dennikn.sk | Ján Mazák

Foto N – Tomáš Benedikovič

Autor je bývalý predseda Ústavného súdu a emeritný generálny advokát Súdneho dvora EÚ

Váhajú, testujú alebo už rovno pripravujú legislatívne riešenie postavenia Špecializovaného trestného súdu?

Rozhojnili sa politické návrhy na zrušenie Špecializovaného trestného súdu.

Poslanec Roman Michelko sa nechal opakovane počuť. To, čo si robia tie súdy (všetky?), to je neslýchané, naozaj, toto už je nonsens. V dôsledku práva na zákonného sudcu bude extrémne ťažké zrušiť Špecializovaný trestný súd, ale je to chorý prvok v justícii. Zrušenie tohto súdu je nevyhnutný krok na nápravu pokrivenej justície a na zabránenie, aby sa väzba stala nástrojom politického umlčania.

Minister obrany Robert Kaliňák hovoril o nerešpektovaní ústavy zo strany Špecializovaného trestného súdu (ŠTS). ŠTS vraj zásadne obchádza všetky rozhodnutia Ústavného súdu... riziko tu existuje a naďalej niektoré väzby ŠTS predlžuje len preto, pretože sa bojí mediálneho tlaku alebo možno opozičných poslankýň a poslancov.

Minister spravodlivosti sa priklonil k týmto hodnoteniam. Ako občan vidí v rozhodovaní Špecializovaného trestného súdu (ŠTS) nebezpečný návrat k praktikám, ktoré považuje za prejav selektívnej justície. Väzba nahrádza trest, čo je škandalózne.

Europoslanec Ľuboš Blaha takisto nezaváhal. Vôľu vlády komplikujú „progresivistické chobotnice a mafie" v polícii, prokuratúre či v súdnictve. „My to nevieme nijako ovplyvniť. To nie je ako za socializmu, že veci sa dali nejako ovplyvniť veľmi ráznym spôsobom." Kaliňákove slová o rušení špecializovaného súdu podporil po televíznej diskusii, keď hovoril o „súdnej chobotnici na špecializovanom súde".

Neškodné táraniny alebo vážny zámer na deformovanie justície?

Z citovaných vyjadrení vrcholových politikov vládnucej koalície cítiť ozajstnú snahu neutralizovať významnú časť trestného súdnictva zrušením alebo aspoň obmedzením Špecializovaného trestného súdu.

Váhajú, testujú alebo už rovno pripravujú legislatívne riešenie postavenia Špecializovaného trestného súdu? Nevedno. Poznajúc pôvodné názory Európskej komisie z rokov 2023 a 2024 na novely trestnoprávnych kódexov, ktorá sa rezolútne postavila proti rušeniu ŠTS, však vedia o riskantnosti takého nápadu.

Navyše, je verejným tajomstvom dôvod dnešného politikárčenia okolo ŠTS. Trvajúce väzobné stíhanie Daniela Bombica.

Dozaista tu pôsobia aj reminiscencie na predošlé väzby prominentných osôb z politického okruhu teraz vládnucich činiteľov. V drvivej väčšine odobrených Najvyšším súdom. Sem-tam sa Najvyšší súd nestotožnil s rozhodnutím ŠTS. Napríklad v prípade Roberta Kaliňáka. ŠTS ho vzal do väzby. Senát Najvyššieho súdu, ktorému predsedal Juraj Kliment, zrušil vzatie do väzby a obvineného prepustil na slobodu.

Pravdou zostáva, že niekoľko rozhodnutí o väzbe bolo Ústavným súdom označených ako verdikty porušujúce základné procesné práva a slobody obvinených. Časť týchto nálezov Ústavného súdu je však dosť sporná. Menili pôvodné doktríny senátov spôsobom, ktorý nie je plne akceptovateľný. A nebol ani predvídateľný senátmi Najvyššieho súdu. Je problematické, ak vôbec, nimi dôvodiť.

Prichodí zdôrazniť, že väzobné rozhodnutia ŠTS a Najvyššieho súdu sú na 90 percent, ak nie vo väčšom rozsahu, uznané Ústavným súdom ako uznesenia plne rešpektujúce základné práva a slobody obvinených osôb.

Takže myslia poslanci a ministri vážne rušenie ŠTS alebo len chcú upokojiť situáciu okolo Daniela Bombica? Nebuďme naivní. Nič iné si títo politici neželajú viac, než pokoriť slovenskú justíciu odstránením jedného z najužitočnejších slovenských súdov, bojujúceho proti korupcii, kriminalite bielych golierov, politických špičiek, oligarchov.

Hľadá alebo predstiera minister spravodlivosti riešenie?

Zazneli kritické hlasy na ministra spravodlivosti Borisa Suska. Zvnútra koaličných strán. Vraj je nečinný, toleruje judikovanie ŠTS, váha... Jeho názor o ŠTS sme už spomenuli. Javí sa, ako keby predsa uvažoval o nejakom politickom rozhodnutí pretavenom do zákona. Má na to páky, legislatívnu iniciatívu, silu koalície.

Spakruky predložiť projekt zrušenia ŠTS by však mohlo spustiť masívny odpor. Doma, v Bruseli, v medzinárodných organizáciách... nehovoriac o politických nákladoch.

Alebo len predstiera ochotu na také krkolomné a neústavné rozhodnutie?

Nechajme sa prekvapiť.

Mĺkvo na súdnej rade

Vo verejnom priestore citeľne chýba k týmto výčinom vládnucej elity stanovisko Súdnej rady Slovenskej republiky (nie jej jednotlivých členov). Prečo citeľne?

Súdna rada je ústavný orgán sudcovskej legitimity. Vznikla na základe zmeny ústavy v roku 2001. Z faktu, že ide o orgán verejnej moci, ktorý má svoje postavenie potvrdené v ústave, je zjavná jeho zodpovednosť za všetko, ale to podčiarknem, za ozaj všetko, čo sa deje v slovenskom súdnictve. Súdna rada je totiž „vláda v súdnictve".

Ústavný mandát súdnej rady určuje aj jej nesporný podiel na formovaní trestnej politiky štátu, hoci v obmedzenejšom rozsahu, než je podiel výkonnej a zákonodarnej moci, ktoré disponujú politickou mocou.

Zodpovednosť za dianie v justícii je zvýraznená tým, že predseda súdnej rady má právo podľa ústavy podať návrh na konanie o súlade právnych predpisov na Ústavný súd. Vo veciach, ktoré sa týkajú súdnictva.

Dosť podstatným oprávnením súdnej rady je posudzovanie návrhov zákonov a podzákonných noriem vzťahujúcich sa na organizáciu a chod (procesy) súdov. Mimochodom, oprávnenie, ktoré sa zavše bagatelizuje, ba obchádza.

Na prvom mieste a predovšetkým je súdna rada povinná chrániť legitimitu súdov, sudkýň a sudcov. Ústavných činiteľov. Pred ich napádaním takého hrubého zrna, akého sme svedkami v posledných týždňoch.

Alebo sa súdnej rade pozdáva označenie jedného zo súdov ako chorého prvku (nešikovne požičaný výrok Vladimíra Mečiara na adresu Ústavného súdu), nechávajú ju v pozícii „mŕtveho chrobáka" výroky o pokrivenej justícii, o väzbách ako nástrojoch politického umlčania, strachu z tlaku médií či opozičných politikov, o rozhodnutiach ako čistej pomste, o nahrávaní si ŠTS s Najvyšším súdom (prečo drží bobríka mlčania sudcovská rada Najvyššieho súdu?), o nebezpečných praktikách potvrdzujúcich selektívnu justíciu, o väzbe, ktorá nahrádza trest, o súdnictve (ŠTS) ako progresívnej chobotnici a mafii?

Ako čerešnička na tejto kope surových a urážajúcich výrokov sa vyníma, našťastie, momentálne nereálna túžba Ľuboša Blahu. Želá si, aby sa veci v justícii dali riešiť tak, ako to bolo za socializmu. Veľmi ráznym spôsobom. Viem si živo predstaviť tie spôsoby... Jeden príklad za všetky. Prezident Ruskej federácie, v tom čase Boris Jeľcin, z večera do rána suspendoval na dva roky ústavný súd. Vskutku svižná metóda.

Platonické uznesenia nestačia

Situácia dozrela do štádia, v ktorom nepostačuje obyčajné uznesenie súdnej rady, obsahujúce výzvy, aby politici (ktorí?) a aj médiá (?!) volili uvážené slová a vecnú kritiku o sudkyniach, sudcoch, súdoch.

Bolo by nanajvýš vhodné, asi aj nutné, aby súdna rada požiadala o stretnutie hlavu štátu, predsedu parlamentu, premiéra. Nech sa na tejto úrovni vyjasní, či v tejto republike ešte stále rešpektujeme nezávislosť a legitimitu súdnej moci. Ako rovnocennej zložky štátnej moci.

Otázka znie: môže výkonná a zákonodarná moc bez akýchkoľvek obmedzení a ústavnej zdržanlivosti vstupovať do výkonu súdnej moci (nie do organizácie ako takej!) napádaním jednotlivých sudkýň, sudcov, ako aj znevažovaním a zneucťovaním takých súdov, akým je ŠTS, Najvyšší súd, ale aj ďalšie súdy? Obviňovaním zo zaujatého súdenia, nezákonných dohôd medzi súdmi, z ohýbania zákona, z mafie?

Je v súlade s právnym štátom riešiť nespokojnosť s konkrétnymi rozsudkami a uzneseniami, najmä v trestnom súdnictve, ale aj v civilnom konaní (sudca Michal Kubiš) rušením súdov, označovaním ich za choré prvky, obviňovať ich zo spáchania skutkov, ktoré, ak by sa ozaj stali (a to sa nestali), boli by trestnými činmi?

Ťažké otázky. Predovšetkým preto, že sa na ne nedá a nesmie odpovedať všeobecnými a nekompetentnými stanoviskami.

Dozrel čas na taký stret štátnych mocí alebo aspoň o pokus o takú komunikáciu. Sudkyne a sudcovia si to zaslúžia. Bez ohľadu na to, že sa nedá vylúčiť odmietavý postoj zákonodarnej  a výkonnej moci. Ale to je už iná téma.

Napokon krátka reakcia na návrh na zrušenie Špecializovaného trestného súdu

Venovali sme sa verejnému virvaru okolo ŠTS.

Považujeme opísané udalosti, vyjadrenia, ako aj prístupy k tomuto súdu za súčasť širšieho ataku na súdy, ľudí v talároch. Tých, ktorí sú sudcovsky aj občiansky statoční. Nezávislí, nestranní a plne oddaní svojmu ústavnému sľubu.

Aby si uvedomili, že justíciu, ak nebude poplatná predstavám politikov pri moci, možno kadejako obmedzovať, napádať a formovať či dokonca deformovať. Na taký obraz, v ktorom sa „naši ľudia" dostanú, namiesto spravodlivých rozsudkov, k všeobecnému odpusteniu za skutky, inak považované za trestné činy. Za výdatného „novelizovania" trestnoprávnych kódexov a využívania disciplinárnych návrhov.

Priliehavou odpoveďou na takú nebezpečnú tendenciu v právnom štáte by bolo, okrem povinného spustenia ochrannej a obrannej misie súdnej rady, i obnovenie Úradu špeciálnej prokuratúry. Preto veľké nie zrušeniu Špecializovaného trestného súdu a veľké áno znovuzriadeniu Úradu špeciálnej prokuratúry.

Bol by to užitočný príspevok k posilneniu justície v širšom zmysle slova. Píšem to s plnou vážnosťou.