Súdna rada má chrániť sudcov pred neprimeranými útokmi. Ak však reaguje raz konkrétne a inokedy len všeobecne – a zároveň si dovolí hodnotiť samotné rozhodnutia sudcov – vyvoláva tým vážne pochybnosti o svojej konzistentnosti a o rešpektovaní princípu nezávislosti. Prečo to robí?
Pravidelne sledujem zasadnutia súdnej rady, najmä ak sú na programe verejne sledované udalosti. Takými sú napríklad útoky na sudcov v citlivých trestných veciach, o ktoré sa zaujímajú aj naši politici v najvyšších štátnych funkciách. Dôvody sú často veľmi podobné. Buď sa rozhodnutia týkajú priamo alebo nepriamo ich vlastných záujmov, alebo ich spolustraníkov, alebo maria ich snahu odstaviť nepohodlných policajtov, prokurátorov a iných z výkonu funkcie. Útoky na sudcov sú nezriedka veľmi nevyberané, expresívne, vrátane vyhrážok disciplinárnym alebo trestným stíhaním.
Pre každého dotknutého sudcu je takáto situácia veľkou psychickou záťažou. Navyše, ak na sudcu útočí premiér, ministri, poslanci, alebo iní vplyvní politici, môže reálne očakávať, že ich vyhrážky sa môžu naplniť a cítiť to ako svoje existenčné ohrozenie. Vystúpiť osobne na verejnosti na vlastnú obranu nie je veľmi vhodné a dostať sa do otvoreného konfliktu s útočiacimi politikmi je v jeho postavení nedôstojné. Čo mu teda zostáva? Možností nie je veľa. Môže sa súdiť civilnými žalobami na ochranu osobnosti alebo podávať trestné oznámenia. To je však cesta na dlhé mesiace až roky, bez reálneho efektu v reálom čase.
Jediný rýchly a účinný spôsob ochrany atakovaných sudcov je, ak sa ich verejne zastanú rešpektované inštitúcie alebo osobnosti v spoločnosti, a osobitne ak tak urobí najvyšší orgán sudcovskej legitimity - Súdna rada Slovenskej republiky. Práve súdna rada má byť garantom nezávislosti súdnictva a ochrancom sudcov pred neprimeranými zásahmi zvonku. Jej reakcie na verejné útoky politikov by preto mali byť jasné, adresné, konzistentné a predvídateľné.
Realita je však iná. V niektorých prípadoch súdna rada pomenovala konkrétneho sudcu, povahu útoku aj konkrétnu osobu, ktorá sudcu atakovala, a jednoznačne takýto skutok odsúdila (napríklad u sudcov Viery Hadrbulcovej alebo Petra Pulmana). V mnohých iných prípadoch však súdna rada bez vysvetlenia ostala pri všeobecných a „všeobjímajúcich“ formuláciách, ktoré verejnosti neumožnili pochopiť, čo sa vlastne stalo a prečo súdna rada vôbec prijala nejaké rozhodnutie na ochranu sudcov. Keď som sa snažila zistiť konkrétne aký verbálny útok na sudcu ide podľa programu súdna rada prejednať, dozvedela som sa to len z príloh, ktoré boli k tomuto bodu na internete pripojené (!). Ani v názve príslušného bodu programu nebol verbálny útok nijako konkretizovaný. Konkrétne o čo ide sa dalo zistiť len pri sledovaní priameho prenosu zasadnutia súdnej rady, alebo po jeho skončení z prepisu, prípadne zvukového záznamu diskusie v súdnej rade. Znamená to však, aby si každý kto sa zaujíma o dianie v justícii, vyčlenil hodiny svojho času na hľadanie a počúvanie prenosov alebo záznamov z rokovaní súdnej rady bez toho, aby sa dočkal rozhodnutia súdnej rady, ktorým by sa postavila na ochranu konkrétneho sudcu pred konkrétnym útokom a útočníkom.
Všeobecné uznesenia súdnej rady o tom aká má byť vecná kritika sudcov a čo už je neprípustné, žiadnemu z atakovaných sudcov nepomohli a oprávnene ich nemôžu vnímať ako formu ich účinnej ochrany. Takýto prístup navyše vytvára silný dojem selektívnej ochrany a popiera princíp transparentnosti rozhodovania súdnej rady, ktorý je jedným zo základných predpokladov dôvery verejnosti.
Mimoriadne problematický je postup súdnej rady na ostatnom marcovom zasadnutí v súvislosti so sudcom Tomášom Hajdukom, ktorý bol atakovaný za jeho rozhodnutie o prepustení tzv. Čurillovcov z väzby. V diskusii síce zaznelo, že došlo k verbálnemu útoku na tohto sudcu, ale súdna rada sa v prevažnej miere venovala kritike odôvodnenia jeho rozhodnutia a vyhodnotila ho ako prehnaný sudcovský aktivizmus. V prijatom uznesení súčasne vyzvala všetkých sudcov, aby sa vyhli takémuto konaniu a konali v striktne v medziach zákona. Súdna rada tak vstúpila na citlivú pôdu zasahovania do nezávislosti sudcu, hoci nemá oprávnenie vecne hodnotiť rozhodnutia sudcov a vyslala tak k sudcom nebezpečný signál o prekračovaní jej zákonných kompetencií.
Na tieto postupy súdnej rady už verejne upozornilo združenie sudcov Za otvorenú justíciu, ktorého som súčasťou, a aj nezisková organizácia Via Iuris. Otvorenou otázkou však zostáva, prečo Súdna rada pristupuje k ochrane sudcov tak nejednotne.
Jedným z možných vysvetlení je snaha súdnej rady vyhnúť sa otvorenému konfliktu s politickou mocou a zabezpečiť si jej podporu. V situácii, keď časť politickej reprezentácie neváha útočiť na sudcov za ich rozhodnutia, môže byť pre súdnu radu pohodlnejšie voliť opatrnejší jazyk – alebo mlčať. Takýto prístup však nie je neutrálny. V konečnom dôsledku znamená rezignáciu na dôslednú ochranu nezávislosti sudcov.
Ochrana sudcov totiž nemôže byť podmienená snahou súdnej rady o dobré vzťahy s výkonnou mocou. Ak sa tak stane, stráca svoj zmysel.
A na záver ešte dovetok. Predsedníčka súdnej rady Marcela Kosová reagovala na kritiku predmetného postupu súdnej rady zo strany združenia sudcov ZOJ tak, že súdna rada sa vyjadruje ku všetkým útokom na sudcov bez rozdielu a nebude reagovať na manipulatívne vyjadrenia pár desiatok osôb zo združenia ZOJ bez právnej subjektivity. Takéto vyjadrenie mi pripomenulo časy, kedy na kritiku sudcov reagovali politické aj súdne špičky tak, že spochybňovali a dehonestovali ich osoby namiesto vecných argumentov, ktoré by boli spôsobilé kritiku sudcov vyvrátiť. Smutné poznanie....
V Bratislave 30. marca 2026
Katarína Javorčíková
autorka je emeritná sudkyňa
a bývala členka súdnej rady