ZOJ k výročiam Piatich viet a Novembra 1989

V novembri 1989 nielen časť verejnosti, ale aj časť sudcov pochopila, že pretvárku treba nahradiť autenticitou. Pretvárka je maska (môže byť na pohľad pekná), autenticita je nahota (môže byť na pohľad škaredá). Tohto roku slávime 30. výročie začiatku slobody a autenticity – a my sa z toho tešíme. Napriek tomu, že “nahota” priniesla obraz o spoločnosti a jej členoch, ktorý často nie je ľúbivý a nič sa nezmenilo na tom, že aj život v liberálnej demokracii prináša prehry a výhry tým, ktorí si to preukázateľne zaslúžia, i tým, ktorí si to preukázateľne nezaslúžia. Uplynulo tiež desať rokov od vydania nášho vyhlásenia nazvaného “Päť viet” a kritizujúceho vtedajšie autoritatívne trendy riadenia justície. Mnohé sa zlepšilo a my sa z toho tešíme tiež. To však neznamená, že “všetko je v poriadku”. Ak sme naďalej na spodku rebríčka krajín ohľadne dôveryhodnosti justície, je to doslova zlé. Máme pocit, že analýze tohto stavu sa nevenuje dostatočná pozornosť. Pri príležitosti týchto dvoch výročí si dovoľujeme pripomenúť niekoľko pre nás kľúčových faktov. Nemožno začať inak, než krátkym historickým exkurzom.

Už v januári roku 1990 sa najmä v Banskej Bystrici začali stretávať sudcovia, ktorí v novembrových udalostiach videli možnosť začiatku výkonu skutočne nezávislého výkonu svojho povolania. Z mnohých mien, ktoré by si zaslúžili byť spomenuté, spomenieme len dve – nie náhodou dvoch z prvých prezidentov v tom čase vznikajúcej stavovskej organizácie sudcov. Ľudovít Bradáč a Juraj Majchrák sú mená, ktoré zanechali nezmazateľnú a bez akýchkoľvek pochybností pozitívnu stopu na vývoji slovenskej justície. Tá za prispenia ďalších osobností v pozitívnom i negatívnom slova zmysle dosiahla paradoxný stav – právna úprava postavenia súdnej moci môže slúžiť ako vzor pre ostatné krajiny a napriek tomu dôvera občanov Slovenskej republiky voči súdom je alarmujúco nízka. Rovnako alarmujúco absentuje i snaha o serióznu analýzu tohto stavu. Tento text takúto analýzu nemôže suplovať, dovoľujeme si však vyzvať všetky zainteresované strany venovať tejto téme adekvátnu pozornosť. Zdôrazňujeme tiež nasledovné.

“Slobodný sudca je právom občana a byť slobodným je povinnosťou sudcu”, bolo uvedené vo vyhlásení “Päť viet”, ktoré koncom roku 2009 podpísalo spolu 116 sudcov. Tí vo svojom stanovisku deklarovali nielen strach o slobodnú diskusiu o stave slovenského súdnictva, ale vyjadrili aj nespokojnosť so stavom dôvery verejnosti voči súdnictvu.

Moc sudcu spočíva v rozhodovaní o osudoch iných. Ako píše Aharon Barak v knihe “Sudca v demokracii”, nespochybňujúc význam dôvery verejnosti v súd, úlohou sudcu nie je “potešiť každého”. My dodávame – sudca nerozhoduje na základe objednávky verejnej mienky, politikov, bohatých ani chudobných. Sudcom sudcu je jedine zákon a vlastné svedomie. Takýto stav prináša rôzne druhy pnutí a spôsob spracovania týchto pnutí a referovania o nich je podľa nás kľúčom k pochopeniu súčasného nelichotivého stavu. Vina, ako to obvykle býva, leží vo všetkých kútoch ihriska. Zjednodušene a biblicky – hádzať kameňom by teda nemal nikto. Napriek tomu kamenné kanonády na úkor konštruktívnej diskusie sú pravidelnou súčasťou folklóru všetkých zainteresovaných a obeťou sme všetci – sudcovia i verejnosť. Áno, veľkosť hádzaných kameňov sa od čias Štefana Harabina zmenšila, ale nezodpovedané otázky ostali. Skúsme si úprimne odpovedať (zhodou okolností opäť) na päť z nich.

-            Je spôsob mediálneho spracovania výsledkov práce súdov objektívnym obrazom ich pôsobenia? Nie je. ZOJ nemožno podozrievať z odborárskeho aktivizmu nasmerovaného výlučne na obranu sudcov, ale ani sympatizantom otvorenej justície nemôžu byť a nie sú ľahostajné zjednodušujúce titulky i zjednodušujúci obsah viacerých kritických mediálnych výstupov o justícii. V nie zanedbateľnej časti je to aj vinou nás sudcov – málo sa venujeme komunikácii objasňujúcej podstatu našej práce.

-            Existuje “fenomén Harabin”? Určite áno, a dištanc časti sudcov od neho je nemastný, neslaný alebo žiadny. Problém? Áno. Dištanc od metód, ktoré zaviedol Štefan Harabin, nie je politikárčením, ale vyjadrením postoja k tomu, ako by sa sudca mal a nemal správať.  My Štefana Harabina neposielame na psychiatriu a nevymýšľame naňho hanlivé výrazy, ako vymýšľa on na svojich kolegov a kolegyne. Ak to však robí, nestrkáme hlavu do piesku a z hľadiska fenoménu dôvery zdôrazňujeme – nielen u jeho odporcov, ale aj u svojich prívržencov robí justícii medvediu službu.

-            Láka politikov kritizovať justíciu? Láka. Vezú sa tak na vlne vskutku lacnej kritiky toho, čoho objektívna kritika si vyžaduje oveľa viac námahy i vzdelania. Do toho sa im v rámci populistického zbierania preferencií nechce. Škoda? Škoda.

-            Je ješitnosť nie malej časti sudcov voči akejkoľvek kritike problém? Je. Samozrejme, že nie sme bezchybní a sme kritizovateľní. Ak si však v tejto dobe najväčšia stavovská organizácia sudcov dáva ciele spojené výhradne s ochranou statusových záležitostí sudcov bez akéhokoľvek pripustenia sebareflexie a súdy ďalej budú riešiť tzv. diskriminačné žaloby sudcov, nepočítajme s tým, že nám to pomôže pozdvihnúť našu dôveryhodnosť – naopak, výrazne ju to naštrbuje.

-            Prispieva zmätok v pojmoch k dezinterpretácii prieskumov dôveryhodnosti? Iste. Kto z bežných konzumentov médií vie, že justícia je len súdna moc a jej súčasťou nie sú ani prokuratúra ani polícia, kto vie, že v trestných veciach by za unesenie dôkazného bremena mala byť zodpovedná žalujúca prokuratúra a jej chabý výkon môže prispieť k oslobodeniu inak veľmi pravdepodobného páchateľa? Málokto. Chyba? Chyba.

Správne odpovede (posúďte, či sme odpovedali správne) sú kľúčom k náprave, i k zmene stavu.

Prečo práve toto považujeme za dôležité? Pretože percentá ľudí, ktorí majú priame negatívne skúsenosti s prácou súdov, sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky (dokazuje to okrem iného aj časťou sudcov kritizovaná a nepochopená anketa bývalej predsedníčky Okresného súdu Banská Bystrica a neskoršej ombudsmanky Jany Dubovcovej o vnímaní korupcie na základe konkrétneho zážitku účastníkov konania), kým percentá počtu kritizujúcich “trénerov justície” (paralela s hokejom “sedí”) sa počítajú v desiatkach. To je nezvratný dôkaz o tom, že väčšina ľudí posudzuje justíciu, políciu i prokuratúru podľa toho, čo o nej číta. Preto považujeme vzájomné dovzdelávanie sa o tom, čo je podstata súdenia, za naozaj dôležitú výzvu do budúcnosti. Vždy sme sa stavali za otvorenosť, publikovanie našich rozhodnutí, ale zároveň chceme “čítanie s porozumením”. Často sa stretávame nielen s nedostatkom porozumenia, ale doslova s “nedostatkom čítania” kritizujúcich.

Miera zjednodušení a zámena argumentov za už spomínané útočné kamene v debate o justícii je teda alarmujúca. Podozrenia z rôznych zákulisných hier, manipulácie súdenia a výberových konaní všetkých stupňov sú však vážne a mali by sme držať palce všetkým poctivým policajtom, prokurátorom a sudcom a tiež tým, ktorí chcú procesy zjednodušiť, otvoriť, nastaviť záväzné kritériá a minimalizovať tak riziká “dosadenia svojich”, ktoré zo dňa na deň nezmizli. Preto sa nedivme, že sa veci majú tak ako sa majú. Boj proti objektívnej realite vyplývajúcej z výskumov je boj s veterným mlynom – teda s doslova kichotovským nepriateľom domnelým. Nepriateľ je inde – v zlobe a nevedomosti. Liek na to existuje a je osvedčený – citlivosť a vzdelanie. Tak dokončime to, čo sme pred tridsiatimi rokmi začali.

Ján Hrubala, Elena Berthotyová a  Dušan Čimo  hovorcovia neformálnej iniciatívy “Za otvorenú justíciu” (ZOJ)

Dňa 15. augusta 2019

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre
Nachádzaš sa tu: Hlavná stránka Dokumenty Zoj ZOJ k výročiam Piatich viet a Novembra 1989

Kontakt

e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

 

Naši partneri