súčasnosti nie sú mysliteľné bez internetového spojenia a prepojenia správnych súdov¹[1].   

Jednou zo základných podmienok  skvalitnenia výkonu verejnej správy a správneho súdnictva je  dostupnosť judikatúry správnych súdov.  S poľutovaním treba konštatovať,  že  pre niektoré  súdy je temer nedostupná kompletná zbierka súdnych rozhodnutí bývalého Najvyššieho správneho súdu I. ČSR – tzv. Bohuslavova sbírka nálezú Nejvyššího správního soudu ve věcech administrativních (1918 - 1949),  z ktorej  správne súdnictvo Českej republiky aj v súčasnosti výdatne čerpá pri výklade najzákladnejších pojmov a inštitútov správneho práva.

Bezpochyby prínosom by bola aj špecifická samostatná zbierka rozhodnutí vo veciach správnych, vydávaná samostatným správnym súdom  orientovaná   na jednotlivé oblasti verejnej správy, vrátane  prístupu orgánov verejnej správy do zbierky správnych rozhodnutí súdov prostredníctvom internetu.

Materiál predložený MS SR  venuje osobitnú pozornosť  Najvyššiemu správnemu  súdu (1918-1938),  ktorý bol vytvorený v duchu rakúskej tradície správneho súdnictva. Spolu s Ústavným súdom bol  najvyššou autoritou vo výklade zákona, a preto mal postavenie strážcu a ochrancu zákona[2].

Pripomíname, že veľkým prínosom z tohto obdobia je vytvorenie rozsiahlej, a to aj v súčasnosti v zmysle zásady kontinuity práva použiteľnej súdnej judikatúry, ktorá bola postupne zachytená v niektorých súkromných zbierkach.

 Ide najmä o tzv. Bohuslavovu zbierku, ktorá bola v súčasnosti  opätovne republikovaná ako Zbierka rozhodnutí najvyššieho správneho súdu vo veciach administratívnych, usporiadaná JUDr. Jozefom Bohuslavom[3].

 Nová právna úprava, ktorá zaviedla rakúsky typ správneho súdnictva aj na územie Slovenska, bola v mnohom podobná prednovembrovej úprave pred rokom 1918, ale bola jednoduchšia, všeobecnejšia a lepšie koncipovaná.

Dokonca ponúka  "modus operandi" pre zriadenie samostatného správneho súdu aj v súčasnosti, pričom  ZOJ sa prikláňa k myšlienke zriadenia  samostatného správneho súdu  podľa predstáv Ústavy  z roku 1920  podľa funkčného modelu pruského správneho súdnictva.

K renesancii   správneho súdnictva   mohlo dôjsť až po  politických zmenách v roku  1989. Ústavný základ bol znovu položený  článkom 36 ods.. 2 Listiny základných práv a slobôd.

Jednou zo zásad „Listiny“ bolo preskúmavanie rozhodnutí orgánov verejnej správy súdmi. Táto zásada sa premietla do novelizácie zákona č. 99/1963 Zb, keď zákonom č. 519/1991 Zb. bolo konštituované ešte v bývalej ČSFR správne súdnictvo. V dôsledku toho bol Občiansky súdny poriadok doplnený  o samostatnú časť pod názvom –Správne súdnictvo.

Tieto zásady „Listiny“  boli zakotvené do Ústavy SR, najmä do čl. 46 ods. 2, ktorý uvádza, že každý, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej  správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia.  

Kým po vzniku samostatnej  Českej  republiky v roku  1993 bol článkom 91 novej  Ústavy  ČR obnovený   Najvyšší správny súd, ktorý tak vytvoril druhý vrchol súdnej  sústavy,   v Slovenskej republike ústavné riešenie i naďalej počítalo so správnym súdnictvom v rámci všeobecného súdnictva (čl. 142 Ústavy SR).

Reforma správneho  súdnictva s cieľom zriadenia samostatného správneho súdu žiaľ nebola  doposiaľ presadzovaná  žiadnou relevantnou politickou silou.

 ZOJ pripomína, že aj Výbor ministrov v Odporučení   (2004)20 o súdnom  preskúmavaní správnych úkonov, ktoré   prijal dňa 15.12.2004, odporúča, aby  súdne preskúmavanie  vykonával súd zriadený podľa zákona, ktorého nezávislosť  a nestrannosť sú zaručené v súlade  s ustanoveniami  Odporučenia  (94)12, pričom na prvom mieste uvádza, že takýmto súdom má  byť  správny súd.

Ako alternatívu uvádza  súčasť bežného súdneho systému.

 ZOJ presadzuje    zriadenie samostatného  správneho  súdu  v intenciách predstáv  Ústavy z roku 1920 podľa  funkčného modelu pruského správneho súdnictva.

 Táto zmena – dopracovanie sústavy súdov si bude vyžadovať  novelizovať  čl. 143 ods. 1 Ústavy SR, ktorý bude stanovovať, že sústavu súdov tvoria Najvyšší súd, Najvyšší správny súd a ostatné súdy, a bude potrebné na všetkých miestach Ústavy SR, kde sa používa pojem „Najvyšší súd Slovenskej republiky“ nahradiť tento pojmom „Najvyšší súd“.

Ďalej bude  potrebné vzhľadom na znenie čl. 148 ods. 1 Ústavy SR (ako aj zákona č. 385/2000 Z.z.) prijať ústavný zákon, v zmysle ktorého sa všetci sudcovia NS SR –správneho kolégia stávajú sudcami  Najvyššieho správneho súdu.

Potrebné bude aj  novelizovať čl. 145 Ústavy SR, v zmysle ktorého predseda a podpredseda Najvyššieho správneho súdu budú menovaní obdobne ako predseda a podpredseda Najvyššieho súdu.

ZOJ presadzuje  zriadenie  samostatného správneho súdu, do kompetencie ktorého bude patriť aj   právomoc vo veciach disciplinárnych konaní sudcov.

Takáto úprava existuje napr. v Českej republike, kde  bola právomoc vo veciach kárnych na Nejvyšší správní soud prenesená zákonom č. 314/2008 Sb.

Efektívne, dobre fungujúce  samostatné správne súdnictvo, ktoré poskytuje účinnú ochranu pred výkonnou mocou, musí  byť záujmom celej spoločnosti. Iba tak sa podarí naplniť v plnej miere  spomínané  zásady  Listiny základných práv a slobôd.

 

V Bratislave 22.2.2013

 

JUDr. Katarína Javorčíková

prezidentka ZOJ