Komentár k odlišným stanoviskám členov Súdnej rady SR, týkajúcim sa uznesení prijatých na 13. zasadnutí Súdnej rady SR, konanom 27. januára 2014

K uzneseniu č. 212

 

Odlišné stanovisko opätovne poukazuje na pretrvávajúci problém dopĺňania Súdnou radou SR (ďalej len „súdna rada“) programu jej zasadnutí tak, že len formálne dôjde k splneniu zákonnej povinnosti predsedu súdnej rady zverejniť program i s podkladmi na rokovanie na internetovej stránke súdnej rady. Väčšina v súdnej rade práve uvedené (namietané inak už odlišnými stanoviskami k uzneseniam súdnej rady č. 81 zo 16. apríla 2013, č. 171 z 29. októbra 2013 a č. 190 z 2. decembra 2013) za problém zjavne nepovažuje, hoci takto dopĺňané body programu v drvivej väčšine prípadov nie sú takými, aby rokovanie o nich neznieslo odklad. Ďalším už tiež opakovane zdôrazňovaným aspektom problému je i prax nezverejňovania všetkých podkladov na rokovanie na internetovej stránke, ale zabezpečenie výlučne členom súdnej rady (v rámci privilegovaného prístupu) možnosti sa oboznámiť s takýmito podkladmi a to vrátane tých, o ktorých sa už v čase pred zasadnutím súdnej rady vie, že ich zaradenie do programu bude navrhnuté dodatočne.

 

K uzneseniu č. 218

 

Ani v prípade tohto odlišného stanoviska nejde o problém nový, ale o problém takmer bezvýhradného stotožňovania sa väčšiny v súdnej rade s praxou navrhovania dočasného prideľovania priamo na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sudcov okresných súdov, ktorí nemajú buď dostatočnú alebo žiadnu prax aj na krajskom súde. V tomto prípade – u sudkyne Okresného súdu Topoľčany JUDr. Aleny Šiškovej, ide okrem toho o predĺženie dočasného pridelenia, pôvodne odsúhlaseného na jeden rok (na zákonom ustanovené maximum, teda o ďalší rok na celkové dva roky), s ktorým tentoraz nesúhlasila sudcovská rada okresného súdu a odlišné stanovisko upozorňuje aj na dosiaľ neakcentované stránky problému, ktorými sú celkový počet aktuálne dočasne pridelených sudcov (k času prijatia diskutovaného rozhodnutia súdnej rady najmenej 10) i prenos ekonomickej a personálnej záťaže spojenej s tzv. stážami na okresné a krajské súdy (ktoré musia sudcov dočasne pridelených na najvyšší súd nielen platiť, ale spravidla nemajú ani možnosť vzniknutý výpadok účinne nahradiť – najmä z toho dôvodu, že dočasne pridelení sudcovia predstavujú prekážku doplnenia početného stavu sudcov na ich tzv. materskom súde). Opakovane dočasne pridelená sudkyňa je navyše tiež členkou súdnej rady a pokračujúca prax označiteľná za poskytovanie trafík obdobne ako u dočasného pridelenia JUDr. Dany Bystrianskej v decembri 2013 (viď odlišné stanovisko k uzneseniu č. 207) zvyšuje riziko, že nie všetci členovia súdnej rady budú naozaj nestrannými pri nadchádzajúcej voľbe kandidáta na post predsedu najvyššieho súdu. 

 

K uzneseniu č. 219

 

Tu ide o prakticky rovnaký problém, ako u uznesenia č. 218 a odlišné stanovisko poukazuje de facto len na rozdiely od skoršieho prípadu, ktorými sú nedostatok jasne vysloveného nesúhlasu sudcovskej rady tzv. materského súdu s predĺžením dočasného pridelenia a nedostatok členstva dočasne prideľovaného sudcu (tu JUDr. René Štepánika zo Okresného súdu Bratislava V) v súdnej rade.

 

 

 

K uzneseniu č. 230

 

Odlišné stanovisko, ako aj ním spochybňované uznesenie súdnej rady sa týkajú dvoch problémov a to 1/ požiadavky väčšiny v súdnej rade na urýchlené legislatívne obnovenie inštitútu justičného čakateľa a 2/ upozornenia, že súdna rada mieni v budúcnosti (pri rozhodovaní o predkladaní návrhov na vymenovanie sudcov prezidentovi republiky) zohľadňovať, či uchádzač o funkciu sudcu prišiel profesionálne do kontaktu s aplikáciou časti odvetví tzv. pozitívneho práva.

 

Ad 1 :

Pokiaľ ide o „reinkarnáciu“ inštútu justičného čakateľa, poukazuje sa najmä na predčasnosť väčšinového rozhodnutia súdnej rady, ktorému nepredchádzala náležitá odborná verejná diskusia a členovia súdnej rady pred jeho prijatím neboli oboznámení so závažnými argumentami proti inštitútu, ktorý pri uchádzaní sa o funkciu sudcu preferuje tzv. kariérneho sudcu (človeka zvnútra stavu). Stanovisko si vypomáha citáciou z článku sudkyne Ústavného súdu Českej republiky Kateřiny Šimáčkovej a obsahuje i informácie potrebné na vyhľadanie celého takéhoto článku na internete. Názormi približovanými v rámci odlišného stanoviska sú, že „stredoeurópska sudcovská tradícia je tradične formovaná kariérnou justíciou, ktorej sudcovia celý svoj profesný život zasvätia justícii; tento model vychádza z myšlienkového modelu sudcu 19. storočia, chápajúceho aplikáciu práva ako prevažne byrokratickú činnosť;  klasický kontinentálny model kariérneho súdnictva … musí viesť k zvýšenej konformnosti justičného kandidáta … je formovaný zastaralým systémom založeným na byrokratických a dogmatických hodnotách a tento systém nepriamo podporuje soudcov vo vyhýbaní se riešeniu hodnotových a meritórnych otázek a v smerovaní skôr k rozhodovaniu na základe formalistických a procedurálnych argumentov“  (Zdeněk Kühn), že „súdnictvo by malo byť otvorenou sústavou, do ktorej majú prístup tiež osobnosti z ostatných právnických profesií, najmä advokácie, štátneho zastupiteľstva a akademickej obce; keďže tak malá krajina ako je Česká republika si nemôže dovoliť, aby prostredie, z ktorého môžu sudcovia vzísť, bolo nelogicky zužované“ (Ivana Janů v odlišnom stanovisku k nálezu Ústavného súdu ČR Pl. ÚS 18/06) a že „životom nedotknutý sudca už nie je žiadaný, pretože právo prestalo byť len vedou o ňom samom, ale je o živote a život tak musí poznať aj jeho interpret.“ (Eliška Wagnerová).

 

Ad 2 :

 

V prípade pravidla, sformulovaného tak, že pri rozhodovaní o návrhoch na vymenovanie kandidáta do funkcie sudcu súdna rada zohľadní aj či uchádzač prišiel profesionálne do styku s aplikáciou občianskeho, obchodného, trestného a administratívneho práva autori odlišného stanoviska namietajú rozpor prijatého pravidla s platnou právnou úpravou, ako aj nerešpektovanie ním základnej požiadavky tzv. morálky práva, umožňujúcej aplikačnú vykonateľnosť pravidla (t. j. bližšie vymedzenie, čo má byť považované za prax v určených právnych odvetviach a v akom rozsahu) a zdôrazňujú, že súdna rada nemá právomoc meniť zákonné pravidlá, či prijímať nové pravidlá, ktoré musia mať zákonnú formu, a osvojovať si právomoc, ktorá nepochybne patrí orgánu zákonodarnej moci.     

 

JUDr. Rudolf Čirč

Mgr. Dušan Čimo

 

 

Úplné znenie stanovísk nájdete na webovej stránke súdnej rady :

 

http://www.zasadnutia.sudnarada.gov.sk/data/att/740.pdf

http://www.zasadnutia.sudnarada.gov.sk/data/att/741.pdf

http://www.zasadnutia.sudnarada.gov.sk/data/att/742.pdf

http://www.zasadnutia.sudnarada.gov.sk/data/att/743.pdf

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre
Nachádzaš sa tu: Hlavná stránka Dokumenty Odlišné stanoviská pri hlasovaní členov Súdnej rady SR Komentár k odlišným stanoviskám členov Súdnej rady SR, týkajúcim sa uznesení prijatých na 13. zasadnutí Súdnej rady SR, konanom 27. januára 2014

Kontakt

Občianske združenie
P.O.BOX 112, 840 05 Bratislava
e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

Naši partneri