Language Switcher

Vyberte váš jazyk

dennikn.sk | Radoslav Procházka

Udalosti z oblasti práva komentuje ústavný právnik a bývalý poslanec NR SR Radoslav Procházka.

  1. Spoločný flashback

Pred čosi vyše týždňom sa Poliaci ohradili voči rozsudku Súdneho dvora  (tamojšia súdna reforma odporuje právu EÚ) slovami, že ide o dôsledok politickej korupcie a že rozhodnutie nepísali sudcovia, ale politici. Veľmi podobné slová použil maďarský minister zahraničných vecí v roku 2015, keď európsky súd zamietol spoločnú žalobu Slovenska a Maďarska proti dočasnému mechanizmu prerozdeľovania utečencov. „Politika znásilnila európske právo,“ povedal Péter Szijjártó a dodal, že „ozajstný boj sa teraz iba začína“.

Slovenská vláda vtedy reagovala zmierlivejšie. (Bola to síce jednofarebná vláda Smeru, ale sedel v nej aj Miroslav Lajčák a ani jej predseda sa v tom čase ešte nehanbil za srdiečkové smajlíky smerom k „integračnému jadru Únie“.) „Verdikt plne rešpektujeme... a budeme aktívne pracovať na vyjadrení solidarity s krajinami, ktoré sú najviac postihnuté problémom migrácie, aplikujúc riešenia, ktoré stanoveným cieľom slúžia lepšie než prijímanie migrantov, ktorí si neželajú ani neplánujú zostať v našej krajine.“ Tými inými riešeniami sa v tom čase myslela tzv. flexibilná solidarita v podobe finančnej a inej materiálnej účasti.

Veľmi podobne to napokon navrhlo švédske predsedníctvo Rady. Buď fyzické prijatie utečencov, alebo „poplatok“ za vymanenie sa z povinnosti ich prichýliť.

Poľsko bolo pobúrené predbežným návrhom jeho výšky (circa 20-tisíc eur za každého utečenca, o ktorého si členský štát zníži svoj alikvotný podiel) a namietlo, že jemu Brusel za každého ukrajinského utečenca platí stotinu tejto sumy.

Z dôležitých a rozumných dôvodov tie sumy síce nemôžu sedieť jedna k jednej a navyše sa ten rozdiel kompenzuje inak, na prvý pohľad však, samozrejme, bije do očí. Napriek pokušeniu zahryznúť sa podrobnejšie do témy osobitnej pozície Česka a Poľska to zatiaľ vybavme odkazom na analytika VÚB Michala Lehutu, ktorý podstatne vyšší prílev ukrajinských utečencov do Česka než na Slovensko výstižne komentoval tak, že z našej strany ide o nevyužitú príležitosť. (To už je taký zažitý refrén, že by si zaslúžil ochranu ako súčasť kultúrneho dedičstva. Tak veľmi sme odkázaní na úspech, že si všetky tie nevyužité príležitosti môžeme dovoliť.)

  1. Prestrih do reálneho času

V ten istý deň priniesol domovský denník rubriky aj správu, že sudkyňa Najvyššieho správneho súdu Elena Berthotyová apeluje na spoločensko-politickú zmenu postoja k utečencom. Nuž a to je dobrá príležitosť vrátiť sa k relatívne čerstvému nálezu Ústavného súdu v azylovej téme. Návrh totiž podala práve sudkyňa Berthotyová, keď ako predsedníčka senátu rozhodovala o sťažnosti človeka, ktorému bola na základe utajovanej informácie SIS a Vojenského spravodajstva zrušená azylová ochrana, pretože „predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku“.

Skutkový základ tohto záveru pritom zostal utajeným aj pre dotknutú osobu, a to z dôvodu konkrétneho paragrafu azylového zákona. Práve jeho nesúlad s právom na súdnu ochranu sudkyňa Berthotyová namietla. Rovnosť účastníkov konania totiž podľa nej nemôže byť dodržaná, ak má správny orgán „k dispozícii dôkazy (utajované skutočnosti), ktorými cudzinec nedisponuje a nemá žiadnu možnosť sa s týmito dôkazmi oboznámiť. (...) Nesprístupnenie dôvodov, na základe ktorých orgán verejnej správy rozhodol, odníma účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. (...) Uvedené vytvára pre tohto účastníka podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než akými disponuje druhý účastník konania (orgán verejnej správy).“

Vláda zastúpená v konaní vtedajšou ministerskou spravodlivosti Máriou Kolíkovou s návrhom nesúhlasila a žiadala Ústavný súd, aby mu nevyhovel. Vyhovel mu. Z mimoriadne dlhého, poctivého a vyváženého odôvodnenia vyberáme tento úryvok: „Menej invazívnu alternatívu k úplnému nesprístupneniu dôvodov, pre ktoré vydala Slovenská informačná služba, resp. Vojenské spravodajstvo, predmetné negatívne stanovisko, by mohla predstavovať možnosť sa s odôvodnením oboznámiť aspoň v nevyhnutne potrebnom rozsahu. (...) Dotknutá osoba má mať možnosť vyžadovať od príslušného orgánu oznámenie aspoň základných dôvodov jeho rozhodnutia, a tak so znalosťou veci posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa príslušným návrhom na súd.  (...) Stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva by teda už nemohlo obsahovať len strohý súhlas alebo nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany. Tým by sa zabezpečila možnosť žiadateľa vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, ktoré viedli k negatívnemu stanovisku spravodajských služieb týkajúceho sa ohrozenia bezpečnosti Slovenskej republiky. Takéto opatrenie by zabezpečilo ochranu časti utajovaných skutočností a súčasne by sa tým splnil nevyhnutný rámec uplatňovania ústavou garantovaných práv. To by umožnilo dotknutým osobám brániť svoje záujmy za podstatne lepších podmienok, ako to umožňuje napadnutá právna úprava.“

Publicistická redukcia témy, v ktorej sa technická a procesná zložitosť spája so zásadnými hodnotovými dilemami, znie tak, že prítomnosť prvku národnej bezpečnosti smie znížiť dostupnosť niektorých záruk, nemôže ich však odstrániť úplne. Ústavný súd veľmi príhodne cituje známeho izraelského sudcu Aharona Baraka, podľa ktorého síce „ľudské práva nie sú akousi arénou skazy národa a nemôžu odôvodňovať podrývanie národnej bezpečnosti v každom prípade a za každých okolností“, zároveň však ani „národná bezpečnosť nemôže odôvodňovať podkopávanie ľudských práv v každom prípade a za každých okolností“. Hľadá sa rovnováha ako napokon vždy. A zákon, ktorý ju hľadať nedovoľuje, je v rozpore s ústavou.

  1. Osobný flashback

V onom roku 2015, keď sa zúrivo riešili tzv. povinné kvóty na utečencov, bol autor proti. To, že ho vlastná komunikácia tejto témy rýchlo začala mrzieť a dodnes je so svojím vtedajším postojom nespokojný, nemá teraz veľkú hodnotu, lebo tú by mala schopnosť ísť si svoje proti väčšine práve vtedy, keď tá väčšina ešte načúvala. Dnes to teda spomíname iba pre mladého čitateľa, ktorý možno ešte nemal príležitosť zžiť sa s tým, že cesta životom je v tom lepšom prípade lemovaná bolestivými ponaučeniami. (V tom horšom neponaučeniami.)

  1. Tri bodky

V perspektíve veľkého politicko-právneho sporu, ktorý - aj, hoci nielen - na pôde Únie znovu aktualizujú migračné vlny, vedia zdanlivé drobnosti typu „§ 13 ods. 5 písm. c), § 13c ods. 4 písm. d), a § 19a ods. 10 azylového zákona“ zaniknúť. Ten spor pritom nikdy nedospeje k finálnemu výsledku, každé jeho riešenie bude iba čiastkové a skôr či neskôr sa bude meniť v detailoch i v podstate. Čierno-bielym je navyše iba na úplných okrajoch, medzi nimi je to celá škála farieb. Príznačné je, že manažment migrácie dnu aj von sa bezprostredne týka viacerých kľúčových tém domáceho vývoja, stačí z nich spomenúť dostupnosť zdravotníckeho personálu alebo tvorbu zdrojov budúceho dôchodkového zabezpečenia.

Pre „pešiakov“, ktorí sú občas rukojemníkmi dejín a občas sa nimi pokúšajú hýbať, sú však kľúčovými práve normy písané drobným písmom. A postoje „veží“ a „strelcov“, ktorí tie normy aplikujú.

Od sudkyne Berthotyovej to bol odvážny návrh a od Ústavného súdu je to dobré rozhodnutie.

Na našej webovej stránke používame cookies. Niektoré z nich sú nevyhnutné pre fungovanie stránky, zatiaľ čo iné nám pomáhajú zlepšovať túto stránku a používateľské prostredie. Môžete sa sami rozhodnúť, či chcete cookies povoliť alebo nie. Upozorňujeme, že pri odmietnutí možno nebudete môcť využívať všetky funkcie stránky.