Názory sudcov na pripravované reštrikcie vlády v súdnictve

Milí kolegovia,

Nechcem Vás oberať o Váš pracovný čas, ale nedá mi.

Dnes ráno som si ľahol kvôli práci spať až o 03.15 hod. a po 3 hod. spánku som vstal a prečítal článok komentátora denníka Pravda Petra Javůrka, ktorý vyšiel v denníku Pravda dňa 21.01.2014 s názvom „Korene nedôvery“. Z tohto článku vyberám jednu vetu, ktorá ma osobne dosť zdrvila: „Lenivé, úplatné, nekompetentné a nedôveryhodné súdy sú pre našu demokraciu rovnako zhubné, akoby boli zhubné zlé zákony.“ Ak ide o moju kompetentnosť a odbornosť, túto môžu posúdiť iní, ktorí právu na rozdiel od pána Javůrka rozumejú. Žiadnej odôvodnenej a erudovanej kritike som sa nikdy nebránil. Čo sa týka mojej dôveryhodnosti, túto môžu posúdiť účastníci mojich konaní, prípadne ich zástupcovia.

Osobne ma však veľmi zasahuje, ak niekto globalizuje justíciu hodnotením o jej úplatnosti a lenivosti. Nikdy som nezobral žiaden úplatok a ani som nepožíval žiadnu neoprávnenú výhodu a tak ma psychicky ubíja, ak ma niekto označuje za skorumpovaného. Neznesiem už, aby ma niekto hodnotil ako lenivca, ak sa snažím moju prácu vykonávať čo možno najlepšie, pričom jej obetujem veľké množstvo času na úkor môjho zdravia, rodiny a súkromného života. Stalo sa u mňa pomaly pravidlom, že mimo pracovnej doby, ktorú trávim zásadne na pracovisku (takmer 10 hodín denne), pracujem ešte pomaly každý večer a jeden deň cez víkend, pričom mám nevyčerpanú dovolenku z minulého roku skoro v plnom rozsahu (dokonca som v čase čerpania dovolenky pred Vianocami tohto roku bol v práci a pracoval) a doposiaľ som nikdy nebol PN, hoci som mohol a aj napriek chorobe som pracoval.

Pýtam sa, dokedy sa bude takto verejná mienka ovplyvňovať takýmito všeobecnými hodnotiacimi úsudkami samozvaných „nezávislých komentátorov“ financovaných politicko-ekonomickou loby? Nechcem týmto vôbec bagatelizovať závažné problémy v justícii, ale ak si priemerný Slovák, ktorý možno v celom svojom živote neprišiel do kontaktu so súdmi, prečíta takéto komentáre, ktoré sa denno-denne nachádzajú v masovokomunikačných médiách, ani sa nedivím, že justícia má vo verejnosti až také zlé meno, ako má.

Ďakujem za pozornosť.

Problém 65-ročných sudcov

To, že sudcovia sú menovaní doživotne, je jednou zo záruk ich nezávislosti. Samozrejme to neznamená, že každý sudca musí súdiť až do smrti. Kedykoľvek v priebehu výkonu funkcie sa sudca  môže funkcie vzdať. Môže – ale ako každý iný občan tiež nemusí – tak urobiť aj  pri splnení podmienok na starobný dôchodok, ale vtedy okrem vzdania sa funkcie môže využiť aj možnosť prerušenia výkonu funkcie. To mu okrem zachovania určitého statusu a pocitu  spolupatričnosti k sudcovskému stavu napr. umožní aj to, aby sa  za určitých okolností na určitý čas  ešte ujal výkonu funkcie sudcu.

     Dokedy teda môže sudca súdiť?

     V zásade by malo platiť, že sudca môže súdiť dovtedy, kým mu to jeho zdravotný stav dovolí, kým je schopný spracovať všetko, čo výkon sudcovskej funkcie vyžaduje – jednoducho: kým je plnohodnotným sudcom. V každom kolektíve sudcov sú významným  prínosom starších sudcov ich skúsenosti, ktoré sa dopĺňajú so schopnosťou mladých   pružnejšie spracovať  požiadavky dnešnej doby. Každý človek je iný a to, dokedy je vo svojej profesii schopný podávať plnohodnotný výkon, je veľmi individuálne. Ideálne by bolo, keby to každý  dokázal sám rozpoznať a objektívne posúdiť. Aj u sudcov sa tak prirodzene deje. Zákon však musí počítať aj s riešením toho, keď tomu tak nie je a keď je nutné sudcu odvolať.

     Právo odvolať sudcu ústava zverila prezidentovi. V čl. 147 ústava rozlišuje, kedy tak prezident urobiť musí (taxatívny výpočet prípadov v ods. 1 – okrem iného aj z dôvodu, že sudca  bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin) a kedy tak urobiť môže (podľa ods. 2 písm. b/ aj vtedy, keď dosiahol vek 65 rokov). V oboch prípadoch tak robí na návrh Súdnej rady, ktorá postupuje podľa § 18 ods. 3  zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich.

     Pôvodne Súdna rada v tejto záležitosti  rozhodovala tak, že len konštatovala, ktorí sudcovia dosiahli vek 65 rokov a že  boli splnené podmienky ustanovenia §-u 18 ods. 2  zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich (napr. uznesenie č. 89 zo 4.12.2007); od roku 2008 rozhoduje tak, že „predkladá prezidentovi v zmysle č. 141a ods. 4 ústavy a § 18 ods. 3 zák.č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich návrh týkajúci sa sudcov, ktorí dosiahli 65 rokov „ (napr. uznesenie č. 134 z 18.7. 2013).

Napätie medzi „autoritami“ (predstavitelia systému) a „tými, čo posudzujú“ (hodnotitelia systému).

... čo s tým...

 

Všeobecné poznámky

V demokracii je to už raz tak – „pravda, nie autorita, je meradlom skutočného diskurzu“. Presne takto to povedal americký právny vedec Paul Kahn vo svojej publikácii z roku 1992. Pokiaľ nie ste presvedčený prívrženec absolutistickej monarchie prípadne novoplatónsky snílek veriaci v hojivý účinok vloženia absolútnej moci do rúk osvietených vzdelancov, zrejme nebude problém s týmto výrokom súhlasiť. Rovnako je asi jasné i to, že nie vždy ten, kto má pravdu, je aj mocou obdarenou autoritou a platí to i naopak – nie vždy ten, kto autoritou je, má aj pravdu. V zásade však v demokratickom zriadení sú najlepšie nastavené páky na to, aby sa autoritami (predstaviteľmi systému) stávali tí, ktorí v prevažnej miere pravdu majú.

Demokracia umožňuje ešte jednu vec – slobodné rozvíjanie a uplatňovanie (opäť si vypomôžem Kahnovým termínom) tzv. externej perspektívy práva. Nie je to nič viac a nič menej, než umožnenie slobodného skúmania následkov aplikácie práva nielen z pohľadu osoby, ktorá mu podlieha v tom ktorom prípade, ale aj z pohľadu osoby, ktorá na vec hľadí zvonka (hodnotiteľmi systému).

Toľko trochu nie moc objavnej filozofie na úvod a teraz – prečo takto začínam svoj príspevok na stránke, ktorá sa venuje súdnictvu, obhajuje jeho otvorenosť, ale zároveň sa snaží dvíhať varovný prst i v prípadoch neodôvodnených útokov na sudcov?

Stanovisko sudcu Juraja Babjaka k reakcii Štefana Harabina z 13.decembra 2013

Predseda Súdnej rady a Najvyššieho súdu SR reagoval  na otvorený list Aliancie Fair- play Vláde Slovenskej republiky „Štrasburg nie je trafika! “, v ktorom:

         1)ma obvinil z rodinkárskeho prepojenia cez manželku na Alianciu Fair-play , ako „politicko-lobisticky nátlakovú organizáciu“;

     2)dehonestujúcim spôsobom spochybnil moje jazykové schopnosti (jedna nezodpovedaná otázka, lámavá angličtina = medzinárodná hanba, po francúzsky by som si možno vedel akurát v hoteli vypýtať čaj...);

       3)uviedol, že na druhej voľbe kandidátov na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva (na decembrovom  zasadnutí Súdnej rady) som nepreukázal potrebné vedomosti a

        4)čitateľom podsunul, že som sa v súvislosti s prvou -januárovou  voľbou  potajme obrátil na predsedu Poradného panelu Rady Európy pána Wildhabera a zúčastnil na intrigách a neoficiálnych udaniach.

         K tomuto zaujímam nasledovné stanovisko:

         1)S členmi Aliancie Fair - play, ako dostatočne etablovanej nevládnej organizácie, sa poznám už viac rokov najmä z rôznych podujatí v oblasti ľudských práv a základných slobôd.

         2)Za ostatných 20 rokov som mal viacero možností reprezentovať Slovenskú republiku v zahraničí  ako sudca krajského súdu , alebo ústavného súdu a nikdy som k tomu nepotreboval tlmočníka.

Výsledky prieskumu dôveryhodnosti súdov a iných inštitúcií v Českej republike

V priloženom dokumente je tlačová správa CVVM Praha (Centrum pro výzkum veřejného mínění Sociologický ústav AV ČR, v.v.i., Jilská 1, Praha 1)

                                                                               

 

Nachádzaš sa tu: Hlavná stránka Dokumenty Úvahy, články, návrhy

Kontakt

Občianske združenie
P.O.BOX 112, 840 05 Bratislava
e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.