Vážené pani poslankyne,

Vážení páni poslanci,

Vláda Slovenskej republiky predložila do Národnej rady Slovenskej republiky vládny návrh zmien statusových zákonov sudcov, ktoré sa týkajú aj zákona o Disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Okrem iného vláda v tomto zákone navrhuje zásadne zmeniť spôsob kreovania disciplinárnych senátov rozhodujúcich o previneniach sudcov.

K navrhovanej zmene vláda pristúpila bez toho, aby vysvetlila prečo je potrebná a v čom zlyhal súčasný platný právny stav, podľa ktorého disciplinárne senáty väčšinovo tvoria profesionálni sudcovia Najvyššieho správneho súdu SR a minoritne prísediaci z radov občanov, ktorých volí Súdna rada SR.

Združenie sudcov Za otvorenú justíciu (ZOJ) si Vás dovoľuje upozorniť na dôležité skutočnosti, na ktoré by ste mali prihliadať pri prerokovaní vládneho návrhu zmeny tohto zákona v uvedenej časti:

1. Navrhovaná právna úprava zloženia disciplinárnych senátov je predovšetkým účelovou snahou odňať Najvyššiemu správnemu súdu SR jeho ústavnú kompetenciu. Dôvodová správa nepodáva nijaké podrobnejšie argumenty navrhovanej zmeny. Neobsahuje žiaden prehľad, napr. počtu a dĺžky konaní, podielu odsúdených a oslobodených, podiel vecí zmenených v odvolacom konaní alebo zrušených Ústavným súdom SR. Účelovosť vyplýva aj z opakovaných slov ministra spravodlivosti, ktorými útočil na sudcov Najvyššieho správneho súdu SR a obviňoval ich z toho, že sú „Kolíkovej ľuďmi“, ktorých si tam sama dosadila. Pritom opomína, že sudcov Najvyššieho správneho súdu SR preložila, resp. navrhla na vymenovanie riadne ústavne a zákonne ustanovená Súdna rada SR (a riadne ich vymenoval prezident). Ústavnosť zákonnej úpravy výberového konania potvrdil Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 12/2022 a konkrétny postup Súdnej rady SR pri ňom obstál dokonca aj v prieskume Európskeho súdu pre ľudské práva (rozhodnutie Nevedelová proti Slovensku, sťažnosť č. 978/22). Ignorovanie týchto rozhodnutí, žiaľ, vytvára dojem, že motiváciou predkladateľa je len snaha „vyradiť“ z výkonu ústavných kompetencií sudcov určitého súdu, pretože ich (bez akéhokoľvek právneho základu) považuje za „dosadených“ svojím politickým protivníkom.

2. Zavedenie dvojstupňového rozhodovania (práva na odvolanie) v disciplinárnom konaní nie je ústavne nutné, ale ani vylúčené, a preto je v zásade na rozhodnutí zákonodarcu. V tejto súvislosti však argumentácia ministra spravodlivosti vzbudzuje pochybnosti, komu má takéto usporiadanie slúžiť. Predovšetkým, už pri súčasnom jednostupňovom rozhodovaní má disciplinárne obvinený vždy k dispozícii minimálne ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ústavy (a prípadne aj individuálnu sťažnosť podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Naopak, navrhované automatické odvolanie v skutočnosti posilňuje postavenie navrhovateľa v disciplinárnom konaní (napríklad aj ministra spravodlivosti), pretože ten sa môže brániť proti neúspechu vlastného disciplinárneho návrhu podaním odvolania. Dôvodnosť predpokladu, že práve toto je skutočným cieľom navrhovanej úpravy, naznačujú opäť vyjadrenia ministra spravodlivosti, ktorý ako osobitný problém zdôraznil, že sa nemôže odvolať proti oslobodzujúcemu rozhodnutiu disciplinárneho senátu.

3. Ústava v čl. 142 ods. 2 písm. c) zveruje najvyššiemu správnemu súdu kompetenciu rozhodovať okrem iného o disciplinárnej zodpovednosti sudcov, prokurátorov a iných osôb. Táto kompetencia tak patrí Najvyššiemu správnemu súdu SR priamo na základe ústavy, a preto ju zákonom nemožno zveriť žiadnemu inému súdu. Navyše výkon tejto kompetencie je riadnym výkonom súdnictva, rovnako ako rozhodovanie podľa čl. 142 ods. 1, čo výslovne zdôraznil aj Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 2/2023. Už zo samotnej povahy veci, že o určitej otázke rozhoduje súd (napr. čl. 50 ods. 1 ústavy), vyplýva, že v konečnom dôsledku musia o takejto otázke rozhodnúť sudcovia. Ak však ústava výslovne zveruje rozhodovanie v určitých veciach určitému konkrétnemu súdu, potom už z povahy veci musia v tejto veci rozhodovať práve sudcovia toho súdu. Nie je teda prípustné, aby zákonodarca pod formálnou hlavičkou tohto súdu zveril rozhodovanie takému subjektu (senátu), na ktorého rozhodnutia sudcovia tohto súdu nemajú takmer žiaden alebo minimálny vplyv. Ak teda čl. 142 ods. 2 písm. c) ústavy zveruje rozhodovanie o disciplinárnej zodpovednosti Najvyššiemu správnemu súdu SR, potom o nej musia rozhodovať práve sudcovia tohto súdu.

A naopak, takejto požiadavke odporuje navrhovaná úprava, podľa ktorej by mali o disciplinárnej zodpovednosti rozhodovať senáty, ktoré ani na jednej inštancii nebudú väčšinovo obsadené sudcami Najvyššieho správneho súdu SR, ale úplne inými osobami. Rozhodovanie takéhoto senátu nie je rozhodovaním Najvyššieho správneho súdu SR (v zmysle čl. 142 ods. 2 ústavy), ale rozhodovaním iného, mimo ústavného orgánu pod formálnym plášťom Najvyššieho správneho súdu SR.

4. Navrhovaná úprava ďalej predpokladá, že sudcovia iných súdov budú v disciplinárnych senátoch činní ako prísediaci sudcovia. Ústava v čl. 142 ods. 3 ustanovuje, že súdy rozhodujú v senátoch (zložených zo sudcov), pričom zákon môže ustanoviť, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú prísediaci sudcovia „z radov občanov“. Formulácia „z radov občanov“ zdôrazňuje rozdiel oproti sudcom, čo znamená, že prísediacimi sudcami môžu byť len iné osoby ako profesionálni sudcovia. Citované ustanovenie tak nepripúšťa, aby zákonodarca upravil také senáty, kde ako prísediaci sudcovia budú zasadať osoby, ktoré už sú riadnymi sudcami všeobecných súdov ustanovenými v súlade s ústavou. Ak teda navrhovaná úprava počíta s tým, že takíto sudcovia budú vykonávať úlohu prísediacich sudcov (na inom súde), odporuje uvedenému ustanoveniu ústavy, pretože takéto osoby nie sú prísediacimi sudcami „z radov občanov“. Okrem toho takáto úprava odporuje aj čl. 145a ods. 2 ústavy, podľa ktorého je výkon funkcie sudcu nezlučiteľný s funkciou v inom orgáne verejnej moci, teda aj funkciou „prísediaceho sudcu“ na inom súde.

5. Čl. 142 ods. 3 ústavy okrem iného ustanovuje, že súdy zásadne rozhodujú v senáte, zákonodarca však môže ustanoviť, že bude rozhodovať jediný sudca, že sa na rozhodovaní senátu budú zúčastňovať prísediaci sudcovia z radov občanov alebo že môže rozhodovať zamestnanec poverený sudcom. Uvedené ustanovenie však nedáva zákonodarcovi žiadne právo obmedzovať okruh sudcov, ktorí sú oprávnení o určitej otázke rozhodovať. Aj Ústavný súd SR vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že zákonným sudcom je v prvom rade sudca vykonávajúci funkciu na miestne a vecne príslušnom súde, určený v súlade s rozvrhom práce. Inak povedané, každý sudca, ktorý je pridelený k určitému súdu, je oprávnený rozhodovať vo všetkých veciach, na rozhodovanie ktorých je tento súd príslušný, ak tak určí rozvrh práce. Zákonodarca tak nemôže ustanoviť, že určitá skupina sudcov riadne pridelených k tomuto súdu nemôže rozhodovať v určitých veciach. Taká úprava odporuje aj čl. 141a ods. 6 písm. d) ústavy, podľa ktorých patrí prideľovanie a prekladanie sudcov do výlučnej právomoci Súdnej rady SR. Pokiaľ Súdna rada SR pridelila sudcu k určitému súdu, zároveň tým vyjadrila, že tento sudca je spôsobilý vykonávať funkciu sudcu na danom súde, teda rozhodovať o všetkých veciach v pôsobnosti tohto súdu. Zákonodarca nemôže toto jej personálne rozhodnutie prakticky zmariť tým, že časti sudcov takto pridelených zakáže o určitých otázkach rozhodovať. Navrhovaná úprava však v rozpore s tým vylučuje z rozhodovania o disciplinárnej zodpovednosti podľa čl. 142 ods. 2 písm. c) ústavy všetkých sudcov s kratšou praxou ako 10 rokov, a to napriek tomu, že boli na tento súd riadne pridelení Súdnou radou SR. Argumenty používané v tejto súvislosti (skúsenosti s prácou sudcu) pritom samotný návrh relativizuje tým, že na tento účel dovoľuje zohľadniť aj prax prokurátora (ktorá celkom zjavne nie je praxou sudcu).

Združenie sudcov Za otvorenú justíciu Vás preto žiada, aby ste návrh zákona v tejto podobe neschválili.

S úctou

Združenie sudcov Za otvorenú justíciu (ZOJ)

V Bratislave 24. augusta 2025