Koncepcia samostatného správneho súdnictva

 

V súčasnosti prebieha diskusia o potrebe vytvorenia samostatného správneho súdu v podmienkach výkonu súdnej moci v Slovenskej republike.

 

Analyzovať inštitút správneho súdnictva a potrebu samostatného správneho súdu nie je možné  bez znalostí jeho postupného historického kreovania. Združenie Sudcovia „Za otvorenú justíciu“ (ZOJ) preto spracovalo prehľad jeho vývoja v období rokov 1861 až 1989.

 

 

1861-1918

Vývoj v regulácii verejnoprávnych spoločenských vzťahov na území súčasného Slovenska bol započatý prostredníctvom Dočasných pravidiel prijatých v roku 1861 pre vtedajšiu Rakúsku ríšu na Judexkuriálnej konferencii, kde hlavný dôraz bol položený iba na úpravu banského a daňového práva bez dôrazu na potláčanie úlohy  policajného štátu pomocou základných ľudských práv a slobôd.

Neskôr na základe zákonného článku č. 26/1986  bol v Budapešti vytvorený s pôsobnosťou pre celé Uhorsko (t.j. aj pre slovenské územie) až do roku 1918  centrálne pôsobiaci Uhorský kráľovský správny súd, ktorý sa stal predzvesťou orgánu  súdnej ochrany verejných práv jednotlivcov. Uhorská vláda sa nechala čiastočne inšpirovať francúzskym modelom správneho súdnictva a preto v konečnej inštancii, avšak vo veľmi obmedzenom taxatívnom rozsahu, sa pripustili podanie sťažnosti proti rozhodnutiam z jednotlivých oblastí štátnej správy a obecnej samosprávy. Na nižšej úrovni plnili úlohy, ktoré v súčasnosti bežne pričítame k správnemu súdnictvu, orgány uhorskej polície.¹

(¹prevzaté z prepisu  referátu  sudcu NS SR JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, „Odlišnosti a podobnosti v správnom súdnictve  v Európe“,z  konferencie „K aktuálnym otázkam konania a rozhodovania  v správnom súdnictve, Častá Papiernička, 21. 22.5.2007 )


Obdobie rokov 1918-1938

Takzvaný Pantučkov zákon z 2. novembra 1918, publikovaný pod č. 3/1918

Sb., s okamžitou platnosťou recipoval pre celé územie novovzniknutej republiky


zákon č. 36/1876 r. z. o najvyššom správnom súdnom dvore, ale aj zákon č.

143/1876 r. z. o ríšskom súde.

Nová právna úprava, ktorá zaviedla rakúsky typ správneho súdnictva aj na

územie Slovenska, bola v mnohom podobná prednovembrovej úprave pred rokom 1918, ale bola jednoduchšia, všeobecnejšia a lepšie koncipovaná.Ústava ČSR publikovaná pod č. 121/1920 Sb. upravila otázku správneho súdnictva v kapitole „Ministerstvá a správne úrady“.

Sídlom Najvyššieho správneho súdu bola Praha.  Najvyšší správny súd pojednával v senátoch. Základné zloženie senátu bolo: predseda + štyria členovia Najvyššieho správneho súdu.

V senáte zloženom z predsedu a dvoch členov súd pojednával o predbežných

opatreniach, v sporoch o verejné dávky a o náhradu nákladov s tým súvisiacich

maximálne do výšky Kč 1.000,-, v prípadoch ak tak stanovil osobitný zákon a vo

veciach, ktoré všeobecne stanovila v určitej dobe na zhromaždenie všetkých

členov Najvyššieho správneho súdu vláda ČSR svojim nariadením.

Sedemčlenný senát, skladajúci sa z predsedu a šiestich členov, rozhodoval o platnosti nariadenia. Napriek počiatočným odmietavým stanoviskám sa do zákona dostal aj Inštitút záväzných právnych zásad. Ak zaujal Najvyšší správny súd o určitej právnej otázke opätovne ten istý právny názor, ktorý bol odlišný od názoru orgánu verejnej správy, prezident Najvyššieho správneho súdu zvolal deväťčlenný senát na hodnotenie, úvahu a k uzneseniu o tejto právnej zásade. Na návrh vlády ČSR bol tak povinný urobiť. V prípade, že tento deväťčlenný senát zotrval na svojom právnom názore, ktorý dovtedy Najvyšší správny súd zastával, prvý prezident Najvyššieho správneho súdu bol povinný oznámiť uznesenie tohto senátu vláde a ministerstvám, a zverejnil ho tiež v Úradnom liste republiky Československej.

Táto právna zásada bola pre všetky orgány verejnej správy záväzná a boli povinné sa ňou riadiť. Zmeniť túto právnu zásadu bolo možné kvalifikovanou dvojtretinovou väčšinou v senáte, ktorý musel zvolať prvý prezident Najvyššieho správneho súdu na návrh Ministerstva so schválením vlády. Pre riešenie teoretických otázok boli zriadené pléna odborné, finančné a plenissimum. Plenissimum bolo zhromaždenie všetkých členov súdu, a rozhodovalo o otázkach ako bol napr. rokovací poriadok Najvyššieho správneho súdu.

Významnou časťou zákona bolo stanovenie pôsobnosti Najvyššieho správneho súdu. Tento súd mal za úlohu chrániť subjektívne práva v zmysle § 2 ods. 1 zákona takto: Najvyšší správny súd rozhoduje vo všetkých prípadoch, v ktorých niekto tvrdí, že nezákonným rozhodnutím, alebo opatrením správneho orgánu bol poškodený vo svojich právach.

Uplatňovala sa  generálna klauzula, podľa ktorej každý kto mal názor, že rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy bolo porušené alebo dotknuté jeho právo, mohol podať sťažnosť. V zmysle dikcie zákona, napadnúť sa mohol akt štátnej správy, ale aj samosprávy na úrovni zemskej, okresnej, obecnej. Cirkevné orgány neboli podľa ustálenej judikatúry považované za správne orgány (viď. napr. Exel 65,1248 a Boh. adm. 61).

Rozhodnutie alebo opatrenie muselo byť právoplatné, teda musel byť vyčerpaný predpísaný postup podľa predpisov, dôležitých na konanie pred orgánmi verejnej správy a tento právny akt musel tvoriť v podstate exekučný titul (Boh. adm. 347,7039).

Súdnej kontrole nepodliehali akty orgánov verejnej správy, ktoré mali charakter

aktov osvedčovacích, ktoré nemali charakter rozhodnutia alebo opatrenia. Súdnej kontrole nepodliehali abstraktné akty, organizačné akty (interné normatívne akty), akty procesného charakteru, ktorých účelom bolo procesne upraviť postup orgánu verejnej správy, smerujúci k meritórnemu rozhodnutiu.


Najvyšší správny súd bol kompetentný rozhodovať aj o sťažnostiach občanov ČSR vo veciach porušenia ich politických práv garantovaných Ústavou ČSR, rozhodoval o kompetenčných konfliktoch medzi zemským zastupiteľstvom a najvyššími orgánmi štátu, a medzi autonómnymi zemskými zastupiteľstvami navzájom. Najvyšší správny súd mohol uvedený akt len zrušiť a sťažovateľ musel počkať, až kým správny orgán nález súdu vykoná.

Najvyšší správny súd nerozhodoval o veciach, o ktorých rozhodujú všeobecné

súdy, o veciach, o ktorých sa rozhoduje podľa osobitných zákonov (napr. veci

trestné, veci patentové, kde bol vytvorený osobitný patentový súd; veci volebné, kde bol vytvorený volebný súd; veci vojenského kárneho konania) a o sťažnostiach proti menovaniu do verejných služieb, pokiaľ nejde o porušenie práva navrhovateľa na jeho menovanie.


Najvyšší správny súd bol kompetentný preskúmavať disciplinárne nálezy s výnimkou vrchnej disciplinárnej komisie a v tomto prípade mohol vysokoškolský profesor alebo docent podať sťažnosť, ale len v prípade porušenia slobody vedy.


Z hľadiska podania sťažnosti sa uplatňovala dispozičná zásada, konanie nezačínalo ex offo – z moci úradnej, ale len na návrh sťažovateľa, ktorý disponoval svojim návrhom. Mohol ho kedykoľvek zobrať späť a týmto úkonom ukončiť konanie (výnimočne aj po späťvzatí sťažnosti, ak to vyžadoval verejný záujem - v konaní sa pokračovalo).

Strany sporu mali rovnaké procesné práva a povinnosti, uplatňovala sa teda zásada rovnosti. V konaní pred Najvyšším správnym súdom sa používali tiež prvky písomnosti (podanie sťažnosti, prípravné konanie), ale aj prvky verejnosti (verejné pojednávanie pred senátom). Zákon presne vymedzoval, v ktorých prípadoch sa sťažnosť odmietne prijať, tzv. odmietnutie a limine. Išlo o prípady, keď Najvyšší správny súd nebol kompetentný daný spor riešiť, o prípady nedostatku sťažovateľovej aktívnej legitimácie, o prípady zmeškania prekluzívnej lehoty a tiež o prípady, kde existovala prekážka rei iudicatae (vec právoplatne rozhodnutá, o ktorej už Najvyšší správny súd rozhodoval).


V taxatívne stanovených prípadoch mohol Najvyšší správny súd pojednávať bez písomného prípravného konania. V ostatných prípadoch Najvyšší správny súd doručil sťažnosť spolu s predloženými opismi sťažovateľa žalovanému orgánu verejnej správy a tohto vyzval, aby v lehote maximálne do 60 dní predložil spisový materiál, ktorý bol k dispozícii pri vydaní rozhodnutia alebo opatrenia. V prípravnom konaní sa nesmel dopĺňať spisový materiál a ani žalovaný orgán verejnej správy nesmel dopĺňať svoje rozhodnutie. Strany sporu, ich zástupcovia, mali právo nahliadať do spisov, ktoré o danom prípade viedol Najvyšší správny súd, a toto právo viedlo už priamo na verejnom zasadnutí k častému dopĺňaniu dôkazov a uvádzaniu nových rozhodujúcich skutočností. Po skončení prípravného konania prvý prezident Najvyššieho správneho súdu vytýčil termín verejného ústneho pojednávania, na ktoré museli byť strany sporu predvolané. Najvyšší správny súd rozhodoval na základe skutkovej podstaty, ktorá existovala v čase vydania rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy.


V prípadoch dostatočného prejednania sporu skončil Najvyšší správny súd konanie a prikročil k uzneseniu o náleze. Porada a hlasovanie senátu boli neverejné. Za konečnú podobu nálezu musí hlasovať nadpolovičná väčšina členov senátu, predsedajúci hlasuje ako posledný. Nález Najvyššieho správneho

súdu sa vydával v písomnej forme a musel obsahovať odôvodnenie. Po verejnom prejednaní sporu sa mohol vyhlásiť aj ústne, ak bola prítomná jedna

strana sporu, týmto momentom bol nález vydaný, rovnako ako momentom doručenia jednej strane sporu. Ak súd zistil, že sťažnosť je odôvodnená, zrušil rozhodnutie alebo opatrenie pre nezákonnosť a uviedol dôvody. Nález sa vydával v mene Československej republiky a musel obsahovať okrem výrokovej časti a odôvodnenia aj mená všetkých členov senátu, ktorí sa na konaní zúčastnili a podpisy predsedu senátu a zapisovateľa.


Trovy konania pred Najvyšším správnym súdom si hradil každý účastník sám. Náhradu trov konania nie je možné uložiť žalovanému úradu ani zúčastneným

stranám. Len v prípade, keď Najvyšší správny súd zamietol sťažnosť, mohol súd zaviazať sťažovateľa na náhradu trov konania. Správne orgány boli viazané právnym názorom, ktorý vyslovil Najvyšší správny súd vo svojom náleze. Najvyšší správny súd bol v dobe I. Československej republiky garantom zákonnosti v oblasti správneho práva.


Najvyšší správny súd bol spolu s Ústavným súdom najvyššou autoritou vo výklade zákona, a preto mal postavenie strážcu a ochrancu zákona. Značný rešpekt si Najvyšší správny súd získal v právnickej oblasti, ale aj u laikov svojou jurisdikciou, ktorá našla svoj odraz v Bohuslavovej zbierke nálezov najvyššieho správneho súdu v dvoch častiach: veci administratívne (Boh. adm.) a veci finančné (Boh. fi n.). Zárukou stálosti judikatúry boli okrem postupu záväzných právnych zásad  práve nálezy Najvyššieho správneho súdu, publikované v tejto zbierke, pretože prinášali právnickému stavu spôsoby nazerania súdu na problémy aplikačnej praxe vo verejnej správe.


Prínos tejto inštitúcie – Najvyššieho správneho súdu - je nespochybniteľný, a v oblasti verejnej správy zostáva činnosť tohto súdu - jeho judikatúra - aj dnes zdrojom mnohých právnikov a vývoj správneho práva, správneho súdnictva, by bez konkrétnej práce sudcov tohto súdu nedospel k takým prvkom ochrany základných práv a slobôd, ako ich poznáme dnes.


Obdobie rokov 1938 – 1945

Degradácia československého, českého právneho systému vyvrcholila v období protektorátu. Nemecká branná moc mohla pozastaviť výkon všetkých správnych rozhodnutí (aj keď nevykazovali žiadne vady) bez ohľadu na stanovisko zaujaté Najvyšším správnym súdom. To, že prednosť mala ozbrojená sila, dokumentuje aj fakt, že prezidentom Najvyššieho správneho súdu sa stal príslušník nemeckého národa dr. Nobis.


Mierne odlišná situácia nastala na Slovensku po vyhlásení Slovenského štátu v roku 1939. V roku 1940 bol slovenským snemom prijatý Ústavný zákon č. 120 o zriadení Najvyššieho správneho súdu, ktorý bol kompetentný rozhodovať vo všetkých prípadoch, keď fyzická osoba namietala, že nezákonným rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy bola dotknutá na svojich právach. Do jeho pôsobnosti patrilo aj rozhodovanie o kompetenčných konfl iktoch, či už medzi orgánmi štátnej správy, alebo samosprávy. Tento Najvyšší správny súd mohol v sociálnych veciach a vo veciach daní a poplatkov tiež meritórne rozhodnúť vo veci samotnej. Len v týchto prípadoch nebol viazaný kasačným princípom. Najvyšší správny súd po preskúmaní sťažnosti mohol rozhodnutie orgánu verejnej správy zrušiť z titulu nezákonnosti, nedostatočne zisteného skutkového stavu veci alebo procesných pochybení v konaní. Správny orgán bol viazaný právnym názorom Najvyššieho správneho súdu a bol povinný vydať nové rozhodnutie v lehote do 3 mesiacov odo dňa doručenie rozhodnutia súdu pod sankciou administratívnoprávnej zodpovednosti príslušného úradníka na úrade.

Pre sudcov pripravovali návrhy rozhodnutí odborní poradcovia – pomocní referenti. Mali právo účasti na porade senátu s hlasom poradným. Tento súd prebral aj inštitút právnych zásad – rozšírený senát mal právomoc prijať záväzný judikát, zaväzujúci administratívne orgány, ako aj samotný Najvyšší správny súd.


Činnosť tohto súdu však v dôsledku vnútornej a zahraničnopolitickej situácie

sa nevyvinula tak, aby sa mu venovala väčšia pozornosť. Prezident republiky v exile, dr. E. Beneš, svojím ústavným dekrétom č. 11/1944 Ústredného vestníku československého v Londýne, dňa 3. Augusta 1944, rozhodol o obnovení právneho poriadku. Právne predpisy vydané v dobe neslobody nie sú súčasťou nového, obnoveného právneho poriadku, s výnimkou Čl. 2 dekrétu. Súdne rozhodnutia a rozhodnutia orgánov verejnej správy zostávajú v platnosti, ale dekrét prísne stanovil dôvody, pre ktoré je možné tieto akty na návrh strán alebo z moci úradnej zrušiť. V Čl. 7 ods. 2 bola stanovená ročná lehota, ktorá začne plynúť po dni, keď skončí doba neslobody, v ktorej je možné na Najvyšší správny súd podať sťažnosť na rozhodnutia správnych orgánov zahraničného štátneho zriadenia.


Obdobie rokov 1945 – 1989

Politický vývoj v oslobodenej ČSR viedol k znovuoživeniu právnych inštitútov I. Československej republiky, ale činnosť Najvyššieho správneho súdu sa už nepodarilo obnoviť na báze tradície z predvojnovej právnej úpravy.


Udalosťou, ktorá pochovala snahy o revitalizáciu správneho súdnictva bol februárový prevrat v roku 1948. Právo prestalo byť prejavom spoločenského konsenzu, stalo sa nástrojom uchvatiteľov moci. Prevzatie moci komunistickou

stranou a jej negatívny postoj k preskúmavaniu rozhodnutí alebo postupov v konaní orgánov verejnej moci bolo známe z poznania reality v Sovietskom zväze. Orgány moci výkonnej získali postavenie orgánov moci štátnej, zastupujúc štát, ktorý je vo svojich rozhodnutiach neomylný, pretože rozhoduje z vôle robotníckej triedy a z tohto vyplýva, že nemôže rozhodovať nesprávne, nezákonne. V socialistickom type právneho systému, importovanom zo Sovietskeho zväzu, sa dôraz kládol na práva spoločnosti, nie na práva jednotlivca, a navyše odborníci - sudcovia Najvyššieho správneho súdu, získali ak nie kolaborantskú nálepku, tak prinajmenšom, rešpektovaním právneho systému boli považovaní za sluhov buržoázie. Tieto a aj iné dôvody viedli novú štátnu moc k postoju a názoru na revitalizáciu Najvyššieho správneho súdu.


Od roku 1953 neexistoval na území ČSR žiadny súd, ktorý by mal kompetenciu

ochraňovať subjektívne práva pri činnosti verejnej, resp. štátnej správy. Poisťovacie súdnictvo na základe zákona č. 99/1948 Zb. malo mať trojstupňovú súdnu štruktúru, ale k reálnemu výkonu tohto súdnictva neprišlo. Tento typ verejnoprávneho súdnictva bol zrušený zákonom č. 319/1948 Zb. o zľudovení súdnictva, ktorý de facto a de iure zlikvidoval verejnoprávne súdnictvo s výnimkou Patentového súdu a Najvyššieho správneho súdu.


Kodifikáciou civilného konania pred súdmi zákonom č. 142/1950 Zb. boli veci národného poistenia prenesené do rozhodovacej kompetencie riadnych všeobecných súdov (podľa § 394 tohto zákona okresné súdy boli kompetentné rozhodovať o opravných prostriedkoch proti výmerom Ústrednej národnej poisťovne a ústavov, a tiež v sporoch z pripoistenia. Toto konanie malo charakter opravného prostriedku proti rozhodnutiu orgánu štátnej správy, a tento opravný prostriedok bolo nutné podať na súd v lehote do 30 dní od doručenia výmeru. Proti rozhodnutiu Okresného súdu existoval opravný prostriedok, ktorý sa podával na Krajský súd).


Zákon č. 166/1949 Zb. síce ešte Najvyšší správny súd nezrušil, preniesol však jeho sídlo do Bratislavy, ktorá na jeho riadne a nerušené fungovanie nebola personálne a ani materiálne pripravená. Správny súd (toto bol názov tohto orgánu) bol doplnený slovenskými odborníkmi a preskúmaval rozhodnutia orgánov štátnej správy. Definitívnu právnu bodku za činnosťou Najvyššieho správneho súdu urobil zákonodarca v § 18 ods. 2 zákona č. 65/1952 Zb. o prokuratúre. Všeobecný dozor prokurátora prebral na seba kontrolu zákonnosti v štátnej správe. Tento dozor sa prejavoval najmä v práve podávať protesty proti rozhodnutiam orgánov štátnej správy, prokurátori mali právo upozorňovať orgány štátnej správy na nedostatky v ich činnosti. V tomto zákone sa prejavila sovietska koncepcia kontroly štátnej správy.


Najvyšší správny súd existujúci od júna 1876 pôsobil na území ČSR do 1. januára 1953, kedy zanikol bez právneho nástupcu. Ani v období spoločenskej situácie rokov 1948 – 1989 nebolo vylúčené súdne preskúmanie rozhodnutí orgánov štátnej správy. Pripúšťalo sa len výnimočne, ako napr. v zákone č. 280/1949 Zb. o územnom plánovaní a výstavbe obcí mohol ten, kto nesúhlasil s rozhodnutím orgánu štátnej správy vo veci vyvlastnenia a náhrade za túto vyvlastnenú nehnuteľnosť žiadať súd, aby preskúmal takéto rozhodnutie.  


Zákonom č. 142/1950 Zb. bolo zakotvené obligatórne súdne preskúmanie rozhodnutia správy Psychiatrického ústavu. Súd mal povinnosť ex offo skúmať každé opatrenie správy Psychiatrického ústavu, v zmysle ktorého duševne chorý bol umiestnený v ústave bez vlastnej žiadosti, alebo ktorým bol občan obmedzený vo voľnom pohybe alebo v inom styku s okolím. Takúto správu musel ústav podať na súd v lehote do 48 hodín. Súd mal kompetenciu svojim rozhodnutím povoliť alebo nepovoliť zadržanie chorého v ústave.


Zákon č. 65/1956 Zb. o prokuratúre rozšíril všeobecný dozor prokuratúry aj o právomoc uskutočňovať previerky dodržiavania zákonnosti v štátnej správe. Všeobecný dozor prokuratúry ostal po celú dobu svojej existencie nedokonalou

náhradou správneho súdnictva s ohľadom na ochranu individuálnych práv jednotlivca.


Podľa zákona č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a ostatných hromadných informačných prostriedkoch mal vydavateľ právo podať návrh, aby krajský súd

preskúmal rozhodnutie o pozastavení zverejňovania informácií orgánom Ústrednej publikačnej správy. Tento jeden z pokrokových zákonov obdobia politického „odmäku“ bol z prvých, ktorý po neúspechu politického prúdu v auguste 1968 bol novelizovaný zákonom č. 99/1969 Zb., kde bol súdny prieskum zrušený.


Ústava ČSSR, publikovaná pod č. 100/1960 Zb. zo dňa 11. júla 1960, otázku súdneho prieskumu rozhodnutí orgánov štátnej správy neupravovala. Podľa Čl.

102 ods. tejto Ústavy „sudcovia sú pri výkone svojej funkcie viazaní právnym poriadkom socialistického štátu, t. j. zákonmi a inými právnymi predpismi“. V zmysle tohto článku, bol sudca viazaný nielen zákonom, ale aj nariadením vlády, vyhláškou ministerstva, a tiež aj aktmi národných výborov. Sudca nemal

právomoc preskúmavať podzákonné právne predpisy titulom ich zákonnosti, ale bol povinný podľa nich rozhodovať, aj keď mu bol zrejmý ich rozpor so zákonom.


V druhej polovici šesťdesiatich rokov sa v rámci priaznivej politickej klímy rozvinuli diskusie o potrebe súdnej kontroly nad štátnou správou. V rámci tejto diskusie prevládol názor, že kontrola zákonnosti v štátnej správe je nutná a mali by ju vykonávať správne súdy, integrálne začlenené do sústavy všeobecného súdnictva (tak čo sa týka organizačnej tak aj procesnej stránky), aby sa odlíšilo staré buržoázne postavenie správneho súdnictva. Podstatnejšou mala byť však otázka - aké rozhodnutia budú predmetom súdneho prieskumu – ako aj následné hľadanie odpovede na túto otázku. Politická situácia po roku 1968 priniesla nežiaducu situáciu pre vyriešenie problémov správneho súdnictva, teoretické otázky boli „zmietnuté zo stola“, a navyše viacerí poprední právni teoretici pre oblasť správneho práva boli za svoju činnosť politicky perzekvovaní.


Preskúmavanie rozhodnutí orgánov štátnej správy upravil Občiansky súdny poriadok - zákon č. 99/1963 Zb. vo svojej štvrtej hlave. Podľa dôvodovej správy,

rozhodnutia orgánov štátnej správy, ktoré mali byť predmetom súdneho prieskumu,mohli byť rôznorodé. Okruh súdom preskúmavaných rozhodnutí sa môže stále meniť s ohľadom na záujem socialistickej spoločnosti na záruky zákonnosti. Toto bolo dôvodom prečo zákonodarca v paragrafovom znení zákona rešpektoval túto rôznorodosť. Pri posudzovaní funkcie súdneho prieskumu rozhodnutí orgánov štátnej správy sa prejavil subjektivizmus. Konanie prebiehalo v jednej inštancii, avšak výnimkou bolo preskúmavanie vecí dôchodkového zabezpečenia, kde bolo zákonom pripustené odvolanie na vyššiu inštanciu. Na podanie tohto opravného prostriedku bola stanovená lehota 30 dní od doručenia administratívneho rozhodnutia, táto lehota sa mohla predĺžiť na 6 mesiacov, ak rozhodnutie neobsahovalo správne poučenie o opravnom prostriedku. Konanie pred súdom bolo verejné, ústne a prejavovala sa vyšetrovacia zásada. Súd preskúmaval výlučne zákonnosť rozhodnutia, nikdy neskúmal správnosť takéhoto aktu, v konaní sa uplatňoval princíp kasačný. Fakticky sa uplatňovala zásada, že súdny prieskum správnych rozhodnutí je prípustný až po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov v správnom konaní. Tiež platila zásada, že rozhodnutie súdu muselo zodpovedať stavu v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia. Okruh rozhodnutí orgánov štátnej správy, ktoré podliehali súdnemu prieskumu bol úzky, bol založený na princípe enumeratívnom, nie na princípe generálnej klauzuly.


Legislatíva tohto obdobia nemala jasnú predstavu o povahe, funkcii a praxi správneho súdnictva. Na základe poznania definícií inštitútu - správne súdnictvo - s prihliadnutím na jeho historický vývoj, môžeme konštatovať, že v období rokov 1948 – 1989 správne súdnictvo, ako jeden zo základných inštitútov zákonnosti v podstate na území ČSR neexistovalo.²

(² historický vývoj v rokoch 1918-1989 je prevzatý v skrátenej podobe  z publikácie INŠTITÚT SPRÁVNEHO SÚDNICTVA V HISTORICKOM KONTEXTE, autor  Silvio Boleček)1



SS

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre
Nachádzaš sa tu: Hlavná stránka Dokumenty Legislatíva Koncepcia samostatného správneho súdnictva

Kontakt

e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

 

Naši partneri