Kudeshkina proti Rusku - preklad rozhodnutia ESĽP

Rozsudok z 26. februára 2009 k sťažnosti č. 29492/05 pre porušenie článku 10 Dohovoru (sloboda prejavu v kontexte prepustenia z práce v justícii za vyhlásenia v médiách týkajúce sa kritiky vyšších súdnych úradníkov)

Prípad má pôvod v sťažnosti (č. 29492/05) podanej proti Ruskej federácii ruskou štátnou príslušníčkou, pani Olgou Borisovnou Kudeshkina (ďalej len „sťažovateľka“) dňa 12. júla 2005.
Vo svojej sťažnosti namieta, že jej prepustenie zo súdnictva po jej kritických vyjadreniach v médiách predstavovalo porušenie jej práva na slobodu prejavu podľa článku 10 Dohovoru.

Rozhodnutím z 28. februára 2008 Súd vyhlásil sťažnosť za prijateľnú.

SKUTKOVÝ STAV

I. SKUTKOVÉ OKOLNOSTI PRÍPADU


Sťažovateľka sa narodila v roku 1951 a žije v Moskve. V čase udalostí pracovala osemnásť rokov ako sudkyňa. Od 6. novembra 2000 bola pridelená na Mestský súd v Moskve.

A. Účasť sťažovateľky v trestnom konaní proti pánovi Zaytsevovi

V roku 2003 bola sťažovateľka vymenovaná za členku senátu v trestnej veci týkajúcej sa zneužitia právomoci policajného vyšetrovateľa, pána Zaytseva. Bol obvinený z vykonania nezákonnej prehliadky pri vyšetrovaní prípadu finančného a colného podvodu vo veľkom rozsahu, do ktorého bola zapletená skupina spoločností a údajne aj určití vysokopostavení štátni funkcionári.

V júni 2003 súd v zložení sťažovateľky ako sudkyne a dvoch prísediacich, pani I. a pani D. začal konanie vo veci. Na pojednávaní 26. júna 2003 súd vyzval verejného prokurátora, aby predložil dôkazy obžaloby. Prokurátor vyhlásil, že súd nezaistil prítomnosť svedkov obžaloby a namietal proti spôsobu vedenia konania. Nasledujúci deň, v piatok 27. júna 2003 namietal proti sťažovateľke ako sudkyni z dôvodu zaujatosti. Zaujatosť mala preukázať, keď vypočúvala jedného z poškodených. Ostatné strany konania vrátane tohto poškodeného, s námietkou nesúhlasili. V ten istý deň prísediaci odmietli námietku. Po tomto rozhodnutí prokurátor namietal proti obom prísediacim. Strany konania nesúhlasili s námietkou a námietka bola zamietnutá. V ten istý deň prokurátor vzniesol ďalšiu námietku zaujatosti prísediacich, ktorú sťažovateľka zamietla v ten istý deň.

V pondelok 30. júna 2003 obe prísediace požiadali o vylúčenie z konania.

Dňa 1. júla 2003 verejný prokurátor vyhlásil, že zápisnica z konania bola vypracovaná nesprávne a požiadal o prístup k záznamom. Súd jeho návrh odmietol z dôvodu, že zápisnicu možno sprístupniť do troch dní od jej spísania.

Dňa 3. júla 2003 sťažovateľka pripustila vylúčenie oboch prísediacich z dôvodu, že sa nemohli zúčastniť konania pre zaujatosť voči prokurátorovi, ktorý sa k nim správal veľmi nezdvorilo, a pre nepriateľskú atmosféru počas pojednávania, za ktorú bol zodpovedný prokurátor a ktorá na nich zle pôsobila.

Podľa sťažovateľky predsedníčka Mestského súdu v Moskve, pani Yegorova, vtedy počas konania zavolala sťažovateľku do svojej kancelárie a pýtala sa jej na podrobnosti konania. Kládla otázky týkajúce sa vedenia konania a rozhodnutí o uvedených návrhoch.

Strany sa nezhodli na okolnostiach vylúčenia sťažovateľky z prejednávania prípadu. Podľa sťažovateľky predsedníčka Mestského súdu v Moskve ju vylúčila 4. júla 2004, jeden deň po vylúčení prísediacich. Podľa vlády prípad prejednávala sťažovateľka až do 23. júla 2003, kedy jej ho predsedníčka Mestského súdu v Moskve odňala z dôvodu, že došlo k prieťahom pri vytváraní nového senátu súdu a že existovala hrozba ďalšieho prieťahu z dôvodu žiadosti o dovolenku od 11. augusta do 11. septembra 2003, podanej 22. júla 2003.

Dňa 23. júla 2003 predsedníčka Mestského súdu v Moskve pridelila vec sudcovi M. Sťažovateľka potom zasadala ako sudkyňa v niekoľkých ďalších trestných veciach.

B. Volebná kampaň sťažovateľky

V októbri 2003 sťažovateľka kandidovala vo všeobecných voľbách do Štátnej Dumy Ruskej federácie. Jej volebná kampaň obsahovala aj program súdnej reformy.

Dňa 29. októbra 2003 moskovská Rada pre kvalifikačné predpoklady sudcov („Judiciary Qualification Board“) prijala žiadosť sťažovateľky o dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu počas volieb, v ktorých kandidovala.

Dňa 1. decembra 2003 sťažovateľka poskytla rozhovor pre rozhlasovú stanicu Echo Moskvy, ktorý bol odvysielaný ešte v ten istý deň. V rozhovore vyjadrila pochybnosti o nezávislosti moskovských súdov, uviedla, že prípady vyvíjania nátlaku na súdy, aby vydali určité rozhodnutie, nie sú zriedkavé nielen v prípadoch budiacich všeobecný záujem verejnosti, ale tiež v prípadoch individuálnych záujmov s dôsledkami pre konkrétne skupiny. V rozhovore ďalej hovorila o podrobnostiach prípadu Zaytseva, ktorý vzbudil veľký záujem verejnosti, keď prvostupňový súd v rozsudku výslovne konštatoval, že generálny prokurátor v určitých situáciách konal v rozpore so zákonom. V odvolacom konaní bol prvostupňový rozsudok zrušený a vrátený Mestskému súdu v Moskve na nové konanie. V tomto štádiu sťažovateľka nemohla dokončiť konanie, pretože podľa jej vyjadrenia v rozhovore predsedníčka súdu jej bez vysvetlenia prípad odobrala. Podľa názoru sťažovateľky vyjadreného v rozhovore, prokurátor sa snažil udržať súd v určitých presne stanovených hraniciach otázok, ktoré podľa neho mal súd klásť poškodeným. Ak súd prekročil tieto hranice, prokurátor začal súd napádať a opakovane vznášal neodôvodnené požiadavky. Podľa sťažovateľky súd mohol požiadať generálneho prokurátora, aby nahradil prokurátora konajúceho vo veci z dôvodu nevhodného správania sa v konaní pred súdom. Namiesto toho si však sťažovateľku zavolala predsedníčka súdu do svojej kancelárie. Podľa sťažovateľky takéto situácie nie sú výnimočné a súdy sa často využívajú ako nástroj obchodnej, politickej alebo osobnej manipulácie.

Podobné rozhovory so sťažovateľkou boli uverejnené 4. decembra 2003 aj v novinách Novaya Gazeta a Izvestiya.

Dňa 7. decembra 2003 sa konali všeobecné voľby, v ktorých sťažovateľka nebola zvolená. Dňa 24. decembra 2003 moskovská Rada pre kvalifikačné predpoklady sudcov obnovila sťažovateľke výkon funkcie sudcu s účinnosťou od 8. decembra 2003.

C. Sťažnosť sťažovateľky na predsedníčku Mestského súdu v Moskve

Dňa 2. decembra 2003 sťažovateľka podala sťažnosť na predsedníčku Mestského súdu v Moskve Vyššiemu senátu pre kvalifikačné predpoklady sudcov („High Judiciary Qualification Panel“). V sťažnosti žiadala, aby voči predsedníčke bolo začaté disciplinárne konanie pre disciplinárne previnenie vyvíjania nezákonného nátlaku na sťažovateľku v júni 2003, keď bola predsedníčkou senátu rozhodujúceho v trestnej veci proti P. V. Zaytsevovi. Podľa sťažovateľky ju predsedníčka súdu žiadala, aby jej podala správu o priebehu konania a informovala ju o rozhodnutiach súdu, ktoré by mali byť prijaté v prejednávanej veci. Sťažovateľku dokonca odvolala z pojednávacej siene na tento účel. Naliehala, aby niektoré dokumenty boli odstránené zo spisu, a nútila sťažovateľku, aby sfalšovala zápisnicu z pojednávania. Takisto jej odporúčala, aby sťažovateľka požiadala prísediacich, aby sa nedostavili na pojednávanie. Po odmietnutí sťažovateľky podriadiť sa tomuto nezákonnému nátlaku jej predsedníčka odňala spis a pridelila ho inému sudcovi na rozhodnutie.

Dňa 15. decembra 2003 jedna z prísediacich v trestnej veci proti Zaytsevovi, pani D., ktorá bola 3. júla 2003 vylúčená z prejednávania veci, zaslala Vyššiemu senátu pre kvalifikačné predpoklady sudcov list, v ktorom podporila tvrdenia sťažovateľky.

Podobný list na podporu sťažovateľky zaslala aj pani I., druhá prísediaca vo veci, 16. decembra 2003.

Podobné tvrdenia vyslovila aj pani T., sekretárka na súde, v liste predsedovi Najvyššieho súdu Ruskej federácie. Bola ochotná dosvedčiť, že sťažovateľku často volala predsedníčka súdu do kancelárie a sťažovateľka bola pod tlakom v dôsledku takéhoto narúšania priebehu súdneho konania. Dosvedčila tiež neprijateľné správanie verejného prokurátora, ktorý podľa jej názoru nútil prísediace, aby požiadali o vylúčenie z prejednávania veci.

Na základe sťažnosti sťažovateľky z 2. decembra 2003 Vyšší senát pre kvalifikačné predpoklady sudcov menoval pani S., sudkyňu Mestského obchodného súdu v Moskve, aby preskúmala tvrdenia voči pani Yegorovej.

Vláda predložila kópiu správy pani S. predloženej Vyššiemu senátu pre kvalifikačné predpoklady sudcov, ktorá obsahovala tieto závery:

–  počas prejednávania trestnej veci proti Zaytsevovi sťažovateľka sama konzultovala vec s pani Yegorovou, žiadala o radu pri vedení konania z hľadiska správania prokurátora;

–  ďalšia komunikácia medzi sťažovateľkou a pani Yegorovou a pri inej príležitosti podpredsedom súdu bola súkromná a jej obsah nemožno určiť;

–  niet dostatok dôkazov, že pani Yegorova vyvíjala nátlak na sťažovateľku, keďže aj pani Yegorova aj podpredseda súdu tvrdenia popreli;

–  pani Yegorova pridelila trestný spis proti Zaytsevovi inému sudcovi z dôvodu, že sťažovateľka „nemohla viesť súdne konanie, jej procesné rozhodnutia si vzájomne odporovali, konala v rozpore so zásadou kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, zverejnila svoj právny názor na prejednávanú vec a pokúsila sa žiadať o radu predsedníčku súdu, a vzhľadom na existenciu dôverných správ príslušných úradov predsedníčke Mestského súdu v Moskve v súvislosti s prejednávaním prípadu Zaytsev a iných trestných vecí.

Dňa 11. mája 2004 Vyšší senát pre kvalifikačné predpoklady sudcov oznámil predsedovi najvyššieho súdu svoje závery týkajúce sa sťažnosti proti pani Yegorovej. Rozhodol bez uvedenia dôvodov, že niet dôvodu pre disciplinárne stíhanie pani Yegorovej.

Dňa 17. mája 2004 Vyšší senát pre kvalifikačné predpoklady sudcov rozhodol, že upustí od disciplinárneho konania proti pani Yegorovej. Európskemu súdu pre ľudské práva nebola predložená kópia tohto rozhodnutia. V ten istý deň bola sťažovateľka listom informovaná, že jej sťažnosť proti predsedníčke súdu bola preskúmaná a že nie je potrebné vykonať žiadne ďalšie kroky.

D. Prepustenie sťažovateľky z funkcie sudcu


V bližšie neurčenom čase pred obnovením funkcie sudcu sťažovateľke predseda moskovskej sudcovskej rady požiadal o odvolanie sťažovateľky z funkcie sudcu. Žiadosť podal Rade pre kvalifikačné predpoklady sudcov v Moskve. Tvrdil, že počas volebnej kampane sa sťažovateľka správala spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s autoritou sudcu a výkonom jeho funkcie. Tvrdil, že vo svojich rozhovoroch úmyselne napadla súdny systém a jednotlivých sudcov, a robila nepravdivé vyhlásenia, ktoré mohli zavádzať verejnosť a narušiť autoritu súdnictva. Sťažovateľka k žiadosti zaslala svoje stanovisko.

Pojednávanie pred Radou pre kvalifikačné predpoklady sudcov v Moskve bolo naplánované na 24. marca 2004, ale bolo odročené na 31. marca 2004 na žiadosť sťažovateľky zo zdravotných dôvodov. Keďže sa sťažovateľka nedostavila bolo odročené na 14. apríla 2004. Nakoniec bolo odročené na 28. apríla, 12. mája a 19. mája 2004.

Na pojednávaní 19. mája 2004 moskovská Rada pre kvalifikačné predpoklady sudcov preskúmala žiadosť moskovskej sudcovskej rady. Sťažovateľka sa na pojednávaní nezúčastnila zjavne bez platného ospravedlnenia. Moskovská Rada pre kvalifikačné predpoklady sudcov rozhodla, že sťažovateľka sa dopustila disciplinárneho previnenia a prepustila ju z funkcie sudcu v súlade so zákonom „o postavení sudcov v Ruskej federácii“. Rada svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že sťažovateľka počas svojej volebnej kampane s cieľom získať slávu a popularitu voličov rozširovala klamlivé, vymyslené a urážajúce dojmy o sudcoch a súdnom systéme Ruskej federácie, degradujúc tým autoritu súdnictva a podrývajúc prestíž sudcovského povolania, v rozpore so zákonom o postavení sudcov v Ruskej federácii a Etického kódexu sudcu v Ruskej federácii.

Proti rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie na súd v lehote 10 dní od jeho doručenia. Sťažovateľka napadla toto rozhodnutie na Mestskom súde v Moskve.

Dňa 13. septembra 2004 sťažovateľka požiadala predsedu najvyššieho súdu o odňatie jej veci Mestskému súdu v Moskve a o jej pridelenie inému súdu z dôvodu nedostatku nestrannosti moskovského súdu.

Dňa 7. októbra 2004 Mestský súd v Moskve v konaní pred samosudcom začal prejednávať prípad. Sťažovateľka najprv namietala zaujatosť sudcu z dôvodu, že bol členom moskovskej sudcovskej rady a tým priamo spojený s protistranou v konaní. Ďalej tvrdila, že Mestský súd v Moskve v akomkoľvek zložení by nebol dostatočne nezávislý a nestranný, pretože napadnuté vyhlásenia sa osobitne týkali tohto súdu a jeho predsedníčky. Táto žiadosť bola preskúmaná ešte v ten istý deň a bola zamietnutá z dôvodu, že nie je možné prideliť vec inému sudcovi toho istého súdu a len súd vyššieho stupňa môže prideliť vec inému súdu na rozhodnutie. Sťažovateľka požiadala o odročenie konania až do rozhodnutia najvyššieho súdu o jej žiadosti o prikázanie veci inému súdu. Táto žiadosť bola takisto odmietnutá.

Dňa 8. októbra 2004 Mestský súd v Moskve potvrdil rozhodnutie moskovskej Rady pre kvalifikačné predpoklady sudcov. Konštatoval, že vyhlásenia sťažovateľky v médiách boli nepravdivé, neopodstatnené a poškodzujúce dobré meno súdnictva a autority všetkých zákonných súdov. Takisto rozhodol, že sťažovateľka verejne vyjadrila stanovisko k prejednávanej trestnej veci skôr, než bola právoplatne rozhodnutá. Súd uzavrel, že sťažovateľka zneužila právo na slobodu prejavu mimo politickej ambície, verejne poprela princípy právneho štátu a takéto konanie bolo nezlučiteľné s výkonom sudcovskej funkcie. Súd odmietol argument sťažovateľky, že rozhodnutie bolo prijaté v jej neprítomnosti vzhľadom na množstvo odročení pojednávania, na ktorých sa nezúčastnila bez predloženia akýchkoľvek dôvodov ospravedlňujúcich jej absenciu. Takisto zamietol jej námietku, že v čase volebnej kampane jej bol výkon sudcovskej funkcie pozastavený a vyhlásil, že počas tohto obdobia stále bola viazaná pravidlami správania sa sudcov. Pokiaľ ide o aplikáciu Etického kódexu sudcu v Ruskej federácii súd rozhodol, že bol platný a právne záväzný v predmetnom čase, preto ho možno uplatniť v prejednávanom prípade.

Dňa 25. októbra 2004 sťažovateľka dostala list od sudcu R. z najvyššieho súdu, že jej žiadosť o prikázanie veci inému súdu bola zamietnutá z dôvodu, že by to bolo v rozpore s pravidlami upravujúcimi právomoc a príslušnosť súdov.

Dňa 19. januára 2005 Najvyšší súd Ruskej federácie v poslednom stupni potvrdil rozsudok z 8. októbra 2004. Pripomenul predchádzajúce zistenia moskovskej Rady pre kvalifikačné predpoklady sudcov a Mestského súdu v Moskve. Na otázku nedostatočnej nestrannosti moskovského mestského súdu, ktorý prejednával vec v prvom stupni, uviedol, že sťažovateľka nevzniesla žiadne relevantné námietky v konaní pred Mestským súdom v Moskve, preto nebolo možné vzniesť túto námietku v odvolaní.

II. RELEVANTNÉ VNÚTROŠTÁTNE PRÁVO A PRAX


A. Nariadenia o sudcovskej etike a disciplinárnych priestupkoch

Zákon č. 3132-I z 26. júna 1992 „O postavení sudcov v Ruskej federácii“ v § 3 upravuje požiadavky na sudcov. V zmysle tohto ustanovenia sudca sa musí riadiť ústavou Ruskej federácie a ostatnými zákonmi. Pri výkone svojich právomocí ako aj mimo úradu sa sudca musí zdržať konania, ktoré by narúšalo autoritu súdnej moci alebo dôstojnosti sudcu alebo by spochybňovalo objektivitu, spravodlivosť a nestrannosť sudcu.

Ustanovenie § 12.1 o zodpovednosti sudcov za disciplinárne delikty uvádza, že sudcovi, ktorý sa dopustil disciplinárneho previnenia (porušenia tohto zákona a Etického kódexu sudcov prijatého na Celoruskom kongrese sudcov) môže, s výnimkou sudcov ústavného súdu Ruskej federácie, byť uložený disciplinárny trest vo forme upozornenia alebo predčasného ukončenia výkonu funkcie sudcu. Rozhodnutie o uložení trestu musí prijať Rada pre kvalifikačné predpoklady sudcu, ktorá je oprávnená posudzovať otázku ukončenia funkcie konkrétneho sudcu v čase prijatia rozhodnutia.

Etický kódex sudcu Ruskej federácie prijatý Súdnou radou Ruskej federácie 21. októbra 1993 a schválený Druhým celoruským kongresom sudcov v júli 1993 ustanovuje v § 1.3 všeobecné požiadavky na sudcu. Sudca sa musí zdržať akéhokoľvek konania, ktoré by znižovalo vážnosť súdnej moci. Nesmie poškodzovať prestíž sudcovského povolania s cieľom sledovať vlastné osobné ciele alebo záujmy inej osoby.

Podľa § 2.5, upravujúceho pravidlá výkonu funkcie sudcu, sudca sa nesmie verejne vyjadrovať, komentovať alebo uverejňovať v tlači vyjadrenia týkajúce sa prípadov, ktoré prejednávajú súdy, pred právoplatnosťou konečného rozhodnutia vo veci. Sudca nesmie verejne, mimo rámca svojho povolania odporovať proti súdnym rozhodnutiam, ktoré nadobudli platnosť, alebo skutkom svojich kolegov.

V zmysle § 3.3 sudca sa môže zúčastňovať verejného života dovtedy, kým to nepoškodzuje autoritu súdu a riadne plnenie profesionálnych povinností sudcu.

B. Ukončenie výkonu funkcie sudcu


Ustanovenie § 14 zákona o postavení sudcov v Ruskej federácii uvádza, že výkon funkcie sudcu možno ukončiť na základe vykonávania takých aktivít, ktoré sú nezlučiteľné s výkonom funkcie sudcu (§ 14 ods. 1 bod 7).

Podľa článku 27 Občianskeho súdneho poriadku Ruskej federácie Najvyšší súd Ruskej federácie koná ako súd prvého stupňa v občianskych veciach týkajúcich sa sporov o rozhodnutiach o ukončení alebo pozastavení výkonu funkcie sudcu alebo sudcu v dôchodkovom veku.

Paragraf 26 federálneho zákona zo 14. marca 2002 „o orgánoch spoločenstva sudcov“ ustanovuje, že spory týkajúce sa ukončenia výkonu funkcie sudcu patria do právomoci súdov subjektov Ruskej federácie („courts of the subjects of the Russian Federation“).

Dňa 2. februára 2006 ústavný súd vo svojom rozhodnutí č. 45-O rozhodol, že „právomoc v prípadoch týkajúcich sa sporov o rozhodnutiach senátov pre kvalifikačné predpoklady sudcov príslušných podľa subjektov Ruskej federácie o ukončení alebo pozastavení výkonu funkcie sudcu alebo sudcu v dôchodkovom veku musí byť určená v súlade s článkom 27 ods. 1 bod (3) občianskeho súdneho poriadku Ruskej federácie, podľa ktorého len Najvyšší súd Ruskej federácie môže prejednávať ako súd prvého stupňa spory o rozhodnutiach o ukončení alebo pozastavení výkonu funkcie sudcu alebo sudcu v dôchodkovom veku.“

C. Zloženie súdu a prideľovanie vecí sudcom


Trestný poriadok Ruskej federácie upravuje v článku 242 nemennosť zloženia súdu. Vec musí preskúmať jeden a ten istý sudca alebo senát súdu v tom istom zložení. Ak jeden zo sudcov sa už nemôže zúčastňovať konania, musí byť nahradený iným sudcom a súdne konanie sa musí začať od začiatku.

Zákon č. 3132-I z 26. júna 1992 o postavení sudcov v článku 6.2 upravuje právomoci predsedov a podpredsedov súdov. Predseda súdu pri výkone súdnych právomoci na konkrétnom súde a procesných právomocí zverených predsedom súdov federálnymi ústavnými zákonmi a federálnymi zákonmi v zmysle tohto článku organizuje prácu súdu (ods. 1) a prerozdeľuje povinnosti medzi podpredsedami súdu a v súlade s konaním podľa federálneho zákona aj medzi sudcami (ods. 3).

Smernica o manažmente interných súdnych dokumentov platná v predmetnom čase ustanovuje, že predseda súdu je zodpovedný za riadenie administratívneho a kancelárskeho aparátu súdu.

Podľa zaužívanej praxe predseda súdu rozdeľoval veci, ktoré napadli na súd, medzi sudcov tohto súdu.

PRÁVO

 

I. NAMIETANÉ PORUŠENIE ČLÁNKU 10 DOHOVORU


Sťažovateľka namietala, že jej prepustenie z výkonu funkcie sudcu po jej vyhláseniach v médiách predstavuje porušenie práva na slobodu prejavu podľa článku 10 Dohovoru, ktorý ustanovuje toto:

„1. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

2. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.“

A. Vyjadrenia strán


1. Argumenty sťažovateľky

Sťažovateľka tvrdila, že rozhodnutie moskovskej Rady pre kvalifikačné predpoklady sudcov, ktoré jej zabránilo vykonávať funkciu sudcu z hľadiska jej kritických vyjadrení, bolo nezlučiteľné so zásadami stanovenými v článku 10 Dohovoru. Podľa sťažovateľky sudcovia, rovnako ako iné osoby, požívajú ochranu podľa článku 10 a zásah do jej slobody prejavu nebol „v súlade so zákonom“, nesledoval legitímny cieľ a nakoniec nebol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.

2. Argumenty vlády

Vláda nepoprela možnosť aplikácie článku 10 Dohovoru v prejednávanom prípade. Takisto súhlasila, že rozhodnutie zabránilo sťažovateľke vykonávať funkciu sudcu a predstavovalo zásah do jej práva na slobodu prejavu upraveného týmto článkom.

Tvrdila však, že zásah bol odôvodnený v zmysle článku 10 ods. 2 Dohovoru, bol v súlade so zákonom, sledoval legitímne ciele a bol „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“.

B. Hodnotenie Súdu


Pokiaľ ide o rozsah tohto prípadu, Súdu konštatuje, a na tom sa zhodli obe strany, že rozhodnutie, ktoré bránilo sťažovateľke vykonávať funkciu sudcu, podnietili jej vyhlásenia v médiách. Ani zvoliteľnosť sťažovateľky pre verejnú službu ani jej profesionálna schopnosť vykonávať súdne funkcie neboli súčasťou argumentov pred vnútroštátnymi orgánmi. Preto namietané opatrenie v zásade súviselo so slobodou prejavu a nie s výkonom verejnej funkcie v správe súdnictva, na ktoré právo nie je zabezpečené Dohovorom [pozri Harabin proti Slovensku (rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti), sťažnosť č. 62584/00, rozhodnutie z 29. júna 2004]. To znamená, že článok 10 Dohovoru možno v prejednávanom prípade aplikovať.

Súd zastáva názor, že disciplinárny trest uložený sťažovateľke predstavuje zásah do jej práva chráneného článkom 10 Dohovoru. Okrem toho existenciu zásahu strany nepopreli. Súd preto preskúma, či zásah bol odôvodnený podľa druhého odseku článku 10 Dohovoru.

1. „Ustanovený zákonom” a legitímny cieľ

Súd uvádza, že sťažovateľka poprela, že disciplinárny trest bol “ustanovený zákonom” a že sledoval legitímny cieľ. Keďže však mohla napadnúť kvalitu zákona aplikovaného v jej prípade, Súd nezistil dostatočný dôvod pre záver, že právne akty, na ktoré sa odvolávajú vnútroštátne orgány, neboli publikované alebo že ich účinok nebol predvídateľný. Pokiaľ ide o jej tvrdenia týkajúce sa spravodlivosti disciplinárneho konania a nedostatku nestrannosti Mestského súdu v Moskve, podľa Súdu sa v zásade týkajú proporcionality sporného opatrenia a bude vhodnejšie preskúmať ich v tejto časti. To isté platí aj pre argumenty predložené na popretie legitímneho cieľa, na ktorý sa odvoláva vláda. Súd teda má za to, že dané opatrenie splnilo prvé dve podmienky, a bude posudzovať, či bolo „nevyhnutné v demokratickej spoločnosti”.

2.  „Nevyhnutnosť v demokratickej spoločnosti”

Pri posudzovaní, či rozhodnutie zamedziť sťažovateľke vykonávať funkciu sudcu, prijaté ako reakcia na jej verejné vyhlásenia, bolo „nevyhnutné v demokratickej spoločnosti“, Súd zváži okolnosti prípadu ako celku a preskúma ich z hľadiska princípov stanovených vo svojej judikatúre, ktoré možno zhrnúť takto (pozri okrem iných Jersild proti Dánsku, rozsudok z 23. septembra 1994, odsek 31, séria A č. 298; Hertel proti Švajčiarsku, rozsudok z 25. augusta 1998, odsek 46, Reports of Judgments and Decisions 1998-VI; a Steel a Morris proti Spojenému kráľovstvu)1), sťažnosť č. 68416/01, odsek 87, ECHR 2005-II):

(i) „Sloboda prejavu predstavuje jeden zo základov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok pre jej vývoj a pre sebauplatnenie každého jednotlivca. Vzhľadom na druhý odsek článku 10 Dohovoru možno ho aplikovať nielen na „informácie“ alebo „myšlienky“, ktoré sú prijímané priaznivo alebo ktoré sa považujú za neútočné alebo neutrálne, ale tiež na tie, ktoré útočia, šokujú alebo rušia. Sú to požiadavky pluralizmu, tolerancie a voľnomyšlienkárstva, bez ktorých neexistuje žiadna „demokratická spoločnosť“. Ako je to uvedené v článku 10 Dohovoru táto sloboda podlieha výnimkám, ktoré... však musia byť konštruované striktne a akákoľvek potreba obmedziť slobodu prejavu musí byť presvedčivo preukázaná ...

(ii) Prídavné meno „nevyhnutný“ v zmysle článku 10 ods. 2 implikuje existenciu „tlaku spoločenskej potreby“. Zmluvné štáty majú určitý priestor voľnej úvahy pri posúdení, či takáto potreba existuje. To však ide ruka v ruke s európskym dohľadom, ktorý sa týka tak legislatívy, ako aj rozhodnutí, ktorými sa táto legislatíva uplatňuje, a to dokonca aj v prípade, že ide o rozhodnutia nezávislých súdov. Súd teda má právomoc v konečnom štádiu rozhodnúť, či „obmedzenie“ je v súlade so slobodou prejavu chránenou článkom 10 Dohovoru.

(iii) Úlohou Súdu pri výkone jeho dozornej jurisdikcie nie je nahrádzať príslušné vnútroštátne orgány, ale skôr preskúmať podľa článku 10 rozhodnutia, ktoré vydali v rámci svojej právomoci voľnej úvahy. To neznamená, že dohľad sa obmedzuje len na určenie, či žalovaný štát vykonáva svoju diskrečnú právomoc rozumne, starostlivo a v dobrej viere. To, čo Súd musí urobiť, je pozrieť sa na namietaný zásah z hľadiska prípadu ako celku a rozhodnúť, či zásah bol „primeraný sledovanému legitímnemu cieľu“ a či dôvody vnútroštátnych orgánov pre ospravedlnenie zásahu sú „relevantné a dostatočné“. ...Súd pritom musí byť presvedčený, že vnútroštátne orgány aplikovali štandardy, ktoré sú v súlade so zásadami uvedenými v článku 10 a navyše, že vychádzali z prijateľného posúdenia relevantných skutočností. ...“

Okrem toho Súd pripomína, že spravodlivosť konania, poskytnuté procesné záruky (pozri, mutatis mutandis, citovaný rozsudok Steel a Morris, odsek 95) a charakter a závažnosť uložených trestov (pozri Ceylan proti Turecku [GC], sťažnosť č. 23556/94, odsek 37, ECHR 1999-IV; Tammer proti Estónsku, sťažnosť č. 41205/98, odsek 69, ECHR 2001-I; Skałka proti Poľsku, sťažnosť č. 43425/98, odseky 41 – 42, rozsudok z 27. mája 2003; a Lešník proti Slovensku, sťažnosť č. 35640/97, odseky 63 – 64, ECHR 2003-IV) sú faktory, ktoré treba vziať do úvahy pri posudzovaní proporcionality zásahu do slobody prejavu garantovanej článkom 10 Dohovoru.

Pri posudzovaní, či existoval „tlak spoločenskej potreby“ spôsobilý odôvodniť zásah do výkonu slobody prejavu, treba starostlivo rozlišovať medzi vyhláseniami skutkov a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu skutočností možno preukázať, zatiaľ čo pravdivosť hodnotiacich úsudkov nie (pozri De Haes a Gijsels proti Belgicku2), rozsudok z 24. februára 1997, odsek 42, Reports 1997-I; a Harlanova proti Lotyšsku (rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti), sťažnosť č. 57313/00, rozhodnutie z 3. apríla 2003).

Avšak aj keď vyhlásenia sú hodnotiacim úsudkom, primeranosť zásahu môže závisieť od toho, či pre takéto vyhlásenia existovala dostatočná opora v skutkovom stave, keďže aj hodnotiaci úsudok bez opory v skutkovom stave môže byť prehnaný (pozri citovaný rozsudok De Haes a Gijsels, odsek 47; a Jerusalem proti Rakúsku, sťažnosť č. 26958/95, odsek 43, ECHR 2001-II).

Súd ďalej pripomína, že článok 10 Dohovoru sa aplikuje aj na pracovné miesto a štátni zamestnanci, ako je sťažovateľka, majú právo na slobodu prejavu (pozri rozsudok Vogt proti Nemecku, z 26. septembra 1995, séria A č. 323, odsek 53; Wille proti Lichtenštajnsku [GC], sťažnosť č. 28396/95, odsek 41, ECHR 1999-VII; Ahmed a ostatní proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 2. septembra 1998, odsek 56, Reports 1998-VI; Fuentes Bobo proti Španielsku, sťažnosť č. 39293/98, odsek 38, rozsudok z 29. februára 2000; a Guja proti Moldavsku)3) [GC], sťažnosť č. 14277/04, odsek 52, rozsudok z 12. februára 2008).

Zároveň Súd má na pamäti, že zamestnanci musia byť voči svojmu zamestnávateľovi lojálni, zdržanliví a diskrétni. Osobitne to platí v prípadoch štátnych zamestnancov, keďže samotná povaha štátnej služby vyžaduje, aby štátny zamestnanec bol viazaný povinnosťou lojality a diskrétnosti (pozri citované rozsudky Vogt, odsek 53; Ahmed a ostatní, odsek 55; a rozsudok De Diego Nafría proti Španielsku, zo 14. marca 2002, sťažnosť č. 46833/99, odsek 37). Ak štátny zamestnanec zverejní informácie, o ktorých sa dozvedel počas svojej práce, aj keď ide o otázky verejného záujmu, takéto zverejnenie sa musí posúdiť z hľadiska ich povinnosti lojality a diskrétnosti (pozri citovaný rozsudok Guja, odseky 72 – 78).

Súd pripomína, že problémy týkajúce sa fungovania súdneho systému sú otázkami vo verejnom záujme. Diskusia o týchto otázkach spadá pod ochranu článku 10 Dohovoru. Súd však už viackrát zdôraznil, že osobitná spoločenská úloha súdnictva, ako záruky spravodlivosti, základnej hodnoty právneho štátu, musí požívať dôveru verejnosti, ak má byť úspešné pri výkone svojich povinností. Preto môže dokázať potrebu chrániť túto dôveru pred deštruktívnymi útokmi, ktoré sú v zásade neopodstatnené, najmä z hľadiska skutočnosti, že sudcovia, ktorí boli kritizovaní, podliehajú povinnosti mlčanlivosti, ktorá im bráni odpovedať na útok (pozri Prager a Oberschlick proti Rakúsku, rozsudok z 26. apríla 1995, séria A č. 313, odsek 34).

Výraz „autorita súdnictva“ najmä zahŕňa pojem, že súdy sú primeraným fórom pre ujednávanie právnych sporov a pre rozhodovanie o vine či nevine osoby v trestnej veci, čo akceptuje aj široká verejnosť (pozri Worm proti Rakúsku, rozsudok z 29. augusta 1997, Reports 1997-V, odsek 40).

Pri ochrane autority súdnictva ide o dôveru, ktorú súdy v demokratickej spoločnosti musia vyvolávať v obvinenom, ak ide o trestné konanie, a tiež v širokej verejnosti (pozri, mutatis mutandis, okrem iných aj Fey proti Rakúsku, rozsudok z 24. februára 1993, séria A č. 255-A). Z tohto dôvodu Súd konštatoval, že na verejných úradníkoch pracujúcich v súdnictve spočíva úloha, aby preukázali navonok, že sa zdržiavajú výkonu svojej slobody prejavu vo všetkých prípadoch, v ktorých môže ísť o autoritu súdnictva a jeho nestrannosť (pozri citovaný rozsudok Wille, odsek 64).

V kontexte volebnej diskusie na druhej strane Súd prikladal osobitný význam nerušenému výkonu slobody prejavu kandidátov. Rozhodol, že právo kandidovať vo voľbách, ktoré garantuje článok 3 Protokolu č. 1, je zahrnuté v koncepte skutočne demokratického režimu (pozri Melnychenko proti Ukrajine4), sťažnosť č. 17707/02, odsek 59, ECHR 2004-X). Zahŕňa základný princíp pre efektívnu politickú demokraciu, preto je prvoradý v systéme Dohovoru a kľúčový pri utváraní a zachovávaní základov efektívnej a zmysluplnej demokracie, ktorá sa riadi princípmi právneho štátu (pozri Malisiewicz-Gąsior proti Poľsku5), sťažnosť č. 43797/98, odsek 67, rozsudok zo 6. apríla 2006; Mathieu-Mohin a Clerfayt proti Belgicku6), z 2. marca 1987, séria A č. 113, odsek 47; a Hirst proti Spojenému kráľovstvu (č. 2)7) [GC], sťažnosť č. 74025/01, odsek 58, ECHR 2005-IX).

V prejednávanom prípade Súd uvádza, že moskovská Rada pre kvalifikačné predpoklady sudcov obvinila sťažovateľku z disciplinárneho previnenia z dôvodu viacerých vyhlásení v troch rozhovoroch pre médiá. V rozhodnutí z 19. mája 2004 citovala tieto vyjadrenia:

–  „roky práce na Mestskom súde v Moskve ma viedli k pochybnostiam o existencii nezávislých súdov v Moskve;

–  sudca, hoci zákonom definovaný ako prevtelenie súdnej moci a nezávislý vo svojich právomociach, v skutočnosti je v postavení obyčajného úradníka podriadeného predsedovi súdu;

–  zákonné súdy sa využívajú ako nástroj obchodnej, politickej a personálnej manipulácie;

–  ak budú všetci sudcovia ticho, táto krajina čoskoro skončí v stave súdnej nezákonnosti („judicial lawlessness“);

–  obzerajúc sa okolo seba, jedna vec už je ochromená nezákonnosťou; zákon sa aplikuje striktne na obyčajných ľudí, avšak nie ak ide o osoby zastávajúce dôležité postavenie; ale tieto osoby porušujú zákon rovnako, hoci nie sú brané na zodpovednosť;

–  súdna správa kontroluje každého sudcu, aby videla, aký je flexibilný, takže keď dôjde k prerozdeleniu prípadov, vie sa, komu možno zveriť delikátny prípad a komu sa vyhnúť;

–  mimochodom na Sibíri sú súdy oveľa čistejšie než v Moskve; tam si takúto brutálnu manipuláciu neviete predstaviť a nehovorili by ste o korupcii v takom rozsahu;

–  pochybujem, že provinčné súdy by boli zasiahnuté takými nemravnými škandálmi ako škandály na Mestskom súde v Moskve, ale to je otázka miery, zatiaľ čo problémy sú všeobecnejšie;

–  sudca hoci zákonom definovaný ako prevtelenie súdnej moci a nezávislý vo svojich právomociach, je v skutočnosti v postavení obyčajného úradníka podriadeného predsedovi súdu; mechanizmus, ako sa rozhodnutie sudcovi ukladá, nie je kontaktovať sudcu priamo; namiesto toho prokurátor alebo dotknutá osoba zavolá predsedovi súdu, ktorý sa potom pokúsi porozprávať so sudcom o „správnom“ rozhodnutí, najprv jemne, ponúkajúc radu alebo odborný názor, potom tlačiac ho viac k tomu, aby prijal „správne“ rozhodnutie, to znamená, ktoré je prijateľné pre niekoho;

–  v skutočnosti súd častejšie prijme stanovisko prokuratúry; súdy sa potom stanú nástrojom obchodnej, politickej alebo personálnej manipulácie; nikto si nemôže by istý, že jeho prípad, či už civilný, trestný alebo správy, bude rozhodnutý v súlade so zákonom a nie len v prospech niekoho.“

Moskovská Rada pre kvalifikačné predpoklady sudcov ďalej uviedla, že týmito vyhláseniami sťažovateľka „rozširovala v občianskej spoločnosti falošné a nepravdivé výmysly“ a že tieto vyhlásenia sa „zjavne zakladali na fantázii, vedome nepravdivých a prekrútených skutočnostiach“.

Okrem uvedených vyhlásení moskovská Rada pre kvalifikačné predpoklady sudcov vytkla sťažovateľke, že „zverejnila špecifické skutkové informácie týkajúce sa trestného konania proti Zaytsevovi skôr, než rozsudok vo veci nadobudol právoplatnosť“.

Pokiaľ ide o komentáre sťažovateľky k prebiehajúcemu trestnému konaniu, vnútroštátne súdy v tomto ohľade nepoukázali na žiadne konkrétne vyjadrenie. Súd z troch napadnutých rozhovorov nezistil nič, čo by odôvodňovalo tvrdenia o „zverejnení“. Samozrejme, na podporu jej kritiky úlohy predsedov súdov sťažovateľka opísala svoju skúsenosť ako sudkyne v trestnom konaní proti Zaytsevovi tvrdiac, že súd bol pod nátlakom rôznych činiteľov, najmä predsedníčky Mestského súdu v Moskve. To sa však líši od prezradenia utajených skutočností, o ktorých sa mohla dozvedieť počas výkonu svojej práce (pozri citovaný rozsudok Guja).

Preto osobná skúsenosť sťažovateľky v uvedenom konaní by sa mala považovať za vyhlásenia skutočností, ktoré v danom kontexte boli neodlučiteľné od jej názorov vyjadrených v tých istých rozhovoroch, ktorých časti boli uvedené vyššie. Súd preto zhodnotí faktický základ vyhlásení sťažovateľky pred tým, než posúdi primeranosť hodnotiacich úsudkov vyjadrených v rozhovoroch.

Súd konštatuje, že vláda spochybnila opis epizódy, v ktorej sťažovateľku počas konania zavolala a vypočula pani Yegorova. Vláda sa odvolávala na vyšetrovanie Vyššieho panelu pre kvalifikačné predpoklady sudcov, ktorý prejednával sťažnosť sťažovateľky proti pani Yegorovej. Panel sám konštatoval nedostatok dôkazov, že pani Yegorova sa pokúsila ovplyvniť sťažovateľku, alebo dôkazov potrebných na to, aby sa uistil, že k takémuto pokusu nedošlo.

Hoci Súd by mohol akceptovať problémy so stanovením obsahu súkromnej komunikácie medzi sťažovateľkou a pani Yegorovou, uvádza, že popis sťažovateľky podporili aj vyhlásenia prísediacich a sekretárky súdu. Navyše Súd poznamenal, že Panel prehliadol nezrovnalosti pri odňatí veci sťažovateľke a jej pridelení inému sudcovi.

Súd konštatuje, že podľa článku 242 Trestného poriadku prípad musí prejednať súd v rovnakom zložení okrem prípadu, že sudcovia sa už nemôžu zúčastniť pojednávania. Zo správy sudkyne S. však vyplýva, že pani Yegorova sa rozhodla odňať vec sťažovateľke preto, že nesúhlasila s konaním sťažovateľky na pojednávaní a z dôvodu „existencie dôverných správ relevantných orgánov“ o sťažovateľkinom posudzovaní Zaytsevovho prípadu.

Podľa názoru Súdu samotná pripomienka, že takéto rozhodnutia môžu mať za následok pridelenie veci, ktorú prejednáva sudca, inému sudcovi, by mali podporovať tvrdenia sťažovateľky. Kvalifikačný panel tým, že túto skutočnosť prehliadol, nezabezpečil pre svoje rozhodnutie spoľahlivú oporu v skutkovom stave a toto opomenutie nenapravil žiaden orgán konajúci vo veci neskôr. Preto tvrdenia sťažovateľky o nátlaku neboli presvedčivo rozptýlené vo vnútroštátnom konaní.

Vzhľadom na záver o existencii skutkového pozadia pre kritiku vyslovenú sťažovateľkou Súd pripomína, že povinnosť lojality a diskrétnosti štátnych zamestnancov a najmä súdnictva vyžaduje, aby rozširovanie aj primeraných informácií sa vykonávalo zdržanlivo a náležite (pozri citovaný rozsudok Guja; a citovaný rozsudok Wille, odsek 64 a 67). Preto bude pokračovať v posudzovaní, či názory, ktoré vyslovila sťažovateľka na základe týchto informácií, napriek tomu neboli prehnané z hľadiska jej postavenia sudcu.

Súd konštatuje, že sťažovateľka vzhľadom na veľmi citlivú záležitosť verejne kritizovala najmä konanie rôznych úradníkov zaoberajúcich sa prípadom korupcie značného rozsahu, v ktorom zasadala ako sudkyňa. V rozhovore poukazovala na porušený stav veci a tvrdila, že nátlak na sudcov je bežný a týmto problémom sa treba vážne zaoberať, ak si má súdny systém zachovať svoju nezávislosť a dôveru verejnosti. Niet pochýb, že týmto nastolila veľmi dôležitú vec vo verejnom záujme, ktorá by mala byť otvorená pre voľnú diskusiu v demokratickej spoločnosti. Jej rozhodnutie zverejniť túto informáciu sa zakladalo na osobnej skúsenosti a k zverejneniu došlo až po tom, čo sa nemohla zúčastňovať konania vo svojej úradnej funkcii.

Pokiaľ mohli byť motívy sťažovateľky pre napadnuté vyhlásenia relevantné, Súd pripomína, že akt motivovaný osobnou mrzutosťou alebo osobným antagonizmom alebo očakávaním osobnej výhody vrátane peňažného zisku by neodôvodnil osobitne silnú úroveň ochrany (pozri citovaný rozsudok Guja, odsek 77). Politický prejav naopak požíva osobitnú ochranu podľa článku 10 (pozri citované rozsudky Wille; Ahmed a ostatní; Fuentes Bobo; Guja; Vogt; a De Diego Nafría).

Súd už stanovil, že aj keď predmet diskusie má politické aspekty, to samo osebe nestačí, aby bránilo sudcovi vyjadriť sa k veci (pozri citovaný rozsudok Wille, odsek 67). Súd uvádza, a na tom sa zhodli obe strany, že rozhovory boli zverejnené v kontexte volebnej kampane sťažovateľky. Avšak aj keby sťažovateľka využila určitý stupeň preháňania a zovšeobecňovania, charakteristické pre predvolebnú agitáciu, jej vyjadrenia neboli úplne neopodstatnené, preto ich nemožno považovať za svojvoľný osobný útok, ale ako férový komentár veci, ktorá je veľmi dôležitá pre verejnosť.

Pokiaľ ide o spôsob uloženia disciplinárneho trestu, sťažovateľka argumentovala, že súdy, o ktorých sa kriticky vyjadrovala, nemali posudzovať jej prípad. Súd konštatuje, že otázka ukončenia výkonu funkcie sudcu patrí do kompetencie príslušnej Rady pre kvalifikačné predpoklady sudcov, ktorej rozhodnutie podliehalo preskúmaniu Mestského súdu v Moskve a najvyššieho súdu.

Ďalej uvádza, že pred začatím prvostupňového konania sťažovateľka požiadala aj moskovský mestský súd aj najvyšší súd, aby prikázali jej veci inému prvostupňovému súdu z dôvodu, že o moskovskom mestskom súde sa vyjadrovala v rozhovoroch, čo spôsobilo kontroverziu, a že členovia tohto súdu by neboli objektívne nestranní na účely jej disciplinárneho konania. Moskovský mestský súd však rozhodol, že nemá dostatok právnej spôsobilosti nariadiť prikázanie veci inému súdu, zatiaľ čo najvyšší súd na žiadosť sťažovateľky neprihliadal a neskôr v odvolacom konaní konštatoval, že sťažovateľka tento problém nevzniesla v primeranom čase.

Súd zastáva názor, že obavy sťažovateľky pokiaľ ide o nestrannosť moskovského súdu boli odôvodnené pre jej tvrdenia proti predsedníčke tohto súdu. Tieto námietky však neboli zohľadnené a toto opomenutie predstavuje vážne procesné pochybenie. V dôsledku toho Súd považuje spôsob uloženia disciplinárneho trestu za uloženie trestu bez zabezpečenia dôležitých procesných záruk.

Nakoniec Súd posúdi trest uložený sťažovateľke. Uvádza, že disciplinárne konanie malo za následok stratu sudcovskej funkcie na moskovskom mestskom súde a stratu akejkoľvek možnosti vykonávať povolanie sudcu. Je to nepochybne prísny trest a preto musí byť pre sťažovateľku extrémne náročné stratiť povolanie, ktoré vykonávala osemnásť rokov. Je to najprísnejší trest, ktorý možno uložiť v disciplinárnom konaní a z hľadiska vyššie uvedených záverov Súdu nekorešponduje závažnosti previnenia. Navyše, mohol nepochybne odradiť ostatných sudcov v budúcnosti od toho, aby sa kriticky vyjadrovali o verejných inštitúciách alebo politikách zo strachu, že prídu o funkciu sudcu.

Súd pripomína „zmrazujúci účinok“, ktorý má strach zo sankcie na výkon slobody prejavu (pozri, mutatis mutandis, citovaný rozsudok Wille, odsek 50; Nikula proti Fínsku, sťažnosť č. 31611/96, odsek 54, ECHR 2002-II; Cumpǎnǎ a Mazǎre proti Rumunsku8) [GC], sťažnosť č. 33348/96, odsek 114, ECHR 2004-XI; a Elci a ostatní proti Turecku, sťažnosti č. 23145/93 a 25091/94, odsek 714, rozsudok z 13. novembra 2003).

Tento účinok, ktorý je na škodu spoločnosti ako celku, je faktorom, ktorý sa týka proporcionality a teda odôvodnenia sankcie uloženej sťažovateľke, ktorá ako už Súd rozhodol, bola nepopierateľne oprávnená upozorniť verejnosť na tento problém.

Preto Súd rozhodol, že trest bol neprimerane prísny a bol spôsobilý mať „zmrazujúci účinok“ na sudcov, ktorí by sa chceli zúčastniť na verejnej diskusii o efektívnosti súdnych inštitúcií.

Z hľadiska uvedeného Súd zastáva názor, že vnútroštátne orgány nezachovali spravodlivú rovnováhu medzi potrebou chrániť autoritu súdnej moci a ochranou dobrej povesti alebo práv iných na jednej strane, a potrebou chrániť právo sťažovateľky na slobodu prejavu na druhej strane.

Preto došlo k porušeniu článku 10 Dohovoru.

II. APLIKÁCIA ČLÁNKU 41 DOHOVORU


Článok 41 ustanovuje:

„Ak Súd dospeje k záveru, že bol porušený Dohovor alebo jeho protokoly a ak vnútroštátne právo dotknutej Vysokej zmluvnej strany umožňuje len čiastočnú nápravu, Súd prizná poškodenej strane v prípade potreby spravodlivé zadosťučinenie.“

A. Škoda

Sťažovateľka žiadala 25 000 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy. Vláda túto čiastku považovala za neopodstatnenú a prehnanú. Tvrdila, že konštatované porušenie je samo osebe dostatočným zadosťučinením.

Súd zastáva názor, že sťažovateľka musela utrpieť ujmu z dôvodu skutočností prípadu. Posudzovaním na základe spravodlivosti priznal sťažovateľke 10 000 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy zvýšenú o akúkoľvek daň, ktorú možno na uvedenú čiastku vyrubiť.

B. Náklady a výdavky


Sťažovateľka požiadala Súd o priznanie náhrady vynaložených nákladov a výdavkov z dôvodu práce pro bono jej právnikov v prejednávanom prípade vo výške stanovenej Súdom. Vláda odmietla nárok sťažovateľky.

Podľa judikatúry Súdu sťažovateľka má právo na náhradu vynaložených nákladov a výdavkov, pokiaľ preukázala, že boli skutočne a nevyhnutne vynaložené a sú odôvodnené čo do výšky. V prejednávanom prípade vzhľadom na nedostatok akéhokoľvek vyčíslenia nákladov Súd zamieta nárok na náhradu vynaložených nákladov a výdavkov.

C. Úrok z omeškania


Súd považuje za vhodné, aby bol úrok z omeškania založený na úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky, ku ktorej sa pripočítajú tri percentá.

Z TÝCHTO DÔVODOV SÚD:

1. Rozhodol štyrmi hlasmi proti trom, že došlo k porušeniu článku 10 Dohovoru.

2. Rozhodol štyrmi hlasmi proti trom, že

a) žalovaný štát je povinný zaplatiť sťažovateľke v lehote troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku v súlade s článkom 44 ods. 2 Dohovoru, 10 000 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré budú prevedené na ruské ruble v kurze platnom v deň urovnania, zvýšenú o akúkoľvek daň, ktorú možno vyrubiť;

b) od uplynutia uvedenej lehoty troch mesiacov až do dňa urovnania plynie na uvedenú čiastku jednoduchý úrok z omeškania rovný úrokovej miere Európskej centrálnej banky zvýšenej o tri percentá.

3. Zamieta jednomyseľne vo zvyšku nárok sťažovateľky na spravodlivé zadosťučinenie.

V súlade s článkom 45 ods. 2 Dohovoru a pravidla 74 ods. 2 Pravidiel Súdu sú k rozsudku pripojené nesúhlasné stanovisko sudcu Kovlera, ku ktorému sa pripojila sudkyňa Steinerová, a nesúhlasné stanovisko sudcu Nicolaou.

Preložila: JUDr. Alexandra Kapišovská
Ministerstvo spravodlivosti SR

 

Poznámky:

1) Rozsudok bol publikovaný vo forme informácie v prílohe Justičnej revue č. 4/2005.

2) Rozsudok bol publikovaný v Justičnej revue č. 11/2001.
3) Rozsudok bol publikovaný vo forme informácie v prílohe Justičnej revue č. 4/2008.
4) Rozsudok bol publikovaný v úplnom znení v prílohe Justičnej revue č. 12/2004.
5) Rozsudok bol publikovaný vo forme informácie v prílohe Justičnej revue č. 6-7/2006.
6) Rozsudok bol publikovaný v Justičnej revue č. 6-7/2001.
7) Rozsudok Veľkej komory bol publikovaný vo forme informácie v prílohe Justičnej revue č. 12/2005, rozsudok komory v merite veci bol publikovaný v úplnom znení v prílohe Justičnej revue č. 4/2004.
8) Rozsudok bol publikovaný vo forme informácie v prílohe Justičnej revue č. 2/2005.

Vzťah k vnútroštátnej právnej úprave:

Ústava SR – čl. 26, 30, 46, 145a, 147, 148
Zákon č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich - §§22, 24, 30 ods. 1, ods. 2, ods. 11, §§115, 116, 117, 119, 120, 121, 123

 


 

 

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Hosť

    Velmi ocenujem, ze ste tu dali preklad rozsudku, je to naozaj fajn. Len skoda, ze tu nie su aj mensinove stanoviska disentujucich sudcov. Kazdopadne bude velmi dobre, ak budete vo zverejnovani prekladov rozsudokv pokracovat. Prajem Vam vela chuti.

Nachádzaš sa tu: Hlavná stránka Dokumenty Legislatíva Kudeshkina proti Rusku - preklad rozhodnutia ESĽP

Kontakt

e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

 

Naši partneri