OTVORENÝ LIST SUDCOM SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Vážené kolegyne, vážení kolegovia,

sudcovský stav je na dôležitej križovatke svojej existencie. Od toho do akej miery si to uvedomíme a ako sa zachováme, závisí naša schopnosť uchrániť doterajší status sudcu a reálne byť treťou mocou v štáte.

V 90-rokoch sudcovia zviedli s politikmi rozhodujúci zápas, aby sme sa stali ústavnými činiteľmi so všetkými materiálnymi a inštitucionálnymi garanciami, ktoré sú základom nezávislosti súdnej moci. Podarilo sa nám to aj vďaka tomu, že išlo o jednu z podmienok v prístupovom procese do Európskej únie a bola nám poskytnutá medzinárodná pomoc. V roku 1991 vzniklo Združenie sudcov Slovenska (ZSS), ktoré dostalo významnú podporu od európskych sudcovských organizácií a neskôr sa stalo členom Medzinárodnej asociácie sudcov UIM. Do ZSS vstúpila viac ako polovica sudcov (najvyšší počet bol približne 750 sudcov) a stalo sa kľúčovým partnerom pri politických rokovaniach, ktorých výsledkom bola zmena Ústavy SR a prijatie statusových zákonov sudcov. Veľkým úspechom bolo aj vytvorenie Súdnej rady SR v roku 2002.  Podstatným dôvodom prečo sa nám to podarilo bol fakt, že sme sa v ZSS dokázali spojiť za účelom dosiahnutia vytýčeného cieľa. Boli sme pritom nútení konfrontovať a zosúlaďovať naše názory, čo viedlo k prijatiu správnych rozhodnutí a strategických postupov.

Sudca žaluje sudkyňu

Prejav žalovanej sudkyne – v pozícii ministerky spravodlivosti – na pôde Národnej rady Slovenskej republiky dňa 15.októbra 2009, som považoval okrem politického podnetu na moje neopodstatnené disciplinárne stíhanie ako sudcu, aj za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti.

Prílohy:
Stiahnuť tento súbor (Babjak_vs_Petrikova.pdf)Rozsudok[ ]3150 Kb

Aký by mal byť sudca

| Úvaha PhDr. Miroslava Kadlčíka, akademického pracovníka Justičnej akadémie ČR |

Publikováno 12.8.2014

V čísle 11 – 12 z roku 2012 časopisu Soudce je obsažen výběr ze zvukového záznamu konference pořádané Soudcovskou unií ČR na téma „Osobnost soudce vnějším pohledem“ se spoustou zajímavých příspěvků. Jeden z nich považuji za zásadní. Jeho autorem byl PhDr. Miroslav Kadlčík, akademický pracovník Justiční akademie, který uvedl:

„To, co mi chybí v psychologickém vyšetření u budoucích soudců, je test inteligence. Řeknete si: Jak to? Vždyť přece mají vysokou školu.“ Nemáte ponětí, kolik vysokoškolsky vzdělaných blbů jsem ve svém životě potkal. A inteligence je strukturální. Prostě některé složky inteligence mohou pro tu práci fungovat a některé ne.“

Na toto vyjádření reagoval Mgr. et Mgr. Jan Petrov, LLM, ředitel Justiční akademie, který uvedl:

„Ale přece při souzení jde o nějakou právnickou inteligenci, schopnost argumentovat, vysvětlit stranám, proč jsem spor rozhodl právě takto, vypořádat jejich námitky, což se v civilních rozhodnutích velmi často neděje, a přijde mi, že nikdo se tady nezabýval testováním této schopnosti. Možná až pan doktor Kadlčík – a to je ten test inteligence. Nevím, jestli to je zrovna ten správný test, ta správná hodnota, ale předpokládal bych, že každý soudce by měl mít IQ alespoň 110. Nevím, jestli ne 120. Samozřejmě 140 je moc. Když máte soudce Einsteina, jeho talent propadne, nemá žádnou velkou přidanou hodnotu. Ale myslím si, že nějaké minimum inteligence, schopnosti argumentace, obecného rozhledu, vedle mnoha osobních kvalitních rysů jako je odpovědnost, rozumnost, rozhodnost, vstřícnost atd., to by tam být mělo.“

Na základě těchto vyjádření se ptám, co se tedy v těch uplynulých dvaceti letech testovalo, když inteligence byla opomíjena, a na základě čeho se tedy naši soudci vybírali?

Na základě jakých psychologických aspektů byli uchazeči o soudcovské křeslo odmítáni a naopak přijímáni, zůstane zřejmě neobjasněnou záhadou, a to záhadou nejenom pro mne. Vždyť i jeden z dalších příspěvků konference vykládal o tom, jak jistá uchazečka byla z psychologických, avšak blíže neidentifikovaných důvodů odmítnuta, ovšem „její“ předsedkyně soudu ji nedala a stála za ní tak dlouho, až byla skutečně soudkyní jmenována a nyní již několik let velmi úspěšně soudí.

Úvahy k ústave, ústavnému zákonu a sudcovským previerkam

| Juraj Babjak, sudca Krajského súdu v Banskej Bystrici, bývalý sudca Ústavného súdu |

Pokiaľ ústavný zákon ustanovuje nový dôvod pre odvolanie sudcu a osobitný spôsob konania, mal by tento dôvod definovať, umožniť jeho aplikáciu selektívne a nie plošne, a to v rámci konania spĺňajúceho základné ústavné garancie – lebo v opačnom prípade môže dôjsť k neakceptovateľnému prelomeniu ústavnej zásady sudcovskej nezávislosti a nestrannosti.

                            I. Ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z. zo 4. júna 2014, účinným od 1.septembra 2014, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. („ústava“) v znení neskorších predpisov („ústavný zákon“), bol ustanovený nový pojem „predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne“ (ďalej aj „sudcovská spôsobilosť“), ako aj konanie, týkajúce sa jeho preverovania.

            O splnení alebo nesplnení požiadavky sudcovskej spôsobilosti, ktorá sa vzťahuje ako na kandidáta na vymenovanie za sudcu („kandidát“), tak aj na sudcu ustanoveného do funkcie pred 1.septembrom 2014 („sudca“), prijíma stanovisko Súdna rada Slovenskej republiky („Súdna rada“), na základe podkladov od štátneho orgánu plniaceho úlohy ochrany utajovaných skutočností a vyjadrenia kandidáta  alebo sudcu (čl.141a ods.9 resp. čl.154d ods.1 ústavy).

            Splnenie požiadavky sudcovskej spôsobilosti je nevyhnutným predpokladom pre vymenovanie kandidáta za sudcu (čl.145 ods.2 ústavy) a tiež aj pre ďalšie pôsobenie sudcu po 1.septembri 2014.

            Podľa čl.154d ods.1 ústavy: „Predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne, sa vzťahujú aj na sudcu ustanoveného do funkcie pred 1. septembrom 2014. O prijatí stanoviska o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti podľa prvej vety sudcu ustanoveného do funkcie pred 1. septembrom 2014 rozhoduje na základe podkladov od štátneho orgánu plniaceho úlohy ochrany utajovaných skutočností a vyjadrenia sudcu Súdna rada Slovenskej republiky uznesením. Podrobnosti o rozhodovaní Súdnej rady Slovenskej republiky o prijatí stanoviska o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne, vrátane spôsobu vyjadrenia sudcu k podkladom, ustanoví zákon.“

            Ak sudca v zmysle čl.154d ods.2 a 3 ústavy ( po tzv. plošných „sudcovských previerkach“) sudcovskú spôsobilosť nespĺňa, ide o dôvod pre jeho odvolanie prezidentom republiky podľa druhej vety čl.147 ods.1 ústavy („Prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky odvolá aj sudcu, ktorý nespĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne, na základe právoplatného uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky podľa čl.154d ods.1 alebo na základe právoplatného rozhodnutia ústavného súdu, ktorým sťažnosť podľa čl.154d ods.2 zamietol“).

Pokora (odkaz Jánovi Mazákovi)

„Sudca stíhaný za list prezidentovi, sudkyňa stíhaná za svedeckú výpoveď, sudca stíhaný za trestné oznámenie, sudcovia, ktorí preukázateľne majú povesť svedomitých sudcov stíhaní za prieťahy a najnovšie sudca stíhaný za podanie sťažnosti. Prvý podľa navrhovateľa nemal vôbec písať, druhá nemala vôbec vypovedať, tretí klamal a zavádzal (za krivé obvinenie však stíhaný nie je), štvrtí nestíhajú načas vybavovať veci, posledný sa sťažuje na nesprávny úrad. Čo ich spája? Majú vlastný názor, verejne ho prezentujú, a ten je na mnohé veci iný, než názor (vtedy) mocných...“ („Zverejňovať“ - www.sudcovia.sk uverejnené 31. januára 2010)

„Snahu kompetentných orgánov postihovať sudcov za verejne vyslovené názory na pomery v justícii považujeme za ďalší zo signálov, ktorý ohrozuje slobodnú diskusiu o stave slovenského súdnictva. V takomto prostredí sa nám pracuje zle a preukázateľne rastúca nedôvera verejnosti voči justícii nás úprimne mrzí. O príčinách tohto stavu je potrebné slobodne diskutovať a atmosféra strachu, v ktorej sudca nemôže vysloviť hoc aj kontroverzný a provokujúci názor, je odrazom neslobody ducha.

Mať slobodného ducha je nielen právom, ale aj povinnosťou sudcu. Mať slobodného sudcu je právom občana.“ (Prehlásenie „Päť viet“, zverejnené 26. septembra 2009)

V prvom prípade osud piatich kolegov, ktorých sa disciplinárne stíhania týkali, v druhom prípade osud 116-tich kolegov, ktorí prehlásenie podpísali. Nakoniec to nedopadlo s nimi až tak zle (niektorí sa stali členmi Súdnej rady, radia prezidentovi...) a pevne verím, že to už predýchali aj tí, ktorí boli kritizovaní za „nesprávne názory“ podpísaním Piatich viet napríklad v rámci kariérneho postupu odobrovaného Súdnou radou. Čo však má toto spoločné s pokorou a prečo odkaz Jánovi Mazákovi?

Poradca prezidenta a človek s nespochybniteľnými aj sudcovskými skúsenosťami Ján Mazák v rozhovore pre SME uverejnenom dňa 20.6.2014 v súvislosti s „previerkami spôsobilosti sudcov “ povedal, že z ich strany „nezaznamenal žiadnu podstatnejšiu zmienku o pokore, sebareflexii, sebakritike, slove o potrebe vnútornej očisty“. Predpokladám, že viem, akú pokoru a sebareflexiu mal na mysli a chápem ho. Len mi nie je jasné, od koho ju čakal (vinník sa korí málokedy). 

Nachádzaš sa tu: Hlavná stránka Dokumenty Úvahy, články, návrhy

Kontakt

Občianske združenie
P.O.BOX 112, 840 05 Bratislava
e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.