Lenka Příplatová je skeptička z Českého klubu skeptikov Sisyfos a evolučná biologička. 
Foto – archív L. Příplatovej/Sisyfos

dennikn.sk | Otakar Horák

„Pohlavie je arbitrárna kategória," vraví v rozhovore česká evolučná biologička Lenka Příplatová. Na novele ústavy, ktorá uznáva len biologicky určené pohlavie muža a ženy, nevidí vedkyňa nič pozitívne.

Podľa nej ide len o politické gesto, ako LGBTI+ ľudí vymazať. „Ale osoby, ktoré majú neštandardný rod, neštandardne prejavujú svoju identitu alebo majú neštandardné biologické pohlavie, nezmiznú. Na tom sa nič nezmení. Budú tu stále, len sa budú cítiť oveľa horšie."

Novelu ústavy prirovnala Příplatová k predstavám o typickom Kenovi a typickej Barbie, ktoré nezachytávajú celú pestrosť ľudskej sexuality a vylučujú z nej mnoho osôb, ktoré do týchto škatuliek nezapadajú. „Z môjho hľadiska je to, akoby sme ústavne zakázali dážď. Alebo sme si definovali, že jediné zrážky, ktoré smú padať, sú dážď a sneh. Ale krúpy či mrznúci dážď so snehom nemôžu existovať. Zmení sa tým realita? Nezmení. Bude to mať vplyv na to, čo bude padať z neba? Nie."

V rozhovore sme sa pýtali aj na to:

• či príroda pripúšťa odchýlky aj v prípade iných živočíšnych druhov, čo sa týka pohlavia;
• ako biologické a sociálne faktory spolu ovplyvňujú formovanie sexuálnej identity človeka;
• s koľkými rodmi veda pracuje a prečo sa rodová identita niektorých osôb nezhoduje s pohlavím, ktoré sa im priradilo pri narodení.

Podľa akých kritérií sa definuje pohlavie človeka?

Chromozómy – či sme X, alebo Y – sú určite podstatnou úrovňou, ako určiť pohlavie, ale nie je to len o nich. Aj v chromozómoch môžu nastať zmeny, ktoré komplikujú veci. Ako keď sa gén SRY, ktorý je primárne zodpovedný za spustenie vývoja mužského pohlavia, presunie na iný chromozóm alebo sa celkom odlomí.

Sú aj ďalšie aspekty: keď má človek napríklad poruchu citlivosti na testosterón, mužské pohlavie z neho celkom nebude. Po narodení sa mu prisúdi to ženské, hoci môže mať príslušné hormonálne hladiny aj gény vrátane SRY. Taká osoba bude – aj na základe pohlavných orgánov – pravdepodobne vyzerať ako žena, ale okrem vagíny nebude mať vaječníky a väčšinou ani maternicu. Takáto žena nebude môcť mať deti.

To, čo som zatiaľ opísala, je biologická úroveň pohlavia, že máme nejaké pohlavné orgány, vzhľad, hladiny hormónov, chromozómy plus gény. K nej existuje aj neurobiologická úroveň. Ľudský mozog dozrieva v trochu inom období než pohlavná sústava, čo znamená, že nastavenie hormónov matky v maternici, keď dozrieva mozog a pohlavná sústava, sa môže líšiť. Môžu existovať ďalšie vplyvy, ktoré spôsobia napríklad to, že mozog je viac feminizovaný, aj keď sme napríklad muži. Ide o jednu z vecí, ktorá môže vplývať na to, či človek bude transrodovou osobou.

Okrem biologického pohlavia existujú aj iné úrovne; týkajú sa rodu, rodovej konformity alebo toho, ako sa správame. Potom sú aj ľudia, ktorí majú napríklad diagnostikovanú poruchu vlastnej identity, ale to, ako sa obliekajú, správajú a aké sociálne roly zastávajú, ich môže posúvať ešte inam.

Takto to rozhodne nefunguje. Existujú intersex osoby či osoby, kde sa neprekrývajú jednotlivé úrovne, ako určiť pohlavie. No netýka sa to mnohých osôb. Ak by sme chceli redukcionisticky opísať čo najväčšiu škálu prípadov okolo nás, binarita muž-žena v podstate zodpovedá. V lepšom prípade k nej prihodíme intersex, v ešte lepšom zopár ďalších drobností.

V každom prípade je dôležité uvedomiť si, že sa tu dopúšťame redukcionizmu – svet zjednodušujeme do kategórií, aby sme s ním dokázali lepšie pracovať. Ale to neznamená, že také kategórie zodpovedajú skutočnému stavu – ľuďom, ktorí behajú za oknom.

Evolučný biológ Richard Dawkins napísal, že alžírska boxerka Imán Chalíf, ktorá na minuloročnej olympiáde v Paríži získala zlato, je „geneticky muž", preto by nemala súťažiť v ženskej súťaži. Je vedecká komunita rozdelená, ako definovať pohlavie človeka? Majú pri tom gény prednosť?

Chalíf doteraz odmieta genetický test. Tuším, že ide o informáciu z tohto septembra, takže Dawkinsovi závidím jeho vešteckú guľu. Chalíf bola po narodení identifikovaná ako žena, bola vychovávaná ako žena a celý čas sa hlási k tomu, že je žena. Povedať, že je „geneticky muž", je nezmysel a vôbec nechápem, prečo sa k tomu Dawkins znižuje. Rozumiem, ak sa o tom hádajú ľudia v krčme, ale nechápem, ako môže významný biológ takýmto spôsobom hodnotiť pohlavie osoby. Je to absurdné.

V komunite vedcov, ktorí sa zaoberajú témou pohlavia, panuje väčšinou presvedčenie, že pohlavie je práve to, čo sa im hodí v ich disciplíne. Tak ako pri zástupe ďalších pojmov, ktoré vedci definujú na základe toho, ako ich používajú. Aj endokrinológ bude definovať pohlavie trochu inak než reprodukčný alebo evolučný biológ, ale to neznamená, že je medzi nimi spor. Pre každého z nich je dôležité niečo iné, záleží od kontextu. Podľa mňa si väčšina príčetných vedcov uvedomuje, že naše definície sú len odlišné aspekty toho, ako veci fungujú, a nepredstavujú kompletný pohľad.

Aby som to zhrnul – naprieč rôznymi vedeckými odbormi neplatí, že by vždy a za každých okolností mali mať gény prednosť a určovať biologické pohlavie.

Uvediem príklad: aj keď má človek chromozómy XY, ale je napríklad necitlivý na androgény, niektoré anatomické oblasti bude plastický chirurg posudzovať na základe toho, že osoba má vagínu, a nie podľa toho, že má nejaké gény.

Ak slovenská ústava po novom uznáva len „biologicky určené pohlavie muža a ženy", čo to znamená pre intersex osoby?

Celé sa mi to zdá šialené. Samozrejme, reálny stav bude závisieť od právnych výkladov a toho, ako sa k tomu postaví spoločnosť. Z môjho hľadiska to vyzerá, akoby sme ústavne zakázali dážď. Alebo sme si definovali, že jediné zrážky, ktoré smú padať, sú dážď a sneh. Ale krúpy či mrznúci dážď so snehom nemôžu existovať. Zmení sa tým realita? Nezmení. Bude to mať vplyv na to, čo bude padať z neba? Nie. Zmení sa len to, ako dokážeme pracovať s tým, čo padá z neba. Ak si úradne zakážeme, že sa cestári nesmú pripraviť na mrznúci dážď so snehom, ktorý sme úradne zakázali, výsledkom bude viac dopravných nehôd.

Čo dosiahneme, ak spoločnosti zakážeme pracovať s existenciou intersex osôb? Aké to bude pri vyšetrení u lekára? Bude sa lekár tváriť, že neexistujú? Napríklad v seriáli Dr. House prišlo k lekárovi krásne dievča a lekár na vyšetrení zistil, že má rakovinu semenníkov. Semenníky nezostúpili, a keďže mala osoba aj poruchu citlivosti na testosterón, vyzerala ako žena, ale pozostatok orgánu tam bol. Čo má v takej chvíli urobiť lekár, keď úradne zakážeme existenciu intersex osôb a uznávame len muža alebo ženu? Ako sa v poisťovni vykáže taký zákrok? Ako odstránenie semenníkov u celkom jasnej ženy? Ako sa bude v týchto prípadoch pracovať s realitou?

Ako biologické a sociálne faktory ovplyvňujú formovanie sexuálnej identity človeka?

Určite vám nepoviem, že presne „táto" udalosť v detstve spôsobila, že človek je to alebo ono. Vieme, že ide o súhru viacerých aspektov ešte pred narodením – genetických, biologických aj hormonálnych. Rolu zohráva aj spoločnosť alebo to, čomu je dieťa vystavené vo svojom okolí. No rozhodne to nie je tak, že ak dieťaťu číta rozprávku drag queen (osoba, zvyčajne muž, ktorá vystupuje v štylizovanom stvárnení ženského pohlavia alebo rodu – pozn. red.), stane sa z neho transrodová osoba. To v žiadnom prípade.

Spoločnosť má vplyv na to, či človek môže slobodne prejaviť svoju rodovú identitu a žiť podľa toho, ako sa cíti. Aj keď zakážeme existenciu osôb, ktoré na prvý pohľad nie sú tým, čo im prisúdili v pôrodnici, nezmiznú. Stále tu budú, ale budú sa mať podstatne horšie. Budú sa skrývať. Nedajú najavo, že sú tu, pretože sa budú báť ostrakizácie a toho, že ich na ulici zmlátia, veď „sú proti ústave".

Pripúšťa príroda odchýlky aj v prípade iných živočíšnych druhov, čo sa týka pohlavia? Panuje v prírode len binarita samec – samica?

Príroda je neobyčajne dúhová; je v nej úplne všetko. V prírode sú bežné poruchy vývoja; existuje v nej aj omnoho viac spôsobov vývoja organizmu alebo určenia pohlavia než u človeka. U mnohých živočíšnych druhov – vrátane niektorých stavovcov – nejde len o chromozómy XY. V prírode existujú aj iné varianty pohlavných chromozómov, pri ktorých je väčším chromozómom ten, ktorý nesie pohlavie samca. Sú prípady, kde pohlavie vôbec nie je dané chromozómom, ale napríklad tým, v akých podmienkach sa organizmus vyvíjal – či tam boli ďalšie samičie alebo samčie organizmy.

V prírode je množstvo hermafroditov. Existuje mnoho organizmov, ktoré sú časť svojho života samcami a zvyšnú časť sú samicami. Najviac to vidno na rybách, ktoré ako malé dosť často začínajú ako samičky, pričom niektoré z nich sa počas života premenia na samce. Niektoré naďalej vyzerajú viac-menej ako samice a schovajú sa v húfe, kde – pod dohľadom veľkého samca – oplodňujú ostatné ryby. Také správanie ukazuje, že majú iný prejav svojej maskulinity.

Z toho, čo som povedala, však neplynie, že ľudskú spoločnosť by sme mali modelovať podľa prírody. Ak v prírode pozorujeme napríklad zmeny v pohlaví, neznamená to, že je to pre človeka prirodzené a mali by sme sa podľa toho správať. Naše morálne hodnoty zakladáme na niečom inom.

Ako sa rod líši od pohlavia?

Pod pohlavím sa bežne rozumie biologická stránka, zatiaľ čo rod je skôr psychosociálny. Pohlavie je súhra chromozómov, hormónov a anatómie. Rod je to, ako sa cítime vnútri a ako sa prejavujeme.

Kto sú transrodové osoby a prečo sa rodová identita niektorých osôb nezhoduje s pohlavím, ktoré sa im priradilo pri narodení?

Môže to byť napríklad postupným vývojom mozgu, ktorý dozrieva inokedy ako základné anatomické časti v tele človeka. Štúdie na dvojčatách ukázali na možnú genetickú súvislosť – keď je jedno dvojča trans, trans je s vyššou pravdepodobnosťou aj to druhé. Známym príkladom tohto druhu sú súrodenci Wachowskí, ktorí natočili film Matrix. Dnes sú transrodovými sestrami, ale keď robili na Matrixe, obe sa prejavovali ako muži.

Hoci sa pozorovala táto súvislosť, treba povedať, že sa veľmi ťažko vyhodnocuje, lebo jednovaječné dvojčatá vyrastajú v maternici v rovnakom čase, takže môže ísť o prejav hormonálneho nastavenia. Čiže biologický vplyv existuje, ale možno ho interpretovať ako prejav genetického podmienenia alebo aj nastavenia hormónov, ktoré viedlo k feminizácii mozgu u inak mužského plodu.

Vplyv môžu mať aj psychosociálne roly, pravdepodobne z detstva. Ale to má skôr vplyv na to, či si daný človek vôbec uvedomí svoju identitu, prizná sa k nej a zmieri sa s ňou. Pravdepodobne to nezmení jeho pôvodné nastavenie, čo sa týka rodovej identity.

Na Slovensku sa opakovane šíri hoax, ako progresívci propagujú „72 pohlaví", takže budeme mať 72 záchodov. V skutočnosti majú na mysli rody. Koľko rodov sa teda uznáva? Môžu ich byť desiatky?

Môžu ich byť desiatky. Uznáva sa také množstvo, s ktorým sa vedcom v danej štúdii dobre pracuje. Sú prípady, keď sa hodí užšie vymedzenie, inokedy zasa širšie. Ak budem skúmať napríklad menšinový stres u rodovo fluidných pansexuálov, musím vymedziť, o koho ide.

Hádky o počte rodov by som prirovnala k hádkam, koľko farieb je v spektre dúhy. Pre niečo sa nám hodí vedieť, že farieb je sedem; tento počet je aj na dúhovej vlajke. Ale pre iné účely, napríklad HTML, potrebujeme 16 pôvodne definovaných farieb. Neskôr sa pre HTML pomenovalo asi 140 farieb, napríklad snehovobiela a iné. Tým chcem povedať, že existuje mnoho spôsobov, ako pracovať so svetom okolo nás. Záleží len od nás, koľko škatuliek si vytvoríme, aby nám to dávalo zmysel pre oblasť, ktorú skúmame. Ak chceme typického Kena a typickú Barbie, dva rody nám stačia. Ale pokiaľ sa naozaj chceme zaoberať pestrosťou ľudskej sexuality, budeme potrebovať viac rodov.

Číslo, ktoré ste spomínali, prípadne iné podobné čísla vychádzajú z individuálnych výskumov, v ktorých ľudí rozdelili na základe rôznych prejavov rodovej identity do kombinatorickej tabuľky. Niekto sčítal riadky a povedal: Vedci vám tvrdia, že máme toľko a toľko rodov. Samozrejme, je to nezmysel. Je to len tabuľka, ktorá ukazuje rôzne kombinácie rodov.

Predseda SNS Andrej Danko hovoril, že je choré, ak niekto, kto sa cíti ako pes, chodí na vôdzke na dúhové pochody a šteká na nich. Podporujú akademické či LGBTI+ organizácie myšlienku, aby sa dospelý človek mohol právne identifikovať inak ako človek, teda napríklad ako pes?

Akademická obec ani tí, čo praktizujú „pup play" (špecifická forma hrania rolí, pri ktorej sa ľudia hrajú na psov – pozn. red.), to nepožadujú. To, že existuje „kink" správanie (netradičná sexuálna preferencia alebo praktika – pozn. red.), fetiše a rôzne prejavy sexuálnych preferencií, neznamená, že každý z týchto kinkov je žiadosťou o uznanie vlastnej identity ako špecifického pohlavia alebo dokonca živočíšneho druhu. To je nezmysel.

Akademická obec opisuje také správanie ako to, čím je, čiže „pup play" a formu „kinku". Pod vplyvom konzervatívnej spoločnosti sa mnohí z týchto ľudí za svoje neštandardné sexuálne preferencie hanbia, preto chodia k psychoterapeutom. Trpia a majú duševné problémy. Daný fetiš alebo kink nie je sám osebe psychickým problémom; problémy vznikajú až na základe konfrontácie s nepriateľskou spoločnosťou.

To, že ľudia majú nejaké sexuálne preferencie, nie je dôvod, aby sme ich zosmiešňovali. Ani Andreja Danka by nemal nikto zosmiešňovať za to, čo ho vzrušuje. No ani on by sa nemal vysmievať ľuďom, ktorí preferujú „pup play". Na dúhové pochody v Prahe chodia desaťtisíce ľudí, v Budapešti ich bolo naposledy asi 200-tisíc. Ak si v takom obrovskom dave Andrej Danko všimne tých niekoľko psíkov na vôdzke, povedala by som, že to viac vypovedá o ňom. Človek si často všíma najmä tie veci, s ktorými sa často stretáva, veľa o nich premýšľa a často s nimi prichádza do kontaktu.

Do ústavy sa dostala aj veta: „Výchovu a vzdelávanie detí v oblasti formovania intímneho života a sexuálneho správania možno poskytovať len so súhlasom zákonného zástupcu." Ideálne je škola miestom, kde sa učia fakty – aj o sexuálnom správaní –, ale tu rodič dostáva právo vyňať dieťa z výučby, ak sa mu fakty nepáčia. Čo na to hovoríte?

Je to problematické, pretože je to precedens, aby sme nabudúce nedali dieťa do školy, lebo sme antivaxeri, plochozemci alebo kreacionisti a nechceme, aby sa učilo o imunológii, geológii alebo o pôvode života. Je to precedens, aby si rodič vyberal, ktoré fakty sa mu hodia a ktoré nie. Ale dieťa bude musieť pracovať s faktami aj v oblastiach, ktorým jeho rodič neverí.

Na sexuálnej výchove sa deti majú naučiť pracovať s vlastnou sexualitou. Majú sa naučiť, čo sú prenosné choroby, ako sa im brániť, ako brániť nechcenému tehotenstvu a čo robiť, ak k nemu dôjde. Majú sa dozvedieť, ako sa vyvíja dieťa a že existujú vonkajšie vplyvy, ktorým je dobré vyhýbať sa, ako je napríklad horúčka počas tehotenstva. Vysoká horúčka spôsobuje mnoho vývojových porúch, preto je pri nej pre istotu dobré, ak po porade s lekárom užijete Paralen. Pri horúčke ide o najbezpečnejší liek.

Škola by študentom mohla pomôcť spoznať vlastnú pohlavnú identitu. Ak sa niekto narodil ako človek, ktorý nemá štandardnú pohlavnú identitu, pravdepodobne s tým bude dlhodobo zápasiť. Čo sa stane, ak mu rodič nedovolí zúčastniť sa sexuálnej výchovy? Dieťa sa nezmení, len bude možno v horšom psychickom stave, lebo si bude pripadať ako čudák, ktorý nechápe zvyšok sveta a zvyšok sveta nechápe jeho.

Hrozí aj to, že sa zvýši prevalencia pohlavne prenosných chorôb alebo frekvencia nechcených tehotenstiev tínedžeriek. Vidíme to v oblasti „Bible Belt-u" (oblasť v juhovýchodnej a stredozápadnej časti USA, kde je veľký vplyv konzervatívneho kresťanstva na kultúru, politiku a spoločenský život – pozn. red.) v Amerike, kde je suverénne najviac tehotenstiev tínedžeriek. Sexuálna výchova zameraná len na abstinenciu nefunguje. Deti majú pudy a budú spolu spávať, len nebudú vedieť ako.

Preto si myslím, že zmena ústavy je nebezpečná. Hovorí o ochrane detí, no v skutočnosti ich vystavuje oveľa väčšiemu riziku a zároveň zhoršuje zdravie celej spoločnosti. Ľudia si to bežne neuvedomujú, ale agresivita ochorení v mnohom súvisí s celkovým zdravím populácie. V chorých ľuďoch skôr vyhrávajú také formy chorôb, ktoré sa dokážu veľmi rýchlo namnožiť a niekoho ďalšieho infikovať aj za cenu, že pôvodného človeka zabijú. Takto sa selektujú agresívnejšie formy. Celý model evolúcie agresívnejších foriem infekčných chorôb je, samozrejme, zložitejší, no zjednodušene môžeme povedať, že ak zvýšime percento chorých, môžeme zhoršiť choroby aj pre ostatných a napokon pre všetkých. Samozrejme, zástancovia zmeny ústavy to nepredávajú ako zhoršenie well-beingu spoločnosti, ale konečným výsledkom je zhoršenie, a to nielen pre deti, ale celú spoločnosť.

Prečo sa konzervatívna časť väčšinovo stotožňuje s novelizáciou ústavy? Prečo je pre katolícku cirkev problém, aby sa hovorilo o rodoch?

Nie som sociológ, teológ ani odborník na cirkevný výklad sveta. Povedať k tomu môžem len toľko, že aj v katolíckej cirkvi je mnoho liberálnych teológov a kresťanov, ktorí s tým už dávno nemajú problém. Čitateľom odporúčam, aby si vypočuli krásny rozhovor s Jiřím Pavlíkom v relácii Hergot! na Radiu Wave o tom, či bol Ježiš trans. Biblickú problematiku možno koncipovať úplne inak než pred 500 rokmi, keď sme mnohé veci nevedeli.

Cirkev dlhodobo používala sex na ovládanie ľudí. Akonáhle existuje tabu a ľudia môžu hrešiť, možno predávať „lieky na hriech". Mnoho konzervatívcov si myslí, že staré hodnoty, ku ktorým patrilo aj väčšie obmedzovanie slobodného prejavu osôb, boli znakom lepšej civilizácie či spoločnosti.

Ako vnímate, keď sa do legislatívy premietajú náboženské či nevedecké argumenty?

Môžeme sa tváriť, že veda je apolitická, ale to je len hra – od začiatku svojej existencie sa veda formovala na základe diania v spoločnosti. A fungovalo to aj naopak – spoločnosť využívala vedecké tvrdenia alebo proti nim bojovala, ako keď sme upálili astronómov za to, že si trúfli tvrdiť, že Zem obieha okolo Slnka. Historici sa nezhodujú, či bol Giordano Bruno súdený za svoje kozmologické presvedčenia alebo za herézu v rámci teológie, no v oboch prípadoch platí, že odlišný než oficiálny postoj sa často trestal.

Bolo to rovnako politické rozhodnutie ako to, keď sa dnes prstom ukazuje na „zlých" sexuológov, ktorí hovoria, že neexistujú len dve pohlavia. Politika vždy pracovala s vedeckými poznatkami. Niekto ich v politike používa na dobro, iný na zlo, ale vždy ide o využívanie vedy na vlastné politické ciele. Nemyslím si, že ide o súčasný trend, je tu oddávna. Dnes je skôr umocnený sociálnymi sieťami, na ktorých sa ľahšie burcuje dav.

Prečo sú pre nás témy okolo sexuality také dôležité? Má to evolučné vysvetlenie, lebo téma sa týka prežitia a rozmnožovania?

Áno, reprodukcia je pre nás evolučne dôležitá, na druhej strane v evolúcii vidíme, že v nej existujú výnimky – aj medzi zvieratami existujú napríklad homosexuálne jedince. Keďže je to znak, ktorý sa neodselektoval (nezmizol z prírody – pozn. red.), znamená to, že možno ide o adaptívnu vlastnosť. Pri transrodovosti ťažko povedať, pretože jej nepozorujeme toľko. Sú známe živočíchy so sexuálnou stratégiou, ktorá priamo počíta so zmenou pohlavia. Existujú spoločnosti – aj ľudské –, v ktorých úplne normálne funguje tretie pohlavie. Na mysli mám napríklad Indiu.

Problém nastáva, keď sa začne siahať na morálne normy, ktoré sa v danej spoločnosti nastavili, a ľuďom je až fyzicky zle, ak sa porušujú. Pociťujú znechutenie, sú morálne pohoršení. Výskum ukazuje, že rovnaké centrá v mozgu, ktoré spracúvajú morálne pohoršenie, spracúvajú aj fyzické znechutenie, napríklad zo zhnitého jedla.

Robili sa pokusy – z môjho pohľadu nie celkom eticky vhodné –, v ktorých dali ľudí do odporne zapáchajúcej miestnosti a testovalo sa, či to zhorší ich postoj ku gejom, homosexualite a k uznaniu dúhového manželstva. Výsledok? Liberálom aj konzervatívcom sa ich postoje zhoršili. Morálne správanie hodnotili ako horšie, lebo sa im spájalo so znechutením. Morálne pohoršenie či morálna panika sa zneužívajú na získavanie politických bodov.

Ako sa s ľuďmi o tejto téme rozprávať, ak pri nej – uvedomelo, či nie – pociťujú hnus alebo odpor? Ako im vysvetľovať, že príroda je dúhová, ako ste povedali?

Treba to robiť pozvoľna. Nemôžete mu povedať, že je debil, lebo sa mu z toho obracia žalúdok. Taký človek bude pociťovať znechutenie aj naďalej, len si bude myslieť, že sa s vami nedá hovoriť. Ľuďom treba trpezlivo vysvetľovať, že morálne normy sa menia. Takto si budú zvykať na nový svet. Komunikovať treba priateľsky a s pochopením. Keď budeme druhých urážať, nič nedosiahneme.

Považujem za dôležité, aby sme sa zamerali na nové generácie a ukazovali sme im pestrosť sveta. Morálny odpor si do veľkej miery vytvárame počas detstva. Mnohé pachy, z ktorých sa dospelým zdvíha žalúdok, malým deťom nič nerobia. Až keď dieťa vidí, ako sa dospelým zdvíha žalúdok, začnú mať podobné pocity. Preto musíme mladým ukazovať, že netreba, aby im bolo zle z toho, ak niekto nezapadá do škatuľky muž – žena.

Politici, ktorí obhajujú novelu ústavy, ju rámcujú ako návrat k normálnosti. Ako by ste to zarámcovali vy?

Tak, že pohlavie je arbitrárna kategória. V okamihu, keď sa pohlavie musí vymedziť ústavne, je úplne zrejmé, že nejde o niečo, čo by bolo prirodzene dané v biológii.

Ďalšia vec je, že normalita sa preceňuje. Lebo čo je normálne? Pred sto rokmi nebolo normálne brať antibiotiká a bolo normálne umierať na choroby, ktoré dnes dokážeme zvládnuť. Bolo normálne umierať na pravé kiahne. Napriek tomu, že vakcína sa vynašla už v roku 1796, až do konca 70. rokov 20. storočia – keď sa skončil eradikačný program a oficiálne sa uznalo, že sme nad chorobou zvíťazili –, ľudia umierali na pravé kiahne a bolo to úplne normálne. Som rada, že sa pojem normálnosti – v zmysle frekvencie v populácii – na základe nových vedeckých poznatkov vrátane tých o očkovaní, vyvíja.

Keď niektorí politici hovoria o LGBTI+ ľuďoch, hovoria o „brešúcich psoch" či „chorobách", akoby sa ani nevyjadrovali o ľuďoch. Ako taký necitlivý jazyk vplýva na duševné zdravie ľudí?

Efekt je výrazne negatívny. Dokonca už existuje celý segment štúdií, ktoré sa venujú takzvanému menšinovému stresu. V Česku sa tomu na veľmi dobrej úrovni venuje Michal Pitoňák. Odporúčam pozrieť si jeho výskumy. Tým, že výrazne zhoršujeme psychickú pohodu týchto ľudí, na ktorých sa nazerá, akoby boli „nenormálni", zhoršujeme aj priemerný stav celej spoločnosti.

Najviditeľnejšie sú najextrémnejšie prejavy, keď človek ukončí svoj život. Transrodové osoby majú štatisticky väčšiu pravdepodobnosť, že ukončia svoj život, najmä ak sú v spoločnosti, ktorá je k nim nepriateľská a k dispozícii nemajú lekárske metódy na zmenu pohlavia alebo možnosti konzultovať svoj stav s lekárom. Čím viac týchto ľudí stigmatizujeme, tým menej majú pocit, že majú možnosť niečo s tým robiť a kontaktovať lekára. Nechcú vykonať coming out, pretože nechcú byť cieľom priamej agresívnej reakcie.

Nechápem potrebu ubližovať ľuďom podľa toho, ako sa narodili. Novela ústavy, ktorá sa prijala na Slovensku, ubližuje, a to nielen samotným LGBTI+ ľuďom, ale aj celej komunite. Nevidím na nej nič pozitívne. Je to len politické gesto, ako ich vymazať. Ale osoby, ktoré majú neštandardný rod, neštandardne prejavujú svoju identitu alebo majú neštandardné biologické pohlavie, nezmiznú. Na tom sa nič nezmení. Budú tu stále, len sa budú cítiť oveľa horšie.